42. Zázrak

Vysvetlenie toho spočíva v samom slove. Zázrak alebo div je dej, nad ktorým sa človek pozastaví s údivom. Je to niečo, čo považuje za nemožné. Ale tiež iba považuje, lebo že to možné je, dokázalo predsa už uskutočnenie sa zázraku.

Zázraky podľa predstáv mnohých v Boha veriacich ľudí nejestvujú! Títo ľudia považujú za zázrak niečo mimo pôsobnosti prírodných zákonov alebo dokonca niečo, čo odporuje všetkým prírodným zákonom. Práve v tom vidia to Božské! Zázrakom je pre nich niečo, čo je možné len ich Bohu, ktorý tým prejavuje svoju zvláštnu milosť a používa na to svoju všemocnosť.

Títo úbohí ľudia si pod všemocnosťou mylne predstavujú možnosť svojvoľných činov a zázraky považujú za takéto svojvoľné činy. Neuvažujú o tom, ako veľmi tým Boha znižujú; veď zázraky takéhoto druhu by sa ani v najmenšom nemohli považovať za božské.

V božskom pôsobení spočíva v prvom rade bezpodmienečná dokonalosť, bez chýb, bez medzier. A dokonalosť vyžaduje najprísnejšiu logiku a bezvýhradnú dôslednosť v každom smere. Zázrak sa preto musí prejaviť len v dokonalej dôslednosti diania. Rozdiel je len v tom, že pri zázraku sa vývojový proces, ktorý pre pozemské predstavy vyžaduje na svoje rozvinutie dlhší čas, odohráva síce zvyčajným spôsobom, ale takou úžasnou rýchlosťou, či už prostredníctvom sily, človeku zvlášť prepožičanej, alebo prostredníctvom iných ciest, že toto neobyčajne rýchle dianie môžu ľudia označovať za zázračné, slovom, za zázrak.

Niekedy to môže byť aj niečo, čo presahuje dnešný vývoj, čo sa vykoná pomocou koncentrovanej sily. Ale nikdy sa to nestavia mimo pôsobnosti prírodných zákonov alebo dokonca proti nim. V tom okamihu, čo je samo osebe tak či tak nemožné, by taká udalosť stratila všetko Božské a stala by sa len činom svojvôle. Teda pravým opakom toho, čo si myslia mnohí veriaci v Boha. Všetko, čomu chýba prísna dôslednosť, je nebožské. Každý zázrak je bezpodmienečne prirodzený dej, vykonaný len mimoriadnou rýchlosťou a koncentrovanou silou; nikdy sa nemôže stať niečo neprirodzené. Je to úplne vylúčené.

Ak nastane vyliečenie chorôb, ktoré sa doteraz považovali za nevyliečiteľné, tak v tom nespočíva zmena prírodných zákonov, ale svedčí to len o veľkých medzerách v ľudských znalostiach. O to väčšiu milosť Stvoriteľa treba preto vidieť v tom, že niektorých ľudí sem-tam obdarí zvláštnou silou, ktorú môžu používať na liečenie trpiaceho ľudstva. Vždy však to budú len takí ľudia, ktorí sa vyhýbali všetkej domýšľavosti vedy, keďže k zemi pripútané poznanie celkom prirodzene zadúša schopnosť prijímať vyššie dary.

K zemi pripútané poznanie chce dobývať, nikdy nedokáže čisto, teda detsky prijímať. Lenže sily prichádzajúce z oblasti bez priestoru a času môžu byť len jednoducho prijímané, nikdy nie dobývané! Táto okolnosť sama ukazuje, čo je cennejšie, silnejšie, teda aj správnejšie!