43. Krst

Ak krst dieťaťa vykoná duchovný, ktorý to považuje iba za úradnú povinnosť, tak je krst absolútne bezvýznamný, neprináša ani úžitok, ani škodu. Pri krste dospelého prispieva naproti tomu jeho vnútorná pripravenosť prijímať, podľa stupňa jej sily a čistoty, k tomu, či skutočne získa niečo duchovné, alebo nie.

U dieťaťa prichádza do úvahy ako prostriedok na dosiahnutie tohto účelu iba viera krstiaceho. Podľa jeho sily a čistoty získa dieťa týmto úkonom určité duchovné posilnenie, ako aj ochrannú stenu proti zlým prúdom.

Krst je úkon, ktorý nemôže účinne vykonávať každý človek, dosadený pozemským cirkevným vedením. Na to treba človeka, ktorý je v spojení so Svetlom. Len taký dokáže sprostredkovať Svetlo. Takáto schopnosť sa však nedosiahne pozemským štúdiom, ani cirkevným vysvätením alebo dosadením do úradu. Nijako nesúvisí s pozemskými zvyklosťami, ale je výhradne darom samého Najvyššieho.

Takto obdarovaný sa tým stáva povolaným! Nie je ich veľa; lebo predpokladom daru je vhodná pôda v samom človeku. Ak v ňom nie je splnená táto podmienka, tak nemôže dôjsť k spojeniu so Svetlom. Do neskyprenej alebo od Svetla odvrátenej pôdy sa Svetlo vnoriť nemôže, keďže aj tento dej, ako všetko ostatné, je prísne podrobený prazákonom, ktoré pretekajú všetkým.

Taký povolaný však dokáže pomocou úkonu krstu skutočne prenášať ducha a silu, takže krst získa tú hodnotu, ktorú symbolicky vyjadruje. Napriek tomu je ešte vždy lepšie poskytnúť krst len takým, ktorí sú si sami plne vedomí účinku tohto úkonu a vrúcne po ňom túžia. Krst teda vyžaduje určitý zrelý vek a dobrovoľné prianie krstenca, ako aj povolaného krstiaceho, ak skutočne má byť plnohodnotný.

Ján Krstiteľ, ktorého ešte dnes všetky kresťanské cirkvi považujú a uznávajú za skutočne povolaného, mal svojich najväčších odporcov práve medzi zákonníkmi a farizejmi, ktorí sa vtedy domnievali, že sú najpovolanejší rozhodovať o takých veciach. Vtedajší národ Izrael bol sám povolaný. O tom niet pochybnosti. V jeho strede mal Syn Boží zavŕšiť svoje pozemské dielo. Ale týmto splnením zanikla povolanosť celého národa. Povstane nový Izrael pre nové splnenie. Ale za Jánových čias bol vtedajší Izrael ešte povolaným národom. Podľa toho mali byť aj kňazi tohto národa v tom čase na krst najpovolanejší. Napriek tomu však musel prísť Ján Krstiteľ, aby ako jediný povolaný pokrstil Syna Božieho v jeho pozemskej schránke na začiatku jeho vlastného pozemského pôsobenia. Táto udalosť tiež dokazuje, že pozemské dosadenie do úradu nemá nič spoločné s božským povolaním. Ale úkony v mene Boha, teda na jeho príkaz, ako to má byť aj pri krste, môžu zase účinne plniť len božsky povolaní. Vtedajším veľkňazom povolaného národa neuznaný božsky povolaný Ján Krstiteľ nazval týchto svojich protivníkov „plemenom zmijí“. Odoprel im právo prichádzať k nemu.

Práve títo kňazi vtedy povolaného národa neuznali ani samého Syna Božieho, neprestajne ho prenasledovali a pracovali na jeho pozemskom zničení, keďže nad nich vynikal, a preto im bol nepohodlný. Keby dnes Kristus v novej podobe vstúpil medzi ľudí, tak by sa celkom určite stretol s tým istým odmietnutím a nepriateľstvom, ako to bolo kedysi. Práve tak by sa povodilo aj jeho vyslancovi. O to skôr, že dnešné ľudstvo si myslí, že je „pokročilejšie“.

Nielen z tohto jedného prípadu Jána Krstiteľa, ale aj z mnohých podobných prípadov celkom rozhodne vyplýva, že pozemské cirkevné vysväcovanie a dosadzovanie do úradu, ktoré samo osebe predsa vždy patrí len k „organizácii cirkvi“, nikdy nemôže prinášať väčšie schopnosti na duchovné úkony, ak už sám človek nie je na to povolaný.

Správne posudzované, ani krst cirkevným zástupcom nie je teda ničím iným než interimálnym prijímacím aktom do organizácie niektorej náboženskej obce. Nie je to prijatie u Boha, ale prijatie do príslušnej pozemskej cirkevnej spoločnosti. Neskôr nasledujúca konfirmácia a birmovanie sa môžu pokladať len za opätovné potvrdenie a rozšírenie prístupu k zvyklostiam týchto spoločností. Farár koná ako „ustanovený služobník cirkvi“, teda čisto pozemsky, keďže cirkev a Boh nie sú jedno a to isté.