44. Svätý Grál

Mnohoraké sú výklady básnických diel, ktoré jestvujú o Svätom Grále. Týmto mystériom sa zaoberali najvážnejší učenci a bádatelia. Všeličo z toho má vysokú mravnú hodnotu, ale všetko v sebe nesie tú veľkú chybu, že to ukazuje len výstavbu od pozemského smerom nahor, zatiaľ čo to hlavné, lúč svetla zhora nadol, chýba, ktorý jediný by mohol priniesť oživenie a osvietenie. Všetko, čo sa usiluje dostať zdola nahor, sa musí zastaviť na hranici hmotného, i keď má povolené dosiahnuť to najvyššie. Vo väčšine prípadov však za najpriaznivejších podmienok môže zdolať sotva polovicu tejto cesty. Ale aká ďaleká je potom ešte cesta k pravému poznaniu Svätého Grálu!

Tento cit nedosiahnuteľnosti je, koniec koncov, zjavný aj u bádateľov. Výsledkom toho je, že Grál sa teraz snažia považovať za čisto symbolické označenie pojmu, aby mu takýmto spôsobom dodali tú vážnosť, ktorej potrebu pre toto označenie celkom správne cítia. Tým však v skutočnosti idú späť, nie vpred. Nadol namiesto nahor. Odbočujú zo správnej cesty, ktorú básnické diela v sebe už čiastočne naznačujú. Len tieto básne dávajú tušiť pravdu. Ale iba tušiť, pretože vznešené inšpirácie a vizionárske obrazy básnikov boli pri ďalšom podávaní príliš silno spozemštené spolupracujúcim rozumom. Duchovne prijímaným podaniam prepožičali obraz svojho súčasného pozemského okolia, aby tým zmysel svojej básne urobili ľuďom zrozumiteľnejším, čo sa im aj tak nepodarilo, pretože sa sami nemohli priblížiť k vlastnému jadru pravdy.

Tak dostalo neskoršie bádanie a hľadanie už vopred neistý základ; každému úspechu sa tým vymedzila úzka hranica. Nie je preto prekvapujúce, že nakoniec sa mohlo uvažovať už len o čistej symbolike a vykúpenie prostredníctvom Grálu sa vložilo do najhlbšieho vnútra každého človeka.

Doterajšie výklady nie sú bez veľkej etickej hodnoty, ale nemôžu si nárokovať, že sú vysvetlením básní a ešte oveľa menej, že sa priblížili k pravde o Svätom Grále.

Svätým Grálom sa nemieni ani nádoba, ktorú Syn Boží použil na konci svojej pozemskej misie pri poslednej večeri so svojimi učeníkmi a do ktorej potom pod krížom zachytili jeho krv. Táto nádoba je posvätnou spomienkou na vznešené vykupiteľské dielo Syna Božieho, ale to nie je Svätý Grál, ktorý ospevovali milosťou obdarení básnici týchto legiend. Tieto básne ľudstvo nesprávne pochopilo.

Mali to byť zasľúbenia z najvyšších výšin, ktorých splnenie mali ľudia očakávať! Keby sa chápali takto, bola by sa isto už dávno našla aj iná cesta, ktorá by bádania bola mohla doviesť ešte o niečo ďalej než doteraz. Ale takto museli všetky výklady nakoniec zastať na mŕtvom bode, pretože sa nikdy nedalo nájsť uspokojivé riešenie bez medzier, keďže východisko každého bádania stálo v dôsledku doterajšieho nesprávneho chápania už od začiatku na nesprávnej pôde. — —

Nikdy nebude môcť ľudský duch, a to ani nakoniec vo svojej najvyššej dokonalosti a nesmrteľnosti, stáť osobne pred Svätým Grálom! Preto sa o ňom odtiaľ nikdy ani nemôže dostať podrobná správa do hmotného na zem, iba ak prostredníctvom posla, ktorý by bol vyslaný odtiaľ. Ľudskému duchu musí teda Svätý Grál zostať navždy mystériom.

Človek nech zostane pri tom, čo môže duchovne pochopiť, a nech sa predovšetkým snaží splniť a priviesť do najušľachtilejšieho rozkvetu to, čo je v jeho silách. Ale, žiaľ, on vo svojej žiadostivosti siaha najradšej vždy len vysoko nad to bez toho, že by rozvíjal svoje vlastné možnosti, čím sa dopúšťa nedbalosti, ktorá mu nedovolí dosiahnuť ani to, čo by mohol, zatiaľ čo to želané tak či tak nikdy dosiahnuť nemôže. Tým sa pripravuje o to najkrajšie a najvyššie vo svojom vlastnom bytí a dosiahne iba úplné zlyhanie v plnení účelu svojho života. — — —

Parcifal je veľkým zasľúbením. Nedostatky a omyly, ktoré pripojili básnici legiend následkom svojho príliš pozemského myslenia, znetvorili vlastnú podstatu tejto postavy. Parcifal je totožný so Synom Človeka, ktorého príchod zvestoval sám Syn Boží. Ako Boží vyslanec bude musieť prechádzať s páskou na duchovných očiach najťažšími pozemskými útrapami, navonok ako človek medzi ľuďmi. Po určitom čase, zbavený tejto pásky, musí znovu spoznať svoje východisko, a tým aj sám seba, a jasne pred sebou uvidí aj svoju misiu. Táto misia, spojená s prísnym súdom, prinesie zároveň spásu vážne hľadajúcemu ľudstvu. Na to však nemôže byť určený nejaký človek, o to menej sa v tom môže vidieť prípadné prežitie mnohých ľudí alebo dokonca všetkých ľudí; ale tieto schopnosti bude v sebe mať len celkom určitý, vyvolený, osobitný vyslanec.

V neochvejnej zákonitosti všetkej božskej vôle niet inej možnosti, než že každý sa po skončení vývoja môže vo svojom najvyššom zdokonalení opäť vrátiť k východisku svojho pôvodného bytia, nikdy však nie nadeň. Tak aj ľudský duch. On má svoj pôvod, ako duchovné semienko, v duchovne-bytostnom, kam sa môže vrátiť po svojom putovaní hmotnosťou pri najvyššom zdokonalení a nadobudnutí živej čistoty ako vedomý duch v bytostnej forme. Jeho cesta ho tam môže doviesť v najpriaznivejšom prípade až do preddvoria hradu Grálu, ktorý stojí ako najvyšší v duchovne-bytostnom a v ňom tvorí bránu k stupňom trónu, na ktorom sa pôvodca všetkého bytia, Boh Otec, vo svojom božsky-bezbytostnom časom zahaľuje do plášťa božsky-bytostného, teda prijíma formu. Nikto z duchovne-bytostných, nech by bol akokoľvek vznešený a čistý a žiarivý, nedokáže prekročiť hranicu k božskému. Táto hranica a možnosť jej prekročenia spočíva aj tu, tak ako vo sférach alebo v úrovniach hmotného stvorenia, jednoducho v povahe veci, v odlišnosti druhu.

Ako najvyšší a najvznešenejší je Boh sám vo svojej Božskej bezbytostnosti. Potom, ako najbližšie, prichádza o niečo hlbšie ležiace duchovne-bytostné. Oboje je večné. K tomu sa až potom pripája hlbšie a hlbšie idúce hmotné dielo stvorenia, začínajúce sa plynnou jemnohmotnosťou, ktoré sa v zostupných úrovniach či sférach stáva hutnejším a hutnejším, až po poslednú, ľuďom viditeľnú hrubohmotnosť. Jemnohmotné je v hmotnom stvorení to, čo ľudia nazývajú druhý svet. Teda druhá strana ich pozemskej hrubohmotnej schopnosti videnia. Oboje však patrí k dielu stvorenia a vo svojich formách nie je večné, ale podlieha zmenám, aby sa obnovovalo a osviežovalo.

Na najvyššom mieste východiska večného duchovne-bytostného stojí hrad Grálu, duchovne viditeľný, hmatateľný, pretože je ešte rovnako duchovne-bytostného druhu. V tomto hrade Grálu je priestor, ktorý leží na samej hranici smerom k božskému, teda je ešte éterickejší ako všetko ostatné duchovne-bytostné. V tomto priestore sa nachádza ako záruka večnej dobroty Boha Otca a ako symbol jeho najčistejšej božskej lásky, ako aj priameho východiska božskej sily: Svätý Grál!

Je to čaša, v ktorej to neprestajne vrie a vlní sa ako červená krv bez toho, že by niekedy pretiekla. Je ožiarená najjasnejším svetlom a len tým najčistejším zo všetkých duchovne-bytostných je dopriate hľadieť do tohto svetla. To sú strážcovia Svätého Grálu! Ak sa v básňach hovorí, že najčistejší z ľudí sú určení na to, aby sa stali strážcami Grálu, je to stať, ktorú básnik, obdarený milosťou, príliš spozemštil, pretože sa nedokázal vyjadriť inakšie. Ani jeden ľudský duch nemôže vstúpiť do tohto posvätného priestoru. Ani vo svojej najdokonalejšej duchovnej bytostnosti po svojom návrate z putovania hmotnosťou predsa ešte nie je dostatočne éterický, aby prekročil prah, teda hranicu tohto priestoru. Aj vo svojej najvyššej bytostnej dokonalosti je na to ešte príliš hutný. Ďalšie zéterizovanie by však pre neho muselo znamenať úplný rozklad alebo zhorenie, keďže jeho druh už svojím pôvodom nie je prispôsobený na to, aby sa stal ešte žiarivejším a jasnejším, teda ešte éterickejším. Neznesie to.

Strážcovia Grálu sú veční, čisto duchovní, ktorí nikdy neboli ľuďmi, sú špičkami všetkého duchovne-bytostného. Potrebujú však božsky-bezbytostnú silu, sú od nej závislí, ako všetko je závislé od božsky-bezbytostného, od pôvodu všetkej sily, Boha Otca.

Z času na čas, v deň Svätej Holubice, zjavuje sa nad nádobou Holubica ako obnovené znamenie nemennej božskej lásky Otca. Je to hodina spojenia, ktorá prináša obnovenie sily. Strážcovia Grálu ju prijímajú v pokornej zbožnosti a môžu potom túto získanú zázračnú silu dávať ďalej.

Od toho závisí trvanie celého stvorenia!

Je to okamih, keď sa v chráme Svätého Grálu žiarivo rozlieva Stvoriteľova láska pre nové bytie, pre nové tvorivé úsilie a ako údery pulzu sa šíri dolu do celého vesmíru. Pritom všetkými sférami prebehne chvenie, posvätný úžas, naplnený predtuchou radosti, veľkého šťastia. Len duch pozemského človeka stojí ešte bokom bez toho, že by cítil, čo to znamená práve pre neho, aký nesmierny dar prijíma s otupenou mysľou, pretože jeho vlastná rozumová obmedzenosť mu už nedovolí pochopiť takú veľkosť.

Je to okamih prílevu života pre celé stvorenie!

Je to stále sa opakujúce nevyhnutné potvrdzovanie zmluvy, ktorú Stvoriteľ udržiava so svojím dielom. Keby sa tento prílev raz prerušil, keby ustal, tak by všetko jestvujúce muselo pomaly zoschnúť, zostarnúť a rozpadnúť sa. Potom by nastal koniec všetkých dní a zostal by len sám Boh, ako to bolo na začiatku! Pretože on jediný je život.

Tento dej je znázornený v legende. Dokonca sa tam naznačuje, ako všetko musí zostarnúť a zahynúť, ak sa nevráti deň Svätej Holubice, „odhalenie“ Grálu, ako starnú rytieri Grálu v čase, keď Amfortas už neodhaľuje Grál, až do chvíle, keď Parcifal vystúpi ako kráľ Grálu.

Človek by už mal prestať považovať Svätý Grál za niečo nepochopiteľné; lebo on skutočne jestvuje! Ľudskému duchu je však v dôsledku jeho podstaty odopreté, aby ho niekedy mohol uzrieť. Ale požehnanie, ktoré z neho prúdi a ktoré strážcovia Grálu môžu dávať ďalej a aj ho dávajú ďalej, môžu ľudskí duchovia prijímať a vychutnávať. V tomto zmysle sa niektoré výklady nemôžu označiť za celkom nesprávne, ak sa vo svojich rozboroch nepokúšajú do toho zahrnúť aj sám Svätý Grál. Sú teda čiastočne správne a čiastočne zase aj nesprávne.

Zjavovanie sa Holubice v určitý deň Svätej Holubice zakaždým ukazuje zoslanie Ducha Svätého; lebo táto Holubica je s ním v úzkom spojení. Je to však niečo, čo je ľudský duch schopný chápať len obrazne, pretože už z povahy veci dokáže pri svojom najvyššom vývoji dosiahnuť myslením, poznaním a cítením v skutočnosti iba tam, odkiaľ sám prišiel, teda až k tomu druhu, ktorý je totožný s najčistejšou podstatou jeho pôvodu. A to je večné čisto duchovne-bytostné. Túto hranicu nikdy nebude môcť prekročiť ani v myslení. Niečo iné nikdy nedokáže ani pochopiť. To je také samozrejmé, logické a jednoduché, že tento myšlienkový pochod dokáže sledovať každý človek.

Čo je však nad tým, to ľudstvu bude a musí byť a zostať z tohto dôvodu navždy mystériom!

Každý človek, ktorý si namýšľa, že má Boha v sebe, alebo že je sám božský, alebo že sa takým môže stať, žije preto v bludnej predstave. Má v sebe čisto duchovné, ale nie božské. A v tom je nepreklenuteľný rozdiel. On je tvorom, nie časťou Stvoriteľa, ako si to mnohí chcú nahovoriť. Človek je a zostane dielom, nikdy sa nebude môcť stať majstrom.

Preto je tiež nesprávne, keď sa vyhlasuje, že ľudský duch vychádza zo samého Boha Otca a že sa k nemu vracia. Pôvod človeka je duchovne-bytostný, nie božsky-bezbytostný. Preto sa aj po dosiahnutí dokonalosti môže vrátiť len do duchovne-bytostného. Správne sa hovorí, že ľudský duch pochádza z Božieho kráľovstva, a preto, keď sa stane dokonalým, môže sa opäť vrátiť do Božieho kráľovstva, ale nie k samému Bohu. Božie kráľovstvo je čisto duchovne-bytostné.

Prostredníkom medzi božsky-bezbytostným a čisto duchovne-bytostným sa stal Syn Boží. Prichádza z božsky-bezbytostného do duchovne-bytostného, ako kedysi prišiel aj do hmotného. Príchod Syna Človeka prinesie zavŕšenie vznešenej božskej misie Syna Božieho. Po splnení sa Syn Boží znova celkom vráti do božsky-bezbytostného, zatiaľ čo Syn Človeka prevezme úlohu prostredníka na jeho mieste, a tak sa stane vodcom strážcov Svätého Grálu, kráľom Grálu, ktorý opatruje Svätú nádobu.

Syn Človeka bude potom pre ľudského ducha ? a ?, pretože udáva začiatok a koniec chápavosti ľudského ducha; lebo on dokáže prekročiť hranicu k božsky-bezbytostnému, a tým môže mať prehľad o všetkom.