45. Tajomstvo Lucifera

Matný závoj zahaľuje všetko, čo súvisí s Luciferom. Zdá sa, akoby sa všetko bálo nadvihnúť cíp tohto závoja. Táto obava je v skutočnosti len neschopnosť vniknúť do ríše temna. Ale táto nemožnosť vyplýva zase celkom jednoducho z povahy veci, pretože ani v tomto prípade nedokáže ľudský duch preniknúť tak ďaleko, ale druhom jeho podstaty je mu stanovená určitá hranica. Práve tak ako nemôže vystúpiť do najvyšších výšin, tak nedokáže a ani nikdy nebude môcť preniknúť do najhlbších hlbín.

Tak si fantázia za to chýbajúce vytvorila náhradu, bytosť v rozličných podobách. Hovorí sa o diablovi v najčudesnejších formách, o padlom a zavrhnutom archanjelovi, o stelesnení zlého princípu a ešte o všeličom inom. O vlastnej podstate Lucifera sa nevie nič, hoci ľudský duch ním býva postihnutý, a tým sa často dostáva do veľkého vnútorného rozporu, ktorý sa môže nazvať aj bojom.

Tí, ktorí hovoria o padlom archanjelovi, a aj tí, ktorí rozprávajú o stelesnení zlého princípu, sa dostávajú najbližšie ku skutočnosti. Lenže aj pritom zaujali nesprávne stanovisko, ktoré všetkému dáva mylný obraz. Stelesnenie zlého princípu vyvoláva predstavu najvyššieho vrcholu, konečného cieľa, živým-telom-sa-stavšieho všetkého zla, teda koruny, dokonalého zakončenia. Lenže Lucifer je naopak pôvodcom nesprávneho princípu, jeho východiskom a hnacou silou. Jeho pôsobenie by sa ani nemalo nazývať zlým princípom, ale nesprávnym princípom. Nesprávnym ako zvoleným pojmom pre nepravé, nie nedobré. Poľom pôsobnosti tohto nesprávneho princípu je hmotné stvorenie. Jedine v hmotnosti sa stretávajú svetlé pôsobenia a temné pôsobenia, teda oba protikladné princípy, a trvalo v nej ovplyvňujú ľudskú dušu, zatiaľ čo ona v záujme svojho vývoja prechádza hmotnosťou. Ku ktorému princípu sa potom ľudská duša podľa vlastného priania viac prikloní, to je rozhodujúce pre jej vzostup k Svetlu alebo pre jej smerovanie nadol k temnu.

Obrovská je priepasť, ktorá sa nachádza medzi Svetlom a temnom. Je vyplnená hmotnosťou diela stvorenia, ktorá je podrobená pominuteľnosti foriem, teda rozkladu práve jestvujúcich foriem a ich opätovnému vytváraniu.

Keďže kolobeh podľa zákonov, ktoré do stvorenia vložila vôľa Boha Otca, sa môže pokladať za dokončený a splnený iba vtedy, keď sa na svojom konci vráti k pôvodu, tak aj putovanie ľudského ducha sa môže považovať za skončené až vtedy, keď sa vráti do duchovne-bytostného, ktoré sa nachádza najbližšie pri Prasvetle, pretože jeho semienko vyšlo z tohto duchovne-bytostného. Ak sa dá zahnať k temnu, tak sa vystavuje nebezpečenstvu, že bude stiahnutý za najkrajnejší kruh svojho normálneho putovania do hlbín a že potom už nenájde cestu k vzostupu. Ale práve tak nie je schopný dostať sa z najhutnejšieho a najhlbšieho jemnohmotného temna ešte hlbšie za jeho najvzdialenejšiu hranicu von z hmotnosti, ako to smerom nahor môže urobiť do ríše duchovne-bytostného, pretože to je jeho východisko, a bude preto v obrovskom kolobehu hmotného stvorenia nakoniec spolu s temnom trvalo vlečený do rozkladu, pretože jeho jemnohmotne temné, a tým hutné a ťažké rúcho, nazývané aj záhrobným telom, ho drží dole. Rozklad potom rozruší samú jeho duchovnú osobnosť, získanú na púti stvorením, takže utrpí duchovnú smrť a bude rozprášený na duchovné prasemeno.

Sám Lucifer stojí mimo hmotného stvorenia, nebude s ním teda strhnutý do rozkladu, ako sa to deje s obeťami jeho princípu; lebo Lucifer je večný. Pochádza z jednej časti božsky-bytostného. Rozpoltenosť nastala na začiatku vznikania všetkého hmotného. Vyslaný, aby podporoval duchovne-bytostné v hmotnom a napomáhal jeho vývoj, nesplnil túto svoju úlohu v zmysle tvorivej vôle Boha Otca, lež zvolil si iné než touto tvorivou vôľou mu vyznačené cesty zo chcenia všetko vedieť lepšie, ktoré mu napadlo počas jeho pôsobenia v hmotnosti.

Zneužil darovanú moc a zaviedol princíp pokušenia namiesto princípu podporujúcej pomoci, ktorá je rovnoznačná so slúžiacou láskou. Slúžiaca láska v božskom zmysle nemá nič spoločné s otrockým slúžením, ale má na zreteli iba duchovný vzostup, a tým aj večné šťastie blížneho a podľa toho koná.

Princíp pokušenia je však totožný s kladením pascí, na ktorých sa rýchlo potkýnajú vnútorne nedostatočne pevné bytosti, padajú a sú stratené, zatiaľ čo iné pritom zase nadobúdajú ostražitosť a silu, aby potom mocne rozkvitali pre duchovné výšiny. Všetko slabé je však už vopred bez záchrany vydané napospas zničeniu. Tento princíp nepozná dobrotu ani zmilovanie; nedostáva sa mu lásky Boha Otca, a tým ani najmocnejšej povzbudzujúcej sily a najsilnejšej opory, aká vôbec jestvuje.

Pokušenie v raji, opísané v Biblii, ukazuje účinok zavedenia Luciferovho princípu tým, že sa tam obrazne znázorňuje, ako sa Lucifer snaží pokušením vyskúšať silu alebo odolnosť ľudského páru, aby ho pri najnepatrnejšom zakolísaní ihneď nemilosrdne uvrhol na cestu zničenia.

Odolnosť by bola svedčila o radostnom postavení sa do božskej vôle, ktorá spočíva v jednoduchých zákonoch prírody či stvorenia. A táto vôľa, toto božské prikázanie bolo ľudskému páru dobre známe. Nezaváhanie by bolo zároveň uznaním a uposlúchnutím týchto zákonov, čím ich človek môže až potom správne a neobmedzene využiť a stať sa tak skutočným „pánom stvorenia“, pretože „ide s nimi“. Všetky sily, ak sa im neprotiví, budú mu potom slúžiť a samočinne pracovať pre jeho dobro. V tom potom väzí plnenie prikázaní Stvoriteľa, ktoré nechcú nič iné než neskalené a nehatené udržanie a pestovanie všetkých vývojových možností, ktoré sa nachádzajú v jeho nádhernom diele. Toto jednoduché zachovávanie zasahuje opäť ďalej do vedomého spolupôsobenia na ďalšom zdravom rozvoji stvorenia alebo hmotného sveta.

Kto tak nekoná, ten je prekážkou, ktorá sa musí dať buď obrúsiť do správneho tvaru, alebo bude prenechaná rozdrveniu medzi ozubením svetového súkolesia, čiže medzi zákonmi stvorenia. Kto sa nechce ohnúť, musí sa zlomiť, keďže zastavenie nastať nemôže.

Lucifer nechce dobrotivo čakať na pozvoľné dozrievanie a zosilnievanie ľudských duchov, nechce byť, ako sa mu určilo, milujúcim záhradníkom, ktorý zverené rastliny ochraňuje, podopiera a ošetruje, lež z neho sa stal doslova „cap záhradníkom“. Snaží sa zničiť všetko slabé a v tomto smere pracuje bezohľadne.

Pritom opovrhuje obeťami, ktoré podľahli jeho pokušeniam a úkladom, a chce, aby pre svoju slabosť zahynuli.

Pociťuje tiež odpor k nízkosti a surovosti, ktoré tieto padlé obete vkladajú do prejavov jeho princípu; lebo iba ľudia z nich robia odpornú zvrhlosť, ktorou sa prezentujú, a tým Lucifera len o to viac podnecujú, aby v nich videl tvorov, ktorí si zasluhujú len zničenie, nie lásku a starostlivosť.

A k uskutočneniu tohto zničenia nemálo prispieva princíp vyžívania sa, pridružujúci sa ako prirodzený následok k princípu pokušenia. Vyžívanie sa uskutočňuje v nízkych oblastiach temna, no niektorí vykonávatelia takzvanej psychoanalýzy ho už pozemsky prijali v domnení, že aj na zemi človek dozrieva a oslobodzuje sa vyžívaním.

Lenže aké hrozné útrapy musí na zemi spôsobiť vykonávanie tohto princípu! Koľko zla sa tým napácha, pretože na zemi, nie tak ako v oblastiach temna, kde je spolu len rovnorodé, žijú vedľa seba a spolu ešte temnejší i svetlejší. Pomyslime pritom len na sexuálny život a podobne. Ak sa takýto princíp v praxi vypustí na ľudstvo, musí z toho byť nakoniec len Sodoma a Gomora, odkiaľ niet úniku, a kde len najväčšie hrôzy môžu priniesť koniec.

Ale celkom odhliadnuc od toho, už dnes vidno veľa obetí podobných terapií blúdiť bez opory sem a tam, pričom ich nepatrné sebavedomie, a vôbec všetko osobné myslenie, bolo do posledného zvyšku rozmetané a zničené tam, kde s plnou dôverou očakávali pomoc. Stoja tu ako ľudia, ktorým z tela systematicky strhávali všetky šaty, aby ich potom prinútili obliecť si podávané nové šaty. Takto obnažení však vo väčšine prípadov už nemôžu, žiaľ, pochopiť, načo si majú tieto nové šaty ešte obliecť. Plánovitým vnikaním do ich najosobnejších vecí a práv časom stratili aj hanblivosť, zachovávajúcu osobné sebavedomie, bez ktorej nemôže jestvovať nič osobné a ktorá tvorí časť samej osobnosti.

Na takto spustošenej pôde sa potom nedá postaviť nová pevná stavba. Okrem malých výnimiek zostanú títo ľudia nesamostatní, čo sa stupňuje až do občasnej bezradnosti, keďže sa im vzala i tá nepatrná opora, ktorú predtým ešte mali.

Oba princípy, vyžívania sa a pokušenia, sú tak úzko spojené, že každému vyžívaniu musí bezpodmienečne predchádzať pokušenie. Je to teda dôkladné nasledovanie a šírenie Luciferovho princípu.

Pravý lekár duší nemusí nič búrať. Ten najskôr lieči a potom buduje ďalej. Pravý princíp pretvára pokušiteľskú náruživosť pomocou duchovného poznávania!

Používanie tohto neláskavého princípu však muselo Lucifera, samozrejme z povahy samej veci, čoraz viac oddeľovať od milujúcej vôle všemohúceho Stvoriteľa, čo spôsobilo vlastné odrezanie alebo vylúčenie Lucifera zo Svetla, a tým jeho stále hlbší pád. Lucifer je ten, ktorý sa-sám-odlúčil-od-Svetla, čo znamená to isté ako vyobcovaný.

Toto vypudenie muselo taktiež nastať podľa jestvujúcich prazákonov, podľa nezvratnej svätej vôle Boha Otca, pretože iné dianie nie je možné.

Keďže teda jedine vôľa Boha Otca, Stvoriteľa všetkých vecí, je všemohúca a pevne zakorenená aj v hmotnom stvorení a v jeho vývoji, mohol Lucifer síce vniesť svoj princíp do hmotnosti, ale jeho následky sa budú môcť pohybovať vždy len v medziach prazákonov, stanovených Bohom Otcom, a musia sa formovať v ich smere.

Tak môže Lucifer sledovaním svojho nesprávneho princípu síce dať podnet na cesty, ktoré sú pre ľudstvo nebezpečné, ale nemôže ľudí do niečoho nútiť násilím, ak sa pre to oni sami dobrovoľne nerozhodnú.

Lucifer môže skutočne iba lákať. Ale sám človek stojí v hmotnom stvorení pevnejšie ako Lucifer, a v dôsledku toho aj oveľa bezpečnejšie a s väčšou silou, než aby ho mohol zasiahnuť vplyv Lucifera. Každý človek je tým natoľko chránený, že je to pre neho desaťnásobná hanba, ak sa dá zvábiť touto v porovnaní s ním slabšou silou. Mal by uvážiť, že sám Lucifer stojí mimo hmotnosti, zatiaľ čo on je pevne zakorenený v pôde, ktorá mu je dobre známa. Lucifer je pri uplatňovaní svojho princípu odkázaný len na pomocné zástupy, ktoré sa skladajú z ľudských duchov padlých pri pokušení.

Týmto padlým však môže opäť každý nahor mieriaci ľudský duch nielen dokonale čeliť, ale svojou silou ich ešte hodne prevyšovať. Stačí jediný vážny čin jeho vôle, aby ním bez stopy rozohnal celé vojsko. Za predpokladu, že ich lákanie u neho nenašlo ozvenu alebo ohlas, na ktorom by sa mohli zachytiť.

Lucifer by bol vôbec bezmocný, keby sa ľudstvo usilovalo spoznávať a dodržiavať prazákony, dané Stvoriteľom. Ľudia však svojím terajším správaním, žiaľ, stále viac podporujú jeho princíp a budú preto musieť aj poväčšine zahynúť.

Je nemožné, aby dajaký ľudský duch mohol podstúpiť boj so samým Luciferom z jednoduchého dôvodu, že nedokáže preniknúť až k nemu následkom rozličnej druhovej podstaty. Ľudský duch môže prísť do styku len s tými, ktorí padli následkom nesprávneho princípu, ktorí sú s ním rovnakej podstaty.

Luciferov pôvod podmieňuje, že sa k nemu môže osobne priblížiť a proti nemu postaviť len ten, kto je rovnakého pôvodu; lebo iba taký dokáže preniknúť až k nemu. Musí to byť Boží vyslanec, prichádzajúci z božsky-bezbytostného a naplnený ním, vyzbrojený posvätnou vážnosťou svojej misie a spoliehajúci sa na zdroj všetkej sily, na samého Boha Otca.

Táto úloha je pridelená ohlásenému Synovi Človeka.

Je to osobný boj zoči-voči, nielen symbolický vo všeobecnosti, ako to zo zasľúbení chcú vykladať mnohí bádatelia. Je to splnenie zasľúbenia v „Parcifalovi“. „Posvätnú kopiju“, moc, použil Lucifer nesprávne a svojím princípom tým duchovne-bytostnému spôsobil v ľudstve, ako jeho iskrám a výbežkom, bolestivú ranu. Kopija mu bude v tomto boji odňatá. Potom v „správnej ruke“, teda pri uskutočňovaní pravého princípu Grálu čistej prísnej lásky, zahojí táto kopija ranu spôsobenú predtým nesprávnou rukou, teda nesprávnym používaním.

Luciferovým princípom, teda nesprávnym používaním božskej moci, rovnoznačnej s „posvätnou kopijou“ v nesprávnej ruke, sa duchovne-bytostnému spôsobila rana, ktorá sa nemôže zahojiť! Touto myšlienkou je to v legende vo výstižnej forme obrazne podané; lebo dej sa skutočne podobá otvorenej, nehojacej sa rane.

Predstavme si, že ľudskí duchovia ako nevedomé duchovné semienka alebo iskry vytekajú alebo preskakujú z najspodnejšieho okraja duchovne-bytostného do hmotnosti stvorenia, pričom sa očakáva, že tieto vytekajúce čiastočky sa po svojom putovaní hmotnosťou prebudia k osobnému vedomiu a po zavŕšení kolobehu sa ako vyvinuté zase vrátia do duchovne-bytostného. Podobá sa to obehu krvi v hrubohmotnom tele! Lenže Luciferov princíp teraz odvádza veľkú časť tohto duchovného obehového prúdu, čím sa hodne duchovne-bytostného stráca. Preto sa potrebný kolobeh nemôže uzavrieť a to sa prejavuje ako trvalé zoslabujúce odtekanie z otvorenej rany.

Len čo sa však „posvätná kopija“, čiže božská moc, navráti do správnej ruky, ktorá sa riadi vôľou Stvoriteľa a ukáže duchovne-bytostnému, putujúcemu hmotnosťou ako oživujúci faktor, správnu cestu, ktorá ho povedie nahor k jeho východisku, do svetlej ríše Boha Otca, tak sa ono už nebude strácať, ale bude ňou plynúť späť k svojmu pôvodu ako krv k srdcu, čím sa v duchovne-bytostnom zahojí doteraz oslabujúca rozjatrená rana. Preto môže zahojenie nastať len prostredníctvom rovnakej kopije, ktorá túto ranu spôsobila.

Na to sa však kopija musí najskôr od Lucifera vymôcť a dostať do správnych rúk, čo sa odohrá v osobnom boji Syna Človeka s Luciferom!

Boje, ktoré sa k tomu potom ešte pridružia a budú zasahovať do jemnohmotného i hrubohmotného, sú len dôsledkami tohto jedného veľkého boja, ktorý musí priniesť zasľúbené spútanie Lucifera, ktoré ohlasuje začiatok tisícročnej ríše. Budú znamenať odstránenie následkov Luciferovho princípu.

Tento princíp je namierený proti pôsobeniu božskej lásky, ktorej požehnania sa ľuďom dostáva pri ich putovaní hmotnosťou. Keby ľudstvo teraz jednoducho túžilo po tejto božskej láske, tak by bolo ihneď dokonale ochránené pred akýmikoľvek pokušeniami Lucifera, a on by bol pozbavený všetkých svojich hrôz, ktorými ho obotkal ľudský duch.

Z bujnej fantázie ľudských mozgov sa tiež zrodili strašné, ohyzdné postavy, ktoré sa ľudia mylne snažia pripisovať Luciferovi. V skutočnosti ho však z jednoduchého dôvodu odlišnosti druhovej podstaty nemohlo zazrieť ešte nijaké ľudské oko, ani to duchovné oko, ktoré je schopné vidieť jemnohmotnosť záhrobia často už za pozemského života.

Lucifera môžeme v protiklade k všetkým názorom nazvať hrdým a krásnym, nadpozemsky krásnym, pochmúrneho majestátu s jasnými, veľkými, modrými očami, ktoré však svojím ľadovým výrazom svedčia o nedostatku lásky. Nie je len pojmom, ako si ho ľudia zvyčajne predstavujú po iných márnych výkladoch, ale je osobnosťou.

Ľudstvo by sa malo naučiť chápať, že aj jemu jeho vlastná podstata vytýčila hranicu, ktorú nikdy nemôže prekročiť, prirodzene, ani v myslení, a že posolstvá z druhej strany tejto hranice môžu prísť len cestou milosti. No nie cestou médií, ktoré svoju podstatu aj tak nemôžu zmeniť pomocou nejakých nezemských stavov, a práve tak málo pomocou vedy. Práve tá má predsa príležitosť spoznať prostredníctvom chémie, že rozličnosť druhov môže vytvárať nepreklenuteľné hranice. Tieto zákony však pochádzajú z prapôvodu, nenachádzame ich až v diele stvorenia.