41. Zosnulý

Nechápavo, osamotene stojí duša v úmrtnej miestnosti. Nechápavo, keďže človek ležiaci na lôžku sa vo svojom pozemskom živote zdráhal uveriť v pokračovanie života po odložení hrubohmotného tela, a preto sa touto myšlienkou nikdy vážne nezaoberal a posmieval sa všetkým, ktorí o tom hovorili. Zmätene pozerá okolo seba. Vidí sám seba na svojom smrteľnom lôžku, vidí známych ľudí, plačúcich stáť okolo, počuje ich slová, ktoré hovoria, a vníma aj bolesť, ktorú pritom pociťujú vo svojom náreku nad tým, že práve zomrel. Chce sa mu smiať a zavolať, že predsa ešte žije! Volá! A s údivom vidí, že ho nepočujú. Volá znovu a znovu hlasno a čoraz hlasnejšie. Ľudia to nepočujú, ďalej nariekajú. Začína sa ho zmocňovať úzkosť. Sám predsa celkom jasne počuje svoj hlas a zreteľne cíti aj svoje telo. V skľúčenosti ešte raz vykríkne. Nikto oň nedbá. S plačom pozerajú na mlčanlivé telo, ktoré spoznáva ako svoje, ale ktoré zrazu pokladá za čosi cudzie, jemu už nepatriace; veď stojí so svojím telom vedľa, oslobodený od všetkých bolestí, ktoré doteraz pociťoval.

S láskou teraz menom volá svoju ženu, ktorá kľačí pri jeho doterajšom lôžku. Ona však v plači neustáva a neprejaví ani slovom, ani pohybom, že by ho počula. Zúfalý k nej pristúpi a mocne zatrasie jej plecom. Ona to nepozoruje. A on nevie, že sa dotkol jemnohmotného tela svojej ženy a zatriasol ním, nie hrubohmotným, a že jeho žena, ktorá, podobne ako on, nikdy nemyslela na to, že jestvuje niečo viac než pozemské telo, ani nemôže pocítiť dotyk jeho jemnohmotného tela.

Zachveje sa nevýslovným pocitom strachu. Slabosť z opustenosti ho tlačí na zem, jeho vedomie sa stráca.

Na hlas, ktorý poznal, sa pomaly opäť prebúdza. Vidí telo, ktoré nosil na zemi, ležať uprostred kvetov. Chce ísť preč, ale nedokáže sa odlúčiť od tohto tichého, chladného tela. Zreteľne cíti, že je s ním ešte spojený. Ale vtom opäť zaznie ten hlas, ktorý ho zobudil zo spánku. Je to jeho priateľ, ktorý sa rozpráva s iným človekom. Obaja priniesli veniec a pri kladení tohto venca sa spolu rozprávajú. Inak pri ňom nie je nikto. Priateľ! Chcel by mu dať o sebe vedieť i tomu druhému, ktorý s týmto priateľom často bývali jeho milými hosťami! Musí im povedať, že je v ňom, napočudovanie, ešte život, že ešte môže počuť, čo títo ľudia hovoria. Volá! Ale jeho priateľ sa pokojne obráti k svojmu spoločníkovi a rozpráva ďalej. Lenže čo rozpráva, to ako ľaknutie prebehne jeho údmi. To je jeho priateľ? Tak o ňom teraz hovorí. Zdesene načúva slovám týchto ľudí, s ktorými tak často popíjal, smial sa, ktorí mu len dobrorečili, keď sedávali pri jeho stole a využívali jeho pohostinnú domácnosť.

Odišli, prichádzali zase iní. Ako len mohol teraz spoznávať ľudí! Mnohí, ktorých si vysoko vážil, v ňom teraz vzbudzovali odpor a hnev, a niektorému, ktorého si nikdy nevšímal, by bol rád s vďakou stisol ruku. Ale oni ho vôbec nepočuli, ani ho necítili napriek tomu, že zúril, kričal, aby im dokázal, že žije! —

Vo veľkom sprievode odviezli potom telo k hrobke. Obkročmo sedel na svojej rakve. Zatrpknutý a zúfalý mohol sa teraz už len smiať a smiať! Smiech však zase rýchlo vystriedala najhlbšia skľúčenosť a prepadla ho nesmierna opustenosť. Unavil sa a zaspal. — —

Keď sa prebudil, bolo okolo neho temno. Ako dlho spal, to nevedel. Ale cítil, že už nemôže byť spojený so svojím pozemským telom ako dosiaľ; lebo bol voľný. Voľný v tme, ktorá na neho doliehala zvlášť tiesnivo.

Volal. Nijaký zvuk. Nepočul svoj vlastný hlas. Stonajúc sa sklátil. Ale pritom hlavou tvrdo narazil na ostrý kameň. Keď sa po dlhom čase znova prebudil, bola ešte vždy tá istá tma, to isté skľučujúce mlčanie. Chcel vyskočiť, ale jeho údy boli ťažké, hrozilo, že mu vypovedajú službu. So všetkou silou najúzkostlivejšieho zúfalstva sa vztýčil a tackajúc sa šmátral sem i tam. Často padal na zem, zraňoval sa, narážal vpravo i vľavo na hroty, hrany, ale nedopriavalo mu to pokoja na vyčkávanie; lebo silná snaha ho pobádala, aby ustavične šmátral a hľadal. Hľadal! Ale čo? Jeho myslenie bolo zmätené, unavené a beznádejné. Hľadal niečo, čo nemohol pochopiť. Hľadal!

Hnalo ho to ďalej, neprestajne ďalej! Až znovu klesol, aby znovu vstal a pokračoval v putovaní. Tak prešli roky, desaťročia, až konečne našiel slzy, jeho hruď sa zachvela vzlykotom a... vynorila sa myšlienka, prosba, ako výkrik unavenej duše, ktorá si praje skončenie tejto temnej beznádejnosti. Výkrik bezmedzného zúfalstva a beznádejnej bolesti však zrodil prvú myšlienku v želaní uniknúť z tohto stavu. Snažil sa spoznať, čo ho priviedlo do tohto takého príšerného stavu, čo ho tak kruto nútilo blúdiť v temnote. Hmatal okolo seba: nehybné skaliská! Bola to zem alebo azda predsa ten druhý svet, v ktorý nikdy nedokázal uveriť? Druhý svet! Potom bol pozemsky mŕtvy, a predsa žil, ak by sa taký stav dal nazvať žitím. Premýšľanie mu pripadalo nekonečne ťažké. Tak sa hľadajúc tackal ďalej. Zase prešli roky. Von, von z tejto tmy! Toto prianie sa premenilo na živelnú snahu, z ktorej sa sformovala túžba. Túžba je však čistejšie cítenie, ktoré sa uvoľňuje z hrubej snahy, a z tejto túžby celkom nesmelo vyrastala modlitba. Táto modlitba túžby napokon vyrazila z jeho vnútra ako prameň a jeho dušu tým zaplavil tichý, blahodarný mier, pokora a odovzdanosť. No ako sa zdvihol, aby pokračoval vo svojom putovaní, vtom prúd vrúcneho prežitia prenikol jeho telom; lebo teraz ho obklopovalo šero a on zrazu mohol vidieť! V diaľke, veľmi ďaleko zazrel svetlo, podobajúce sa fakli, ktoré ho zdravilo. Jasajúc natiahol po ňom ruky, naplnený hlbokým šťastím znovu klesol na zem a ďakoval, ďakoval z preplneného srdca tomu, kto mu daroval svetlo! S novou silou potom vykročil k tomuto svetlu, ktoré sa k nemu síce nepribližovalo, ale po takom prežití predsa dúfal, že ho ešte dosiahne, i keby to malo trvať stáročia. To, čo sa mu stalo teraz, mohlo by sa zopakovať a nakoniec by ho mohlo vyviesť z tejto záľahy skalísk do teplejšieho a svetlom ožiareného kraja, ak by o to pokorne prosil.

Bože môj, dopomôž mi k tomu!“ vydralo sa z hrude, naplnenej nádejou. A, aká slasť, zase počul svoj hlas! Aj keď spočiatku len slabo, ale predsa počul! Šťastie z toho mu dodalo novú silu a s nádejou opäť kráčal vpred. — —

Taký je začiatok príbehu jednej duše v jemnohmotnom svete. Túto dušu nemôžeme nazvať zlou. Na zemi ju dokonca považovali za veľmi dobrú. Bol to veľkopriemyselník, veľmi zamestnaný, ktorý verne dbal na plnenie všetkých pozemských zákonov. —

K tomuto deju treba ešte jedno vysvetlenie: Človek, ktorý vo svojom pozemskom živote nechce nič vedieť o tom, že jestvuje aj život po smrti a že raz bude donútený zodpovedať sa za všetko svoje správanie a konanie takým spôsobom, ktorý dnes nie je v súzvuku s pozemskou mienkou, je v jemnohmotnosti slepý a hluchý, len čo tam bude musieť raz prejsť. Len pokým ešte zostáva spojený so svojím odloženým hrubohmotným telom, čo trvá dni alebo týždne, môže občas vnímať, čo sa deje okolo neho.

Ale keď sa potom uvoľní od rozkladajúceho sa hrubohmotného tela, je pre neho táto možnosť stratená. Už nič nepočuje, ani nevidí. To však nie je trest, ale je to celkom prirodzené, pretože nechcel počuť ani vidieť nič, čo sa týkalo jemnohmotného sveta. Jeho vlastná vôľa, ktorá dokáže rýchlo formovať náležité jemnohmotné, mu bráni v tom, aby toto jemnohmotné telo mohlo vidieť a aj počuť. Tak dlho, kým sa táto duša pomaly nezmení. Či to už potrvá roky, alebo desaťročia, možno aj storočia, je vlastnou vecou každého človeka. Je mu úplne ponechaná jeho vôľa. Aj pomoc mu príde až vtedy, keď po nej sám zatúži. Nie skôr. Nikdy do toho nebude nútený.

Svetlo, ktoré táto duša, stanúc sa vidiacou, uvítala s takou veľkou radosťou, tu bolo vždy. Len ho predtým ešte nemohla vidieť. Je tiež jasnejšie a silnejšie, než sa v prvom okamihu zdá duši, ktorá bola dovtedy slepá. Ako ho vidí, či silno, či slabo, to opäť závisí jedine od nej samej. Nevyjde jej ani krok v ústrety, ale je tu! Môže sa z neho kedykoľvek tešiť, ak vážne a pokorne chce.

To, čo tu vysvetľujem, sa však hodí len na tento jediný druh ľudských duší. Nie azda aj na iné. V samom temne a v jeho úrovniach, pravdaže, svetla niet. Tam neplatí, že ten, kto vnútorne napreduje, môže zrazu uzrieť svetlo, ale musí byť najskôr vyvedený z prostredia, ktoré ho drží.

Zaiste sa tento tu ukázaný stav duše dá nazvať už trýznivým, najmä preto, že duša je naplnená veľkým strachom a neprechováva v sebe nijakú nádej, ale sama to nechcela mať iné. Dostáva len to, čo si vynútila. Nechcela nič vedieť o vedomom živote po pozemskej smrti. Toto pokračovanie samého života si duša v sebe usmrtiť nemôže; lebo to nie je v jej moci, ale buduje si neplodnú jemnohmotnú úroveň a ochromuje zmyslové orgány jemnohmotného tela, takže jemnohmotne nemôže ani vidieť, ani počuť, pokým... sa ona konečne nerozhodne inak.

To sú duše, akých dnes na zemi môžeme vidieť milióny, ktoré, s výnimkou toho, že nechcú nič vedieť o večnosti alebo o Bohu, môžeme ešte nazvať slušnými. Zlovoľným sa, prirodzene, vodí horšie, ale o nich tu reč byť nemá, len o takzvaných slušných ľuďoch. —

Ak sa hovorí, že Boh podáva svoju ruku na pomoc, tak je to v Slove, ktoré ľuďom posiela a v ktorom im ukazuje, ako sa môžu zbaviť viny, do ktorej sa zaplietli. A jeho milosť už vopred spočíva vo všetkých tých veľkých možnostiach, ktoré ľudskí duchovia môžu vo stvorení využívať. To je tak nesmierne veľa, že človek dneška si to nedokáže ani predstaviť, pretože sa tým nikdy dostatočne vážne nezaoberal; lebo tam, kde sa tak stalo, to dosiaľ bolo len z rozmaru alebo s cieľom márnivo sa vyvyšovať!

Len čo však ľudskí duchovia spoznajú v Božom Slove pravú hodnotu a jeho hlbokú vážnosť, budú v celom stvorení podávať veľké výkony! Doteraz vždy uprednostňovali len svoje vlastné poznanie, a preto všetko zostávalo iba neúplným dielom najnižšieho stupňa vzhľadom na obsah Božieho Slova, ktoré aj dnes chcú znova odsunúť nabok nespoznané; lebo nijaký človek nepozná pravú hodnotu Posolstva Grálu. Ani jeden na zemi. Aj keď sa nazdáva, že pozná jeho zmysel, aj keď duchovne už cíti výhody, ktoré získal z čiastočného poznania... nepozná jeho vlastnú hodnotu, nepochopil ani stotinu z nej! To hovorím ja, ktorý toto Posolstvo prinášam. Neviete, čo tým máte v rukách!

Ono je cestou, bránou a aj kľúčom, ktoré vás vedú k životu. K životu, ktorý sa nedá vyvážiť ani všetkými pokladmi tejto zeme, ani kúpiť za všetky poklady celého vesmíru! Čerpajte teda z Posolstva, ktoré sa vám podáva. Berte z najvzácnejšieho statku, s ktorým sa môžete stretnúť. Chopte sa ho takého, aké je, ale nehĺbajte a nemudrujte o ňom. Hĺbanie a mudrovanie o ňom neprináša úžitok. Nejde o to, aby ste si toto Posolstvo urobili zrozumiteľným, lež vašou prácou je vytvoriť mu jednoducho miesto uprostred svojej duše. Tam máte hĺbať, tam máte mudrovať, aby ste našli to, čo nezdobí tento priestor, keď toto Posolstvo do vás natrvalo vstúpilo! Máte objaviť, čo v tomto priestore, ktorý sa vám musí stať chrámom, ešte ruší. Vytvorte tento chrám v sebe bez toho, aby ste sa pritom dotýkali môjho Posolstva a všetkým, ktorí takto konajú, sa ešte pomôže! — — — —