40. Smrť

Niečo, v čo veria všetci ľudia bez výnimky, je smrť! Každý je presvedčený o jej príchode. Je jednou z mála skutočností, o ktorej niet sporu ani nevedomosti. Napriek tomu, že všetci ľudia už od detstva počítajú s tým, že raz musia zomrieť, predsa sa väčšina z nich stále snaží odháňať myšlienky na to. Mnohí sú dokonca podráždení, keď sa o tom náhodou hovorí v ich prítomnosti. Iní sa zase starostlivo vyhýbajú navštevovať cintoríny, stránia sa pohrebov a snažia sa čo najrýchlejšie opäť zbaviť každého dojmu, ak predsa niekedy na ulici stretnú pohrebný sprievod. Pritom ich stále prenasleduje tajný strach, že by ich smrť mohla raz náhle prekvapiť. Neurčité obavy ich odrádzajú pristúpiť s vážnymi myšlienkami k tejto neodvratnej skutočnosti.

Sotva jestvuje druhá udalosť, ktorá by sa pri svojej nevyhnutnosti odsúvala v myšlienkach ustavične nabok tak, ako smrť. Sotva však aj taký významný dej v pozemskom živote, okrem narodenia. Je predsa nápadné, že človek sa chce tak málo zaoberať práve začiatkom a koncom svojho pozemského bytia, zatiaľ čo všetkým iným dejom, dokonca úplne vedľajším veciam, sa snaží prikladať hlboký význam. Báda a hĺba o všetkom dianí medzi tým viac než o tom, čo by mu prinieslo vysvetlenie o začiatku a konci jeho pozemskej cesty. Smrť a narodenie sú totiž tak úzko spojené preto, že jedno je dôsledkom druhého.

Ako málo vážnosti sa však prikladá už plodeniu! Len vo veľmi zriedkavých prípadoch sa pritom dá nájsť niečo ľudsky dôstojné. Práve pri tomto deji sa ľudia s obľubou stavajú na úroveň zvierat, ale pritom si nedokážu zachovať ich nevinnosť. To ich stavia pod zviera. Lebo zviera sa správa podľa svojho stupňa, ktorý zaujíma vo stvorení. Človek však nedokáže, alebo ani nechce zaujať stupeň, ktorý mu prináleží. Zostupuje čoraz hlbšie a potom sa čuduje, keď to v mnohých smeroch ide s celým ľudstvom pozvoľna nadol. Už svadobné zvyklosti sú všetky zamerané na to, aby sa manželský zväzok považoval iba za čisto pozemskú záležitosť. V mnohých prípadoch to pri nich ide dokonca tak ďaleko, že vážne založené povahy sa s odporom odvracajú od dvojzmyselných, len na pozemský styk poukazujúcich podrobností. Svadobné slávnosti v nižších, ako aj v lepších kruhoch sa v mnohých prípadoch zvrhli len na pravé kupliarske orgie, takže všetci rodičia, vedomí si svojej vysokej zodpovednosti, by mali deťom s najväčšou prísnosťou zakázať zúčastňovať sa na nich. No mládenci a dievčatá, ktorí pri týchto zvykoch a narážkach počas takých slávností sami nepocítia vzrastať v sebe odpor a z tohto dôvodu z nich neodídu, uvedomujúc si vlastnú zodpovednosť za svoje správanie a konanie, patria tak či tak už na rovnako nízky stupeň, takže pri posudzovaní sa už nebudú môcť brať do úvahy. Vyzerá to tak, akoby sa ľudia aj v tomto prípade pokúšali zastierať si niečo, na čo nechcú myslieť.

Ak sa potom pozemský život postaví na takých nerozvážnych základoch, ako sa to stalo už zvykom i mravom, dá sa pochopiť, že ľudia sa pokúšajú zastierať aj smrť tým, že sa kŕčovito snažia nemyslieť na ňu. Toto odsúvanie všetkých vážnych myšlienok úzko súvisí s ich vlastným nízkym stanoviskom pri plodení. Neurčitý strach, ktorý ako tieň sprevádza človeka počas celého jeho pozemského života, vyviera väčšinou z plného uvedomenia si všetkého bezprávia ľahkomyseľných, ľudí zneucťujúcich činov. A keď už nijako inak nemôžu dosiahnuť pokoj, tak sa nakoniec kŕčovito a nasilu upnú na sebaklam, že smrťou sa buď všetko skončí, čím úplne vedome dávajú najavo svoju menejcennosť a svoju zbabelosť pred eventuálnou zodpovednosťou, alebo sa chytia nádeje, že ani oni nie sú oveľa horší ako iní ľudia.

Ale všetky tieto klamné predstavy nemenia ani prášok na skutočnosti, že pozemská smrť sa k nim blíži. Každým dňom, každou hodinou prichádza bližšie! Často to vyzerá žalostne, keď sa v posledných hodinách u väčšiny všetkých tých, ktorí sa snažili tvrdohlavo popierať zodpovednosť pri pokračovaní života, začnú vynárať veľké bojazlivé otázky, ktoré dokazujú, ako títo ľudia zrazu pochybujú o svojom presvedčení. To im však už potom veľmi neprospeje; lebo je to opäť len zbabelosť, ktorá im krátko pred veľkým krokom z pozemského života náhle dáva vidieť možnosť pokračovania života a s ním spojenú zodpovednosť. Ale obava, strach a zbabelosť dokážu zmierniť či rozuzliť bezpodmienečné zvratné pôsobenie všetkých činov práve tak málo ako vzdor. Nahliadnuť do toho, teda prísť k poznaniu, sa týmto spôsobom taktiež nedá. Umierajúcim ľuďom vyvedie potom zo strachu ich rozumová múdrosť, tak často vyskúšaná v pozemskom živote, ešte v posledných hodinách zlý kúsok tým, že by zrazu chcela človeka vo zvyčajnej opatrnosti urobiť ešte rýchlo rozumovo zbožným, len čo uvoľňovanie ďalej žijúceho jemnohmotného človeka z hrubohmotného tela dosiahlo už taký vysoký stupeň, že citový život sa pri tomto uvoľňovaní rovná sile rozumu, ktorému sa dovtedy násilne podriaďoval.

Nič tým nezískajú! Budú žať, čo zasiali myšlienkami a skutkami vo svojom pozemskom živote. Ani to najmenšie sa tým nenapraví, ba ani len nezmení! Neúprosne budú vtiahnutí do súkolesia prísne pracujúcich zákonov zvratného pôsobenia, aby prostredníctvom nich prežili v tomto jemnohmotnom svete všetko to, v čom schybili, teda čo si v nesprávnom presvedčení mysleli a čo vykonali. Majú všetky dôvody obávať sa hodiny odpútania od pozemského hrubohmotného tela, ktoré im bolo určitý čas ochranným valom proti mnohým jemnohmotným dejom. Tento ochranný val im bol určitý čas poskytnutý ako štít a úkryt, aby za ním mohli v nerušenom pokoji zlepšiť alebo dokonca celkom rozuzliť všeličo, čo by ich bez tejto ochrany muselo ťažko zasiahnuť.

Je to dvojnásobne, ba až desaťnásobne smutné pre toho, kto sa týmto časom milosti pozemského bytia pretacká v ľahkomyseľnom sebaklame ako v nejakom opojení. Strach a obavy sú teda u mnohých ľudí oprávnené.

Celkom inakšie je to s tými, ktorí svoj pozemský život nepremárnili, ktorí ešte v pravý čas, aj keď v neskorej hodine, ale nie zo strachu a z obavy nastúpili cestu duchovného vzostupu. Svoje vážne hľadanie si vezmú so sebou ako palicu a oporu tam do jemnohmotného sveta. Môžu bez strachu a úzkosti urobiť krok z hrubohmotného do jemnohmotného, ktorý je pre každého nevyhnutný, keďže všetko, čo je pominuteľné, ako hrubohmotné telo, musí raz opäť zahynúť. Hodinu tohto odlúčenia môžu uvítať, pretože pre nich je to bezvýhradný pokrok bez ohľadu na to, čo budú musieť v jemnohmotnom živote prežívať. To dobré ich potom bude obšťastňovať, to ťažké im bude prekvapujúco uľahčené; lebo dobré chcenie pritom pomáha mocnejšie, než kedy tušili.

Dej samej smrti nie je nič iné než narodenie do jemnohmotného sveta. Podobá sa deju narodenia do hrubohmotného sveta. Po odlúčení je jemnohmotné telo s hrubohmotným telom nejaký čas zviazané akoby pupočnou šnúrou, ktorá je o to menej pevná, o čo vyššie vyvinul takto do jemnohmotného sveta zrodený človek svoju dušu už v pozemskom bytí pre svet jemnohmotný, ako priechod do ríše svojho Boha. Čím viac sa svojím chcením sám pútal na zem, teda na hrubohmotné, a tak o pokračovaní života v jemnohmotnom svete nechcel nič vedieť, tým pevnejšou sa pre toto jeho vlastné chcenie stane aj táto šnúra, ktorá ho viaže na hrubohmotné telo, a tým pevnejšie je aj jeho jemnohmotné telo, ktoré v jemnohmotnom svete potrebuje ako rúcho ducha. Čím je však jeho jemnohmotné telo hutnejšie, tým je podľa bežných zákonov ťažšie, a tým sa musí javiť aj temnejšie. Bude sa pre túto veľkú podobnosť a blízku príbuznosť so všetkým hrubohmotným aj veľmi ťažko odlučovať od hrubohmotného tela, takže taký človek musí potom pociťovať ešte aj posledné hrubohmotne-telesné bolesti, ako aj celý rozpad pri práchnivení. Podobne ani pri spaľovaní nezostáva necitlivý. Po konečnej odluke tejto spojovacej šnúry však v jemnohmotnom svete klesá až tam, kde jeho okolie má rovnakú hustotu a tiaž. Tam v rovnakej tiaži nájde potom tiež samých rovnako zmýšľajúcich. Že tam však bude horšie než na zemi v hrubohmotnom tele, je pochopiteľné, pretože v jemnohmotnom svete sa všetky city vyžívajú plne a bez zábran.

Inak je to s ľuďmi, ktorí so vzostupom k všetkému ušľachtilému začali už v pozemskom živote. Pretože presvedčenie o kroku do jemnohmotného sveta nesú v sebe živé, je aj odpútanie omnoho ľahšie. Jemnohmotné telo a súčasne i spojovacia šnúra nie sú hutné a táto odlišnosť v ich vzájomnej cudzosti k hrubohmotnému telu umožní aj veľmi rýchle odlúčenie, takže jemnohmotné telo stojí počas celého takzvaného smrteľného zápasu alebo pri posledných záchvevoch svalov hrubohmotného tela už dlhší čas vedľa tohto tela, ak vôbec môže byť reč o smrteľnom zápase pri normálnom umieraní takého človeka. Voľný, nehutný stav spojovacieho povrazca nedovolí vedľa stojacemu jemnohmotnému človeku pociťovať nejaké bolesti, keďže tento ľahký spojovací povrazec nemôže vo svojom nehutnom stave prenášať bolesti z hrubohmotného na jemnohmotné. Tento povrazec, v dôsledku svojej väčšej jemnosti, rýchlejšie preruší aj spojenie, takže jemnohmotné telo sa úplne uvoľní v oveľa kratšom čase a potom sa vznesie nahor do takej oblasti, kde sa nachádza rovnaký jemnejší a ľahší druh. Aj tam sa tento človek môže stretnúť len s rovnako zmýšľajúcimi a vo zvýšenom ušľachtilom citovom živote bude prežívať mier a šťastie. Takéto ľahké a menej hutné jemnohmotné telo sa javí, prirodzene, aj jasnejšie a svetlejšie, až nakoniec zjemnie natoľko, že ním začne žiarivo prenikať v ňom spočívajúce čisto duchovné, ktoré neskoršie vojde ako plne oslnivo žiariace do čisto-duchovne-bytostného.

Ľudia, ktorí sa zdržiavajú pri umierajúcom, nech sú však varovaní, aby nezačali hlasno nariekať. Príliš silno prejavená bolesť z rozlúčenia sa môže dotknúť práve sa odpútavajúceho alebo možno už vedľa stojaceho jemnohmotného človeka, ktorý to môže počuť alebo cítiť. Ak sa v ňom potom prebudí súcit alebo prianie povedať ešte slová útechy, tak ho toto želanie znova ešte pevnejšie spúta s potrebou zrozumiteľne sa prejaviť bolestne nariekajúcim ľuďom. Pozemsky zrozumiteľným sa môže stať len pomocou mozgu. Táto snaha však zapríčiní užšie spojenie s hrubohmotným telom, vyžaduje ho, a preto dôjde k tomu, že práve sa odlučujúce jemnohmotné telo nielenže sa znovu užšie spája s hrubohmotným telom, ale už aj vedľa stojaci odpútaný jemnohmotný človek je znovu vťahovaný do hrubohmotného tela. Konečným výsledkom je opätovné pociťovanie všetkých bolestí, ktorých sa už zbavil. Nové odpútavanie je potom oveľa ťažšie a môže trvať dokonca niekoľko dní. Potom nastane takzvaný predĺžený smrteľný zápas, ktorý je pre toho, kto sa chce odpútať, skutočne bolestný a ťažký. Vinu na tom nesú tí, ktorí ho svojou egoistickou bolesťou privolali späť z jeho prirodzeného vývoja. Týmto prerušením normálneho priebehu nastalo nové násilné spojenie, aj keby to vyvolal len slabý pokus o koncentráciu na dorozumenie sa. A znovu prerušiť toto neprirodzené spojenie nie je pre toho, kto je v tom ešte úplne neskúsený, také ľahké. Nedá sa mu pritom pomôcť, keďže toto nové spojenie sám chcel. Takéto spojenie sa môže ľahko uskutočniť, pokým hrubohmotné telo nie je ešte celkom vychladnuté a kým pretrváva spojovací povrazec, ktorý sa pretrhne často až po niekoľkých týždňoch. Je to teda zbytočné utrpenie pre odchádzajúceho a bezohľadnosť až surovosť od okolostojacich. Preto má v úmrtnej miestnosti vládnuť bezpodmienečný pokoj a dôstojná vážnosť, zodpovedajúca tejto významnej chvíli! Osoby, ktoré sa nedokážu ovládať, by mali byť násilne odvedené, aj keď sú to najbližší príbuzní.