13. Náboženstvo lásky
Náboženstvo lásky je nesprávne chápané pre mnohostranné pokrivenie a znetvorenie pojmu láska; lebo najväčšia časť pravej lásky je prísnosť! To, čo sa teraz nazýva láska, je skôr všetko iné než láska. Keď sa všetkým tým takzvaným láskam neúprosne ide na koreň, tak tam neostane nič iné než sebectvo, samoľúbosť, slabosť, pohodlnosť, domýšľavosť alebo pudy.
Ozajstná láska nebude dbať na to, čo sa druhému páči, čo mu je príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť iba podľa toho, čo druhému prospieva! Nezáleží na tom, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.
Keď je teda napísané: „Milujte svojich nepriateľov!“, tak to znamená: „Robte to, čo im prospieva! Teda ich aj karhajte, ak inak nemôžu dôjsť k poznaniu!“ Tým im preukážete službu. Len pritom musí vládnuť spravodlivosť; lebo láska sa nedá oddeliť od spravodlivosti, sú zajedno! Nemiestna ústupčivosť by znamenala pestovať chyby nepriateľov ešte viac, a tým ich nechať ďalej kĺzať po šikmej ploche. Bola by to láska? Naopak, tým by človek na seba uvaľoval vinu!
Z náboženstva lásky sa na základe nevyslovených prianí ľudí stalo náboženstvo ochabnutosti, podobne ako sa osoba zvestovateľa Pravdy, Ježiša Krista, strhávala do precitlivenosti a povoľnosti, akou nikdy nebol. Práve pre svoju všelásku bol medzi rozumovými ľuďmi drsný a vážny. Jeho zármutok, ktorý na neho často doliehal, bol vzhľadom na jeho vznešenú misiu a oproti nej stojaci vtedajší ľudský materiál len samozrejmý. S precitlivenosťou však nemal vôbec nič spoločné.
Náboženstvo lásky bude po odstránení všetkých znetvorenín a dogmatických obmedzení učením najprísnejšej konzekventnosti, v ktorej sa nenájde slabosť a nelogická povoľnosť.