14. Vykupiteľ

Spasiteľ na kríži! Tisíce týchto krížov sú postavené ako znamenie toho, že Kristus kvôli ľudstvu trpel a umrel. Zo všetkých strán volajú k veriacim: „Pamätajte na to!“ Na osamelých poliach, v živých veľkomestských uliciach, v tichej komore, v kostoloch, na hroboch a pri svadbách, všade slúžia na útechu, na posilnenie a na napomenutie. Pamätajte na to! Pre vaše hriechy sa to stalo, že Syn Boží, ktorý vám priniesol na zem spásu, trpel a zomrel na kríži.

Veriaci k nemu pristupuje s vrúcnym pohnutím, v hlbokej úcte a plný vďačnosti. S pocitom radosti opúšťa potom to miesto vo vedomí, že obetnou smrťou sa zmyli aj jeho hriechy.

Ale ty, vážne hľadajúci, choď, predstúp pred znamenie svätej vážnosti a vynasnaž sa pochopiť svojho Vykupiteľa! Odhoď hebký plášť pohodlnosti, ktorý ťa tak príjemne hreje a vzbudzuje blažený pocit pohodlného úkrytu, ktorý ťa nechá živoriť v prítmí až do poslednej pozemskej hodiny, keď budeš potom náhle vytrhnutý zo svojho polospánku, zbavený pozemskej zaujatosti a zrazu budeš postavený zoči-voči neskalenej Pravde. Potom je rýchlo dosnívaný tvoj sen, na ktorý si sa upäl a ktorým si upadol do nečinnosti.

Preto sa prebuď, tvoj pozemský čas je vzácny! Pre naše hriechy prišiel Spasiteľ, to je nesporné a doslova správne. Aj to, že zomrel pre previnenie ľudstva.

Lenže tým z teba nebudú sňaté tvoje hriechy! Vykupiteľské dielo Spasiteľa spočívalo v tom, že podstúpil boj s temnom, aby ľudstvu priniesol Svetlo, aby mu otvoril cestu k odpusteniu všetkých hriechov. Putovať po tejto ceste musí podľa nezmeniteľných zákonov Stvoriteľa každý sám. Ani Kristus neprišiel zákony zrušiť, ale naplniť. Neposudzuj predsa nesprávne toho, kto má byť tvojím najlepším priateľom! Nedávaj pravdivým slovám mylný zmysel!

Ak celkom správne znie: Pre hriechy ľudstva sa to všetko stalo, tak sa tým mieni, že Ježišov príchod bol potrebný len preto, že ľudstvo sa už nemohlo samo dostať von z temna, ktoré samo vytvorilo a nedokázalo sa oslobodiť z jeho chápadiel. Kristus musel túto cestu znovu pripraviť a ukázať ju ľudstvu. Keby sa ľudstvo nebolo tak hlboko zaplietlo do svojich hriechov, to znamená, keby nebolo išlo po nesprávnej ceste, potom by príchod Ježiša nebol býval potrebný a cesta boja a utrpenia mu mohla byť ušetrená. Preto je celkom správne, že musel prísť len pre hriechy ľudstva, ak ľudstvo nemalo na nesprávnej ceste celkom skĺznuť do priepasti, do temna.

To však neznamená, že tým má byť každému jednotlivcovi obratom ruky kvitovaná aj jeho osobná vina, len čo skutočne uverí v Ježišove slová a žije podľa nich. No ak podľa slov Ježiša žije, tak mu jeho hriechy budú odpustené. Ale iba postupne, keď budú odpykané protislužbou dobrého chcenia podľa slov Ježiša vo zvratnom pôsobení. Nie inakšie. Naproti tomu pre tých, ktorí nežijú podľa slov Ježiša, odpustenie nie je vôbec možné.

To však teraz neznačí, že odpustenie hriechov môžu dosiahnuť iba príslušníci kresťanských cirkví.

Ježiš hlásal Pravdu. Jeho slová musia preto obsahovať aj všetky pravdy iných náboženstiev. Nechcel založiť cirkev, ale chcel ľudstvu ukázať pravú cestu, ktorá môže viesť práve tak dobre aj pravdami iných náboženstiev. Preto sa v jeho slovách nachádza aj toľko náznakov vtedy už jestvujúcich náboženstiev. Ježiš to z nich neprevzal, ale, keďže prinášal Pravdu, muselo v nej byť obsiahnuté aj všetko to, čo bolo z Pravdy naporúdzi už v iných náboženstvách.

I ten, kto Ježišove slová sám nepozná, ale vážne túži po Pravde a ušľachtilosti, žije často už celkom v zmysle týchto slov, a preto sa tiež bezpečne blíži k čistej viere a k odpusteniu svojich hriechov. Vyvaruj sa preto jednostranného názoru. Je to znehodnotenie Vykupiteľovho diela, znižovanie božského ducha.

Kto vážne túži po Pravde, po čistote, tomu nechýba ani láska. Bude, aj keď niekedy za ťažkých pochybností a bojov, od stupňa k stupňu duchovne vedený nahor a, bez ohľadu na to, akého je náboženstva, stretne sa buď už tu, alebo až v jemnohmotnom svete s Kristovým duchom, ktorý ho potom nakoniec povedie ďalej až k Otcovi, čím sa naplnia slová: „Nikto neprichádza k Otcovi, jedine prostredníctvom mňa.“

Tento „koniec“ sa však nezačína poslednou pozemskou hodinou, ale začína sa na určitom stupni vývoja duchovného človeka, pre ktorého prechod z hrubohmotného do jemnohmotného sveta znamená iba premenu.

Teraz k samému deju veľkého vykupiteľského diela: Ľudstvo blúdilo v duchovnej temnote. Vytvorilo si ju samo tým, že sa stále viac podrobovalo len rozumu, ktorý si najprv namáhavo vypestovalo. Tým si ľudia čoraz viacej zužovali aj hranice svojej chápavosti, až boli rovnako ako ich mozog bezvýhradne pripútaní na priestor a čas a nemohli už pochopiť cestu k nekonečnému a večnému. Tak sa celkom pripútali k zemi, obmedzení na priestor a čas. Akékoľvek spojenie so Svetlom, s čistotou a s duchovným sa tým prerušilo. Ľudské chcenie sa dokázalo zamerať už len na pozemské okrem niekoľkých, ktorí ako proroci nemali dostatočnú moc preniknúť a uvoľniť cestu k Svetlu.

Takýmto stavom sa zlu otvorili všetky dvere. Duchovné temno sa vyvalilo a zaplavovalo zem skazou. To mohlo viesť iba k jednému koncu: k duchovnej smrti. K tomu najstrašnejšiemu, čo môže človeka postihnúť.

Vinu na všetkej tejto biede však niesli sami ľudia! Oni si ju privolali, keďže si dobrovoľne zvolili tento smer. Oni to chceli a podporovali, vo svojej bezmedznej zaslepenosti boli na túto vymoženosť dokonca ešte nadmieru pyšní bez toho, že by si vo svojej namáhavo vnútenej obmedzenosti chápania uvedomili jej strašné následky. Takéto ľudstvo si nemohlo vytvoriť cestu k Svetlu. Dobrovoľné obmedzenie bolo už príliš veľké.

Ak vôbec ešte mala byť možná záchrana, musela prísť pomoc zo Svetla. Inak sa už nedal zadržať zánik ľudstva v temne.

Samo temno má pre svoju nečistotu väčšiu hutnosť, ktorá so sebou prináša duchovnú tiaž. V dôsledku tejto tiaže môže samo od seba preniknúť nahor len po určitú hmotnostnú hranicu, ak mu nepríde na pomoc príťažlivá sila z druhej strany. Svetlo má však ľahkosť, zodpovedajúcu jeho čistote, ktorá mu znemožňuje zostúpiť až dolu do tohto temna.

Medzi Svetlom a temnom je preto nepreklenuteľná priepasť, v ktorej sa nachádza človek so svojou zemou!

Je teda v rukách ľudí ísť podľa druhu svojho chcenia a priania v ústrety Svetlu alebo temnu, otvoriť brány a urovnať cestu, aby zem zaplavilo buď Svetlo, alebo temno. Sami pritom tvoria postament, ktorý silou ich chcenia dáva pevnú oporu Svetlu alebo temnu a odkiaľ potom môže Svetlo alebo temno viac či menej účinne pôsobiť. Čím viac moci získa takto na zemi Svetlo alebo temno, tým hojnejšie zahŕňa ľudstvo všetkým, čo môže poskytnúť, dobrom alebo zlom, blahom alebo žiaľom, šťastím alebo nešťastím, rajským pokojom alebo pekelnými mukami.

Čisté ľudské chcenie zoslablo natoľko, že v prevládajúcom ťažkom, všetko zadúšajúcom temne už neposkytovalo Svetlu na zemi záchytný bod, na ktorom by sa mohlo udržať a s ktorým by sa dokázalo spojiť do tej miery, že by svojou neskalenou čistotou, a tým nezmenšenou silou rozrazilo temno a oslobodilo ľudstvo, ktoré by potom z tohto vyvierajúceho prameňa Svetla čerpalo silu a mohlo nájsť cestu nahor k svetlým výšinám.

Samo Svetlo však nemohlo zostúpiť tak hlboko do špiny bez toho, že by sa mu na to neposkytla silná opora. Preto musel prísť prostredník. Len vyslanec zo svetlých výšin mohol svojím vtelením preraziť temný múr, vytvorený ľudským chcením, a doprostred všetkého zla postaviť pre božské Svetlo taký hrubohmotný postament, ktorý stojí pevne uprostred ťažkých temnôt. Z tohto zakotvenia mohli potom čisté lúče Svetla rozrážať a rozptyľovať temné masy, aby sa ľudstvo celkom neutopilo a neudusilo v temne.

Tak prišiel Ježiš kvôli ľudstvu a pre jeho hriech!

Takto vytvorené nové spojenie so Svetlom nemohlo byť vďaka čistote a sile vyslanca Svetla prerušené temnom. Tým sa ľuďom prerazila nová cesta k duchovným výšinám. Z Ježiša, z tohto vtelením vzniknutého pozemského postamentu Svetla, vychádzali teda lúče do temna prostredníctvom živého Slova, ktoré prinášalo Pravdu. On mohol túto Pravdu sprostredkovať nefalšovane, keďže jeho spojenie so Svetlom bolo vďaka sile tohto spojenia čisté a nemohlo byť skalené temnom.

Ľudí vyburcovali z driemot súčasne sa dejúce zázraky. Sledujúc ich, narazili na Slovo. No vypočutím Pravdy, prinesenej Ježišom a premýšľaním o nej sa časom v státisícoch prebudilo prianie ísť za touto Pravdou a dozvedieť sa o nej viac. A týmto úsilím sa pomaly približovali k Svetlu. Týmto prianím slablo obklopujúce ich temno, jeden lúč Svetla za druhým víťazne prenikal tým, že ľudia o Ježišových slovách uvažovali a uznali ich za správne. Okolo nich sa stále viacej rozjasňovalo, temno u nich už nenachádzalo pevnú oporu a nakoniec od nich celkom odpadlo, čím strácalo čoraz viac pôdy pod nohami. Tak pôsobilo Slovo Pravdy v temne ako klíčiace horčičné semeno a ako kvások v ceste.

A to bolo vykupiteľským dielom Božieho Syna Ježiša, nositeľa Svetla a Pravdy.

Temno, ktoré sa domnievalo, že už získalo vládu nad celým ľudstvom, sa proti tomu vzoprelo v divom boji, aby vykupiteľské dielo znemožnilo. Až k samému Ježišovi sa dostať nemohlo, skĺzlo po jeho čistom cítení. Bolo teda samozrejmé, že použilo svoje ochotné nástroje, ktoré malo na boj k dispozícii.

Týmito nástrojmi boli ľudia, ktorí sa celkom oprávnene nazývali „rozumovými ľuďmi“, teda sa podrobovali rozumu a boli preto, rovnako ako on, pevne pripútaní na priestor a čas, čím už nemohli chápať vyššie duchovné pojmy, nachádzajúce sa veľmi vysoko nad priestorom i časom. Nedokázali preto ani sledovať učenie Pravdy. Všetci stáli podľa svojho vlastného presvedčenia na „reálnej“ pôde, ako je to u mnohých ešte aj dnes. Reálna pôda je však v skutočnosti veľmi obmedzená pôda. A všetci títo ľudia patrili práve väčšinou k tým, ktorí zastupovali moc, ktorí teda mali úradnú i náboženskú moc v rukách.

Tak temno v zúrivom odpore vybičovalo týchto ľudí, až urobili hrubé prechmaty, ktorých sa dopustili proti Ježišovi z pozície svojej pozemskej moci.

Temno dúfalo, že tým urobí Ježiša nedôveryhodným a že ešte v poslednej chvíli bude môcť zničiť vykupiteľské dielo. Že vôbec mohlo na zemi uplatniť takú moc, bolo iba vinou ľudstva, ktoré si svojím chceným nesprávnym postojom samo zúžilo horizont chápania, a tým temno získalo prevahu.

Samo toto previnenie bolo hriechom ľudstva, ktorý zapríčinil všetky ostatné zlá.

A pre tento hriech ľudstva musel Ježiš trpieť! Temno to hnalo ďalej až do krajnosti: Ježišovi hrozila smrť na kríži, ak by naďalej tvrdil, že je nositeľom Pravdy a Svetla. Išlo o posledné rozhodnutie. Útek, úplné odvolanie všetkého ho mohlo zachrániť pred smrťou na kríži. To by však bolo znamenalo víťazstvo temna v poslednej chvíli, pretože potom by celé Ježišovo pôsobenie bolo zase pomaly upadlo do zabudnutia a temno by bolo mohlo zase víťazoslávne ovládnuť všetko. Ježiš by nebol splnil svoje poslanie, začaté dielo spásy by bolo zostalo nedokončené.

Vnútorný boj v Getsemani bol tvrdý, ale krátky. Ježiš sa nebál telesnej smrti, ale zostal neoblomný a za Pravdu, ktorú priniesol, šiel pokojne na pozemskú smrť. Svojou krvou na kríži spečatil všetko to, čo hovoril a čomu žil.

Týmto činom úplne premohol temno, ktoré tak prehralo posledný tromf. Ježiš zvíťazil. Z lásky k Otcovi, k Pravde, z lásky k ľudstvu, ktorému tak zostala voľná cesta k slobode vo Svetle, pretože týmto víťazstvom sa v ľuďoch utvrdilo presvedčenie o pravdivosti jeho slov.

Keby sa tomu bol útekom vyhol, a tak sa vzdal svojej práce, bolo by to muselo v ľuďoch vzbudiť pochybnosti.

Ježiš teda zomrel pre hriech ľudstva! Keby nebolo bývalo hriechu ľudstva, odvrátenia sa od Boha vplyvom rozumovej obmedzenosti, mohol si Ježiš ušetriť svoj príchod, práve tak svoju cestu utrpenia a svoju smrť na kríži. Preto je celkom správne, keď sa hlása: Pre naše hriechy Ježiš prišiel, trpel a zomrel na kríži!

To však neznamená, že by si ty sám nemusel odpykať svoje vlastné hriechy!

Lenže teraz to môžeš urobiť ľahko, pretože Ježiš ti ukázal cestu prinesením Pravdy vo svojich slovách. Teda ani Ježišova smrť na kríži nemôže jednoducho zmyť tvoje vlastné hriechy. Keby sa malo stať niečo také, museli by byť vopred zrušené všetky zákony vesmíru. To sa však nestane. Sám Ježiš sa dosť často odvoláva na všetko to, „čo je napísané“, teda na staré. Nové evanjelium lásky ani nemá v úmysle rušiť alebo odmietať staré evanjelium spravodlivosti, ale dopĺňať ho. Chce s ním byť zajedno.

Nezabúdaj preto na spravodlivosť veľkého Stvoriteľa všetkých vecí, ktorá sa nedá odsunúť ani o vlások, ktorá je neotrasiteľná od začiatku sveta až do jeho konca! Nikdy by nebola mohla pripustiť, aby niekto na seba vzal vinu iného a odpykal ju.

Ježiš mohol pre vinu druhých, teda kvôli vine druhých prísť, trpieť, zomrieť, vystupovať ako bojovník za Pravdu, ale on sám zostal touto vinou nedotknutý a nepošpinený, preto ju ani osobne nemohol vziať na seba.

Vykupiteľské dielo nie je preto menšie, ale je obeťou, nad ktorú väčšej nemôže byť. Ježiš prišiel zo svetlých výšin pre teba do špiny, bojoval o teba, trpel a zomrel pre teba, aby ti priniesol Svetlo na pravú cestu nahor, aby si sa nestratil a nezahynul v temne!

Tak stojí pred tebou tvoj Vykupiteľ. To bolo jeho mohutné dielo lásky.

Božia spravodlivosť ostala v zákonoch vesmíru naďalej vážna a prísna; lebo čo človek zaseje, to bude žať, hovorí vo svojom posolstve aj sám Ježiš. Ani halier nemôže byť človeku odpustený na základe božskej spravodlivosti!

Na to mysli, keď stojíš pred znamením posvätnej vážnosti. Vrúcne ďakuj za to, že ti Vykupiteľ svojím Slovom znovu otvoril cestu k odpusteniu tvojich hriechov, a opusť to miesto s vážnym úmyslom, že pôjdeš touto ukázanou ti cestou, aby si mohol dosiahnuť odpustenie. Ísť touto cestou však neznamená azda len naučiť sa Slovo a veriť v neho, ale znamená to žiť podľa tohto Slova! Veriť v neho, považovať ho za správne, ale nekonať vo všetkom podľa neho, by ti vôbec neprospelo. Ba naopak, bol by si na tom horšie než tí, ktorí o Slove nevedia vôbec nič.

Preto sa prebuď, pozemský čas je pre teba vzácny!