15. Tajomstvo zrodenia

Keď ľudia hovoria, že v spôsobe rozvrhnutia narodenia vládne veľká nespravodlivosť, tak nevedia, čo tým robia!

Jeden veľmi zanovito tvrdí: „Ak je nejaká spravodlivosť, ako sa potom môže narodiť dieťa zaťažené dedičnou chorobou! Nevinné dieťa musí s rodičmi trpieť za ich hriechy!“

Iný zase hovorí: „Jedno dieťa sa rodí v bohatstve, druhé v trpkej chudobe a núdzi. Z toho nemôže vyrásť viera v spravodlivosť.“

Alebo: „Pripusťme, že rodičia majú byť potrestaní, potom nie je správne, že sa to deje chorobou a smrťou dieťaťa. Dieťa musí predsa pritom trpieť nevinne.“

Takýchto a podobných rečí kolujú medzi ľuďmi tisíce. Aj vážne hľadajúci si nad tým niekedy lámu hlavu.

Jednoduchým vyhlásením, že „nevyspytateľné sú Božie cesty, ktoré všetko privádzajú k dobru“, sa zo sveta neodstráni to nástojčivé „prečo“. Kto sa s tým chce uspokojiť, musí sa tomu tupo odovzdať, alebo musí každú spýtavú myšlienku ihneď potlačiť ako neoprávnenú.

Tak to nemá byť! Otázkami sa nájde pravá cesta. Tupohlavosť alebo násilné potláčanie pripomína iba otroctvo. Boh však nechce otrokov! Nechce tupohlavé poddanstvo, ale slobodný, vedomý pohľad nahor. Jeho nádherné, múdre usporiadanie sa nepotrebuje zahaľovať do mystického šera, ale ešte získa na svojej vznešenej nedotknuteľnej veľkosti a dokonalosti, ak voľne leží pred nami! Nezmeniteľne a nepodplatiteľne, s rovnomerným pokojom a istotou nezadržateľne vykonáva svoje večné pôsobenie. Nedbá na hromženie alebo uznanie ľudí, ani na ich nevedomosť, ale každému jednotlivcovi vracia až do najjemnejších odtieňov v zrelých plodoch to, čo rozsieval ako osivo.

Božie mlyny melú pomaly, ale isto“, hovorí tak výstižne ľudové príslovie o tomto tkaní bezpodmienečného zvratného pôsobenia v celom stvorení, ktorého neotrasiteľné zákony obsahujú a vykonávajú Božiu spravodlivosť. Rinie sa to, tečie a prúdi a vylieva na všetkých ľudí bez ohľadu na to, či si to prajú, alebo nie, či sa tomu podvoľujú, alebo sa tomu bránia, musia to prijať buď ako spravodlivý trest a odpustenie, alebo ako odmenu v povznesení.

Keby niektorý reptajúci alebo pochybujúci mohol len jedenkrát nazrieť do tohto jemnohmotného, prísnym duchom prestúpeného a neseného vlnenia a tkania, ktoré preniká celým stvorením, obklopuje ho, spočíva v ňom, ktoré je samo časťou stvorenia, živé ako večne činné tkáčske krosná Boha, ihneď by zahanbene zmĺkol a zdrvený by spoznal trúfalosť svojich slov. Tá pokojná vznešenosť a istota, ktorú by uzrel, by ho prinútila klesnúť do prachu a odprosiť. Akého malého si len predstavoval svojho Boha! A akú nesmiernu veľkosť by našiel v jeho dielach. Potom by pochopil, že aj vo svojich najvyšších pozemských predstavách, o ktoré sa pokúšal, mohol Boha len znižovať a dokonalosť jeho veľkého diela zmenšovať v márnej snahe vtesnať ho do malichernej obmedzenosti, ktorú vytvoril prepestovaným rozumom, ktorý sa nikdy nemôže povzniesť nad priestor a čas. Človek nesmie zabúdať, že sa nachádza v diele Boha, že sám je časťou diela, a tým bezpodmienečne zostáva podriadený aj zákonom tohto diela.

Toto dielo však nezahŕňa iba veci viditeľné pozemským očiam, ale aj svet jemnohmotný, ktorý obsahuje najväčšiu časť vlastného ľudského bytia a ľudského pôsobenia. Občasné životy na zemi sú len malými zlomkami toho, ale vždy veľkými bodmi obratu.

Pozemské zrodenie je zakaždým len začiatkom jedného zvláštneho úseku v celom bytí človeka, ale vôbec nie jeho začiatkom.

Ak človek začína svoje putovanie stvorením, tak je voľný, bez osudových vlákien, ktoré až potom, vychádzajúc z neho prostredníctvom jeho chcenia, vnikajú do jemnohmotného sveta, vplyvom príťažlivej sily rovnorodého sa cestou stávajú stále silnejšími, križujú sa s inými, vzájomne sa spletajú a pôsobia späť na pôvodcu, s ktorým zostávajú spojené, prinášajúc mu tak osud alebo karmu. Účinky vlákien, ktoré prúdia naspäť súčasne, potom vzájomne splývajú, čím pôvodne ostro vyhranené farby dostávajú iné odtiene a vytvárajú nové kombinované obrazce<. Jednotlivé vlákna tvoria cestu pre spätné účinky dovtedy, až pôvodca vo svojom vnútri už neposkytuje oporu pre rovnaký druh, teda túto cestu sám od seba už neudržiava a neupravuje, čím sa tieto vlákna už nemôžu pevne držať, ani sa nedokážu zachytiť a uschnúc musia od neho odpadnúť, nezáleží na tom, či sú zlé, alebo dobré.

Každé osudové vlákno sa teda činom vôle jemnohmotne formuje pri rozhodnutí pre nejaké konanie, putuje preč, ale napriek tomu zostáva zakotvené v pôvodcovi a tvorí tak bezpečnú cestu k rovnakým druhom, tie posilňuje, súčasne však od nich zase dostáva aj novú silu, ktorá touto cestou beží späť k východisku. V tomto deji spočíva pomoc, ktorú dostáva ten, kto sa usiluje o dobro, ako je to zasľúbené, ale aj okolnosť, že „zlo musí plodiť opäť zlo“.

Každému človeku prinášajú spätné účinky týchto bežiacich vláken, na ktoré denne nadväzuje nové, jeho osud, ktorý si sám utvoril a ktorému je podrobený. Akákoľvek svojvôľa, teda aj akákoľvek nespravodlivosť sú pritom vylúčené. Karma, ktorú si človek so sebou nesie a ktorá sa javí ako jednostranné predurčenie, je v skutočnosti len bezpodmienečný následok jeho minulosti, pokým sa ešte nevyrovnala vo zvratnom pôsobení.

Skutočný začiatok bytia človeka je vždy dobrý, a u mnohých aj koniec, s výnimkou tých, ktorí zahynuli vlastnou vinou tak, že najprv svojimi rozhodnutiami podali ruku zlu, ktoré ich potom celkom strhlo do skazy. Striedavé zmeny sa odohrávajú vždy len v medziobdobiach, v čase vnútorného vývoja a dozrievania.

Človek si teda svoj budúci život vytvára vždy sám. Dodáva vlákna a určuje tak farbu a vzor rúcha, ktoré pre neho tkajú Božie krosná prostredníctvom zákona zvratného pôsobenia.

Vo vzdialenej minulosti často spočívajú príčiny, ktoré určujú pomery, do ktorých sa duša zrodí, a práve tak dobu, pod vplyvmi ktorej dieťa vstupuje do pozemského sveta, aby to potom trvalo pôsobilo počas jeho pozemského putovania a docielilo to, čo je práve pre túto dušu potrebné na vyrovnanie, obrúsenie, odvrhnutie a ďalšie vzdelávanie.

Ale ani to sa nedeje jednostranne iba pre dieťa, lež vlákna sa samočinne spriadajú tak, že aj v pozemskom sa odohráva zvratné pôsobenie. Rodičia dávajú dieťaťu práve to, čo potrebuje na svoj ďalší vývoj, a takisto zase aj opačne dieťa rodičom, či už je to dobré, alebo zlé; lebo k ďalšiemu vývoju a k rozmachu patrí, prirodzene, aj oslobodenie sa od zla jeho prežitím, čím sa ako zlo spozná a odvrhne. A príležitosť na to dáva vždy zvratné pôsobenie. Bez neho by sa človek nikdy nemohol naozaj oslobodiť od toho, čoho sa dopustil. V zákonoch zvratného pôsobenia spočíva teda ako veľký dar milosti cesta k slobode alebo k vzostupu. Z tohto dôvodu sa vôbec nemôže hovoriť o treste. Trest je nesprávny výraz, keďže vlastne práve v ňom spočíva najväčšia láska, Stvoriteľova ruka, podávaná na odpustenie a oslobodenie.

Pozemský príchod človeka sa skladá z počatia, inkarnácie a narodenia. Inkarnácia je vlastným vstupom človeka do pozemského bytia.

Tisícoraké sú pritom vlákna, ktoré spolupôsobia pri určovaní inkarnácie. Vždy je však aj v týchto dejoch stvorenia až do najjemnejších odtieňov spravodlivosť, ktorá sa prejavuje a napomáha pokrok všetkých na tom zúčastnených.

Preto je narodenie dieťaťa niečím ešte oveľa posvätnejším, dôležitejším a cennejším, než sa všeobecne pripúšťa. Veď jeho vstupom do pozemského sveta sa dostáva súčasne dieťaťu, rodičom a dokonca aj prípadným súrodencom a iným ľuďom, prichádzajúcim s dieťaťom do styku, novej zvláštnej milosti od Stvoriteľa tým, že všetci pritom dostanú príležitosť postúpiť nejakým spôsobom ďalej. Rodičom môže byť potrebným ošetrovaním dieťaťa v chorobe, veľkou starosťou alebo zármutkom daná príležitosť duchovne získať, či už ako liek, ako jednoduchý prostriedok na dosiahnutie určitého účelu, alebo aj ako skutočné odpykanie nejakej starej viny, možno dokonca aj ako vopred odpykaná hroziaca karma. Veľmi často sa stáva, že už pri nastúpení dobrého chcenia si človek svoju vlastnú ťažkú chorobu, ktorá by ho podľa zákona zvratného pôsobenia mala postihnúť ako karma, z milosti vopred odpyká v dôsledku svojho dobrého chcenia, vychádzajúceho zo slobodného rozhodnutia obetavo ošetrovať cudzie alebo vlastné dieťa. Skutočné odpykanie však môže nastať iba v cite, v plnom prežívaní. Pri uplatňovaní ozajstnej láskyplnej starostlivosti je prežívanie často ešte silnejšie ako pri vlastnej chorobe. Je hlbšie v úzkosti a bolesti počas choroby dieťaťa alebo niekoho iného, koho skutočne považujeme za svojho milovaného blížneho. Rovnako hlboká je aj radosť z jeho uzdravenia. A jedine toto silné prežitie vtláča svoje nezmazateľné stopy do citu, do duchovného človeka, pretvára ho a týmto pretvorením z neho odtrháva osudové vlákna, ktoré by ho inak ešte zasiahli. Po tomto odtrhnutí alebo odpadnutí sa vlákna rýchlo vracajú ako natiahnutá guma na opačnú stranu do rovnorodých jemnohmotných centrál, ktorých príťažlivá sila ich odteraz jednostranne priťahuje. Tým je akékoľvek ďalšie pôsobenie na zmeneného človeka vylúčené, keďže na to chýba spojovacia cesta.

Tak jestvujú tisíce spôsobov odpykania v tejto forme, keď človek na seba dobrovoľne a rád prevezme nejakú povinnosť voči druhému, z lásky alebo zo súcitu, ktorý je láske podobný.

Ježiš v tom ukázal tie najkrajšie príklady vo svojich podobenstvách. Takisto vo svojom kázaní na hore a vo všetkých ostatných prejavoch celkom zreteľne poukázal na blahodarné výsledky takých počinov. Hovoril pritom vždy o „blížnom“ a ukázal tak najlepšiu cestu k odpykaniu karmy a k vzostupu tým najjednoduchším a najozajstnejším spôsobom. „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, napomínal a dával tým kľúč od brány všestranného vzostupu. Nemusí pritom vždy ísť o chorobu. Deti, nevyhnutná starostlivosť o ne a výchova poskytujú tým najprirodzenejším spôsobom toľko príležitostí, že to v sebe skrýva všetko, čo vôbec len môže prísť na odpykanie do úvahy. A preto deti prinášajú požehnanie, nezáleží na tom, ako sú narodené a vyvinuté!

To, čo platí pre rodičov, platí aj pre súrodencov a všetkých, ktorí s deťmi hodne prichádzajú do styku. Aj oni majú príležitosť získať prostredníctvom nového pozemšťana tým, že sa mu snažia trpezlivo a starostlivo všelijakým spôsobom pomáhať, aj keby šlo len o odnaučenie zlých vlastností a podobne.

Nemenej sa tým však pomôže aj samému dieťaťu. Každému sa narodením naskytá možnosť dostať sa o veľký kus cesty nahor! U koho to tak nie je, ten si to zavinil sám. V takom prípade nechcel. Preto každé narodenie treba považovať za dobrotivý Boží dar, ktorý sa rozdeľuje rovnomerne. Ale ani ten, kto sám nemá deti a vezme si k sebe cudzie dieťa, nie je ukrátený o požehnanie, lež dostane sa mu ho ešte viac, ak to urobil kvôli dieťaťu, a nie pre vlastné uspokojenie.

Pri bežnej inkarnácii hrá teda príťažlivá sila duchovnej rovnorodosti, ako spoluúčinkujúca pri zvratnom pôsobení, hlavnú rolu. Vlastnosti, ktoré sa považujú za dedičné, nie sú v skutočnosti zdedené, ale sú zdôvodniteľné len touto príťažlivou silou. Duchovne nie je pritom nič zdedené ani po matke, ani po otcovi, keďže dieťa je samo osebe práve takým uceleným človekom, ako oni sami, len má rovnaké vnútorné vlastnosti, ktorými sa cítilo priťahované.

Nie je to však jedine táto príťažlivá sila rovnorodosti, ktorá pri inkarnácii pôsobí rozhodujúco, ale svojím vplyvom tu zasahujú ešte aj iné bežiace osudové vlákna, na ktoré je inkarnujúca sa duša pripútaná a možno sú tieto vlákna nejako zviazané s niektorým príslušníkom rodiny, do ktorej je privádzaná. To všetko spolupôsobí, priťahuje a nakoniec vyvoláva inkarnáciu.

Inak je to však vtedy, keď duša na seba dobrovoľne vezme nejakú misiu, aby buď pomáhala určitým pozemským ľuďom, alebo aby spolupracovala na pomocnom diele, určenom celému ľudstvu. Potom duša na seba vopred vedome berie tiež všetko, čo ju na zemi stihne, preto sa ani vtedy nedá hovoriť o nespravodlivosti. A v dôsledku zvratného pôsobenia sa jej za to musí dostať odmeny, ak všetko koná v obetavej láske, ktorá sa však opäť nestará o odmenu. Do rodín, v ktorých sa vyskytujú dedičné choroby, sa inkarnujú duše, ktoré tieto choroby vo zvratnom pôsobení potrebujú na odpykanie, očistenie alebo na napredovanie.

Hlavné a udržiavajúce vlákna vôbec nepripustia mylnú, teda nespravodlivú inkarnáciu. Vylúčia v tom akýkoľvek omyl. Rovnalo by sa to pokusu plávať proti prúdu, ktorý tečie svojím vyrovnaným korytom nezlomnou, stálou silou a vopred vylúči každý odpor, takže vôbec nemôže dôjsť ani k nejakému pokusu. Ale pri náležitom povšimnutí si jeho vlastností prináša iba požehnanie.

A do pozornosti sa všetko dostane aj pri dobrovoľných inkarnáciách, pri ktorých sa dobrovoľne prevezmú choroby na dosiahnutie určitého účelu. Keď azda otec alebo matka uvalili na seba nejakým previnením chorobu, hoci len nedbaním na prírodné zákony, ktoré vyžadujú bezpodmienečný ohľad na udržanie zdravia zvereného tela, tak bolesť z toho, že túto chorobu vidia opäť na dieťati, bude v sebe niesť už pokánie, ktoré vedie k očiste, ak je táto bolesť úprimne precítená.

Nemá význam uvádzať zvláštne príklady, keďže každé jednotlivé narodenie by vplyvom mnohonásobne posplietaných osudových vlákien poskytovalo vždy nový obraz, odlišujúci sa od iných, a dokonca aj každá podobnosť sa následkom prepletania jemných odtieňov zvratných pôsobení musí prejaviť v tisícnásobných variáciách.

Uveďme len jeden jednoduchý príklad: Matka miluje svojho syna natoľko, že mu všemožne bráni, aby následkom ženby od nej odišiel. Stále ho k sebe pripútava. Takáto láska je nepravá, čisto egoistická, sebecká, aj keď matka podľa svojej mienky vynakladá všetko na to, aby synovi zariadila čo najkrajší pozemský život. Svojou sebeckou láskou neprávom zasiahla do synovho života. Pravá láska nikdy nemyslí na seba, ale vždy len na prospech milovaného, aj keď je to spojené s vlastným odriekaním. Príde hodina, keď je matka odvolaná. Syn teraz ostal sám. Je pre neho už prineskoro, aby sa ešte radostne vzchopil splniť si vlastné priania, ako to poskytuje mladosť. Napriek všetkému pritom aj niečo získal; lebo núteným odriekaním si niečo odpykáva. Či už to bolo niečo rovnorodé z jeho predchádzajúceho bytia, čím sa súčasne vyhol vnútornému osamoteniu v manželstve, ktoré by ho inak muselo postihnúť, keby sa bol oženil, alebo je to dačo iné. Z niečoho takého môže mať len zisk. Matka si však vzala svoju sebeckú lásku so sebou. Príťažlivá sila duchovnej rovnorodosti ju preto neúprosne ťahá k ľuďom s podobnými vlastnosťami, keďže v ich blízkosti, v citovom živote takých ľudí nachádza možnosť spolupreciťovať časť svojej vlastnej vášne, keď uplatňujú svoju sebeckú lásku voči iným. Tak zostáva pripútaná k zemi. Ak potom u ľudí, v blízkosti ktorých sa matka trvalo zdržiava, dôjde k počatiu, tak sa v dôsledku tohto vzájomného duchovného pripútania inkarnuje. Potom sa karta obráti. Ona musí teraz ako dieťa trpieť pre rovnakú vlastnosť otca alebo matky tým istým, čím kedysi nechávala trpieť svoje dieťa. Nemôže sa odpútať od svojho rodičovského domu napriek svojmu želaniu a naskytujúcim sa príležitostiam. Tak sa jej vina zahladí tým, že prežitím na sebe samej spozná takéto vlastnosti ako nesprávne, a tým sa od nich oslobodí.

Pri spojení s hrubohmotným telom, teda pri inkarnácii, kladie sa každému človeku na oči páska, ktorá mu bráni rozpamätať sa na svoje predchádzajúce bytie. Aj to, ako všetko dianie vo stvorení, je len pre jeho prospech. Opäť v tom spočíva múdrosť a láska Stvoriteľa. Keby sa každý mohol presne rozpamätať na svoje predchádzajúce bytie, tak by vo svojom novom pozemskom živote zostal iba pokojným nezúčastneným pozorovateľom, vedomým si toho, že tým dosiahne pokrok, alebo že niečo odpykáva, v čom je takisto len pokrok. Lenže práve preto by potom pre neho nebolo možné napredovanie, ale oveľa skôr by to prinieslo veľké nebezpečenstvo skĺznutia dolu. Pozemský život musí byť skutočne prežitý, ak má splniť účel. Len to, čo vnútorne prežije, teda precíti so všetkými výškami a hĺbkami, len to sa stáva jeho vlastníctvom. Keby človek vopred vždy jasne poznal presný smer, ktorý je pre neho prospešný, nemusel by uvažovať, ani sa rozhodovať. Tým by zase nemohol získať nijakú silu ani samostatnosť, ktoré bezpodmienečne potrebuje. Takto však berie každú situáciu vo svojom pozemskom živote vážnejšie. Každé skutočné prežitie vtláča trvalé dojmy do citu, do toho nesmrteľného, čo si človek pri svojej premene vezme so sebou ako svoje vlastníctvo, ako kúsok seba samého, novoutvoreného podľa dojmov. Ale ozaj len to skutočne prežité, všetko ostatné zaniká pri pozemskej smrti. Toto prežité však zostáva ako číry extrakt pozemského bytia jeho ziskom! K prežitému nepatrí nič naučené. Iba to, čo si z naučeného privlastnil prežitím. Celá ostatná hŕba naučeného, čomu nejeden človek obetuje celé pozemské bytie, odpadá ako plevy. Preto by sa mal každý okamih života brať natoľko vážne, aby myšlienkami, slovami a skutkami pulzovalo silné životné teplo, aby neupadli do prázdnych návykov.

Novonarodené dieťa sa teraz javí v dôsledku pásky, priloženej pri inkarnácii, ako úplne nevedomé, a preto sa omylom považuje aj za nevinné. Pritom si často prináša mocnú karmu, ktorá mu poskytuje príležitosť odpykať predchádzajúce bludné cesty prežitím. Karma je v osudovom určení len nevyhnutným následkom diania v minulosti. Pri misiách je to dobrovoľné prevzatie, aby sa ním získalo pozemské chápanie a aby sa dosiahla pozemská zrelosť na splnenie misie, ak to nepatrí k samej misii.

Preto by človek už nemal reptať proti nespravodlivosti pri narodeniach, ale mal by vďačne dvíhať zrak k Stvoriteľovi, ktorý každým jednotlivým narodením preukazuje len novú milosť!