12. Vnútorný hlas

Takzvaný „vnútorný hlas“, to duchovné v človeku, čomu môže načúvať, je cit! Nie nadarmo vraví ľudová múdrosť: „Prvý dojem je vždy správny.“

Ako vo všetkých takýchto a podobných porekadlách a prísloviach, aj v tomto spočíva hlboká pravda. Pod dojmom sa bez výnimky rozumie cítenie. Čo človek napríklad cíti pri prvom stretnutí s niekým, kto mu bol dosiaľ neznámy, je buď akési varovanie, aby bol obozretný, stupňujúce sa až do úplného odporu, alebo niečo príjemné, ba až úplná sympatia, v niektorých prípadoch aj ľahostajnosť. Ak sa tento dojem v priebehu rozhovoru a pri ďalšom styku vplyvom rozumového úsudku odsunie alebo celkom vyprchá, takže sa vynorí myšlienka, že pôvodný cit bol nesprávny, potom sa na konci takýchto známostí skoro vždy ukáže správnosť prvého citu. Často na trpkú bolesť tých, ktorí sa dali pomýliť rozumom v dôsledku predstieraného správania iných.

Cit, ktorý nie je viazaný na priestor a čas a je spojený s rovnorodým, duchovným, večným, ihneď spoznal pravú povahu druhého, nedal sa oklamať obratnosťou rozumu.

Omyl je pri cite úplne vylúčený.

Kedykoľvek sa stane, že sa ľudia zmýlia, sú dva dôvody, ktoré tieto omyly zaviňujú: buď rozum, alebo pocit!

Ako často počúvame tiež hovoriť: „V tej alebo onej veci som sa dal raz viesť svojím pocitom, ale to som si dal. Človek sa má spoliehať predsa len na rozum!“ Takí ľudia sa dopúšťajú chyby, že pocit považujú za vnútorný hlas. Vychvaľujú rozum a netušia, že práve ten hrá pri pocite veľkú rolu.

Preto dávajte pozor! Pocit nie je cit! Pocit pochádza z hrubohmotného tela. Ono vytvára pudy, ktoré, riadené rozumom, dávajú vzniknúť pocitu. To je veľký rozdiel oproti citu. Spoločná práca pocitu a rozumu však plodí fantáziu.

Na duchovnej strane máme teda iba cit, povznesený nad priestor a čas. Na pozemskej strane v prvom rade hrubohmotné telo, viazané na priestor a čas. Z tohto tela vychádzajú pudy, ktoré v spolupráci s rozumom vyvolávajú pocit.

Rozum, produkt mozgu, viazaného na priestor a čas, dokáže zase ako niečo najjemnejšie a najvyššie z hmoty vytvárať za súčinnosti pocitu fantáziu. Fantázia je teda výsledkom spolupráce pocitu s rozumom. Je jemnohmotná, ale bez duchovnej sily. Preto môže fantázia pôsobiť len spätne. Dokáže ovplyvniť vždy len pocit vlastného tvorcu, ale nikdy nemôže sama zo seba vysielať vlny sily na iných. Účinkuje teda len spätne na pocit toho, kto fantáziu vyvolal, môže vzbudiť len vlastné nadšenie, ale nikdy nepôsobí na okolie. To je zreteľne viditeľná pečať nižšieho stupňa. Inak je to s citom. Ten v sebe prechováva tvorivú a oživujúcu duchovnú silu, a tým vyžarujúco pôsobí na iných, uchvacuje ich a presviedča.

Na jednej strane máme teda cit, na druhej strane telo – pudy – rozum – pocit – fantáziu.

Cit je čisto duchovný, stojí nad priestorom a časom. Pocit je jemná hrubohmotnosť, závislá od pudov a rozumu, stojí teda na nižšom stupni.

Napriek tejto jemnej hrubohmotnosti pocitu jednako nikdy nemôže dôjsť k zmiešaniu s duchovným citom, a teda ani k nijakému skaleniu citu. Cit vždy zostane čistý a jasný, pretože je duchovný. Ľudia ho budú taktiež vždy jasne cítiť alebo „počuť“, ak... je to skutočne cit, ktorý k nim hovorí!⁹ Väčšina ľudí sa však uzavrela pred týmto citom tým, že pocit postavila predeň ako hustý obal, ako stenu, a potom pocit mylne považuje za svoj vnútorný hlas, čím zažije veľa sklamaní a o to viac sa potom spolieha iba na rozum, netušiac, že sklamať sa mohla práve spolupôsobením rozumu. Následkom tohto omylu prenáhlene zatracujú všetko duchovné, s ktorým ich skúsenosti nemali absolútne nič spoločné, a ešte viac sa primkýnajú k menejcennému.

Základným zlom, ako v mnohých iných veciach, je aj v tomto prípade zakaždým dobrovoľné podrobenie sa týchto ľudí rozumu, viazanému na priestor a čas!

Človek, ktorý sa úplne podrobuje svojmu rozumu, sa tým dokonale podrobuje aj obmedzenosti rozumu, ktorý, ako produkt hrubohmotného mozgu, je pevne viazaný na priestor a čas. Tým sa človek potom celkom pripútava len na to hrubohmotné.

Všetko, čo človek koná, koná sám od seba a dobrovoľne. Nie je teda ničím pútaný, ale púta sa sám! Dá sa ovládnuť rozumom (lebo keby sám nechcel, tak by sa to nikdy nemohlo stať), ktorý ho podľa svojho vlastného druhu tiež pripúta na priestor a čas, a už mu viac nedovolí spoznať a pochopiť niečo, čo je mimo priestoru a času. Preto sa pritom okolo citu, neobmedzeného priestorom a časom, kladie touto zúženou chápavosťou akýsi obal, ohraničenie, pevne viazané na priestor a čas, a človek preto nemôže buď už vôbec nič počuť, jeho „čistý vnútorný hlas“ zanikol, alebo je schopný „počúvať“ namiesto citu už len pocit, súvisiaci s rozumom.

Vytvára sa nesprávny pojem, ak sa povie: Pocit potláča čistý cit; lebo nič nie je silnejšie ako cit, on je tou najvyššou silou človeka a nikdy nemôže byť niečím iným potláčaný alebo len obmedzovaný. Správnejšie je povedať: Človek sa robí neschopným spoznať cit.

Zlyhanie spočíva vždy len v samom človeku, nikdy nie v hojnosti alebo nedostatku jednotlivých darov; lebo práve základný dar, vlastná sila, to, čo je v človeku zo všetkého najmocnejšie, čo v sebe prechováva všetok život a je nesmrteľné, dostal každý jednotlivec rovnako! V tom nikto nie je uprednostnený. Všetky rozdiely spočívajú iba v použití!

Tento základný dar, táto nesmrteľná iskra nemôže byť taktiež nikdy skalená či pošpinená! Zostáva čistá aj v najväčšom bahne. Musíte len roztrhnúť obal, do ktorého ste sa sami zahalili dobrovoľným obmedzením svojej chápavosti. Potom iskra náhle vzbĺkne práve taká čistá a jasná, aká bola na začiatku, sviežo a silne sa rozvije a spojí sa so Svetlom, s duchovným! Radujte sa z tohto pokladu, ktorý vo vás spočíva nedotknutý! Nezáleží na tom, či vás vaši blížni považujú za cenných, alebo nie! Každá nečistota, ktorá sa okolo tejto duchovnej iskry nahromadila ako hrádza, môže byť odstránená úprimným dobrým chcením. Keď ste túto prácu potom vykonali a poklad opäť odkryli, tak ste práve takí cenní ako každý, kto ho nikdy nezahrabal!

Ale beda tomu, kto sa z pohodlnosti jednostaj tvrdošijne vzpiera dobrému chceniu! V hodine súdu mu bude tento poklad odňatý a on tým prestane jestvovať.

Preto sa prebuďte, vy, ktorí ste sa dosiaľ uzatvárali, ktorí ste na svoj cit položili pokrývku rozumu ohraničením chápavosti! Buďte v strehu a počúvajte hlasy, ktoré k vám doliehajú! Či už je to nesmierna bolesť, silné duševné rozochvenie, veľké utrpenie, alebo vznešená čistá radosť, schopná rozraziť temnú pokrývku nízkeho pocitu, nič také nenechajte okolo seba prejsť bez úžitku. Sú to pomoci, ktoré vám ukazujú cestu! Je lepšie, keď na ne nebudete iba čakať, ale začnete s vážnou snahou o všetko dobro a o duchovný vzostup. Tým sa oddeľujúca vrstva čoskoro stane tenšou a ľahšou, až sa nakoniec rozplynie a duchovná iskra, ešte vždy čistá a nepoškvrnená, zahorí ako blčiaci plameň. Lenže tento prvý krok môže a musí urobiť len človek sám, inak mu niet pomoci.

Pritom musíte prísne rozlišovať medzi prianím a chcením. Prianím sa ešte nič nevykoná, ono na pokrok nestačí. Musí to byť chcenie, ktoré predpokladá aj čin a nesie ho už v sebe. Vážne chcenie je už začiatkom činu.

Aj keď nejeden človek bude pritom musieť ísť mnohými vedľajšími cestami, pretože sa dosiaľ spoliehal iba na rozum, nech sa toho predsa neľaká. Aj on zvíťazí! Pre neho je dôležité, aby si zjasnil rozum a jednotlivými prežitiami všetkých vedľajších ciest pomaly odstraňoval a uvoľňoval všetko prekážajúce.

Preto smelo vpred! Pri vážnom chcení vedie nakoniec každá cesta k cieľu!