11. Boh

Prečo ľudia tak placho obchádzajú toto slovo, ktoré by im malo byť dôvernejšie ako všetko ostatné? Čo je to, čo im bráni, aby o ňom hlboko premýšľali a vcítili sa do neho, aby ho správne pochopili?

Je to úcta? Nie. Je toto zvláštne „nedôverovanie si“ vôbec niečím veľkým, hodným uznania alebo hlbokým? Nikdy; veď len uvážte: Modlíte sa k Bohu, a nedokážete si pri modlitbe urobiť ani len správnu predstavu o tom, ku komu sa modlíte, ste naopak zmätení, pretože sa vám o ňom nikdy, ani v škole, ani v cirkvi nedostalo jasného výkladu, ktorý by uspokojil vašu vnútornú túžbu po pravde. Skutočná Trojica vám v podstate zostala ešte záhadou, s ktorou ste sa napokon snažili zmieriť zo všetkých síl.

Môže byť modlitba za takých okolností taká vrúcna, taká plná dôvery, aká má byť? Je to nemožné. Ale keď svojho Boha poznáte a on je vám v dôsledku toho bližší, nie je potom modlitba sprevádzaná hlbšími citmi, nie je oveľa priamejšia, vrúcnejšia?

A vy sa máte a musíte približovať k svojmu Bohu! Nesmiete zostať stáť len obďaleč. Aké je to predsa nerozvážne hovoriť, že by bolo nesprávne, keby sa ľudia tak dôkladne zaoberali Bohom. Leniví a pohodlní dokonca tvrdia, že je to rúhanie! Ja vám však hovorím: Boh to chce! Podmienka približovania sa spočíva v celom stvorení! Preto nie je pokorný ten, kto pred tým uhýba, ale naopak je neskonale namyslený! Tým predsa vyžaduje, aby sa k nemu priblížil Boh, aby ho mohol pochopiť, namiesto toho, aby sa k Bohu snažil približovať on, aby ho spoznával. Pokrytectvo a pohodlnosť, kam sa len pozrieme a do čoho sa započúvame, a to všetko pod pláštikom falošnej pokory!

Vy však, ktorí už nechcete spať, ktorí vrúcne hľadáte Pravdu a túžite po nej, prijmite zvesť a snažte sa pochopiť to pravé:

Čo je tvoj Boh? Vieš, že hovoril: „Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“

Je iba jeden Boh, iba jedna sila! Čo je však potom Trojica? Trojjedinosť? Boh Otec, Boh Syn a Boh, Duch Svätý?

Keď si ľudstvo samo uzavrelo raj tým, že sa už nedávalo viesť citom, ktorý je čisto duchovný, a preto bližší aj Bohu, ale z vlastnej vôle si nadmerne pestovalo pozemský rozum a podriaďovalo sa mu, takže sa tým stalo otrokom vlastného nástroja, ktorý dostalo na používanie, vzďaľovalo sa, celkom prirodzene, stále viac a viac aj od Boha. Rozkol sa zavŕšil tým, že ľudstvo sa priklonilo prevažne len k pozemskému, ktoré je bezpodmienečne viazané na priestor a čas, čo Boh vo svojom druhu nepozná, čím ho preto nikdy nie je možné ani pochopiť. Každou generáciou sa priepasť zväčšovala a ľudia sa stále viac pripútavali len na zem. Stali sa z nich k zemi pripútaní rozumoví ľudia, ktorí sa nazývajú materialistami, dokonca sa tak nazývajú s pýchou, pretože o svojich putách nemajú ani potuchy, keďže pevným pripútaním sa na priestor a čas sa súčasne zúžil, prirodzene, aj ich horizont. Ako sa odtiaľ mala nájsť cesta späť k Bohu? Nikdy!

Bolo by to nemožné, keby pomoc nebola vyšla od Boha. Od neho musel byť preto znova postavený most, ak sa malo pomôcť. A on sa zľutoval. Boh sám vo svojej čistote sa už nemohol urobiť zrozumiteľným nízkym rozumovým ľuďom, pretože tí už neboli schopní svojou rozumovou činnosťou jeho poslov ani vycítiť, ani vidieť, ani počuť, a tým niekoľkým, ktorí to ešte dokázali, sa vysmievali, pretože zúžený, iba na priestor a čas viazaný horizont materialistov odmietal každú myšlienku mimo tohto rámca ako nemožnú, pretože pre nich bola nepochopiteľná, zavrhnutá. Preto už nestačili ani proroci, ktorých sila nemohla preniknúť, pretože nakoniec sa dokonca aj základné myšlienky všetkých náboženských snáh stali čisto materialistickými. Musel teda prísť prostredník medzi Božstvom a poblúdeným ľudstvom, ktorý mal viac sily ako dosiaľ všetci ostatní, aby dokázal preniknúť. Dá sa povedať: kvôli tým niekoľkým, ktorí uprostred najhrubšieho materializmu ešte túžili po Bohu? Bolo by to správne, ale protivníci by to radšej označili za domýšľavosť veriacich namiesto toho, aby v tom videli mocnú Božiu lásku, a predsa aj prísnu spravodlivosť, ktorá poskytuje spásu tak v odmene, ako aj v treste.

Ale prostredník, ktorý by mal silu preniknúť zmätkom, musel sám byť božský, keďže nízkosť sa už natoľko rozmohla, že ani proroci ako poslovia nič nedosiahli. Preto Boh vo svojej láske oddelil činom svojej vôle časť seba samého a inkarnoval ju do mäsa a krvi, do ľudského tela mužského pohlavia: Ježiš z Nazareta, ako odteraz vtelené Slovo, vtelená Božia Láska, Boží Syn!

Takto oddelená a napriek tomu duchovne v úzkom spojení zostávajúca časť sa tým stala osobnosťou. Aj po odložení pozemského tela pri najužšom znovuzjednotení s Bohom Otcom naďalej zostala osobnosťou v dôsledku svojho vtelenia.

Boh Otec a Boh Syn sú teda dvaja a v skutočnosti iba jeden! A „Duch Svätý“? Sám Kristus o ňom povedal, že hriechy proti Bohu Otcovi a Bohu Synovi síce môžu byť odpustené, nikdy však nie hriechy proti „Duchu Svätému“!

Je teda „Duch Svätý“ azda vyšší alebo niečo viac ako Boh Otec a Boh Syn? Táto otázka ťažila a zamestnávala už nejednu myseľ, nejedno dieťa uviedla do zmätkov.

Duch Svätý“ je Duch z Otca, ktorý, oddelený od Otca, pôsobí zvlášť v celom stvorení a ktorý je s ním tiež ako Syn napriek tomu ešte úzko spojený, zostáva s ním zajedno. Železné zákony vo stvorení, ktoré ako nervové vlákna prenikajú celým vesmírom a prinášajú nevyhnutné zvratné pôsobenie, osud človeka, alebo jeho karmu, pochádzajú... z „Ducha Svätého“ alebo zreteľnejšie: z jeho pôsobenia!

Preto Spasiteľ povedal, že nikto sa nemôže beztrestne prehrešovať proti Duchu Svätému, pretože v jeho neúprosnom a neotrasiteľnom zvratnom pôsobení sa vracia pôvodcovi, východisku, odplata, či už dobrá, alebo zlá. A ako je z Otca Boh Syn, tak je z neho aj Duch Svätý. Obaja sú teda časťou jeho samého, patriacou k nemu úplne, neoddeliteľne, keďže inak by mu časť chýbala. Ako ramená jedného tela, ktoré vykonávajú samostatné úkony, a predsa k nemu patria, ak telo má byť úplné; a ktoré tieto samostatné úkony môžu vykonávať tiež len v spojení s celkom, teda bezvýhradne sú s ním zajedno.

Taký je Boh Otec vo svojej všemocnosti a múdrosti, po jeho pravici ako časť z neho Boh Syn, Láska, a po ľavici, Boh Duch Svätý, Spravodlivosť. Obaja vyšli z Boha Otca a patria k nemu ako jednotný celok. To je Trojica jedného Boha.

Pred stvorením bol Boh jediný! V čase stvorenia od seba odlúčil časť svojej vôle ako samostatne pôsobiacu vo stvorení, a tak sa stal dvojjediným. Keď sa ukázala potreba dať poblúdenému ľudstvu prostredníka, pretože čistota Boha nepripúšťala priame spojenie s dobrovoľne spútaným ľudstvom bez vtelenia, oddelil na tento účel z lásky časť seba samého na prechodné vtelenie, aby sa ľudstvu mohol opäť urobiť zrozumiteľným, a stal sa narodením Krista trojjediným!

Kto je Boh Otec a Boh Syn, to bolo už mnohým jasné, ale „Duch Svätý“ zostával nejasným pojmom. On je výkonnou spravodlivosťou, ktorej večné, nezmeniteľné a nepodplatiteľné zákony pulzujú vesmírom a doteraz sa len tušením nazývali: Osud!... Karma! Božská vôľa!