88. Cudzinec

Temno sa opäť rozložilo nad zemou. Triumfálne zatienilo ľudí a odrezalo im cestu do čisto duchovnej ríše. Božie Svetlo sa od nich vzdialilo. Telo, ktoré mu slúžilo ako pozemská nádoba, viselo krvácajúce a zničené na kríži ako obeť protestu tých, ktorým chcelo priniesť šťastie a svätý mier.

Na vrchole celého stvorenia, v žiarivej blízkosti Boha, stojí hrad Grálu ako chrám Svetla. V ňom zavládol veľký smútok nad poblúdenými ľudskými duchmi v hlbinách, ktorí sa vo svojom zaslepenom chcení všetko vedieť lepšie nepriateľsky uzavreli pred Pravdou a dali sa nenávistným temnom vybičovať až k spáchaniu zločinu na Synovi Božom. Ťažko doľahla kliatba, ktorú ľudstvo takýmto spôsobom vytvorilo, na celý svet a vtlačila ho do len ešte väčšej obmedzenosti chápania. —

S vážnym údivom sa pozeral mladík z hradu Grálu na toto strašné dianie... budúci Syn Človeka. V tom čase sa už venoval svojmu vzdelávaniu, ktoré vyžadovalo tisícročia; lebo iba dobre vyzbrojený sa mal odobrať dole do oných nížin, kde prostredníctvom ľudskej vôle vládlo temno.

Vtom sa zasnenému nežne položila na plece ženská ruka. Prastvorená kráľovná ženskosti stála vedľa neho a prehovorila s láskyplným smútkom:

Nechaj na seba pôsobiť toto dianie, milý synu. Také je bojisko, ktorým budeš musieť prechádzať v hodine splnenia; lebo na prosbu zavraždeného Spasiteľa dovolil Boh Otec, aby si pred súdom ešte raz zvestoval odpadlíkom jeho Slovo na záchranu tých, ktorí ho ešte budú chcieť počúvať!“

Nemo sklonil mladík svoju hlavu a vrúcne sa začal modliť o silu, keďže sa v ňom mocne zachvieval ohlas takej veľkej Božej lásky!

Zvesť o poslednej opätovnej možnosti omilostenia sa rýchlo rozletela všetkými sférami a mnohé duše úpenlivo prosili Boha o súhlas, aby smeli pomáhať na veľkom diele vykúpenia všetkých tých, ktorí ešte chcú nájsť cestu k Bohu. Láska Boha Otca to dovolila mnohým dušiam, ktorým to prinieslo úžitok pre vzostup. Vo vďakyplnej radosti jasavo zložil zástup takto omilostených slávnostný sľub vernosti za splnenie poskytnutej možnosti slúžiť.

Tak sa stali tými povolanými, ktorí mali byť neskôr Božiemu vyslancovi k dispozícii, keď na zemi nastala hodina jeho splnenia. Pre tieto úlohy boli starostlivo vzdelávaní a v správnom čase sa inkarnovali na zem, aby mohli byť pripravení, len čo k nim doľahne volanie, ktorému načúvať bolo prvým splnením ich povinností.

— — —

Medzitým sa na zemi zneužíval odkaz zavraždeného Syna Božieho, jeho živé Slovo, len na sebecké účely. Ľudia pritom nemali ani poňatia o skutočných princípoch Kristovho učenia. Vžili sa naopak do takého nesprávneho, čisto pozemského preukazovania lásky, že nakoniec odmietali a ešte aj dnes odmietajú a napádajú ako neprichádzajúce od Boha všetko ostatné, čo sa neprejavuje touto želateľnou odpornou precitlivenosťou, čo neholduje rovnakému, takému nezdravému, otrockému kultu človečenstva. Všetko, čomu ako základ chýba uznanie ľudskej nadradenosti, sa jednoducho označuje za nesprávne a k Božiemu Slovu nepatriace. Za týmto správaním sa však v skutočnosti neskrýva nič iné než úzkostlivá starosť, že by sa mohla stať zjavnou už dávno pociťovaná prázdnota nesprávnej stavby.

To sa urobilo zo svätého odkazu Syna Božieho! Za takýchto ponižujúcich predpokladov sa dali jeho jasné slová ďalej vykladať až príliš ľudsky. Za poklonkovania ľudským slabostiam sa získavali stúpenci, až sa mohla trochu rozviť pozemská moc, ktorá bola vždy konečným cieľom. Potom sa však na beštiálnych ukrutnostiach veľmi skoro ukázalo, ako nesmierne ďaleko boli nositelia zneuznávaného Kristovho princípu od jeho skutočného pochopenia, ako málo podľa neho žili. Trvalo a stále ostrejšie sa podávali dôkazy, že práve tí, ktorí chceli byť nositeľmi Kristovho princípu, boli najhoršími nepriateľmi a najväčšími hanobiteľmi skutočného Kristovho princípu, nehanebne a neodpustiteľne! Celé dejiny po Kristovom pozemskom bytí od začiatku cirkví ukazujú tieto skutočnosti v nezmazateľne vyrytých a vypálených runách tak jasne, že to nikdy nebude možné poprieť alebo zmierniť. Znamenie hanby vedomého pokrytectva nezahalene poznamenalo dlhé dejiny jednotlivých i masových vrážd za trestuhodného odvolávania sa na Boha, na čom sa ešte aj dnes všelikde ďalej stavia, len v zmenených, dnešnej dobe prispôsobených formách.

Tak sa temno stávalo čoraz černejším, vďaka ochote všetkých ľudských duchov, čím viac sa blížil čas, keď sa mal na zem inkarnovať Syn Človeka.

Radostný ruch v živloch zvestoval jeho pozemské narodenie. Anjeli ho láskavo sprevádzali dole na túto zem. Prastvorení vytvorili pevnú hradbu okolo neho a jeho pozemského detstva. Jeho pozemská mladosť smela byť slnečná. Ako pozdrav Boha Otca vídaval večer nad sebou žiariť kométu, ktorú považoval za čosi samozrejmé, čo patrí k hviezdam, kým na oči nedostal pásku, ktorú mal nosiť v čase svojej trpkej pozemskej výchovy.

Všetko navôkol sa mu potom zdalo cudzie, len veľká neutíšiteľná túžba napĺňala jeho dušu, ktorá sa stupňovala až do nepokoja, do trvalého nervózneho hľadania. Nedala sa utíšiť ničím, čo poskytovala zem.

S jemnohmotnou páskou na očiach stál teraz na nepriateľskom území zoči-voči temnu, na bojisku, kde všetko temné mohlo stáť pevnejšou nohou než on sám. Preto z podstaty veci vyplývalo, že všade, kde sa snažil niečo podniknúť, nevzbudil nijaký ohlas, ani nedosiahol úspech, ale vždy tam iba nepriateľsky zasyčalo temno. Pokým nenadišiel čas jeho splnenia, mohlo byť temno vždy silnejšie a mohlo mu pozemsky uškodiť tam, kde bol nejako pozemsky činný, či už to bolo vo veciach súkromných, obchodných alebo štátnych; lebo všetko pozemské sa muselo proti Božiemu vyslancovi postaviť, celkom prirodzene, len nepriateľsky, pretože všetko ľudské chcenie dnes smeruje proti pravej Božej vôli, napriek predstieranému hľadaniu Pravdy, za ktorým sa však vždy skrýva len domýšľavosť v najrozličnejších podobách. Temno všade ľahko našlo ochotných tvorov, aby vyslanca Svetla zdržiavali a citeľne bolestne ho zraňovali.

Tak sa stal čas jeho pozemského učenia cestou utrpenia.

— — —

Tak ako duchovné pôsobí svojou veľkou silou zdanlivo magneticky príťažlivo a podmanivo na všetko bytostné, jemnohmotné a hrubohmotné, rovnakým a ešte oveľa silnejším spôsobom musí pôsobiť to, čo má svoj pôvod nad duchovným v neskoršom stvorení, na všetko, čo je pod ním. Ako prirodzené dianie, ktoré nemôže byť iné. V pôsobení sa to však iba podobá na príťažlivú silu. Príťažlivú silu v známom zmysle slova má iba vzájomná rovnorodosť. V tomto prípade však ide o jestvujúcu moc silnejšieho v čisto vecnom, najušľachtilejšom zmysle! Nie myslené pozemsky-ľudsky; lebo v hrubohmotnosti tento zákon, ako všetko ostatné, zhrubol vo svojom účinku pričinením ľudí. Prirodzený účinok tejto ovládajúcej moci sa navonok prejavuje ako magnetická príťažlivosť, zhrnutie, súdržnosť, ovládanie.

Vplyvom tohto zákona sa teda cítili aj ľudia magneticky priťahovaní k tomuto zahalenému silnejšiemu cudzincovi z výšin, i keď sa proti tomu mnohokrát nepriateľsky vzpierali. Husté obaly, ktoré mal okolo seba, nestačili celkom utlmiť prenikanie tejto na zemi cudzej sily, aj keď zase nemohla vyžarovať ešte nehatene, aby pôsobila tou neodolateľnou mocou, ktorú má po odpadnutí priložených obalov v hodine splnenia. To vnieslo rozpor do citov ľudí. Už len sama prítomnosť cudzinca v nich pri stretnutí prebúdzala myšlienky nádeje najrozličnejšieho druhu, ktoré sa, žiaľ, vychádzajúc z ľudského zmýšľania, zhustili vždy len do pozemských prianí, ktoré v sebe živili a stupňovali.

Cudzinec však nikdy nemohol dbať na takéto priania, keďže jeho hodina ešte nenadišla. Preto sa mnohí videli vo svojej vlastnej domýšľavosti často nesmierne sklamaní a cítili sa dokonca zvláštnym spôsobom podvedení. Nikdy sa nedovtípili, že v skutočnosti to boli len ich vlastné sebecké očakávania, ktoré sa nesplnili, a rozhorčení, vo svojom sklamaní z toho, zvaľovali zodpovednosť za to na cudzinca. On ich však nevolal, lež oni sami sa mu vnucovali a vešali sa na neho vplyvom tohto im neznámeho zákona a často sa mu stávali ťažkým bremenom, s ktorým putoval počas tých pozemských rokov, ktoré mal predurčené ako učebné obdobie.

Pozemskí ľudia pri ňom cítili niečo tajomné, neznáme, čo si nevedeli vysvetliť, tušili skrytú moc, ktorej nerozumeli, a preto sa vo svojej neznalosti nakoniec, prirodzene, domnievali, že je to len úmyselná sugescia, hypnóza a mágia, podľa druhu svojho nepochopenia, hoci nič z toho všetkého neprichádzalo do úvahy. Pôvodná náklonnosť, vedomie cudzorodej príťažlivosti sa potom veľmi často menili na nenávisť, ktorá sa vybúrila v morálnom kameňovaní a v snahe pošpiniť toho, od ktorého príliš zavčasu veľa očakávali.

Nikto si nedal námahu spravodlivo skúmať sám seba, čím by sa ukázalo, že cudzinca, vnútorne žijúceho podľa iných názorov a ideálov, využívali tí, ktorí sa mu natískali, a nie že by on bol niekoho využíval, ako sa to v zatrpknutosti snažili nahovárať sebe aj iným tí dotieravci, ktorým sa nesplnili priania, zamerané na pohodlný život. Preukázanú priateľskosť zaslepene kvitovali nezmyselnou nenávisťou a nepriateľstvom, podobne ako konal Judáš.

Ale cudzinec na zemi musel všetko strpieť, bol to predsa len celkom prirodzený následok jeho bytia, pokým ľudstvo žilo v blude. Také prežitie však prinášalo súčasne aj jemu nevyhnutnú otužilosť, z ktorej sa pomaly vytváralo akoby ochranné brnenie okolo jeho inak vždy pohotovej ochoty pomáhať, a tak sa medzi ňou a ľudstvom roztvorila priepasť... ranami duše, ktoré ju ešte rozširovali a ktoré môžu byť zahojené opäť len úplnou premenou ľudstva. Tieto spôsobené rany vytvorili od tejto hodiny už takú priepasť, že ju dokáže preklenúť len taký človek, ktorý plne kráča po ceste Božích zákonov. To jediné môže slúžiť ako most. Každý iný sa musí v tejto priepasti roztrieštiť; lebo na jej prekročenie inej cesty niet. A zostať stáť pred ňou znamená zničenie.

Presne v stanovenej hodine, ešte pred skončením tohto ťažkého učebného obdobia, sa splnilo stretnutie s tou družkou, ktorá ako jeho časť mala spoločne s ním putovať pozemským životom, aby podľa božského určenia spolupôsobila na veľkej úlohe. Sama tiež cudzinkou na zemi, vo vlastnom poznaní radostne vstúpila do Božej vôle a vďačne s ňou splynula.

Až potom prišiel čas pre povolaných, ktorí kedysi dali Bohu svoj slávnostný sľub vernej služby! Ich prosbe sa starostlivo vyhovelo. V správnom čase sa inkarnovali na zem. Pod verným vedením boli pozemsky vyzbrojení na svoju novú úlohu všetkým, čo potrebovali na jej splnenie. Bolo im to poskytnuté, darované tak nápadne, že to nemohli považovať za nič iné než za dar, za pôžičku počas splňovania svojho voľakedajšieho sľubu. Dochvíľne prišli do styku s Vyslancom prostredníctvom jeho Slova, potom aj osobne... ale mnohí z nich síce tušili volanie, cítili niečo nezvyčajné v duši, lenže medzitým sa vo svojom pozemskom živote tak zaplietli do vecí čisto pozemských a čiastočne dokonca i temných, že už nedokázali zozbierať silu, aby sa premohli ozajstne slúžiť, kvôli čomu vlastne smeli prísť na zem v tomto čase veľkých udalostí. Niektorí síce prejavili slabú vôľu splňovať, lenže pozemské chyby im v tom prekážali. Našli sa, žiaľ, aj takí, ktorí síce nastúpili cestu svojho určenia, ale od začiatku pritom pre seba hľadali v prvom rade pozemské výhody. Dokonca i medzi tými, ktorí to brali vážne, viacerí očakávali, že ten, ktorému oni mali slúžiť, bude im urovnávať cestu k splneniu, namiesto toho, aby to bolo naopak. Len niekoľkí, len jednotlivci sa prejavili skutočne tak, že boli schopní vrásť do svojej úlohy. Im sa potom v hodine splnenia dostalo desaťnásobnej sily, takže medzery už neboli citeľné a vo svojej vernosti boli schopní vykonať dokonca viac, než by to dokázal veľký zástup. —

So zármutkom pozoroval cudzinec na zemi pustošenie v zástupe povolaných. To bola pre neho jedna z najtrpkejších skúseností! Hoci sa aj on všeličo naučil, hoci sám toľko vytrpel od ľudí... pred touto poslednou skutočnosťou stál bez porozumenia; lebo pre takéto zlyhanie nenachádzal ospravedlnenie. Podľa jeho názoru nemohol predsa povolaný, ktorý bol extra vedený a inkarnovaný, aby sa vyhovelo jeho prosbe, robiť nič iné, než v najradostnejšom splňovaní verne plniť svoju úlohu! Prečo by bol inak na zemi! Načo bol verne ochraňovaný až do hodiny, keď ho Vyslanec potreboval! Všetko mu bolo darované len pre jeho nevyhnutnú službu. Preto sa stalo, že cudzinec, keď sa teraz stretol s prvými povolanými, plne im dôveroval. Videl v nich len priateľov, ktorí vôbec nemôžu myslieť, cítiť a konať inak než v najneotrasiteľnejšej vernosti. Bolo to predsa to najvyššie a najcennejšie, čoho sa človeku smelo dostať. Ani nepomyslel na takú možnosť, že aj povolaní sa mohli stať v čase svojho čakania nečistými. Bolo pre neho nepochopiteľné, že človek môže pri takej milosti rúhavo zmeškať a premárniť vlastný účel svojho pozemského života. So svojimi zažratými chybami mu pripadali len veľmi odkázaní na pomoc. ... Tak ho hrôza tohto poznania zasiahla o to tvrdšie, keď musel zažiť, že ľudský duch je aj v takých mimoriadnych prípadoch nespoľahlivý a že nie je hoden najvyššej milosti ani pri najvernejšom duchovnom vedení!

Otrasený videl zrazu pred sebou ľudstvo v jeho nevýslovnej menejcennosti a zvrhlosti. Zhnusilo sa mu.

— — —

Ťažšie doľahla bieda na zem. Stále zreteľnejšie sa prejavovala neudržateľnosť nesprávnej výstavby všetkého doterajšieho ľudského pôsobenia. Zjavnejšie vychádzal najavo dôkaz ich neschopnosti. Pri stupňujúcom sa zmätku sa všetko pomaly stávalo neistým, len jedno nie: ľudská domýšľavosť na vlastnú umnosť.

Práve ona klíčila bujnejšie než kedykoľvek predtým, čo bolo len prirodzené, keďže domýšľavosť stále potrebuje pôdu obmedzenosti. Narastanie obmedzenosti musí vyvolať aj bujný vzrast domýšľavosti.

Baženie po sebauplatnení sa stupňovalo do horúčkovitej kŕčovitosti. Čím menej človek dával, čím viac duša v ňom úzkostlivo volala po oslobodení, až príliš jasne tušiac a cítiac svoje klesanie, o to naliehavejšie sa potom usiloval, vedený pomýlenou potrebou vyrovnania, o vonkajšie pozemské ničotnosti, o ľudské vyznamenania. Aj keď v tichých hodinách nakoniec v sebe často cítili pochybnosti, tak sa potom len o to horlivejšie snažili aspoň ešte vyzerať ako múdri. Za každú cenu! Tak to šlo prudko nadol. V poznaní, ktoré sa zrodilo zo strachu z nadchádzajúceho zrútenia, si napokon každý hľadal omámenie svojím spôsobom a nechal bežať to neslýchané dianie, ako bežalo. Každý zatváral oči pred hroziacou zodpovednosťou.

Múdri“ ľudia však zvestovali čas príchodu silného pomocníka z núdze. No väčšina z nich chcela tohto pomocníka vidieť sama v sebe, alebo, ak bola naporúdzi skromnosť, ho chcela nájsť aspoň vo svojom kruhu.

Veriaci“ sa modlili k Bohu o pomoc zo zmätkov. Ale ukázalo sa, že títo pozemskí ľudkovia sa už pri svojej prosbe, v očakávaní splnenia, snažili klásť Bohu vo svojom vnútri podmienky tým, že si priali mať tohto pomocníka takého, aký zodpovedal ich predstavám. Tak ďaleko siahajú plody ľudskej obmedzenosti. Ľudia dokážu uveriť, že Boží vyslanec sa potrebuje ozdobiť pozemskými čačkami! Očakávajú, že sa musí riadiť podľa ich takých obmedzených pozemských názorov, aby ho na základe toho uznali, uverili mu a aby si tým získal ich dôveru. Aká neslýchaná domýšľavosť, aká nadutosť spočíva už len v tejto skutočnosti! Domýšľavosť bude v hodine splnenia úplne rozdrvená spolu so všetkými tými, ktorí v duchu holdovali takému bludu! —

Vtom Pán zavolal svojho služobníka, ktorý ako cudzinec kráčal po zemi, aby prehovoril, aby dal Posolstvo všetkým tým, ktorí po ňom prahli!

A hľa, vedomosti „múdrych“ boli nesprávne, modlitby veriacich nepravé; lebo sa neotvorili hlasu, ktorý prichádzal z Pravdy, a preto mohol byť spoznaný tiež iba tam, kde iskra Pravdy v človeku nebola zasypaná pozemskými chybami, panstvom rozumu a všetkými takými vecami, ktoré sú schopné vytlačiť ľudského ducha z pravej cesty a priviesť ho k pádu.

Pravda mohla vzbudiť ohlas len tam, kde prosby vychádzali zo skutočne pokornej, čestnej duše.

Volanie zaznelo. Kam došlo, tam prinieslo nepokoj, trieštenie. Ale tam, kde sa očakávalo s vážnosťou, prinieslo mier a blaženosť.

Temno načúvalo, začalo sa nepokojne pohybovať a zhluklo sa okolo zeme ešte hustejšie, ťaživejšie a černejšie. Tu a tam už nevraživo vzkypelo a nenávistne zasyčalo do radov tých, ktorí chceli nasledovať volanie. Tesne a tesnejšie však krúžilo okolo tých povolaných, ktorí pre zlyhanie museli klesnúť do temnôt, ktorým takto dobrovoľne podali ruku. Ich niekdajší sľub ich duchovne pevne pútal k Vyslancovi, priťahoval ich k nemu, ako sa blížila hodina splnenia, zatiaľ čo však ich chyby pôsobili ako prekážka a odstrkovali ich od neho, pretože za takých okolností nebolo možné spojenie so Svetlom.

Z toho mohol teda opäť vzniknúť len most pre nenávisť, pre celú nenávisť temného voči všetkému svetlému. A tak vystupňovali cestu utrpenia Vyslanca Svetla až na Golgotu, k strpčovaniu ktorej sa až priveľmi rád pripojil veľký počet ľudstva, zvlášť tí, ktorí sa nazdávali, že cestu Svetla sami už poznajú a kráčajú po nej, ako kedysi farizeji a zákonníci. To všetko vytvorilo situáciu, keď ľudstvo mohlo ešte raz dokázať, že by dnes znova urobilo presne to isté, čo kedysi už spáchalo na Synovi Božom. Tentoraz iba v modernejšej forme, pokusom o symbolické ukrižovanie pomocou morálnej vraždy, ktorá podľa Božích zákonov nie je menej trestuhodná než telesná vražda.

Bolo to splnenie po poslednej ľahkomyseľne premeškanej možnosti omilostenia. Zradcovia, falošní proroci a ohovárači sa vyrojili zo zástupu povolaných. Čoraz viac temnej hávede sa odvažovalo priblížiť, keďže sa domnievala, že je v bezpečí, pretože cudzinec na zemi pri splňovaní mlčal pred špinou, ako sa mu to prikázalo a ako sa kedysi zachoval aj Syn Boží pred vykrikujúcim davom, ktorý ho chcel mať pribitého na kríži ako zločinca. Ale keď sa vierolomní odpadlíci vo svojej slepej nenávisti nazdávali, že majú víťazstvo už na dosah ruky, keď temno považovalo dielo Svetla znovu za zničené, dúfajúc, že nositeľa tohto diela pozemsky celkom znemožnilo, vtom Boh zjavil tentoraz všemocnosťou svoju vôľu! A potom... trasúc sa, klesli aj posmievači na kolená pred jeho velebnosťou, ale... bolo pre nich príliš neskoro!