89. Posledné slovo

Chráň sa ľudský duch; lebo nadišla tvoja hodina! Len na rúhanie si využíval čas, ktorý sa ti poskytol na vývoj, ktorý si si tak túžobne želal!

Vyvaruj sa svojej takej opovážlivej domýšľavosti rozumu, ktorá ťa hodila do náručia temna, ktoré dnes do teba triumfálne zatína svoje pazúry! Následkom tvojho vlastného chcenia!

Zdvihni zrak! Tvoj Pán je blízko! Stojíš v Božom súde!

Ľudstvo, prebuď sa z tuposti, z opojenia, ktoré ťa ochromujúco zviera už smrteľným spánkom! Prebuď sa a zachvej sa! Privolávam na vás utrpenie! Vy odpadlíci, ktorí v obmedzenosti a krátkozrakosti obletujete zlaté teľa pozemskej pominuteľnosti, podobajúc sa morám, priťahovaným falošným leskom. Kvôli vám rozbil kedysi Mojžiš v hneve a sklamaní oné dosky zákonov vášho Boha, ktoré vám mali pomáhať stúpať k Svetlu. Toto rozbitie bolo živým symbolom toho, že celé ľudstvo si nezasluhovalo poznanie tejto Božej vôle, tej vôle, ktorú v ľahkovážnom konaní a pozemskom sebavyvyšovaní odmietlo, aby tancovalo okolo modly, ktorú si samo vytvorilo, a tak išlo za svojimi vlastnými prianiami! Teraz však prichádza koniec v poslednom spätnom pôsobení, v následkoch, v odplate! Na tejto kedysi tak ľahkomyseľne zamietnutej vôli budete odteraz stroskotávať vy!

Preto sa prebuďte, súd je nad vami! Tu už nepomôže nijaké nariekanie, nepomôžu nijaké prosby; veď tisícročia ste dostávali čas na premýšľanie! Vy ste však na to nikdy nemali čas! Nechceli ste a ešte dnes sa vo svojej nepolepšiteľnej vypínavosti považujete za príliš múdrych. Že práve v tom sa prejavuje tá najväčšia hlúposť, to pochopiť nechcete. Tým ste sa v tomto svete nakoniec stali len obťažujúcou háveďou, ktorá už nevie nič iné než tvrdošijne hanobiť všetko svetlé, pretože v dôsledku svojej vytrvalosti hrabať sa len v temne ste stratili akúkoľvek možnosť pozdvihnúť pohľad pri hľadaní voľne nahor, spoznať Svetlo alebo ho aspoň zniesť.

Tým ste sa teraz sami poznamenali!

Oslepení sa budete preto tackať dozadu, len čo opäť zažiari Svetlo, a pritom sa bez záchrany prepadnete do priepasti, ktorá sa za vami už teraz roztvorila, aby potom pohltila takto zavrhnutých!

Budete v nej pripútaní v neuniknuteľnom objatí, aby zatiaľ všetci tí, ktorí sa snažia dostať k Svetlu, našli k nemu v blaženom poznaní cestu, uvoľnenú od vašej namyslenosti a vašej žiadostivosti prijímať pozlátku namiesto rýdzeho zlata! Prepadnete sa do onej smrtonosnej hrôzy, ktorú ste si nachystali svojím najtvrdošijnejším úsilím! V budúcnosti už nebudete smieť kaliť božskú Pravdu!

Ako sa len náhlite, vy, malí ľudkovia, strkať čo najviac do popredia svoje smiešne zdanlivé poznanie, a ako tým mätiete toľké duše, ktoré by bolo možné zachrániť, keby nepodľahli zákerným rytierom ducha, ktorí sa, podobne ako zbojníci na cestách, zakrádajú ešte na začiatku pravého chodníka, pričom zdanlivo sledujú rovnakú cestu. Čo je to však, čo skutočne ponúkajú? S veľkými gestami a otrepanými slovami pyšne a zoširoka hlásajú tradičné výklady, ktorých vlastnému zmyslu nikdy nerozumeli.

Ľudové príslovie má na to dobrý výraz: Mlátia prázdnu slamu! Prázdnu, pretože s ňou nepozberali aj vlastné zrno, pre ktoré im chýba porozumenie. S takou obmedzenosťou sa musíme stretávať všade; s tupohlavou vytrvalosťou sa honosia vetami iných, pretože oni sami k nim nemajú čo dodať.

Sú ich tisíce, ktorí k nim patria, a zase ďalšie tisíce, ktorí si namýšľajú, že jedine oni majú pravú vieru! Pokorne, s vnútorným zadosťučinením varujú pred namyslenosťou tam, kde niečo presahuje ich chápavosť! To sú tí najhorší! Práve tí sú už teraz zavrhnutí, pretože v dôsledku zarytosti ich viery sa im už nikdy nebude môcť pomôcť. Potom im už neprospeje ani zdesenie, ani nárek a ani prosenie, keď raz pochopia, že to bol omyl. Nechceli nič iné, premeškali svoj čas. Netreba za nimi smútiť. Každý okamih je príliš cenný, aby mal byť ešte premárnený na takých, ktorí chcú všetko vedieť lepšie; lebo tí sa predsa už nikdy neprebudia zo svojej tvrdohlavosti, ale slepo v nej zahynú! Zahynú s odporne podlízavými slovami a uisťovaním o svojej viere v Boha, o svojom len zdanlivom spoznaní Krista!

O nič lepšie na tom nie sú ani davy tých, ktorí svoju bohoslužbu vykonávajú pravidelne a povinne ako iné práce, ako niečo nevyhnutné a služobné, účelné. Čiastočne aj zo zvyku alebo preto, že je to „obyčaj“. Možno aj z naivnej opatrnosti, pretože človek pritom napokon „predsa nemôže vedieť, na čo je to, koniec koncov, dobré“. Zaniknú ako dych vo vetre! —

Skôr na poľutovanie sú tu niektorí bádatelia, ktorí skutočne vo vážnom bádateľskom úsilí premeškajú možnosť dostať sa ešte z húštia, v ktorom sa neúnavne prehrabujú, a pritom sa nazdávajú, že v ňom nájdu cestu k začiatku stvorenia. Napriek tomu všetkému to nie osožné a niet na to ospravedlnenia! Ale takých je málo, veľmi málo. Prevažná väčšina tých, ktorí sa nazývajú bádateľmi, sa stráca v bezvýznamných hrách.

Ten veľký zvyšok ľudstva však nemá čas na „započúvanie sa do seba“. Sú to zdanlivo veľmi sužovaní pozemskí ľudia, dosť preťažení prácou, aby dosiahli splnenie svojich pozemských prianí a každodenných nevyhnutností, ktoré však, koniec koncov, hodne prevyšujú potrebné veci. Nepozorujú, že splnením sa stupňujú aj ich priania, takže nikdy nemajú konca, preto takýto snaživec nikdy nemôže dosiahnuť pokoj, nikdy si nenájde čas na vnútorné prebudenie! Bez akéhokoľvek vysokého cieľa, významného pre večnosť, sa dá štvať svojím pozemským bytím, zotročený pozemskou žiadostivosťou.

Unavený týmto konaním musí sa nakoniec starať aj o svoje telo odpočinkom, zmenou, rozptýlením. Tak mu, samozrejme, nezostáva čas na mimozemské, na duchovné! Ak sa však niekedy tu a tam celkom potichu ozve cit pre to, čo je „po smrti“, tak sa v najlepšom prípade na okamih trochu zamyslí, ale nikdy sa tým nedá rozcítiť a prebudiť, lež všetko podobné potom namrzene rýchlo potlačí so sťažnosťami, že on sa tým predsa nemôže zaoberať, aj keby skutočne chcel! Nemá na to ani trochu času!

Nejeden by dokonca uvítal, keby mu možnosť na to vytvorili iní. Nezriedka to pritom vedie i k žalobám proti osudu a k reptaniu proti Bohu! U všetkých takýchto je, prirodzene, škoda každého slova, pretože nikdy nechcú uznať, že záleží len na nich samých, aby si to zariadili inak!

Pre nich jestvuje len pozemská potreba, ktorá sa pri úspechoch stále zvyšuje. Nikdy si vážne nepriali niečo iné. Vždy tomu kládli všemožné prekážky. Ľahkomyseľne to odsúvali na piate, šieste miesto, ktoré príde na rad až v najhoršej núdzi alebo pri umieraní. Pre všetkých, ktorí majú čas, to až dodnes zostalo vedľajšou vecou!

A ak sa predsa niekedy naskytla zreteľne rozoznateľná príležitosť vážne sa tým zaoberať, ihneď sa vynorili nové extra priania, ktoré neznamenali nič iné než výhovorku, ako: „Chcem len najskôr urobiť ešte to a ono, až potom sa tomu budem rád venovať.“ Presne tak ako o tom kedysi hovoril už Kristus!

Nikde sa nedá nájsť taká vážnosť, aká bezpodmienečne patrí k tomu najdôležitejšiemu zo všetkých vecí! Zdalo sa im to príliš vzdialené. Z tohto dôvodu sú teraz všetci zavrhnutí, všetci! Ani jeden z nich nebude vpustený do Božej ríše!

Pre vzostup sú to zhnité plody, ktoré okolo seba šíria len ďalšiu hnilobu. Teraz sami uvážte, kto potom môže vôbec ešte zostať! Je to smutný obraz! Jednako, žiaľ, až príliš pravdivý. —

A keď teraz súd ľudstvo skruší, tak veľmi rýchlo kľakne do prachu! Vmyslite sa však už dnes do toho, ako budú potom kľačať: v celej svojej úbohosti, ale zároveň opäť aj naduto; lebo znova budú len nariekať, prosiť, že im treba pomôcť!

To ťažké bremeno, ktoré na seba naložili a ktoré im nakoniec hrozí rozdrvením, má byť z nich sňaté! To sú potom ich prosby! Počujete to dobre? Sú to prosby o odvrátenie utrpenia, ale pritom ani jedna myšlienka na vlastné vnútorné polepšenie! Ani jedno úprimné prianie dobrovoľnej zmeny doterajšieho nesprávneho zmýšľania a čisto pozemského snaženia! Ani jedna snaha o spoznanie a odvážne priznanie svojich doterajších omylov a chýb.

A keď potom Syn Človeka vkročí v najväčšej núdzi medzi nich, tak sa síce k nemu budú naťahovať všetky ruky, stenajúc a úpenlivo prosiac, ale znova len v nádeji, že im pomôže podľa ich prianí, teda že skončí ich utrpenie a povedie ich k novému životu!

On však týchto žiadajúcich väčšinou od seba odvrhne ako jedovatú háveď! Lebo všetci takí úpenlivo prosiaci by po pomoci ihneď znova upadli do starých chýb a otrávili by svoje okolie. On prijme iba tých, ktorí ho budú prosiť o silu, aby sa konečne vzchopili natrvalo polepšiť, ktorí sa budú pokorne snažiť odvrhnúť všetku doterajšiu zarytosť a radostne uvítajú Slovo Pravdy zo Svetla ako spásu! —

Syn Človeka! Už dnes ho chce mať namyslené ľudstvo len podľa svojich prianí a myslí si, že na ňom smie merať svoju pozemskú rozumovú kritiku! Že sa k nemu smie priblížiť s bľabotaním vlastných názorov, zaberajúcim veľa času.

Blázni, práve to vám spôsobí strašné rany! Práve preto budete ako prví zavrhnutí, keďže presne tak ste sa kedysi vzopreli aj proti Synovi Božiemu, ktorého ste dodnes ešte správne nespoznali. Syn Človeka neprináša teraz v hodine súdu vysvetlenia, o ktorých by ste si ešte mohli vymieňať siahodlhé mienky, ale v jeho Slove sú ustanovenia, ktoré musíte celkom nezmeniteľne splniť, ak nechcete zahynúť! —

To je nateraz posledné slovo. Teraz nech prežívanie svedčí o pravde môjho Posolstva!

Ľudskí duchovia sa už od začiatku postavili na nesprávny základ. Preto je dnes v podstate všetko, čo si myslia a čo konajú, nesprávne alebo pokrivené.

Porozumieť Posolstvu Grálu, ako aj predtým posolstvu Syna Božieho bude však z tohto dôvodu možné iba potom, keď ľudský duch odhodí nabok všetko, čo si teraz vybudoval domýšľavým mudrovaním, a začne celkom od začiatku! Niet inej cesty! V tomto musia byť ľudia vopred zase ako deti! Nejaký prechod z terajších omylov je nemožný. Musí vzniknúť niečo úplne nové od základu, ktorý vyrastie a zosilnie z jednoduchosti a pokory. Kto to urobiť nemôže alebo nechce, ten je s ostatnými celkom nezachrániteľne stratený. —

Keby sa ľuďom pomohlo tak, ako o to prosia v hodine nebezpečenstva a núdze, tak by na všetko opäť rýchlo zabudli, len čo by sa zbavili strachu. Vo svojom neporozumení by namiesto uvažovania znovu začali bezohľadne kritizovať, a niečo také sa pri záchrane už nepripustí! Ten čas je teraz preč.

Také plytvanie časom ako dosiaľ bude v budúcnosti úplne vylúčené, keďže trvanie tejto časti svetov sa približuje k svojmu koncu. Pre každého ľudského ducha to teraz znamená: Buď – Alebo! Záchrana zo spletenín, ktoré si sám vytvoril, alebo záhuba v nich! Voľba je slobodná, no nemôže sa odložiť, musí sa vykonať ihneď! Následky rozhodnutia sú však určené a nezmeniteľné! Váhanie je ako voľba záhuby! Všetko zanikne, okrem ozajstného dobra, ktoré môže prísť k poznaniu, k čomu však nepatrí to, čo sa dnes za dobré považuje!

Ako oslobodení od veľkého tlaku si zachránení potom vydýchnu a zajasajú, zatiaľ čo odporné nečisté temno musí spolu so svojimi ochotne mu oddanými tvormi konečne klesnúť pod údermi meča Svetla tam, kam patrí!

Potom sa zem, konečne očistená od všetkých morových myšlienok, prebudí panenská k životu a všetkým ľuďom vykvitne mier!