86. Cit

Každý cit ihneď formuje obraz. Na tomto formovaní obrazu sa zúčastňuje malý mozog, ktorý má byť pre dušu mostom, aby pomocou neho ovládala telo. Je to tá časť mozgu, ktorá vám sprostredkuje sen. Táto časť je zase spojená s predným mozgom, činnosťou ktorého vznikajú myšlienky, viacej viazané na priestor a čas, z ktorých sa nakoniec skladá rozum.

Teraz dôsledne dbajte na celkový postup! Môžete pritom presne rozlíšiť, keď k vám hovorí cit prostredníctvom ducha, alebo pocit prostredníctvom rozumu!

Činnosť ľudského ducha vyvoláva v slnečnej spleti cit a ovplyvňuje tým súčasne malý mozog. To je prejav ducha. Teda vlna sily, ktorá vychádza z ducha. Túto vlnu cíti človek, prirodzene, tam, kde sa duch v duši spája s telom, v centre takzvanej slnečnej spleti, ktorá tento pohyb odovzdáva malému mozgu, ktorý je tým ovplyvnený. Tento malý mozog formuje podľa určitého druhu rozličných ovplyvnení, podobne ako fotografická doska, obraz deja, ktorý duch chcel, alebo ktorý duch vo svojej mocnej sile sformoval svojím chcením. Obraz bez slov! Predný mozog tento obraz prijíma a snaží sa ho opísať slovami, čím sa rodia myšlienky, ktoré sa potom vyjadrujú rečou.

Celý dej je v skutočnosti veľmi jednoduchý. Opakujem ešte raz: Duch pomocou slnečnej spleti ovplyvňuje daný mu most, vtláča teda vlnami sily určité chcenie do nástroja, ktorý na to dostal, do malého mozgu, ktorý prijaté okamžite odovzdáva prednému mozgu. Pri tomto odovzdávaní nastáva už malá zmena následkom zhutnenia, keďže malý mozog do toho primieša niečo z vlastného druhu. Ako do seba zasahujúce články reťaze pracujú nástroje v ľudskom tele, ktoré sú duchu k dispozícii na používanie. Ale všetky iba formujú, nemôžu robiť nič iné. Všetko, čo sa na ne prenesie, sformujú podľa svojho vlastného zvláštneho druhu. Tak aj predný mozog preberá obraz prisunutý mu malým mozgom a vtesná ho, primerane svojmu trochu hrubšiemu druhu, po prvýkrát do užších pojmov priestoru a času, čím ho zhutní a prenesie ho tak už do hmatateľnejšieho jemnohmotného sveta myšlienkových foriem. Hneď nato však formuje už aj slová a vety, ktoré potom cez rečové orgány vnikajú do jemnej hrubohmotnosti ako sformované zvukové vlny, aby v nej vyvolali zase nový účinok, ktorý spôsobuje pohyb týchto vĺn. Hovorené slovo je teda prejav obrazov cez predný mozog. Ten však môže smer prejavu viesť namiesto k orgánom reči aj k orgánom pohybu, takže namiesto slova vznikne písmo alebo čin.

To je normálny postup činnosti ľudského ducha v hrubohmotnosti, ako to chcel Stvoriteľ.

Je to správna cesta, ktorá by vo stvorení umožnila zdravý neskorší vývoj, pričom poblúdenie by pre ľudstvo vôbec nebolo možné.

Lenže človek dobrovoľne zišiel z tejto cesty, ktorú mu predpísala jeho telesná sústava. Svojhlavo zasiahol do normálneho chodu reťaze svojich nástrojov tým, že si zo svojho rozumu urobil modlu. Vynaložil tak všetku silu na výchovu rozumu, jednostranne ju vyplytval len na tento jeden bod. Predný mozog, ako tvorca myšlienok, sa namáhal vzhľadom na všetky ostatné spolupracujúce nástroje nepomerne viac. To sa, prirodzene, vypomstilo. Rovnomerná a spoločná práca všetkých jednotlivých článkov sa porušila a zabrzdila, a tým sa porušil a zabrzdil aj akýkoľvek správny vývoj. Najvyššie napínanie len predného mozgu v priebehu tisícročí vyhnalo jeho rast mnohonásobne nad všetko ostatné. Následok toho je potlačenie činnosti všetkých zanedbávaných častí, ktoré museli zostať slabšie v dôsledku menšieho používania. K nim v prvom rade patrí malý mozog, ktorý je nástrojom ducha. Z toho teraz vyplýva, že činnosť vlastného ducha človeka sa nielenže silne obmedzila, ale často celkom prerušila a zostala vyradená. Možnosť správneho styku s predným mozgom cez most malého mozgu je zasypaná, zatiaľ čo spojenie ľudského ducha priamo s predným mozgom je úplne vylúčené, keďže jeho podstata nie je na to vôbec vhodná. Je celkom odkázaný na plný výkon malého mozgu, v ktorého následnosti stojí podľa Božej vôle, ak chce správne plniť pridelenú činnosť. Na prijímanie záchvevov ducha je svojím druhom určený malý mozog. Nemôže sa vôbec obísť; lebo predný mozog má svojou činnosťou pripravovať už prechod k jemnohmotnosti a jemnej hrubohmotnosti, a preto je aj celkom inej, oveľa hrubšej podstaty.

V jednostrannom veľkom pestovaní predného mozgu väzí teda dedičný hriech pozemského človeka proti Bohu alebo, zreteľnejšie povedané, proti božským zákonom, ktoré sa prejavujú v správnom rozvrhnutí všetkých telesných nástrojov práve tak ako v celom stvorení. Dodržiavanie tohto správneho rozvrhnutia by pre ľudského ducha bolo zároveň znamenalo pravú a priamu cestu k vzostupu. Takto však človek vo svojej ctižiadostivej domýšľavosti siahol do siete zdravého pôsobenia, vyzdvihol z nej jednu časť a zvlášť ju pestoval, nedbajúc na všetky ostatné. To muselo vyvolať nerovnosť a viaznutie. Ak je však chod prirodzeného diania takto narušený, potom jeho bezpodmienečný následok musí byť ochorenie a zlyhanie a nakoniec chaotický zmätok a zrútenie.

Tu však neprichádza do úvahy iba telo, ale v prvom rade duch! Týmto prechmatom nerovnomernej výchovy oboch mozgov sa zadný mozog v priebehu tisícročí potláčal následkom zanedbávania, a tým sa duch brzdil vo svojej činnosti. Stalo sa to dedičným hriechom, pretože jednostranne prepestovaný predný mozog dostalo časom už každé dieťa so sebou ako hrubohmotné dedičstvo, čím sa mu už vopred neuveriteľne sťažilo duchovné prebudenie a zosilnenie, pretože na to potrebný most zadného mozgu nebol už tak ľahko schodný a veľmi často bol dokonca prerušený.

Človek ani netuší, aká silne ho odsudzujúca irónia spočíva vo výrazoch „veľký a malý mozog“, ktoré sám vytvoril! Strašnejšia obžaloba proti jeho prechmatu v božskom určení sa ani nemôže vysloviť! Presne tým označuje to najhoršie zo svojej pozemskej viny, keďže jemný nástroj hrubohmotného tela, ktorý mu mal na tejto zemi pomáhať, zmrzačil rúhavou svojhlavosťou natoľko, že mu nielenže nemôže slúžiť tak, ako to predurčil Stvoriteľ, ale že ho dokonca musí viesť do hlbín skazy! Ľudia sa tým previnili oveľa horšie než opilci alebo tí, ktorí ničia svoje telo oddávaním sa všetkým náruživostiam!

A teraz si dokonca ešte aj opovážlivo nárokujú, aby sa im Boh urobil takým zrozumiteľným, aby mu mohli rozumieť aj vo svojej svojvoľne pokrivenej schránke svojho tela! Po tomto už spáchanom previnení majú ešte aj takúto požiadavku!

Človek by bol mohol v prirodzenom vývoji ľahko a radostne stúpať po stupňoch do svetlých výšin, keby rúhavou rukou nebol zasiahol do Božieho diela! Nech je prekliaty, ak teraz naplnený vďakou neuchopí poslednú záchrannú kotvu! Nech ho stihne skaza, aby nemohol páchať a šíriť ešte viac nešťastia a hriechov, a rozsievať utrpenie medzi blížnych, ako sa to dialo doteraz! Nebolo možné nič iné, než že také zmrzačené mozgy upadli do šialeného velikášstva, ktoré majú v najhojnejšej miere ešte aj dnes! Človek budúcnosti bude mať normálne mozgy, ktoré rovnomerne pracujúc, budú sa potom vzájomne len harmonicky podporovať. Zadný mozog, ktorý sa nazýva malý, pretože je zakrpatený, bude teraz zásluhou riadnej činnosti silnieť, až dosiahne správny pomer k prednému mozgu. Potom bude aj tu opäť harmónia a všetko kŕčovité, nezdravé musí zmiznúť!

Teraz však poďme k ďalším následkom doterajšieho takého nesprávneho spôsobu života: Pomerne príliš malý zadný mozog spôsobuje dnes skutočne vážne hľadajúcim ťažkosti aj pri rozlišovaní toho, čo je v nich pravý cit a čo iba pocit. Už skôr som povedal: Pocit vytvára predný mozog tak, že jeho myšlienky pôsobia na nervy v tele, ktoré v spätnom žiarení vnucujú prednému mozgu podnet na takzvanú fantáziu.

Fantázia sú obrazy, ktoré vytvára predný mozog. Nedajú sa porovnávať s obrazmi, ktoré formuje malý mozog pod tlakom ducha! Tu je rozdiel medzi prejavom citu ako následku činnosti ducha a medzi výsledkami pocitu, vychádzajúceho z telesných nervov. Oboje vytvára obrazy, ktoré nevedomý rozlíši ťažko alebo nerozlíši vôbec napriek tomu, že je medzi nimi taký veľký rozdiel. Obrazy citu sú pravé a skrývajú v sebe živú silu, ale obrazy pocitu, fantázie, sú preludy z vypožičanej sily.

Rozlíšenie je však ľahké pre toho, kto pozná postup v celom stvorení a potom sa sám dôkladne pozoruje.

Pri citových obrazoch, ktoré vznikajú činnosťou malého mozgu ako mosta pre ducha, sa najskôr bezprostredne objavuje obraz, a ten až potom prejde do myšlienok, pričom myšlienky potom ovplyvňujú pocitový život tela.

Pri obrazoch vytvorených predným mozgom je to však opačne. Tu musia myšlienky predchádzať, aby vytvorili základ pre obrazy. To všetko sa však deje tak rýchlo, že sa to zdá skoro ako jedno. No pri určitom cviku v pozorovaní môže človek veľmi skoro presne rozlíšiť, akého druhu je ten-ktorý dej.

Ďalším následkom tohto dedičného hriechu sú zmätené sny! Z tohto dôvodu ľudia dnes už nemôžu snom prikladať tú hodnotu, aká im vlastne patrí. Normálny malý mozog, ovplyvnený duchom, by sny poskytoval jasne a nezmätene. To znamená, že by to vôbec neboli sny, ale prežitia ducha, ktoré sú prijímané a odovzdávané malým mozgom, zatiaľ čo predný mozog by odpočíval v spánku. Lenže teraz prevládajúca sila predného alebo denného mozgu ovplyvňuje ešte aj počas noci svojím vyžarovaním taký citlivý zadný mozog. Ten vo svojom dnešnom oslabenom stave prijíma silné vyžarovania predného mozgu súčasne s prežitím ducha, čím vzniká zmes ako pri dvojitom osvetlení fotografickej dosky. Z toho potom vznikajú terajšie nejasné sny.

Najlepší dôkaz toho je, že v snoch sa často vyskytujú aj slová a vety, ktoré pochádzajú len z činnosti predného mozgu, ktorý predsa jediný formuje slová a vety, pretože je užšie spojený s priestorom a časom.

Preto človek nie je už teraz vôbec alebo je iba nedostatočne prístupný duchovným výstrahám a poučeniam prostredníctvom zadného mozgu, a tak je oveľa viac vystavený nebezpečenstvám, ktorým by inak za pomoci duchovných varovaní mohol uniknúť!

Tak okrem týchto uvedených zlých následkov jestvujú ešte mnohé, ktoré zavinil zásah človeka do božských ustanovení; lebo v skutočnosti všetko zlo vzniklo len z tohto jediného dnes predsa každému takého viditeľného schybenia, ktoré bolo iba plodom márnomyseľnosti, ktorá vznikla objavením sa ženy vo stvorení.

Nech sa preto človek konečne odtrhne od následkov dedičného zla, ak nechce byť stratený.

Prirodzene, všetko vyžaduje námahu, teda aj toto. Človek by sa predsa mal prebudiť zo svojej pohodlnosti, aby sa konečne stal tým, čím mal byť už od začiatku! Podporovateľom stvorenia a sprostredkovateľom Svetla všetkým tvorom!