85. A tisíc rokov je ako jeden deň!

Kto z ľudí už pochopil zmysel týchto slov, v ktorej cirkvi sa vykladá správne? V mnohých prípadoch sa chápe len ako pojem života bez času. Lenže vo stvorení nie je nič bez času a nič bez priestoru. Už pojem slova stvorenie tomu musí odporovať; lebo čo je stvorené, to je dielo, a každé dielo má hranice. Čo má však hranice, to nie je bez priestoru. A čo nie je bez priestoru, nemôže byť ani bez času.

Jestvujú rozmanité svety, ktoré vytvárajú bydlisko ľudským duchom podľa ich duchovnej zrelosti. Tieto svety sú viac či menej hutné, podľa toho či sú bližšie, alebo vzdialenejšie od raja. Čím sú vzdialenejšie, tým sú hutnejšie, a preto aj ťažšie.

Pojem času a priestoru sa zužuje pribúdajúcou hutnosťou, pevnejšou zomknutosťou hmotnosti a väčšou vzdialenosťou od duchovnej ríše. Tak zem patrí k tej časti svetov, ktorá je na druhom mieste v hutnosti. Jestvuje teda ešte jedna časť svetov, ktorá je ešte hutnejšia, a preto ešte aj užšie ohraničená v pojme času a priestoru.

Rozmanitý pojem času a priestoru vzniká na základe viac či menej pružnej schopnosti prijímania zážitkov ľudským mozgom, ktorý je opäť prispôsobený stupňu hutnosti príslušného okolia, teda druhu časti svetov, v ktorej sa nachádza telo. Z toho vyplýva, že musíme hovoriť o rozličnosti pojmov pre priestor a čas v rozličných častiach svetov.

Jestvujú také časti svetov, ktoré sa nachádzajú oveľa bližšie pri raji, teda pri čisto duchovnej časti svetov, než tá časť, ku ktorej patrí zem. Tieto bližšie ležiace časti sú iného druhu hmotnosti, ktorá je ľahšia a menej pevne zomknutá. Výsledkom toho je rozsiahlejšia možnosť prežívania pri plnom vedomí. Nazývajme to tu prežívaním za denného vedomia.

Hmotnosti iného druhu patria k jemnejšej hrubohmotnosti, ako aj k hrubej jemnohmotnosti a potom aj k samej absolútnej jemnohmotnosti, zatiaľ čo my sa toho času nachádzame vo svete absolútnej hrubohmotnosti. Čím je hmotnosť jemnejšia, tým je aj priepustnejšia. Čím je však nejaká hmotnosť priepustnejšia, tým širšie a rozsiahlejšie je aj pole možnosti vedomého prežívania alebo, povedzme, možnosti vnímania pre ľudského ducha, sídliaceho v tele.

V hrubšom, hutnejšom tele s náležite hutnejším mozgom, ako priechodnou stanicou vonkajších dejov, je prebývajúci ľudský duch, prirodzene, pevnejšie uzavretý alebo zamurovaný ako v priepustnejšom, menej zhutnenom druhu hmoty. Preto môže tieto deje v hutnejšom prostredí vnútorne vnímať alebo sa nimi dať ovplyvňovať tiež len obmedzenejšie.

Čím je však nejaký druh hmoty menej hutný, tým je, prirodzene, aj ľahší, a preto sa musí nachádzať o to vyššie, práve tak sa stáva aj priezračnejším, a tým aj sám jasnejším. Čím bližšie leží v dôsledku svojej ľahkosti pri raji, tým sa stáva svetlejším, slnečnejším, pretože prepúšťa lúče, vychádzajúce z raja.

Čím viac možností živého precítenia sa teda ľudskému duchu dostane prostredníctvom jeho tela v ľahšom, menej hutnom okolí, tým bude schopný viac vnútorne prežiť, takže počas jediného pozemského dňa bude môcť vo svojom okolí prijať oveľa viac zážitkov než pozemský človek so svojím hutnejším mozgom vo svojom ťažkom, a tým pevnejšie zomknutom okolí. Úmerne druhu priepustnosti, teda úmerne ľahšiemu, svetlejšiemu druhu okolia, dokáže potom ľudský duch prežiť vďaka ľahšej vnímavosti za jeden pozemský deň toľko ako za jeden pozemský rok a v samej duchovnej ríši za jeden pozemský deň toľko ako za tisíc pozemských rokov!

Preto sa hovorí: „Tam je tisíc rokov toľko ako jeden deň.“ Teda v bohatosti prežívania, ktorého stupňovanie sa riadi podľa rastúcej zrelosti ľudského ducha.

Človek si to môže najlepšie predstaviť, keď pomyslí na svoje sny! V nich dokáže často počas jedinej minúty pozemského času precítiť celý ľudský život, v duchu ho skutočne prežiť! Prežíva pritom tie najradostnejšie i najbolestnejšie udalosti, smeje sa a plače, prežíva svoje starnutie, a predsa mu to trvá iba jednu jedinú minútu času. V samom pozemskom živote by na rovnaké prežitie potreboval mnoho desaťročí, pretože čas a priestor pozemského prežívania sú príliš úzko ohraničené, a preto každý jednotlivý stupeň napreduje pomalšie. A ako môže človek na zemi prežívať tak rýchlo iba vo sne, pretože vplyvom spánku sa duch čiastočne zbaví pút svojho mozgu, tak vo svetlejších častiach svetov nie je spútaný už tak silno a neskôr je duch v tomto čulom a rýchlom prežívaní stále úplne voľný. Na skutočné prežitie tisíca pozemských rokov nepotrebuje viac času ako jeden deň!