82. Bohovia — Olymp — Valhala

Ako dlho sa už ľudia pokúšajú nájsť správny výklad o známych bohoch minulých dôb a ich spojitosť s dneškom. Povolané a študované hlavy hľadajú riešenie, ktoré by prinieslo úplné vysvetlenie.

To však môže nastať len vtedy, keď riešenie podá súčasne celkový prehľad bez akýchkoľvek medzier o všetkých dobách! Od začiatku ľudstva až doteraz. Inak to zostane opäť len neúplným dielom. Nemá zmysel vyňať jednoducho tú dobu, keď kvitol všetkým známy kult bohov u Grékov, Rimanov a aj u Germánov. Ak vysvetlenia súčasne neobsahujú i všetok vznik a zánik ako niečo celkom prirodzené, sú nesprávne. Doteraz uskutočnené pokusy, napriek všetkej vynaloženej múdrosti, sa nakoniec vždy znova ukázali len ako neúspešné, nemohli obstáť pri hlbšom cítení, vznášali sa vo vzduchu, bez spojenia s predchádzajúcimi a nasledujúcimi periódami.

Nič iné sa ani nedá očakávať, ak sa prísne berie do úvahy priebeh vývoja ľudstva. —

Poslucháči a čitatelia môjho Posolstva Grálu by už sami boli museli prísť na to, ako je to vlastne s týmito vecami, ktoré sa čiastočne odsunuli dokonca až do ríše povestí a legiend alebo sa považovali len za fantastické výplody náboženských názorov, sformované a vymyslené z pozorovaní prírody a v súvislosti s dennými udalosťami.

Rozmýšľajúcemu a bádajúcemu nesmie padnúť ťažko nájsť v starých náukách o bohoch viac než len povesti o bohoch. Musí v nich dokonca zreteľne vidieť skutočné dianie! Kto chce, nech ma teraz sleduje. Povediem ho k porozumeniu.

Vraciam sa tu k svojej prednáške: „Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo robia!“ V nej som krátko opísal dejiny ľudstva na zemi od začiatku až po dnešok. Dal som výhľad aj na ďalší postup. Pritom sa ukázalo, ako uprostred jedného kolobehu stvorenia splnilo bytostné, nachádzajúce sa hlbšie než duchovné, v ešte hlbšie ležiacom hmotnom svoju najväčšiu umnosť a týmto splnením uvoľnilo pre vniknutie vyššieho duchovného cestu, ktorej priebeh sa vo stvorení trvalo opakuje. Vysvetlil som tiež, ako pôsobením bytostného vzniklo najvyššie vyvinuté zvieracie telo, nazývané pračlovek, ktoré až potom vo svojom najvyššom vývoji vytvorilo možnosť na vniknutie duchovného zárodku, čo aj nastalo, a na tomto mieste vývoja stvorenia sa to aj bude vždy znova opakovať. Do vtedajšieho najvyššie vyvinutého zvieraťa tým teda vošlo niečo nové, duchovné, ktoré v ňom dovtedy nebolo.

Z tohto deja sa však teraz nesmie vari zase unáhlene vyvodzovať záver, že také dianie sa trvalo opakuje v rovnakej časti svetov pri jej ďalšom vývoji; lebo to tak nie je! Stáva sa to iba raz v rovnakej časti.

Zákon príťažlivosti rovnorodého zasúva aj tu pri ďalšom vývoji neodsunuteľnú závoru proti opakovaniu v tej istej časti svetov. Príťažlivosť rovnorodého je v tomto prípade rovnoznačná s pripustením trvania tohto deja počas celkom určitej vývojovej periódy, v priebehu ktorej, v dôsledku určitej polovičnej zrelosti hmotnosti, sa duchovné semená, poletujúce ako meteory na jej hranici, môžu ponoriť do hmotnosti, nachádzajúcej sa pre ne v stave prijatia, aby ich tam vsali, obklopili, teda uzavreli a pevne zadržali na to pripravené miesta, v tomto prípade vtedajšie najvyššie vyvinuté zvieracie telá. Presne tak ako v malom, sťa jednoduché odzrkadlenie, pri chemickom deji zlučovania je možné spájanie s cudzou látkou len pri celkom určitom stupni teploty alebo rozžeravenia prijímajúcej masy, práve tak táto teplota alebo toto rozžeravenie vyvolá potom zase celkom mimoriadny, len pri určitom stupni dosiahnuteľný zvláštny stav masy. Najmenšia zmena podmienok opäť znemožní zlučovanie a látky sa k sebe správajú odpudivo, neprístupne.

Rovnorodosť tu spočíva v určitom stave vzájomnej zrelosti, ktorá iba zdanlivo vykazuje veľké protiklady, pretože je vybalansovaná rozličnosťou polohy výšky a hĺbky oboch spájajúcich sa častí. Najnižší bod duchovného sa zrelosťou podobá najvyššiemu bodu bytostného, nachádzajúceho sa pod ním. Spojenie je možné len na mieste tohto presného stretnutia. A keďže hmotnosť sa vo svojom vývoji stále pohybuje vo veľkom kolobehu, od klíčenia, kvitnutia, dozrievania až po prezretý rozpad, zatiaľ čo duchovné zostáva nad tým, môže tento dej zápalného spojenia nastať vždy len na celkom určitom mieste počas valenia sa hmotnosti okolo. Je to duchovné oplodnenie hmotnosti, ktorá, rozvrúcnená pôsobením bytostného, vzdúva sa duchovnému v ústrety.

Ak niektorá vpred sa valiaca časť svetov prekročí tento bod, tak pre ňu prestáva jestvovať možnosť duchovného oplodnenia duchovnými zárodkami, zatiaľ čo na jej miesto nastúpi nasledujúca časť svetov, ale pre prvú časť nastáva nové štádium, v ktorom na ňu budú mať prístup dozrievajúci duchovia a tak ďalej. Na rozvinutie obrazu celého svetového diania niet v tejto prednáške miesta. Ale vážne bádajúci si isto môže celkom dobre domyslieť priebeh tohto deja. —

Duchovné následkom svojej vyššej podstaty uplatnilo pri vstupe do hmotnosti ihneď citeľne svoj živý vplyv na všetko ostatné a už aj vo svojom vtedajšom nevedomom stave začalo pri vstupe do hmotnosti vládnuť. Ako potom toto duchovné postupne pozdvihlo zvieracie telo až na terajšie ľudské telo, nie je už, pravdaže, nijakému čitateľovi nezrozumiteľné.

No zvieracie telá vtedajšej najvyvinutejšej rasy, do ktorých sa neponorili duchovné semená, dostali sa vo svojom vývoji do stavu pokoja, keďže bytostné v nich dosiahlo už to najvyššie a na niečo ďalšie chýbala sila duchovného, a pri stave pokoja rýchlo nastala prezretosť, ku ktorej sa pripojil krok späť do rozkladu. Táto rasa mala iba dve možnosti, buď povznesenie vplyvom ducha na ľudské telo, alebo vyhynutie, rozklad. A tým tento zrelý druh zvierat úplne prestal jestvovať. —

Sledujme teraz pomalé sebauvedomovanie tohto najprv nevedomého duchovného zárodku na ľudského ducha a v duchu s ním prežívajme jeho postupné prenikanie obklopujúcimi ho obalmi a celým okolím.

Nie je to také ťažké, pretože tento vývojový pochod sa navonok prejavuje celkom zreteľne. Stačí len pozorovať ľudské rasy, ktoré sú na zemi ešte dnes.

Napríklad duch najprimitívnejších ľudí, ku ktorým sa počítajú takzvané divé národy, a aj Kroviaci, Hotentoti atď., nie sú v hmotnosti časovo azda o niečo kratšie, lenže oni sa nevyvíjali rovnako ako druhí, alebo už po dosiahnutom vzostupe zase natoľko upadli na tomto či na onom svete, že sa mohli inkarnovať len do takého nízkeho okolia! Sú teda z vlastnej viny v prirodzenom dianí buď ešte, alebo opäť na veľmi nízkom stupni, v dôsledku čoho ani ich pohľad na nehrubohmotné okolie nemôže byť práve povznášajúci.

Duchovné úsilie vidieť viac než vlastný stupeň spočíva už v duchovnom zárodku, patrí k jeho najvlastnejšej podstate, a preto sa silno prejavuje už aj na tom najnižšom stupni vývoja. To je v duchu to živo poháňajúce, to zvláštne, čo ostatným podstatám alebo druhom vo stvorení chýba. Ale možnosť tejto potreby tušenia alebo nazerania je daná vždy iba pre jeden stupeň nad súčasný vlastný stupeň, nie ďalej. Z tohto dôvodu dochádza k tomu, že tieto ľudské duše, stojace na nízkom stupni, ktoré sa vo svojom vývoji nejako previnili alebo prehrešili, môžu tušiť alebo jasnozrením vidieť práve tak len nízke bytosti.

Mediálne nadaní alebo jasnovidní ľudia sú totiž medzi všetkými rasami, nezáleží na tom, na ktorý stupeň patria!

Tu chcem ešte raz osobitne podotknúť, že „zrením“ alebo „tušením“ mám pri tomto vysvetľovaní na mysli vždy len to, čo jasnovidci skutočne „sami vidia“. Z toho, čo „vidiaci“ všetkých čias sami videli, je však vždy nanajvýš len štvrtina toho, čo vidia. A toto ich videnie môže siahať zase iba o jeden stupeň nad ich vlastnú vnútornú zrelosť, nie ďalej. Inak to nie je možné. Táto okolnosť však súčasne znamená veľkú prirodzenú ochranu pre každého jasnovidca, ako som sa o tom už veľakrát zmieňoval. Poslucháči nemajú teda médiá a jasnovidcov bezvýhradne považovať za vnútorne takých zrelých a vysoko stojacich, ako je to, čo opisujú ako „videné“; lebo čistejšie a svetlé výšiny, deje a duchovia sú im duchovnými vodcami a vyššími duchmi len ukazované v živých obrazoch! Lenže jasnovidci sa mylne domnievajú, že to všetko skutočne prežívajú a sami sa tak klamú. Preto neraz dochádza k veľkému prekvapeniu z nezriedkavej podradnosti charakteru niektorých médií, opisujúcich ako prežité a videné také veci, ktoré sa vôbec nehodia alebo len málo hodia k ich vlastnému charakteru. —

Tu teda hovorím len o nepatrnom rozpätí skutočného vlastného videnia médií a jasnovidcov. To ostatné pritom neprichádza do úvahy.

Jasnovidci a médiá všetkých čias majú vlastne slúžiť len na to, aby svojím nadaním pomáhali ľudstvu dostať sa stále ďalej nahor, keď aj nie ako vodcovia, tak aspoň ako nástroje. Mediálny človek by totiž nikdy nemohol byť vodcom, pretože je príliš závislý od prúdení a iných vecí. Oni majú byť prechodne otvorenými bránami pre ďalší vývoj. Majú byť priečkami na rebríku vzostupu.

Ak teraz uvážime, že rasám stojacim na nízkom stupni duchovného vývoja je umožnený pohľad iba na rovnako nízke okolie, s malou voľnosťou pohybu smerom nahor, tak nie je ťažké pochopiť, že medzi nízkymi ľudskými rasami môžeme nájsť prevažne len strach z démonov a uctievanie démonov. Teda to, čo môžu vidieť a tušiť.

Tak je to pri povrchnom pozorovaní. Ja však chcem vo vysvetľovaní zájsť hlbšie, aj keď tým odbočíme od jasného prehľadu.

Duch nízkych ľudských rás, ktorý zostal nevyvinutý alebo znovu zakrpatel, je, prirodzene, ešte tiež alebo znova duchovne slepý a hluchý. Taký človek sa nedokáže pozerať duchovným okom, čo ostatne, žiaľ, až dodnes nemohol ešte nijaký človek.

Taký ešte nízko stojaci človek však nedokáže hľadieť ani bytostným zrakom, a práve tak ani jemnohmotným, ale iba hrubohmotným zrakom, ktorý sa v divočine stále viac zostruje vplyvom nevyhnutného osobného boja proti iným ľuďom, proti zvieratám a živlom, pričom sa postupne naučí rozoznávať aj jemnejšiu a najjemnejšiu hrubohmotnosť.

Pritom najskôr spozoruje fantómy! Útvary, ktoré sa sformovali až prostredníctvom strachu a úzkosti ľudí a nimi zostávajú aj udržiavané. Tieto fantómy, bez vlastného života, sú celkom závislé od citov ľudí. Sú nimi priťahované alebo odpudzované. Tu sa prejavuje zákon príťažlivej sily všetkého rovnorodého. Strach tieto útvary strachu a úzkosti stále priťahuje, takže sa na bojazlivých ľudí zdanlivo priam vrhajú.

Keďže fantómy sú teraz s pôvodcami, teda s ľuďmi, ktorí sú rovnako veľmi bojazliví, vzájomne spojené rozťažiteľnými vyživovacími vláknami, každý bojazlivec vždy nepriamo nadväzuje spojenie aj so zástupmi bojazlivých a úzkostlivých ľudí, od ktorých dostáva nový prílev, čím sa jeho vlastný strach a úzkosť len ešte zvýšia a môžu ho nakoniec dohnať dokonca až k zúfalstvu, k šialenstvu.

Naproti tomu smelosť, teda odvaha, také fantómy prirodzeným spôsobom bezpodmienečne odpudzuje. Preto je smelý človek, ako je dobre známe, vždy vo výhode.

Je potom čudné, že sa v nízkych rasách vychovali takzvaní šamani a čarodejníci, ktorých kastu založili jasnovidci, keďže boli schopní pozorovať, ako sa také útvary, mylne považované za skutočné živé bytosti, dajú „zaháňať“ neveľkým vnútorným sústredením, odvrátením strachu pomocou skokov a krútenia, alebo koncentráciou či zaklínaním, vzbudzujúcim odvahu?

Aj keď títo čarodejníci pritom prichádzajú na všelijaké pre nás nemožné nápady, aj keď sa nám zdajú smiešni, tak to nič nemení na veci, že pre svoj rozhľad a pre svoju schopnosť chápania robia niečo celkom správne a sme to len my, ktorým pre to chýba porozumenie v dôsledku nevedomosti.

Prirodzene, stáva sa, že medzi týmito čarodejníkmi a šamanmi nemajú mnohí ich nástupcovia ani mediálne nadanie, ani nie sú nejako jasnovidní, najmä keď sa s týmto úradom súčasne spája vplyv i príjmy, za ktorými sa ženú ľudia najnižších stupňov rovnako bezohľadne ako ľudia povznesenej bielej rasy. Títo nič nevidiaci potom jednoducho bez porozumenia napodobňovali všetky úkony svojich predchodcov, dokonca k nim pridali ešte niekoľko nezmyslov, aby urobili väčší dojem, keďže hlavný dôraz kládli len na obľubu u svojich blížnych, a tak sa z nich stali prefíkaní podvodníci, ktorí pritom hľadajú len svoj prospech, ale o skutočnom význame toho sami nemajú ani tušenia, a podľa nich sa dnes ľudia snažia hodnotiť a odsudzovať celú ich kastu.

Preto sa teda stáva, že u nízkych ľudských rás môžeme v prvom rade nájsť len strach z démonov a uctievanie démonov. To je to, čo dokážu vidieť a čoho sa ako iného bytostného druhu boja. —

Prejdime teraz k trochu vyšším vývojovým stupňom, ktoré dokážu vidieť ďalej, či už prostredníctvom jasnovidcov, alebo iba podvedome tušením, čo vlastne tiež patrí k vnútornému zreniu. U týchto vyššie vyvinutých sú ďalšie obalové vrstvy prerážané zvnútra smerom nahor čoraz viac sa prebúdzajúcim duchom, ktorý je v nich uzavretý.

Preto vidia už dobromyseľnejšie bytosti, alebo o nich vedia tušením, a tým sa u nich postupne stráca uctievanie démonov. Tak to ide ďalej. Vždy vyššie. Je stále jasnejšie a jasnejšie. Duch pri normálnom vývoji ustavične preniká ďalej vpred.

Gréci, Rimania a Germáni vídali potom napríklad ešte viac! Svojím vnútorným zrením prenikli cez hmotnosť až do vyššie ležiaceho bytostného. Pri svojom pokračujúcom vývoji mohli nakoniec uvidieť aj vodcov bytostných a živlov. Niekoľko mediálnych ľudí s nimi mohlo prísť vďaka svojmu nadaniu dokonca do bližšieho styku, keďže títo vodcovia, ako vedome-bytostne stvorení, sú predsa v príbuzenstve s tou bytostnosťou, z ktorej má v sebe určitú časť, okrem duchovného, aj človek.

Vidieť, cítiť a počuť bytostné bolo pre vtedajší vývoj národov to najvyššie, čo mohli dosiahnuť. Je samozrejmé, že tieto národy potom považovali mocných vodcov živlov v ich činnosti a inorodosti za to najvyššie a nazývali ich bohmi. Ich vysoké, skutočne jestvujúce hradné sídlo nazývali Olympom a Valhalou.

Lenže vnútorné zrenie a počutie ľudí je pri vyjadrovaní navonok vždy závislé od ich súčasnej osobnej schopnosti chápania a vyjadrovania. Z toho vyplýva, že Gréci, Rimania a Germáni opisovali rovnakých vodcov živlov a všetkého bytostného formou a pojmami práve platného názoru ich vtedajšieho okolia. Boli to však u všetkých, napriek niektorým odlišnostiam v opisovaniach, tí istí vodcovia!

Ak sa dnes zhromaždí napríklad päť alebo viac skutočne dobrých jasnočujných ľudí a všetci naraz príjmu celkom určitú vetu, oznámenú zo záhrobia, tak bude pri podávaní jednotný len zmysel počúvaného, ale nie podanie slov! Každý bude tie slová podávať inak a bude ich aj inak počuť, pretože už pri prijímaní rozhoduje hodne osobného, presne tak ako pri hudbe, ktorú poslucháči preciťujú síce rozlične, ale v zásade predsa vyvoláva rovnaký dojem. O všetkých týchto ďalekosiahlych sprievodných javoch v spojitosti pozemského človeka s vesmírom musím prehovoriť podrobnejšie až časom. Dnes by nás to príliš ďaleko odviedlo od témy. —

Keď potom neskôr povolané národy, teda vnútorne najvyvinutejšie (vývoj rozumu sa pritom neberie do úvahy), mohli túto hranicu bytostnosti preraziť vplyvom dozrievania prežitím, preniklo ich zrenie alebo tušenie až k prahu duchovnej ríše.

Prirodzeným dôsledkom toho bolo, že tým museli zvrhnúť doterajších bohov samých osebe a na ich miesto nastúpilo niečo vyššie. Ale napriek tomu sa tieto národy pritom nedostali, žiaľ, tak ďaleko, aby boli schopné vidieť duchovné.

Tak im duchovná ríša zostala neotvorená, keďže normálny vývojový pochod nešiel na tomto mieste ďalej vpred, súc brzdený stále prudšie vzrastajúcou domýšľavosťou rozumu.

Len málo výnimiek sa mohlo uchrániť pred týmto zastavením, ako napríklad Buddha a ešte iní, ktorým sa podarilo zrieknutím sa sveta pokračovať vo svojom vývoji normálnym spôsobom a stať sa aj duchovne až do určitého stupňa vidiacimi!

Toto zrieknutie sa sveta, teda odvrátenie sa od ľudí v záujme ďalšieho vývoja ducha, stalo sa nevyhnutným iba v dôsledku všeobecne čoraz viac prevládajúceho duchu nepriateľského jednostranného pestovania rozumu. Bola to prirodzená sebaochrana pred prenikajúcou duchovnou povrchnosťou, čo však vôbec nesmie byť nevyhnutné pri všeobecnom normálnom vývoji. Naopak; lebo ak človek dosiahne v duchovnom vývoji určitú výšku, musí na nej činnosťou ďalej zosilnieť, inak nastane ochabnutosť, a tým rýchlo zanikne možnosť ďalšieho vývoja. Nastáva viaznutie, z ktorého ľahko vyrastá úpadok.

Hoci ďalší duchovný vývoj dosiahol u Buddhu a aj u iných iba celkom určitý stupeň, teda nebol úplný, i tak bol ich odstup od ľudí taký veľký, že ľudia sa na týchto normálne vyvinutých pozerali ako na Božích vyslancov, zatiaľ čo predsa preniknutím ich ducha ďalej vznikol u nich celkom prirodzene len nový názor.

Títo jedinci, ktorí sa pozdvihli z duchovne zmeravenej a čiastočne upadajúcej ľudskej masy, stáli však vždy len pri otvorených dverách do duchovného, mohli síce pritom niečo hmlisto vnímať, ale nevideli jasne! Napriek tomu tušili a zreteľne cítili mocné, vedomé jednotné vedenie, ktoré prichádzalo zhora, zo sveta, do ktorého neboli schopní nazrieť.

Podvoľujúc sa tomuto citu, sformovali si už jedného neviditeľného Boha! Bez toho, že by o ňom vedeli niečo bližšie.

Je preto pochopiteľné, že tohto len tušeného Boha považovali za najvyššiu duchovnú bytosť, pretože duchovné bolo tou novou oblasťou, na prahu ktorej stáli.

Tak sa stalo, že pri tomto novom názore o neviditeľnom Bohu sa správne vystihla iba základná skutočnosť, ale nie pojem; lebo ich pojem o ňom bol nesprávny! Ľudský duch si Boha nikdy nepredstavoval takého, aký skutočne je! Ale považoval ho len za najvyššiu duchovnú bytosť. Tento nedostatok chýbajúceho ďalšieho vývoja sa ešte aj dnes prejavuje takým spôsobom, že mnohí ľudia chcú bezpodmienečne trvať na tom, že majú v sebe niečo rovnorodé z toho, ktorého vyciťujú ako svojho Boha!

Chyba spočíva v zastavení duchovného vývoja.

Keby bol tento vývoj pokračoval ďalej, tak by si dozrievajúce ľudstvo pri prechode od starých bohov z bytostného nebolo hneď predstavovalo tohto jediného Boha ako neviditeľného, ale vytušením by bolo mohlo zase najskôr nad vodcami všetkých živlov, nazývaných bohmi, uvidieť stojacich duchovných prastvorených, ktorých sídlom je hrad Grálu, ako najvyšší hrad duchovného! A spočiatku by ich ľudia opäť pokladali za bohov, až by potom vnútorne dospeli natoľko, že prastvorených, skutočné verné obrazy Boha, by boli mohli tušením nielen vidieť, ale duchovne aj počuť. Od nich by boli prijali zvesť o jestvovaní „jedného Boha“ mimo stvorenia!

Keby potom svoje cítenie zamerali týmto smerom, boli by nakoniec duchovne vnútorne dozreli ešte k takej schopnosti, že pri ďalšom vývoji by od Božieho vyslanca s radosťou prijali božské posolstvo zo skutočne božského! Teda z oblasti mimo stvorenia, a tým aj mimo svojej možnosti nazerania.

To by bola bývala normálna cesta!

Takto však ich vývoj zostal stáť už na prahu duchovného a pre chyby ľudí šiel dokonca opäť rýchlo späť.

Tým nastal čas, keď sa ako núdzový akt musel inkarnovať silný Boží vyslanec v Ježišovi z Nazareta, aby ešte nezrelému ľudstvu pomocne poskytol posolstvo z božského na osvietenie, aby sa ho mohli hľadajúci vo svojej nezrelosti pridŕžať predbežne aspoň vo viere.

Z tohto dôvodu nezostávalo Synovi Božiemu, vyslanému na pomoc topiacemu sa ľudstvu, nič iné, než predbežne vyžadovať len vieru a dôveru vo svoje Slovo.

Zúfalá úloha. Kristus vlastne nemohol povedať ani všetko to, čo povedať chcel. Preto o mnohých veciach, ako o opätovných pozemských inkarnáciách a inom, ani nehovoril. Stál v týchto veciach pred príliš veľkou duchovnou nezrelosťou. A sám svojim učeníkom smutne hovoril: „Všeličo by som vám mal ešte povedať, no vy by ste nerozumeli!“

Teda ani učeníci, ktorí ho v mnohých veciach nechápali. A keď si sám Kristus už za svojho pozemského času nemohol porozumieť so svojimi učeníkmi, tak je predsa zrejmé, že pri ďalšom rozširovaní jeho Slova vzniklo neskôr veľa omylov, v ktorých sa ľudia snažia ešte i dnes, žiaľ, húževnato zotrvávať. Napriek tomu, že Kristus od vtedajšej nezrelosti žiadal len vieru vo svoje Slovo, tak predsa od vážne zmýšľajúcich vyžadoval, aby sa v nich táto prvotná viera stala aj „živou“!

To znamená, že v nej mali dôjsť k presvedčeniu. Lebo kto jeho Slovo sledoval s dôverou, u toho duchovný vývoj zase napredoval, a on pritom vo vývoji musel pomaly prechádzať od viery k presvedčeniu o tom, čo sa mu povedalo!

Preto bude teraz Syn Človeka vyžadovať namiesto viery presvedčenie! Aj od všetkých tých, ktorí v sebe chcú niesť Kristovo posolstvo a predstierajú, že sú jeho nasledovníkmi! Lebo kto namiesto viery nemôže mať v sebe ešte presvedčenie o pravdivosti Kristovho božského posolstva, ktoré je zajedno s Posolstvom Grálu a je od neho neodlučiteľné, ten ešte nedosiahol takú zrelosť svojho ducha, aká je potrebná na vstup do raja! Taký človek bude zavrhnutý! Celkom neodvratne!

Tu mu ani najväčšia rozumová múdrosť neumožní prekĺznuť! Musí, prirodzene, zaostať a je navždy stratený. — —

Že ľudstvo tejto časti svetov stojí teraz vo svojom vývoji ešte na prahu duchovnej ríše, ba väčšinou dokonca ešte hlboko pod ním, vyplýva iba z vlastného nechcenia, z domýšľavosti rozumu, ktorý chce všetko vedieť lepšie. Na tom muselo úplne stroskotať splnenie normálneho vývoja, ako si to mohol medzitým už nejeden človek jasne uvedomiť. —

Náboženské kulty ľudstva so svojimi odlišnosťami vôbec nevyvierajú z fantázie, ale odzrkadľujú časti zo života v takzvanom záhrobí. Aj sám čarodejník černošského alebo indiánskeho kmeňa má svoje hlboko zasahujúce oprávnenie na nižšom stupni svojho ľudu. Že sa medzi nich zamiešajú klamári a podvodníci, to nemôže samu vec strhnúť do prachu.

Démoni, lesné a vzdušné bytosti, a aj takzvaní starí bohovia sú ešte dnes nezmenení na tých istých miestach a v tej istej činnosti ako prv. Ani najvyššie sídlo týchto veľkých vodcov všetkých živlov, Olymp alebo Valhala, nikdy nebolo rozprávkou, ale bolo videnou skutočnosťou. Čo však ľudia, zaostávajúci vo vývoji, už nemohli vidieť, sú čisto duchovné prastvorené verné obrazy Boha, ktoré takisto majú najvyššie sídlo a nazývajú ho hradom Grálu, ktorý je najvyšším hradom v čisto duchovnom, a tým aj v celom stvorení! O jestvovaní tohto hradu mohla prísť zvesť ľuďom, stojacim na prahu všetkého duchovného, už len inšpiráciou, keďže duchovne nedozreli natoľko, aby tušením vybadali aj to.

Všetko je život! Len ľudia, ktorí sa považujú za pokročilých, namiesto toho, aby napredovali, odbočili nabok, zase naspäť do hlbín. —

Teraz sa nesmie azda ešte očakávať, že pri ďalšom vývoji by sa opäť zmenil pojem Boha, ako ho učil Kristus a aký je v mojom Posolstve Grálu! Ten zostane navždy, keďže nič iné nejestvuje. Vstupom do duchovného, ktorý dnes ešte chýba, a zdokonalením sa v ňom bude môcť každý ľudský duch vystúpiť tak vysoko, že o tejto skutočnosti získa vnútorným prežitím nakoniec bezvýhradné presvedčenie. Potom by mohol, vedome stojac v Božej sile, konať to veľké, na ktoré bol povolaný už od začiatku. Ale potom si už nikdy nebude ani namýšľať, že má v sebe božské. Tento blud je iba znamením a pečaťou jeho dnešnej nezrelosti!

V správnom uvedomení by však potom spočívala veľká pokora a vznikla by oslobodzujúca služba, čo čistá Kristova náuka obsahuje vždy ako požiadavku.

Až keď misionári, kazatelia a učitelia začnú svoju činnosť na základe poznania prirodzeného vývoja v celom stvorení, a tým aj presnej znalosti zákonov božskej vôle, bez preskakovania alebo zanechávania medzier, budú môcť zaznamenať skutočné duchovne živé úspechy.

Teraz každé náboženstvo nie je, žiaľ, ničím iným než meravou formou, ktorá namáhavo udržiava ťažkopádny obsah. Ale po nevyhnutnej zmene nadobudne tento doteraz ťažkopádny obsah oživením plnú silu, rozbije chladné, mŕtve, meravé formy a s jasavým hukotom sa rozleje po celom svete a medzi všetky národy! —