81. Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo robia!

Kto by nepoznal tieto významné slová, ktoré zvolal Ježiš z Nazareta, visiac na kríži. Je to jeden z najväčších prosebných príhovorov, aké sa kedy vyslovili. Zreteľne a jasne. A predsa sa pred týmito slovami stálo dvetisíc rokov bez porozumenia. Vykladali sa jednostranne. Len v tom smere, ktorý sa ľuďom zdal príjemný. Nenašiel sa nikto, kto by bol pozdvihol svoj hlas za skutočný zmysel týchto slov a bol by ho ľudstvu, zvlášť kresťanom, vysvetlil so všetkou zreteľnosťou!

No nielen to. Všetko otrasné dianie v pozemskom bytí Syna Božieho sa postavilo jednostrannosťou pri ďalšom podávaní do nesprávneho svetla. To sú však chyby, ktoré sa teraz objavujú nielen v kresťanstve, ale nachádzajú sa v každom náboženstve.

Ak učeníci stavajú ono čisto osobné svojho učiteľa a majstra nad všetko a posúvajú to ďaleko do popredia, tak je to pochopiteľné najmä preto, že tento majster bol tak brutálne a neočakávane vytrhnutý z ich stredu, aby bol potom úplne nevinný vydaný najťažšiemu utrpeniu, zároveň najpotupnejšiemu posmechu a nakoniec mučeníckej smrti.

Niečo také sa hlboko vtláča do duší, ktoré mohli svojho učiteľa spoznávať najideálnejším spôsobom v spoločnom nažívaní, a spôsobilo to, že ono osobné sa potom dostáva do popredia všetkých spomienok. Také niečo je celkom samozrejmé. Ale svätou misiou Syna Božieho bolo jeho Slovo, prinesenie Pravdy zo svetlých výšin, aby sa tým ľudstvu ukázala jeho cesta k Svetlu, ktorá bola pre neho dovtedy uzavretá, pretože jeho duchovný stav vo svojom vývoji predtým nedovoľoval, aby išlo tou cestou!

Utrpenie, ktoré ľudstvo tomuto vznešenému zvestovateľovi Pravdy pritom spôsobilo, to je niečo celkom osobitné!

Ale čo bolo učeníkom samozrejmé a prirodzené, to v neskorších náboženstvách prerástlo do niektorých veľkých omylov. To vecné v Božom posolstve ustúpilo ďaleko do úzadia pred kultom osobnosti zvestovateľa Pravdy, čo Kristus nikdy nechcel.

Z tohto dôvodu sa teraz v kresťanstve objavujú chyby, ktoré vedú k nebezpečenstvu zrútenia, ak omyly nebudú včas spoznané a verejným priznaním odvážne pozmenené.

Nedá sa očakávať nič iné, než že najnepatrnejší vážny pokrok musí tieto medzery viditeľne odhaliť. Potom je predsa rozhodne lepšie neuhýbať im z cesty, ale smelo priložiť ruku k dielu! Prečo by očista nemohla sviežo a radostne vyjsť od samého náboženského vedenia s voľným pohľadom k veľkému Božstvu! Vďačne by veľké zástupy ľudstva, ako oslobodené od doteraz síce pociťovaného, ale nikdy nespoznaného tlaku, nasledovali volanie, ktoré by ich privádzalo do svetla radostného presvedčenia! —

Podľa starého zvyku oných ľudí, ktorí sa slepo podrobujú neobmedzenému panstvu svojho vlastného rozumu, a tým silne obmedzujú aj svoju schopnosť chápania, kládla sa Kristovmu pozemskému životu rovnaká dôležitosť ako jeho misii. Ľudia sa pritom starali o jeho rodinné pomery a všetky pozemské udalosti dokonca ešte viac než o hlavný účel jeho príchodu, ktorý spočíval v tom, aby dal zrelým ľudským duchom vysvetlenie o všetkom skutočnom dianí vo stvorení, v čom jedinom nájdu Božiu vôľu, ktorá bola doň votkaná, a tým pre nich zaručená.

Len a len prinesenie tejto dovtedy ešte neznámej Pravdy urobilo Kristov príchod na zem potrebným. Nič iné. Lebo bez správneho spoznania Božej vôle vo stvorení nemôže nijaký človek nájsť cestu k vzostupu do svetlej ríše a o to menej môže po nej ísť.

Namiesto toho, aby tieto skutočnosti jednoducho prijali také, aké sú, aby sa zahĺbili do posolstva a žili podľa neho, ako to zvestovateľ Pravdy opakoval a dôrazne žiadal, vytvorili zakladatelia kresťanských náboženstiev a cirkví ako najhlavnejší základ osobný kult, ktorý ich nútil urobiť z Kristovho utrpenia niečo celkom iné, než čím skutočne bolo.

Potrebovali to pre tento kult! Z toho nakoniec v ďalšom vývoji celkom prirodzene vznikal jeden veľký omyl za druhým, takže už vôbec nebolo možné správne spoznať pravú cestu.

Jedine nesprávna výstavba v nevecnosti zapríčinila, že nastalo pokrivenie všetkého diania. Čisto vecná jednoduchosť musela v každom prípade zaniknúť v tej chvíli, keď sa hlavný kult stal čisto osobným! Pritom vzniklo úsilie zakotviť misiu Syna Božieho hlavne do jeho pozemského života. Ba vyplynulo to z toho vlastne ako nevyhnutnosť.

Že sa tým však postupovalo nesprávne, to dokazoval sám Kristus celým svojím stanoviskom. Neraz jasne a ostro odmietol všetko osobné voči sebe. Zakaždým odkazoval na Boha Otca, ktorého vôľu plnil, v ktorého sile stál a pôsobil pri každom slove a pri každom čine. Vysvetľoval, ako by sa ľudia mali odteraz učiť dvíhať zrak k Bohu Otcovi, ale nikdy pritom nehovoril o sebe.

Keďže však ľudia tieto jeho slová neuposlúchli, nemohlo nakoniec dôjsť k ničomu inému, než že sa na pozemské utrpenie Krista začalo pozerať ako na nevyhnutné a Bohom chcené, dokonca sa označilo za hlavnú úlohu jeho pozemského príchodu! Podľa takto vzniknutého názoru prišiel zo svetlých výšin len nato, aby tu na zemi trpel!

Keďže on sám sa nezaťažil nijakou vinou, zostávala na zdôvodnenie opäť iba jediná cesta: museli to byť potom hriechy iných, ktoré vzal na seba, aby ich za nich odpykal!

Čo iné už zostávalo než takto ďalej stavať na položených základoch.

Vyživujúcu silu a dobrú pôdu potom ešte poskytlo nie až také neznáme preceňovanie vnútornej hodnoty, na ktoré chorľavie celé ľudstvo. Následok onoho veľkého pádu do hriechu, ktorý bol namierený proti duchu a ktorý som už často podrobne vysvetľoval. V príliš vysokom oceňovaní rozumu pozná človek iba seba, nie svojho Boha, ku ktorému si tým spálil všetky mosty. Len niekoľkí majú ešte tu a tam veľmi chatrné chodníčky do duchovného, ale aj tí môžu už len celkom málo tušiť, nikdy nemôžu vedieť.

Preto nikto neprišiel na správnu a prirodzenú myšlienku celkom oddeliť Kristovo pozemské utrpenie, ako zvláštny dej, od Božieho posolstva. Uznať všetky osočovania, prenasledovania a mučenia za najťažšie a najsurovejšie zločiny, akými skutočne boli. Je to nové veľké bezprávie, ak sa skrášľujú ako nevyhnutnosť!

Tomuto utrpeniu a mučeníckej smrti na kríži zaiste patrí žiarivé svetlo najvyššej glórie, pretože Syn Boží sa nedal zastrašiť týmto po páde do hriechu vopred očakávaným takým zlým prijatím u panovačných a pomstychtivých ľudí, ale napriek tomu priniesol na zem pre niekoľkých dobrých svoje také potrebné posolstvo Pravdy.

Tento čin treba hodnotiť o to vyššie, že skutočne ide len o malú časť ľudstva, ktorá sa tým chce zachrániť.

Ale je novým rúhaním sa Bohu, ak vtedajšie zločiny tohto ľudstva majú byť na základe nesprávnych predpokladov zmiernené tak, akoby ľudia boli pritom len nástrojmi nevyhnutného splnenia.

Z tejto chyby vzniká totiž u mnohých uvažujúcich ľudí neistota o následkoch spôsobu konania Judáša Iškariotského! Plným právom. Veď ak smrť na kríži bola pre ľudstvo nevyhnutnosťou, tak Judáš na to zradou poskytol potrebný nástroj, nesmel byť teda v skutočnosti za to v duchovnom zmysle trestaný. Ale pravda o skutočnom dianí odstraňuje všetky tieto rozpory, ktorých oprávnené vynorenie sa je len potvrdením toho, že doteraz udržiavaná mienka musí byť skutočne nesprávna. Lebo kde je pravda, tam niet miesta na také nevyjasnené otázky, lež toto celkom prirodzené dianie sa môže skúmať zo všetkých strán bez toho, že by sa pritom narazilo na nejakú prekážku.

Už konečne by bolo potrebné mať teraz toľko odvahy, aby sa v prikrášľovaní spoznala zbabelosť, ktorá sa len zastiera múdrosťou k zemi pripútaného rozumu, tým najväčším nepriateľom všetkého toho, čo sa môže povzniesť nad neho, ako sa to vždy zreteľne prejavuje u každého nízkeho spoločníka. Alebo je to zahalené sebavyvyšovanie, ktoré pochádza z rovnakého prameňa! Je to predsa pekné môcť si namýšľať, že človek má takú veľkú cenu, že Božstvo, zápasiac o neho, berie na seba všetky utrpenia, len aby človiečikovi smelo potom v božskej ríši radosti ponúknuť čestné miesto!

Taká je skutočná podstata tohto názoru, povedané bez obalu a drsne! Nebude iná, len čo ju pevnou rukou zbavíme pozlátky!

Že taký názor môže pochádzať iba z najväčšej obmedzenosti chápania všetkého mimozemského diania, o tom sa zaiste nemusím ešte zmieňovať. Je to opäť jeden z ťažkých následkov zvelebovania pozemského rozumu, ktorý zabraňuje akémukoľvek voľnému a širokému rozhľadu. Zbožňovanie tejto modly rozumu po páde do hriechu celkom prirodzene stále vzrastalo, až sa z nej teraz vyvinul pozemsky silný antikrist, alebo, ešte zreteľnejšie povedané, všetko protiduchovné! Dnes sa to dá predsa zreteľne spoznať všade, kam sa pozrieme. Na to nepotrebujeme zvlášť ostrý zrak.

A keďže jedine duchovné môže byť mostom k priblíženiu sa a k porozumeniu všetkému božskému, nie je teda priznanie nadvlády pozemského rozumu, k čomu sa dnes hrdo hlásia všetky vedy, nič iné než otvorené vyhlásenie boja proti Bohu!

Ale nie iba vedy, lež celé ľudstvo žije v súčasnosti v tomto znamení! Dokonca každý, kto sám seba nazýva vážne hľadajúcim, prechováva v sebe tento jed.

Nie je preto neprirodzené, že aj cirkev musí mať v sebe hodne z toho. Preto sa pri podávaní a vykladaní všetkých Spasiteľových slov votrelo do nich všeličo, čo má svoj pôvod jedine v pozemskej múdrosti rozumu!

To je aj ten had, ktorý vždy znovu zvádza človeka, pred ktorým varuje záznam z Biblie! Jedine tento had rozumovej múdrosti stavia každého človeka pred zvádzajúce rozhodnutie: „Že by to bol povedal Boh...?“

Len čo každé rozhodnutie zostane vyhradené tomuto hadovi, teda samému rozumu, ako je to tiež správne naznačené v Biblii, vždy si vyvolí to, čo je Bohu nepriateľské alebo od Boha odvrátené, čisto pozemské, oveľa nižšie, k čomu vlastne patrí aj sám rozum ako jeho výkvet. Preto nedokáže chápať niečo vyššie.

Rozum dostal človek nato, aby mu v každom pozemskom živote slúžil ako protiváha smerom nadol pre nahor smerujúce čisto duchovné, dostal ho na ten účel, aby sa človek na zemi nevznášal iba v duchovných výšinách, a pritom zabúdal na svoju pozemskú úlohu. Rozum mu má slúžiť aj na uľahčenie a spríjemnenie celého pozemského života. Predovšetkým však na to, aby silnú túžbu po vznešenom, čistom a dokonalom, spočívajúcu v duchu ako jeho najvlastnejšia podstata, prenášal do malých pozemských pomerov a priviedol to v hmotnom k pozemsky viditeľnému prejavu. Ako pomocník živého ducha, ako jeho služobník! Nie ako rozhodujúci a tiež nie ako vo všetkom vedúci. Má pomáhať vytvárať pozemské, teda hmotné možnosti na uskutočnenie duchovného úsilia. Má byť nástrojom a sluhom ducha.

Ak sa však každé rozhodovanie ponechá jemu samému, ako sa to deje teraz, tak už nezostáva len protiváhou ani pomocníkom, ale kladie na misku váh každého rozhodovania iba svoje vlastné závažie, a to musí, celkom prirodzene, spôsobovať len klesanie, pretože rozum ťahá nadol. Nemôže pritom nastať niečo iné, keďže rozum patrí k hmotnosti a je na ňu pevne viazaný, zatiaľ čo duchovné prichádza zhora. Namiesto toho, aby duchovnému potom ešte podal pomocnú ruku, a tým zosilnel a stal sa veľkým, odstrkuje silnejšiu ruku, ktorú mu duchovné ponúka, a vyradí ju, len čo sa mu všetko prenechá. Nemôže inak, koná v tomto ohľade len podľa zákonov svojej vlastnej podstaty.

No treba zdôrazniť, že pozemský rozum sa stane nepriateľom ducha až vtedy, keď sa pozdvihne nad neho! Nie skôr. Lebo ak stojí pod vládou ducha, ako je to zariadené od prírody podľa vôle Stvoriteľa, tak zostáva verným služobníkom, ktorého treba oceniť. Ak sa mu však v rozpore s prírodnými zákonmi poskytne miesto vládcu, na ktoré nepatrí, tak prvým následkom toho bude, že potlačí všetko, čo by ho mohlo rušiť v tom, aby sa udržal na vypožičanom tróne. Automaticky uzavrie brány, ktoré, keby zostávali otvorené, by museli vrhať svetlo na jeho nedostatky a úzku obmedzenosť.

Verný obraz skutkov tých ľudí, ktorí v usporiadaných pomeroch a pod dobrým vedením cítia rásť svoje schopnosti, až ich precenia, a pri náhlom zvrate uvrhujú potom národ pre neschopnosť dosiahnuť niečo vyššie do biedy a utrpenia. Ako títo ľudia nikdy nebudú môcť dospieť k pochopeniu a všetku vinu vlastnej neschopnosti sa budú snažiť zvaľovať vždy len na minulosť, pred sebou samými aj pred inými, presne tak ani ľudský rozum neuzná, že nikdy nemôže pôsobiť na mieste vyššieho ducha bez toho, aby tam nespôsobil najväčšie škody a nakoniec zánik. Vo všetkom je to stále rovnaký obraz, rovnaké dianie, ktoré sa večne opakuje.

Nech sa človek len raz pokojne a jasne sám vžije do tohto deja. Zaraz mu bude všetko zrozumiteľné a musí sa mu to ukázať aj ako najprirodzenejšie.

Táto okolnosť zakryla aj u zakladateľov cirkví a náboženstiev oponou tú veľkú jednoduchosť božskej Pravdy a rozprestrela závoj na každú možnosť správneho pochopenia.

Ľudstvo nemohlo na seba uvaliť nič strašnejšie než toto dobrovoľné obmedzenie, neschopnosť pochopenia všetkého toho, čo je mimo pozemského, čo je teda tou najväčšou časťou všetkého diania. Následkom toho sa to však nachádza doslova za jeho takým zúženým horizontom.

Nech teraz človek skúsi bojovať proti nepreklenuteľnosti tohto múru. Veľmi skoro bude musieť spoznať, aké pravdivé sú slová básnika, že proti ľudskej hlúposti aj sami bohovia bojujú márne!

Tento pevný múr môžu preraziť len jednotlivci sami pre seba zvnútra, pretože sa postavil zvnútra. Lenže oni nechcú!

Preto to dnes všade zlyháva. Kam sa pozrieme, tam vidíme obraz bezútešných zmätkov a všemožnej biedy!

A na hromade zrúcaniny stojí dutý, nafúkaný, pyšný pôvodca zvrhlého chaosu... „moderný človek“, za akého sa sám najradšej označuje. „Pokrokový človek“, ktorý v skutočnosti trvalo upadal! Aby vzbudil obdiv, nazýva sa ešte aj „triezvym materialistom“. —

Človeka rozbolí hlava, zmocní sa ho hnus, keď to všetko prežíva, keď vidí, koľko dobra sa spolu s tým potápa, ktoré by v správnom prostredí krásne rozkvitlo, keď vidí, koľko iných ľudí tým trpí, a vrúcne sa sformuje modlitba: „Skoncuj s tým Ty, Pane! My to nedokážeme!“

K tomu všetkému teraz pristupujú ešte aj mnohé roztržky, stále silnejšie vzrastajúca vzájomná nenávisť, napriek jednote ich dobrovoľného zotročenia! Na tom nenesú vinu ani zamestnávatelia, ani zamestnanci, ani kapitál, ani jeho nedostatok, taktiež nie cirkev ani štát, ani rozličné národy, ale tak ďaleko to doviedlo len a len nesprávne stanovisko jednotlivých ľudí!

Dokonca aj takzvaní hľadači Pravdy sú teraz zriedkavo na správnej ceste. Deväť desatín z nich sa stáva len farizejmi, ktorí sa kriticky a povýšene pozerajú na svojich blížnych, pričom sa ešte horlivo napádajú. Všetko je nesprávne! Najprv ešte musí dôjsť k nevyhnutnému splneniu strašného konca, skôr než aspoň niektorí budú môcť precitnúť z tohto spánku.

Ešte je možný obrat. Pre každého! No čoskoro príde konečne to „neskoro“ navždy, v ústrety všetkým nádejam toľkých veriacich, ktorí zastávajú mylné názory, že na nevyhnutnú očistu je určite potrebný viac či menej dlhší čas podľa druhu samého človeka, ale že nakoniec jeho cesta musí jednako opäť viesť k Svetlu, k večnej radosti, k šťastiu v božskej blízkosti!

Takáto myšlienka je príjemnou útechou, ale nie je správna a nezodpovedá Pravde. —

Ešte raz sa pokojne a jasne, ale v hrubých črtách pozrime na veľký priebeh vývoja stvorenia a ľudí, ktorí k nemu patria. Presne si pritom všímajte prazákon rovnorodosti, ktorý som často objasňoval so všetkým, čo v sebe skrýva na nezmeniteľných a nevyhnutných následkoch v dianí:

Hmotnosť, podobná rozsiahlemu poľu, sa pohybuje v obrovskom kolobehu na najspodnejšom okraji celého stvorenia ako to najťažšie. Z prasemena sa v ustavičnom pohybe trvalo vyvíja, čoraz viac sa zhlukuje, až vytvára nám viditeľné hviezdy, ku ktorým patrí aj táto zem. Takto dozrieva až do najväčšieho rozkvetu a plodnosti, čo zodpovedá našej dobe, aby sa potom v nastávajúcej prezretosti samočinne opäť rozpadla podľa zákonov stvorenia a rozložila späť na prasemeno, ktoré, idúc ďalej, zase nájde príležitosť na svieže spojenie, na nové formovanie. —

Taký je celkový obraz, pokojne pozorovaný zhora.

Hmotné samo osebe nie je ničím iným než matériou, ktorá slúži na formovanie, na obaľovanie, a ožíva len vtedy, keď ním prenikne a potom ho v dôsledku spojenia prežiari nehmotne-bytostné, nachádzajúce sa nad ním.

Spojenie tohto hmotného s nehmotne-bytostným tvorí základ pre ďalší vývoj. Z bytostného sa vytvárajú aj všetky zvieracie duše.

Nad oboma základnými časťami, hmotným a aj bytostným, sa nachádza ako najvyššia časť stvorenia ešte duchovné. Je to podstata sama pre seba, ako moji poslucháči už isto vedia. Z tohto duchovného vychádzajú semienka, ktoré sa chcú stať sebauvedomenými ľudskými duchmi.

Len na obrobenom poli hmotnosti môže také semienko ducha dozrieť na sebauvedomeného ľudského ducha, podobne ako pšeničné zrno v zoranej pôde na zrelý klas.

Jeho vniknutie do hmotného poľa je však možné až vtedy, keď toto pole dosiahlo určitý stupeň vývoja, ktorý zodpovedá podstate duchovného, nachádzajúceho sa najvyššie v celom stvorení.

To je ten čas, keď stvorenie zo seba vydá najvyššie vyvinuté zvieracie telo, ktorého vývoj sa už nemôže stupňovať vplyvom zvieracej duše z bytostného.

Malý obraz, opakovanie tohto veľkého svetového diania, poskytuje neskôr vždy znova napríklad aj pozemské zrodenie ľudskej duše, ako sa vôbec u človeka ako koruny stvorenia, teda ako najvyššieho vytvoreného tvora, zrkadlí celé svetové dianie. Aj ľudská duša môže až vtedy vniknúť do detského tela, vytvárajúceho sa v matkinom lone, keď toto telo dosiahlo celkom určitú zrelosť. Nie skôr. Až potrebná zrelosť uvoľňuje duši cestu na vniknutie. Toto obdobie nastáva uprostred ťarchavosti.

Tak aj vo veľkom svetovom dianí spadá obdobie najvyššieho vývoja zvieracieho tela podobne do stredu, teda do polovice kolobehu všetkej hmotnosti! Nech si to poslucháč dobre zapamätá.

Keďže na tomto bode dosiahlo vtedy bytostné zvieracej duše vo vývoji tela z hmotnosti to najvyššie, uvoľnilo v tomto stave už automaticky cestu pre vniknutie duchovného, nachádzajúceho sa nad ním!

Duchovné semienko, teraz ako najnepatrnejšie vo svojej duchovnej rovnorodosti, mohlo vstúpiť opäť len do najvyššieho majstrovského diela bytostného, nachádzajúceho sa pod ním, teda do zvieracieho tela, ktoré bytostné rozvilo do najvyššej dokonalosti.

Pri tomto vniknutí sa duchovné v dôsledku svojej vyššej podstaty, prirodzene, ihneď ujíma všetkej vlády a môže potom viesť obývané telo, ako aj celé svoje pozemské okolie ešte k ďalšiemu vývoju, čo by bytostné už nebolo dokázalo. Pritom sa súčasne vyvíja, celkom samozrejme, aj duchovné.

Taký je zbežný obraz všetkého diania vo stvorení, ktorého presné jednotlivosti ešte rozvediem v ďalších prednáškach až do tých najmenších podrobností.

Patríme k začiatočnej časti tohto kolobehu hmotnosti, stojíme ako prví v popredí na špičke jeho obehu. Pred nami sa nestalo nič podobné, ale po nás to bude večne.

Všetko dianie teda podstupuje tá časť, ku ktorej patríme aj my, pred všetkými ostatnými prvýkrát. Preto hrá aj zem celkom zvláštnu veľkú rolu, pretože na nej, ako na najzrelšom hrubohmotnom svetovom telese, sa má odohrávať všetko rozhodujúce svetové dianie.

Nie je teda ešte opakovaním, čo dnes prežívame a čo leží pred nami. Nie je to niečo, čo by sa vo svetovom dianí azda niekedy už stalo! —

Vráťme sa k prvému vstupu duchovného zárodku človeka do tejto hmotnosti, teda k polovici obehu hmotnosti. Vtedajšie najvyššie vyvinuté zvieratá, ktoré sa dnes omylom označujú za praľudí, vyhynuli. Len tie ich telá boli dovedené k zošľachteniu, do ktorých namiesto bytostných zvieracích duší vnikli duchovné zárodky. Duchovné zárodky v nich dozrievali mnohorakým prežívaním, povzniesli zvieracie telo až na dnešné nám známe ľudské telo a rozdelili sa na jednotlivé rasy a národy. — Veľký pád do hriechu bol za nimi. Bol prvým činom slobodného rozhodnutia po sebauvedomení duchovných zárodkov; spočíval v povýšení rozumu nad ducha a prerástol do osudného dedičného hriechu, ktorý veľmi skoro ukázal zreteľné a aj ľahko spoznateľné prázdne plody panstva rozumu. Dedičným hriechom je jednostrannou rozumovou činnosťou tiež jednostranne rozvinutý mozog, ktorý sa sám trvalo dedí. O tejto skutočnosti som sa už často zmieňoval a časom o tom budem hovoriť ešte oveľa obšírnejšie. Isto sa ešte nájdu aj takí ľudia, ktorí na základe takto ukázaného smeru budú môcť radostne pomáhať na veľkom diele osvety. — —

Nezadržateľne pokračoval obeh svojou dráhou. Ale poblúdené ľudstvo vnášalo do nevyhnutného pokroku viaznutie a zmätok. Uprostred tejto trmy-vrmy sa národ Židov dostal do známej ťažkej poroby Egypťanov. Utrpenie a silná túžba po oslobodení umožnili rýchlejšie dozrievanie duší. Židia tým duchovne predstihli všetkých ostatných, pretože až týmto silným rozjatrením nepohlavných citov konečne správne nahliadli do svojho vnútra a aj do duší svojich utláčateľov! Keď jasne pocítili, že im už nemôže pomôcť nič pozemské a ani najprenikavejší dôvtip rozumu, pričom súčasne spoznali aj prázdnotu svojich duší, naučili sa prenikavejšie hľadieť svojím duchovným zrakom, až sa nad nimi konečne pomaly vznášal pojem skutočného Božstva, pravdivejší a vznešenejší, ako ho chápali dovtedy. A ich modlitby, predchnuté bolesťou, vystupovali nahor zase oveľa vrúcnejšie.

Preto sa národ Židov mohol stať povolaným a na určitý čas mohol duchovne predchádzať všetky ostatné národy, pretože mal dovtedy najčistejší názor na pojem Božstva. Ak to vtedy vôbec bolo možné pri stave zrelosti ľudskej duše.

Prosím nezamieňať duchovnú zrelosť s naučeným poznaním, ale vždy znova uvážiť, že duchaplný znamená citový!

Vtedajšia najväčšia duchovná zrelosť Židov im teda tiež umožnila prijať prostredníctvom Mojžiša jasnú Božiu vôľu v podobe zákonov, ktoré boli pre ich ďalší vývoj najvzácnejším pokladom a ktoré im poskytli najlepšiu a najmocnejšiu oporu.

Ako sa svetové dianie celkom prirodzene zoskupí vždy len okolo najzrelšieho miesta, tak sa vtedy všetko postupne sústreďovalo na tento duchovne stále viac dozrievajúci ľudský národ Židov. —

Ale opäť ani tu sa nesmie zamieňať svetové dianie so svetovými dejinami, ktoré sú veľmi vzdialené od skutočného svetového diania a väčšinou sa v nich prejavujú len účinky tak často nesprávne používanej slobodnej vôle ľudského ducha, ktorá do skutočného diania hádže vždy len veľa kamenia, a tým často spôsobuje prechodné pokrivenia a pozemské zmätky.

Národ Židov stál vtedy svojím náboženským kultom a svojimi názormi pred všetkými ostatnými, a tým aj najbližšie k Pravde.

Prirodzeným dôsledkom toho bolo, že zvesť o inkarnácii zo Svetla musela vo zvratnom pôsobení prísť tiež len touto cestou, pretože ako najsprávnejšia sa mohla dostať až do najtesnejšej blízkosti Svetla. Iné cesty neboli pre svoje väčšie vzdialenosti od Pravdy prístupné takýmto možnostiam, pretože sa strácali v omyloch.

Pre pôsobenie zákona najnevyhnutnejšej rovnorodosti to opäť ani nebolo možné inak, než že zvestovateľ Pravdy zo Svetla môže pri svojej inkarnácii kráčať len tou cestou, ktorá leží bezpodmienečne najbližšie tejto Pravde a svojou podobnosťou jej najďalej vychádza v ústrety. Len to poskytuje potrebnú oporu, len to priťahuje, zatiaľ čo nesprávne názory odpudzujú a cestu pre vniknutie a príchod zo Svetla podľa pravidiel uzatvárajú.

Zákon zvratného pôsobenia a rovnorodosti sa musí bezvýhradne naplno uplatniť aj v tomto prípade. Prazákony cestu otvárajú alebo uzatvárajú vo svojich rovnomerných neochvejných účinkoch.

Táto okolnosť zároveň samočinne podáva dôkaz o tom, že ten národ, do ktorého sa inkarnoval Kristus ako veľký zvestovateľ Pravdy, musel mať najčistejší názor na Božstvo a jeho pôsobenie, že teda všetky ostatné vtedy jestvujúce náboženstvá sa nedostali tak blízko k Pravde. Napríklad buddhizmus podľa toho nestál a nestojí tak blízko Pravdy, ale v mnohých veciach blúdi. Lebo zákony vo stvorení neklamú. Pri pokojnom premýšľaní sa preto každý musí dostať na pravú cestu a čoskoro sa musí zbaviť svojho pochybovania. —

Ale keď sa medzitým aj u Židov dostal v náboženstve opäť k vláde rozum a vypestoval nečestné šplhúnstvo, vtedy zase pomohla ťažká päsť Rimanov, aby si aspoň hŕstka uchovala pravé poznanie, aby sa mohlo naplniť Slovo.

Moji poslucháči sa musia snažiť hlbšie a obsiahlejšie sledovať pôsobenie uplatňovania zákona nevyhnutnej rovnorodosti, ako aj zvratného pôsobenia a tiaže, premýšľať o tom vo všetkých smeroch a hľadať v tom všetky jemnosti. Zakrátko v tom spoznajú všestrannosť a stálosť, ako aj živosť. Vyzbrojení týmito kľúčmi sa rýchlo vyznajú v akomkoľvek dianí. Uvidia, že je to skutočne univerzálny kľúč, ktorým môžu otvoriť každú bránu. Nie fantazírovaním a nepotrebnou mystikou, ale jasným pohľadom úplného poznania. —

Tak ako duchovný zárodok môže vniknúť len do tej časti svetov, ktorá je v správnom pomere k jeho ešte nehotovému, ale predsa vždy vyššiemu duchovnému druhu, nikdy však nie do takej, ktorá je na to ešte nezrelá, a práve tak nie do takej, ktorá je na to príliš zrelá, ako je dnes naša svetová časť, v ktorej môžu žiť už iba viackrát inkarnované duše, nie inakší je dej pri inkarnácii zvestovateľa Pravdy zo Svetla. Jeho príchod sa môže uskutočniť len do tej časti ľudstva, ktorá je na to najzrelšia. Pritom podmienky všetkých zákonov museli byť u posla z božského splnené čo najprísnejšie. Mohol sa teda narodiť len do takých názorov, ktoré vychádzali Pravde najviac v ústrety.

Ako duchovný zárodok môže vniknúť do hmotnosti až potom, keď bytostné dospelo vo svojom pôsobení do svojho najvyššieho bodu, kde by bez vniknutia duchovného zárodku muselo dôjsť k zastaveniu, a tým ku kroku späť, tak aj pred Kristovým príchodom sa tu v hmotnom dosiahol bod, keď duchovné nemohlo ísť pre poblúdenie následkom dedičného hriechu ďalej! Slobodná vôľa, spočívajúca v duchovnom, namiesto toho, aby podporovala všetko jestvujúce, zastavila vo stvorení zamýšľaný vývoj nahor do výšin a všetky svoje schopnosti zamerala následkom pozdvihnutia rozumu jednostranne iba na hmotné. To bol okamih najväčšieho nebezpečenstva!

Bytostné, nemajúce slobodnú vôľu, uskutočnilo vývoj stvorenia celkom prirodzene, teda podľa božskej vôle Stvoriteľa, správne. Ale duchovné so svojou slobodnou vôľou stalo sa toho pre pád do hriechu neschopným a prinášalo do ďalšieho vývoja hmotnosti len zmätok a zdržiavanie. Nesprávne používanie moci, ktorú dostalo na usmerňovanie božskej tvorivej sily ako potrebného zveľaďovania v dozretej hmotnosti, muselo viesť dokonca k úpadku namiesto toho, aby viedlo k najvyššiemu rozvoju. Ľudský duch v dôsledku pádu do hriechu násilne brzdil každý skutočný ďalší rozvoj; lebo pozemské technické vymoženosti nie sú ozajstným pokrokom v zmysle Bohom zamýšľaného svetového diania! Preto bola potrebná tá najrýchlejšia pomoc, zákrok samého Stvoriteľa!

Každé ďalšie storočie by potom toto zlo tak zväčšilo, že časom by bola celkom vylúčená možnosť cesty k božskej pomoci, keďže vláda rozumu by postupne úplne zamedzila akékoľvek pochopenie všetkého skutočne duchovného, o to viac božského. Na inkarnáciu zo Svetla by potom bolo chýbalo akékoľvek miesto na zakotvenie!

Tak sa muselo rýchlo konať, keďže ešte nebola doba Syna Človeka, ktorý sa už vtedy nachádzal vo vývoji pre svoju úlohu.

Z tejto núdze vzniklo to veľké božské mystérium, že Boh vo svojej láske priniesol stvoreniu onú obeť, že vyslal na zem časť Božstva, aby poblúdeným doniesla Svetlo!

Tento Kristov príchod nebol spočiatku ešte predvídaný!

Len nesprávne použitie slobodnej vôle ľudstvom v páde do hriechu a jeho následky urobili potrebným božský zásah proti pôvodnej Božej vôli! Bytostné v hmotnosti splnilo svoju úlohu pri ďalšom pôsobení stvorenia, vyššie duchovné však vinou ľudí úplne zlyhalo! Dokonca ešte horšie; lebo zverenú silu slobodného rozhodovania používalo na pravý opak, a tým sa stalo nepriateľom božskej vôle pomocou jej vlastnej sily, prenechanej duchovnému na používanie. Aká veľká je to vina, to si môže človek domyslieť sám.

Kristovo narodenie teda nebolo splnením zasľúbení a zjavení, ktoré ako Boží dar sľubovali ľudským duchom večného prostredníka. Bol to božský núdzový akt pre celé stvorenie, ktorému hrozil postupný zánik vinou poblúdeného ľudského ducha.

To so sebou prinieslo i to, že božská časť, inkarnovaná vtedy v Ježišovi z Nazareta, musela opäť úplne vojsť k Otcovi, do božského, ako to veľakrát zdôrazňoval sám Kristus. Musela sa s ním zase zjednotiť. Táto skutočnosť taktiež dokazuje, že on nemôže byť zasľúbeným večným prostredníkom medzi Bohom a stvorením, že nemôže byť na to zasľúbeným Synom Človeka!

Ten je posledným pokrokom pre stvorenie, je odjakživa predurčený pre koniec prvej časti hmotnosti, v dôsledku čoho má potom stvorenie pravidelne bežať so Synom Človeka ako večným prostredníkom na čele, ktorý tým súčasne je a zostane najvyšším služobníkom Boha. Kristus, Syn Boží, bol časťou božského, a preto musel opäť celkom vojsť do božského. Syn Človeka je výkonný služobník Boha, ktorý je vyslaný z božského, ale nikdy nemôže opäť celkom vojsť do Božstva, keďže okrem božského pôvodu prijal ako neodlučiteľné vlastníctvo aj čisto duchovné. To mu bráni opäť natrvalo vstúpiť naspäť do božského. Až tým sa potom splní ono zjavenie zasľúbenia večného prostredníka medzi Bohom a jeho stvorením, ku ktorému patrí aj ľudstvo. —

Taký je beh svetového diania až do konca. Jedno celkom prirodzene vyplýva z druhého. Ak sa vopred správne pochopí pád do hriechu a k nemu sa pripájajúci tento nepredurčený príchod Krista ako núdzový akt, nie je pochopenie toho druhého také ťažké a všetky medzery sa vyplnia samy od seba. Odpadnú nerozriešené otázky.

Brány do raja sa otvorili pre zrelých ľudských duchov až prostredníctvom Kristovho posolstva. Schopnosť správne chápať cestu tam nebola dovtedy ešte naporúdzi. Tá by sa však oneskorením opäť stratila následkom poblúdenia ľudských duchov, keby ihneď nebola prišla pomoc. Posolstvo bolo určené tak pre pozemských ľudí, ako aj pre zosnulých, ako každé Božie posolstvo, každé slovo svetlej Pravdy!

Ľudia v ňom okrem prísnosti zákona počúvali aj o láske, ktorú by dovtedy ešte nedokázali pochopiť, ktorú však odteraz mali vo svojom vnútri rozvíjať. Ale týmto posolstvom lásky sa zákony nezrušili, lež iba naplnili. Mali zostať ako pevný základ, pričom ich pôsobenie v sebe skrývalo túto lásku. —

Na tomto Slove Syna Božieho sa ľudia snažili stavať aj neskoršie, lenže koľko omylov pritom vzniklo následkom mnohých nesprávnych predpokladov, na to som poukázal už na začiatku svojej prednášky. —

Všimnime si ešte raz dejiny kresťanstva. Môžeme sa z nich najlepšie poučiť, a tým akoby lúčom presvetliť všetky náboženstvá. Všade nájdeme tie isté chyby.

Každý malý či veľký zvestovateľ Pravdy musel bez výnimky trpieť posmechom a pohanou ako aj prenasledovaním a útokmi svojich milých blížnych, ktorí sa považovali, ako je to stále ešte aj dnes, za príliš múdrych a rozumných, aby prostredníctvom poslov svojho Stvoriteľa prijali vysvetlenie jeho vôle, a to najmä preto, že títo poslovia skutočne nikdy neprichádzali z vysokých škôl tohto ľudstva!

Vysvetľovanie božskej vôle je v podstate vždy len vykladanie činnosti jeho stvorenia, v ktorom ľudia žijú a ku ktorému patria. Ale poznať stvorenie znamená všetko! Ak ho človek pozná, tak je pre neho veľmi ľahké využiť všetko, čo ono v sebe skrýva a ponúka. Táto možnosť využívania mu zasa prinesie všetky výhody. Tým čoskoro spozná a splní aj účel vlastného bytia a, všetko podporujúc, bude stúpať nahor k Svetlu, sebe samému pre radosť, svojmu okoliu len na požehnanie.

Lenže oni sa vysmiali každému poslovi, a tým aj samému posolstvu. Ani raz sa nestalo, žeby im bol posol vítaný, aj keď vykonal čo aké dobro. Vždy im bol tŕňom v oku, čo sa dá, prirodzene, ľahko vysvetliť vzhľadom na Bohu nepriateľský rozum, ktorý má dôkaz o skutočnom Božom nepriateľstve sám v sebe. Kristus toto dianie jasne zhrnul v rozprávaní, že Pán vyslal služobníkov k všetkým svojim nájomcom, aby od nich vybrali poplatky. Namiesto splnenia však jeho služobníkov len potupili a zbili, prv než ich s výsmechom a prázdnymi rukami poslali späť.

Skrášlene sa to zase nazýva podobenstvom. V milučkom pohodlí sa človek vždy usadí vedľa týchto skutočností, nikdy ich nevzťahuje na seba! Alebo má potrebu vyhlásiť, že je to vyznamenanie od Boha, keď jeho poslovia musia takto trpieť, namiesto toho, aby sa na to pozeralo ako na Bohom nechcený zločin tohto ľudstva.

Pretože rozum potrebuje na zakrytie svojej inak príliš viditeľnej obmedzenosti pozlátky a čačky, skoro až kŕčovito sa snaží hľadieť na jednoduchosť Pravdy bezpodmienečne s opovrhnutím, keďže tá preň môže byť nebezpečná. Veď on sám potrebuje cvendžiace hrkálky na čiapku, ktorú nosí. Mnoho veľkých slov, aby udržal pozornosť upriamenú na seba. A dnes viac než inokedy. No opovrhovanie prostou jednoduchosťou Pravdy sa dnes dávno zmenilo na úzkostlivý nepokoj. Na túto nevyhnutnú pestrú šašovskú čiapku si vešia čoraz viac cvendžiacich hrkálok, ktoré pri kŕčovitom prekrúcaní a skokoch majú znieť stále hlasnejšie, aby sa ešte nejaký čas udržal na vypožičanom tróne.

Lenže tieto skoky sa v poslednom čase stali už tancom zúfalstva, s ktorým to vyzerá tak, že čoskoro bude posledným tancom smrti! Jeho námahy sa zväčšujú, musia sa zväčšovať, pretože pomedzi všetko to zvonenie stále zreteľnejšie preniká prázdnota. A pri najväčšom násilnom skoku, na ktorý sa pripravuje, spadne konečne pestrá čiapka z hlavy!

Potom sa koruna prostej Pravdy žiarivo a pokojne vznesie na to miesto, ktoré patrí iba jej samej.

Vážne hľadajúci, celkom zmätení všetkým tým, čo sa tak groteskne vystupňovalo do ťažko zrozumiteľnej strojenosti, dostanú v tom na rozhliadnutie konečne pevný záchytný bod, oporu. Budú môcť bez námahy plne pochopiť celú Pravdu, zatiaľ čo doteraz bolo veľmi namáhavé nájsť aspoň jej malú črepinku.

Vráťte sa späť k jednoduchosti v myslení! Inak nikto nemôže plne pochopiť to veľké, a preto ho ani nikdy nemôže dosiahnuť. Myslieť jednoducho ako deti! V tom spočíva zmysel tých veľkých slov: „Ak nebudete ako deti, nemôžete vojsť do Božieho kráľovstva!“

Cestu tam nikdy nebude možné nájsť pri dnešnom takom komplikovanom myslení. Ani v cirkvách a náboženstvách to ešte nie je inakšie. Keď sa tam hovorí, že utrpenie pomáha nahor, že sú to teda Božie omilostenia, tak sa tým zachytilo malé zrnko Pravdy, ale skrášlením sa veľmi znetvorilo. Lebo Boh nechce utrpenie svojho národa! Chce len radosť, lásku, šťastie! Cesta vo Svetle nemôže byť vôbec iná. Na ceste k Svetlu môžu byť kamene iba vtedy, keď si ich človek na ňu vopred nakladie.

Zrnko Pravdy v náuke o utrpení je v tom, že utrpením sa môže odpykať nejaká vina. To však nastane iba vtedy, keď človek utrpenie uzná za vedome zaslúžené! Podobne ako prosiaci lotor na kríži.

Nezmyselne v tom dnes žije celý svet. Aj tí, ktorí tak múdro hovoria o rozuzlení karmy. V tom sa mýlia, pretože je to ešte oveľa ťažšie, ako si myslia títo vševediaci. Lebo spätné účinky karmy nie sú vždy aj rozuzlením! Na to nech každý človek prísne dbá. Naopak, veľmi často to s ním pritom môže ísť ešte hlbšie nadol!

Vzostup je napriek spätnému účinku viny závislý jedine od vnútorného stanoviska každého človeka. Ako nastaví to veľké kormidlo vo svojom vnútri, či nahor, či rovno, alebo či nadol, tak, a nie inak bude unášaný napriek všetkému prežívaniu!

Tu sa ukazuje, že človek nie je a ani nemôže byť loptou na hranie, ale vlastnú cestu si musí udávať sám silou svojej slobodnej vôle. V tomto ohľade zostáva táto vôľa vždy slobodná až do posledného okamihu! V tom je každý človek skutočne svojím vlastným pánom, len musí bezpodmienečne počítať aj s... rovnakými následkami svojich postojov, ktoré ho povedú nahor alebo nadol.

No ak úsudkom a pevným chcením nastaví svoje kormidlo nahor, tak ho budú zlé spätné účinky postihovať stále menej, budú sa na ňom nakoniec prejavovať dokonca iba symbolicky, pretože sa už odtrhol od nížin zlých spätných účinkov svojím smerovaním nahor, aj keď ešte prebýva na tejto zemi. Zmiznú pod ním. Vôbec nie je potrebné, aby človek musel trpieť, ak mieri k Svetlu.

Preto tá páska na očiach, ktorú ste dostali, aby ste sa nechveli nad priepasťou, ktorá sa už dávno roztvorila. Prechodné upokojenie nie je posilnenie, znamená iba premeškanie, ktorého čas sa už nikdy nedá dohnať.

Pre pozemské utrpenie ešte nikdy nebolo poruke správne vysvetlenie a odôvodnenie. Preto sa ako narkotikum používalo okrášľovanie, ktoré sa zakaždým bezmyšlienkovito podávalo trpiacim v podobe viac či menej obratných slov. To je tá veľká chyba jednostrannosti všetkých náboženstiev!

A ak niektorý celkom zúfalý hľadajúci žiada príliš jasnú odpoveď, tak to, čomu sa nerozumie, sa jednoducho odsunie do ríše božského mystéria. Do nej, ako do záchranného prístavu, musia vyústiť všetky cesty nerozriešených otázok. Ale tým sa tieto cesty zreteľne ukazujú ako nesprávne!

Lebo každá správna cesta má aj jasný koniec, nesmie viesť do nepreniknuteľností. Tam ústi len zjavná nevedomosť, kde na vysvetlenie majú slúžiť „neprebádateľné Božie cesty“.

Pre človeka nemusí byť vo stvorení nijaké mystérium, nesmie byť; lebo Boh chce, aby jeho zákony, ktoré pôsobia vo stvorení, boli človeku dobre známe, aby sa mohol podľa nich riadiť a aby prostredníctvom nich ľahšie dokončil a splnil svoju púť svetmi bez toho, že by blúdil v nevedomosti.

Jedným z najosudnejších názorov však zostáva, že surová vražda Syna Božieho sa považuje za nevyhnutnú obeť zmierenia pre ľudstvo!

Ako je možné si myslieť, že táto brutálna vražda Syna má zmieriť Boha!

Pretože pre tento čudesný názor sa logickým spôsobom nedá nájsť vysvetlenie, ľudia sa rozpačito opäť utiekajú za tak často používaný ochranný múr božského mystéria, teda za dej, ktorý ani jednému človeku nemôže byť zrozumiteľný!

Pritom Boh je taký jasný vo všetkom, čo robí. Je jasnosť sama! Veď stvoril prírodu zo svojej vôle. Teda práve prirodzené musí byť aj to pravé! Božia vôľa je predsa celkom dokonalá.

Ale obeť zmierenia na kríži musí byť pre každé priame myslenie neprirodzená, pretože voči nevinnému Synovi Božiemu je aj nespravodlivá. Tu nie je možné nijaké vykrúcanie ani obracanie. Človek by mal predsa len radšej raz slobodne uznať, že niečo také je skutočne nepochopiteľné! Môže sa namáhať koľko len chce, aj tak pritom nedospeje k nijakému záveru, a v takom prípade už nemôže porozumieť ani svojmu Bohu. Ale Boh chce, aby sa mu rozumelo! On to aj môže chcieť, keďže prejav jeho vôle jasne spočíva vo stvorení a nikdy si neprotirečí. Sú to len ľudia, ktorí sa snažia vniesť do svojho náboženského bádania nezrozumiteľnosť.

Vyčerpávajúca stavba nesprávnej základnej myšlienky o nevyhnutnosti obete zmierenia smrťou na kríži sa rúca už slovami samého Spasiteľa vo chvíli, keď ho ukrižovali.

Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo robia!“ Bola by táto prosba potrebná, keby smrť na kríži mala byť nevyhnutnou obeťou zmierenia? „Nevedia, čo robia!“ je predsa obžaloba najťažšieho druhu. Je to zreteľné upozornenie, že to, čo robia, je nesprávne. Že tento čin bol len obyčajným zločinom.

Bol by sa Kristus modlil v Getsemani, aby ho minul kalich utrpenia, ak by jeho smrť na kríži bola nevyhnutná ako obeť zmierenia? Nikdy! To by Kristus neurobil! Takto však vedel, že muky, ktoré ho očakávajú, boli iba dôsledkom slobodnej ľudskej vôle. A preto jeho modlitba.

Zaslepene sa okolo toho chodilo dve tisícročia a bezmyšlienkovito sa prijal ten najnemožnejší výklad.

S bolesťou sa veľmi často musia počúvať názory, že vyvolení medzi dnešnými učeníkmi a učeníkmi Ježiša sú omilostení telesnými utrpeniami, ako napríklad stigmami!

To všetko pochádza, prirodzene, len z tohto nesprávneho výkladu pozemského utrpenia Krista. Inak to ani nemôže byť. Aké osobne ťažké následky to však môže mať, o tom sa chcem zmieniť až neskoršie.

Koľko bezmyšlienkovitosti na to treba a akú nízku otrockú myseľ predstavovať si takto všemohúceho Stvoriteľa neba i zeme, teda že by si počínal takýmto spôsobom! Je to bezpochyby najhriešnejšie ponižovanie vznešeného Božstva, pre ktorého bytostnú predstavu ani to najkrajšie nie je ešte dosť krásne, ani to najlepšie nemôže byť dostatočne dobré, aby sa v nej aspoň trochu dalo priblížiť ku skutočnosti! A o tomto veľkom Bohu sa predpokladá, že žiada, aby sa človek, ktorého stvoril, pred ním plazil v bolestiach, ak ho obdaril milosťou?

Ako z toho môže nasledovať vzostup!

Ľudia si formujú svojho Boha takého, akého ho oni chcú mať, oni mu udávajú smer jeho vôle! A beda, ak nie je taký, ako si myslia; potom ho bez všetkého zavrhnú, tak ako sa na dôkaz ihneď zavrhujú a prenasledujú tí, ktorí sa odvažujú vidieť Boha oveľa väčšieho a vznešenejšieho. V doterajších ľudských názoroch niet nijakej veľkosti. Svedčia naopak iba o neotrasiteľnej viere vo vlastnú hodnotu, o priazeň ktorých má žobrať Boh, keď z ich rúk, poškvrnených krvou, smel naspäť prijať svojho Syna, ktorého kedysi poslal so záchranným posolstvom na pomoc, zosmiešneného a pohaneného, utrápeného a umučeného!

A ešte dnes sa chce trvať na tom, že to všetko bola pre Boha nevyhnutná obeť zmierenia? Keď Kristus vo svojich mukách sám už celkom zúfalý z tejto slepoty zvolal: „Veď nevedia, čo tým robia!“

Jestvuje potom ešte vôbec nejaká možnosť priviesť ľudstvo na pravú cestu? Aj najprísnejšie dianie je na to ešte vždy príliš slabé. Kedy človek konečne spozná, ako hlboko vlastne klesol! Aké prázdne a jalové sú predstavy, ktoré si vytvoril!

Len čo však skúmame iba trochu hlbšie, tak nájdeme zakuklené sebectvo v najrýdzejšej forme. Ak sa aj na všetkých stranách v súčasnosti prepiatymi slovami hovorí o hľadaní Boha, tak je to opäť veľké pokrytectvo vo zvyčajnej samoľúbosti, ktorej úplne chýba akákoľvek skutočne vážna túžba po čistej Pravde. Hľadá sa iba sebazbožňovanie, inak nič. Ani jeden človek sa vážne nesnaží porozumieť Bohu!

S povýšeným úsmevom ľudia rýchlo odsúvajú nabok jednoduchosť Pravdy, nevšímavo; veď sa nazdávajú, že sú príliš múdri, príliš vznešení a príliš významní, než aby sa ich Boh smel ešte zaoberať jednoduchosťou. Na ich poctu musí byť predsa oveľa komplikovanejší. Inak nie je vôbec hoden, aby sa v neho verilo! Ako by sa podľa ich ponímania mohlo uznávať ešte niečo, čo môže ľahko pochopiť každý neučený. V takom niečom sa nedá nájsť veľkosť. Tým sa dnes už nikto nesmie zaoberať, aby sa neblamoval. Nechajte to deťom, starým ženám a neučeným. To predsa nie je pre ľudí s takým školeným rozumom, pre inteligenciu, akú teraz nachádzame u vzdelancov. Nech sa tým zaoberá ľud! Meradlo veľkosti vzdelania a poznania môže byť len v namáhavosti pochopenia! —

Sú to však nevedomci, ktorí takto rozmýšľajú! Nie sú hodní prijať z rúk Stvoriteľa prostredníctvom jeho stvorenia ani kvapku vody!

Svojou obmedzenosťou si uzavreli možnosť spoznať oslepujúcu veľkosť v jednoduchosti božských zákonov! Sú toho doslova neschopní, ľudovo povedané, sú príliš hlúpi následkom svojho takého jednostranne zakrpateného mozgu, ktorý až dodnes nosia so sebou ako trofej najväčšej vymoženosti už od hodiny narodenia.

Bude to milostivý čin Stvoriteľa, ak ich nechá zakrpatieť v stavbe, ktorú vytvorili; lebo kam sa len pozrieme, všetko je Bohu nepriateľské, znetvorené chorobným velikášstvom všetkých rozumových ľudí, ktorých neschopnosť sa všade pomaly prejavuje.

A tak to vzrastá už tisícročia! Prinieslo to tiež nenávratné otrávenie do cirkví a náboženstiev, keďže toto zožierajúce zlo bolo bezpodmienečným následkom onoho pádu do hriechu, keď sa človek rozhodol pre neobmedzenú vládu rozumu.

A táto nesprávna vláda sklamala svojich zotročených ľudí vždy vo všetkom, čo sa týka božského! Dokonca i vo všetkom duchovnom.

Kto tento trón v sebe nezrúti, a tým sa neoslobodí, ten s ním musí zahynúť!

Teraz sa už nesmie povedať úbohé ľudstvo; lebo ľudia sú vedome vinní, ako len tvor vinný môže byť! Slová: „Odpusť im; už nevedia, čo robia!“ nie sú už na mieste pre dnešné ľudstvo! Ľudia mali už nejednu príležitosť otvoriť oči i uši. Konajú celkom vedome, a všetky spätné účinky ich preto musia postihnúť v plnej miere, neskrátene! —

Keď sa teraz uzatvára kruh všetkého doterajšieho diania, tak tým pre túto prvú zrelú časť svetov v celom stvorení nastáva obdobie žatvy, zberu a triedenia. Od začiatku jestvovania celej hmotnosti sa to doteraz ešte nikdy nestalo; lebo naša časť svetov predchádza všetky ostatné vo večnom kolobehu ako prvá, ktorá to má podstúpiť!

Preto sa tiež pred dvetisíc rokmi inkarnoval na túto zem Syn Boží. Bolo to svetové dianie, ktoré sa odohrávalo v tej najzrelšej, prvej časti celej hmotnosti, ale už nikdy sa nebude opakovať; lebo v nasledujúcich častiach pôsobí to, čo sa stalo tu, ustavične ďalej. Tak sa tiež stane, že táto časť ako prvá vstúpi do nového diania, ktoré ešte nikdy nenastalo, ale po nás sa bude vždy opakovať. Je to rozpad sformovanej hmotnosti, ktorý vyvolala prezretosť v prirodzenom dianí. —

Je dokonané! Cesta k Svetlu, a tým k večnému životu duchovne osobného je ukázaná! Nech teraz ľudskí duchovia v tejto poslednej rozhodujúcej hodine sami zvážia, ktorou cestou chcú ísť: do večného zatratenia alebo do večnej radosti; lebo podľa Božej vôle majú na to slobodnú voľbu!