78. Pohlavie

Na veľkú časť pozemských ľudí tiesnivo pôsobí pomyslenie na styk medzi dvoma pohlaviami, medzi pohlavím mužským a ženským. Výnimkou sú vari len ľahkomyseľní, ktorí sa nedajú zaťažovať vôbec ničím. Všetci ostatní, nech sú akokoľvek rozmanití, hľadajú otvorene alebo ticho uzavretí do seba nejaké riešenie. Našťastie, jestvuje hodne ľudí, ktorí práve v tomto smere túžobne očakávajú správny ukazovateľ cesty. Či by sa potom podľa neho riadili, ostáva, pravdaže, sporné. Skutočnosť je však taká, že sa tým hodne zaoberajú a väčšinou ich tiež trápi vedomie, že pred touto otázkou stoja nevedomí.

Pokúšali sa to riešiť a zakotviť v problémoch manželstva, ale ani tak sa uspokojivo nepriblížili k základnej myšlienke, keďže aj tu, ako všade, je hlavné iba to, aby človek vedel, s čím má do činenia! Inak sa s tým nikdy nemôže vyrovnať. Zostane mu nepokoj.

Mnohí si pritom už od začiatku veľmi často zamieňajú správny pojem tohto slova „pohlavie“. Chápu ho všeobecne, zatiaľ čo jeho vlastný zmysel je oveľa hlbší.

Ak o ňom chceme mať správny obraz, tak nesmieme byť takí jednostranní a vtesnávať ho do podmienok, ktoré môžu slúžiť iba čisto pozemskému spoločenskému poriadku, no zákonom vo stvorení veľakrát úplne odporujú. Pri takých závažných veciach je potrebné zahĺbiť sa do stvorenia, aby sme pochopili základnú myšlienku.

Pojmom ženský a mužský nazývame práve dvojaké pohlavie. Lenže slovo pohlavie zvádza väčšinu ľudí už od začiatku vyslovene na scestie, keďže v mnohých mysliach sa to mimovoľne spája s myšlienkou rozmnožovania. A to je nesprávne. Delenie na ženské a mužské v tomto zmysle nájdeme v celkovom ponímaní stvorenia len v najvzdialenejšej a najhutnejšej hrubohmotnosti. Nie v hlavnom dianí.

Čo je pohlavie? Duchovný zárodok je pri svojom vychádzaní z duchovnej ríše bezpohlavný. Nijakým spôsobom sa ani neštiepi, ako sa často predpokladá. Rozštiepenia sú zvláštne výnimky, o ktorých budem hovoriť na konci tejto úvahy. V podstate ostáva duchovný zárodok sám pre seba vždy uzavretý. Pri uvedomovaní duchovného zárodku na jeho púti neskorším stvorením, teda samočinnou napodobeninou vlastného stvorenia, dostáva, ako som už viackrát povedal, podľa stupňa svojho uvedomenia nám známe ľudské formy, ktoré sú napodobeninami verného obrazu Boha, čiže prastvorených.

Pritom je teraz rozhodujúci druh aktivity duchovného zárodku. To znamená, ktorým smerom sa taký duchovný zárodok snaží počas svojho uvedomovania prevažne rozviť schopnosti, ktoré v ňom spočívajú, či pozitívnym, rázne poháňajúcim spôsobom, alebo negatívnym, ticho udržiavajúcim spôsobom. Kam teda smeruje jeho hlavné želanie.

Vzhľadom na svoj pôvod môže konať oboje, keďže zárodok ducha má v sebe všetky schopnosti, jeden ako druhý, neskrátene. Je sám dokonale vyvážený. Záleží len na tom, čo z toho vyvinie. A touto činnosťou, ktorá v ňom teraz prebieha, aj keď sa táto činnosť spočiatku prejavuje iba silným prianím, ktoré sa stupňuje až do úsilia, sa vytvára forma. To pozitívne vytvára mužskú formu, to negatívne ženskú formu. Už tu sa mužské a ženské navonok viditeľne prejavuje svojou formou. Oboje je vo svojej forme určitým prejavom takého druhu ich činnosti, aký si zvolili alebo priali.

Ženské a mužské nemá teda so zvyčajným pojmom „pohlavie“ nič spoločné, ale naznačuje iba druh činnosti vo stvorení. Až v hrubohmotnosti, ľuďom takej známej, sa z formy vytvárajú rozmnožovacie orgány, ktoré rozoznávame ako mužské a ženské. Len hrubohmotné telo, teda pozemské telo, potrebuje na svoje rozmnožovanie tieto orgány.

Druh činnosti vo stvorení vytvára teda formu vlastného tela, mužskú alebo ženskú, pričom hrubohmotné pozemské telo je iba hrubo zostavené zobrazenie tejto formy.

Následkom toho sa aj pohlavný styk kladie na ten stupeň, na ktorý patrí, teda na najnižší stupeň, aký vo stvorení jestvuje, na čisto hrubohmotný, ktorý sa nachádza veľmi ďaleko od duchovného.

Je preto o to smutnejšie, keď sa ľudský duch skláňa pod jarmo tejto činnosti, patriacej čisto k najvrchnejšej šupke, natoľko, že sa stane jej otrokom! A dnes sa to už stalo, žiaľ, takým všeobecným, že to poskytuje obraz, ktorý ukazuje, ako sa neoceniteľné a vysokopostavené duchovné dáva dobrovoľne pošliapavať a ujarmovať pod prikrývkou najhrubšej hmotnosti.

Že také neprirodzené dianie musí priniesť zlý koniec, je samozrejmé. Je to neprirodzené, pretože duchovné je už od prírody to najvyššie v celom stvorení, a harmónia v ňom môže byť len vtedy, keď duchovné ako najvyššie vládne, a všetko ostatné ostane pod ním, aj pri spojení s hrubohmotným pozemským.

Nemusím pritom vari ešte osobitne poukazovať na to, akú smutnú rolu hrá podľa toho človek, ktorý svojho ducha skláňa pod panstvo najhrubšieho hmotného plášťa. Toho plášťa, ktorý až vplyvom ducha získava svoju citlivosť a po zoblečení ju musí opäť stratiť; je nástrojom v rukách ducha, ktorý síce potrebuje opateru, aby sa mohol používať, ale ktorý vždy musí zostať predsa len ovládaným nástrojom; lebo v poriadku stvorenia niet komunizmu! Kde hrozí, že sa tam ten vlúdi, tam prichádza zrútenie ako bezpodmienečný dôsledok, keďže taká časť musí byť ako chorá vypudená, aby disharmónia nenašla ďalší prístup. Takým zrútením napráva zvratné pôsobenie vo stvorení tie miesta, ktoré sa stali škodlivými.

Duchovná, bytostná a jemnohmotná forma tela sa mení, len čo duchovný zárodok zmení svoju činnosť. Ak prechádza z negatívneho do prevažne pozitívneho, tak sa musí ženské formovanie zmeniť na mužské a naopak; lebo prevažujúci druh aktivity vytvára formu. Šupka pozemskej hrubohmotnosti sa však nemôže meniť tak rýchlo. Nie je schopná takých premien, a preto je aj určená len na celkom krátky čas. Tu sa potom premena ukáže pri nových inkarnáciách, ktorých je vo väčšine prípadov veľa.

Tak sa stáva, že niektorý ľudský duch preputuje svoje pozemské životy veľmi často striedavo v mužských a ženských telách, podľa svojho meniaceho sa vnútorného stanoviska. A to je nevyhnutné, aby sa postupne vyvinuli všetky schopnosti duchovného zárodku.

Už som povedal, že v chcenej činnosti je pre vznik formy smerodajné to prevládajúce, keďže duchovný zárodok sa neprejavuje bezvýhradne celkom pozitívne a ani bezvýhradne celkom negatívne.

Schopnosti, ktoré pritom nie sú v činnosti, potom driemu, ale môžu sa kedykoľvek prebudiť.

Ak sa však predsa niekedy stane, že duchovný zárodok vyvinie všetky pozitívne časti, tak to na tie negatívne, nevyvinuté schopnosti pôsobí tak silno, že môže nasledovať ich vytlačenie, a tým aj odlúčenie, čím sa uskutoční rozštiepenie. Takto odvrhnuté inorodé časti sú potom nútené prebudiť sa sami pre seba a prijmú potom, samozrejme, vo svojej celistvosti opačnú formu, teda ženskú. To sú potom rozštiepené zárodky, ktoré sa musia opäť nájsť, aby vytvorili celok. Taký postup však nie je prijateľný vo všeobecnosti.

Názor ľudí, že pre každého človeka jestvuje doplňujúca duša, je v podstate správny, ale nie v zmysle predchádzajúceho rozštiepenia. Duálna duša je niečo celkom iné. Zdôraznil som to už vo svojej prednáške „Manželstvo“. Duálna duša je iba taká, ktorá sa hodí k inej duši. To znamená, taká duša, ktorá rozvila práve tie svoje schopnosti, ktoré iná duša nechala v sebe driemať. Tým potom dochádza k úplnému doplneniu, nastane spoločná práca všetkých schopností ducha, všetkých pozitívnych i všetkých negatívnych. Také doplnenie však nie je iba jedno, ale je ich viac, takže človek pri hľadaní doplnenia nie je azda odkázaný iba na jedného celkom určitého iného človeka. Takých môže vo svojom pozemskom živote stretnúť veľa, ak len svoju schopnosť cítenia udržiava čistú a bedlivú.

Podmienky šťastného života nie sú teda vôbec tak ťažko splniteľné, ako sa zdá na prvý pohľad tým, ktorí majú len polovičaté vedomosti. Šťastie sa dá dosiahnuť oveľa ľahšie, než si mnohí myslia. Ľudstvo musí len najskôr spoznať zákony, ktoré spočívajú vo stvorení. Ak bude podľa nich žiť, tak musí byť šťastné! Dnes je však od toho ešte veľmi vzdialené, a preto tí, ktorí sa blížia k Pravde vo stvorení, sa budú musieť zatiaľ ešte cítiť väčšinou osamelí, z čoho však človek vôbec nie je nešťastný, ale prináša mu to veľký mier.