76. Boj v prírode

Ste nerozumní, keď sa vždy znova pýtate, či je správny boj vo stvorení, ktorý pociťujete len ako krutosť, vari neviete, že sa tým označujete za slabochov, za škodcov každej dnešnej možnosti vzostupu?

Prebuďte sa už konečne z tejto neslýchanej precitlivenosti, ktorá spôsobuje len pomalé upadanie tela i ducha, nikdy však nie ich povznesenie!

Rozhliadnite sa predsa okolo seba, aby ste videli a spoznávali, a musíte velebiť tú ohromnú hnaciu silu, ktorá pobáda bojovať, a tým sa brániť, byť opatrný, ostražitý a žiť! Chráni tvorstvo pred zovretím smrtiacou lenivosťou!

Či sa môže nejaký umelec dostať na vrchol a udržať sa na ňom, ak trvalo necvičí a nebojuje o to? Nezáleží na tom, v čom je činný a aké veľké sú jeho schopnosti. Hlas speváka by čoskoro zoslabol, stratil by svoju istotu, keby sa spevák nedokázal premáhať stále znova cvičiť a učiť sa.

Tak aj rameno môže zosilnieť iba vtedy, keď sa trvalo namáha. Len čo v tom povolí, musí zoslabnúť. A tak je to aj s každým telom, s každým duchom! Dobrovoľne sa však tomu nepodvolí nijaký človek. Vždy na to treba nejaký nátlak!

Ak chceš byť zdravý, tak sa staraj o svoje telo i ducha. To znamená, udržiavaj ich v prísnej činnosti!

Lenže čo človek dnes i voľakedy považoval za „starostlivosť“, nie je to pravé. Buď pod „starostlivosťou“ mieni sladké ničnerobenie, v čom samom už spočíva ochabnutie, ochrnutie, alebo je to „starostlivosť“ ako pri každom športe iba jednostranná, to znamená, že starostlivosť sa mení na „šport“, na jednostranné preháňanie, a tým na príliš ľahkovážne ctižiadostivé výstrelky, ktoré vôbec nie sú dôstojné ozajstného ľudstva. Pravé ľudstvo musí mať predsa pred očami ten posledný cieľ, ktorý sa nedá dosiahnuť skokom do výšky, plávaním, behom, jazdením na koni či nezmyselným pretekaním. Ľudstvo a celé stvorenie nemajú nijaký úžitok z takých jednotlivých výkonov, kvôli ktorým nejeden človek veľmi často obetuje väčšinu svojich myšlienok, svojho času a svojho pozemského života!

Že sa také výstrelky mohli vytvoriť, ukazuje, aká nesprávna je cesta, po ktorej ľudstvo kráča, a ako opäť aj túto veľkú hnaciu silu vo stvorení zatláča len na nesprávne cesty, a tak ju premárňuje v neužitočných hrách, ak nie dokonca škodlivo brzdením zdravého pokroku, na ktorý sú vo stvorení všetky prostriedky.

Tok silných prúdení ducha, ktoré majú podporovať vzostup, odkláňa vo svojej ľudskej domýšľavosti do takej miery, že namiesto zamýšľaného podporovania nastávajú viaznutia, ktoré sa prejavujú ako prekážka, ktorá v spätnom pôsobení stupňuje bojový pud a nakoniec prepukajúc, všetko strhne so sebou do hlbín.

To je to, čím sa dnes človek prevažne zaoberá vo svojich bezobsažných hrách, predstierajúcich vedeckosť a vo svojej ctižiadostivosti. Je rušiteľom pokoja v každej harmónii stvorenia!

Už dávno by bol upadol do lenivého spánku ničnerobenia, po ktorom musí nasledovať hniloba, keby vo stvorení nebol, našťastie, ešte bojový pud, ktorý ho núti, aby sa predsa hýbal! Inak by bol už dávno dospel k namyslenosti, že Boh sa musí prostredníctvom svojho stvorenia o neho starať, ako v rozprávke o krajine blahobytu. A keď mu za to vysloví svoju vďaku v bezduchej modlitbe, tak svojho Boha vrchovato odmenil, veď je toľko ľudí, ktorí mu za to vôbec neďakujú!

Taký je človek a skutočne nie iný!

Hovorí o krutosti v prírode! Pritom mu nenapadne, aby predovšetkým skúmal sám seba. Vždy chce len kritizovať.

Aj v boji medzi zvieratami je iba požehnanie, nie krutosť.

Treba len dobre pozorovať nejaké zviera. Vezmime si napríklad psa. Čím ohľaduplnejšie sa so psom zaobchádza, tým sa stane pohodlnejším a lenivejším. Ak je pes v pracovni svojho pána a on starostlivo dbá na to, aby sa na zviera nikdy nešliaplo, alebo ani oň nezavadilo, aj keď si ľahne na také miesta, kde je v trvalom nebezpečenstve, že ho môžu neúmyselne zraniť, ako napríklad pri dverách atď., tak je to zvieraťu len na škodu.

Pes v krátkom čase stratí svoju vlastnú ostražitosť. „Dobromyseľní“ ľudia hovoria s „láskyplným“ prikrášľovaním, možno dokonca s dojatím, že pes tak prejavuje nevýslovnú „dôveru“! Vie, že mu nikto neublíži! V skutočnosti to nie je nič iné než hrubé ochabnutie schopnosti „byť ostražitý“, silný úpadok duševnej činnosti.

Ak však zviera musí byť stále opatrné a obranyschopné, potom nielenže bude a zostane duševne ostražité, ale bude čoraz inteligentnejšie, získa v každom ohľade. Zostane živé v každom prípade. A to je pokrok! Tak je to s každým tvorom! Inak hynie; lebo aj telo pritom postupne ochabuje, stáva sa ľahšie náchylným na choroby, nemá už nijakú odolnosť.

Že človek aj tu vo vzťahu k zvieraťu má a zaujíma v mnohých smeroch úplne nesprávne stanovisko, neprekvapí prísneho pozorovateľa, keďže človek sa postavil úplne nesprávne naozaj k všetkému, aj k sebe samému i k celému stvoreniu, duchovne všade spôsobuje len škodu namiesto toho, aby prinášal úžitok.

Keby dnes už nejestvoval bojový pud vo stvorení, ktorý veľmi mnohí lenivci nazývajú krutým, tak by sa hmotnosť už dávno nachádzala v hnilobe a rozklade. Pôsobí ešte ako duševne i telesne udržiavajúci, vôbec nie ako ničivý, ako sa to pri povrchnom pozorovaní len zdá. Inak by už nič iné neudržalo túto lenivú hrubohmotnosť v pohybe, a tým aj v zdraví a sviežosti, keď človek v dôsledku svojho pomýlenia hanebne pokrivil pôvodne na to určené osviežujúce pôsobenie duchovnej sily, prúdiacej všetkým, takže nemôže pôsobiť tak, ako vlastne mala! (Porovnaj predchádzajúce prednášky.)

Keby človek nebol tak škodlivo zlyhal vo svojom určení, vyzeralo by dnes všeličo, ba všetko inak! Ani takzvaný „boj“ by sa nevyskytoval v takej podobe, v akej sa prejavuje teraz.

Bojový pud by bol ušľachtilejší, preduchovnený nahor mieriacou vôľou ľudí. Pôvodné surové pôsobenie tohto pudu namiesto toho, aby sa zosilňovalo ako doteraz, bolo by sa správnym duchovným vplyvom časom zmenilo na spoločný radostný podnet vzájomného podporovania, ktoré vyžaduje taký istý nápor sily ako ten najúpornejší boj. Len s tým rozdielom, že pri boji nastáva únava, ale pri podporovaní v spätnom pôsobení ešte ďalšie stupňovanie činnosti. Nakoniec by tým nastal aj v napodobenine stvorenia, v ktorej má duchovná vôľa človeka najsilnejší vplyv, pre všetkých tvorov rajský stav skutočného stvorenia, kde už nie je potrebný nijaký boj ani zdanlivá krutosť! Rajský stav však nie je nejaké ničnerobenie, ale je rovnoznačný s najčulejším hýbaním sa, so skutočným osobne plne vedomým životom.

Že toto nemohlo nastať, je vina ľudského ducha! Vždy znovu sa pritom vraciam k rozhodujúcemu pádu do hriechu, ktorý som podrobne opísal v prednáške „Kde bolo, tam bolo...!“.

Len úplné zlyhanie ľudského ducha vo stvorení spolu so zneužitím prepožičanej duchovnej sily odchýlením jej účinkov nadol namiesto k svetlým výšinám to priviedlo až k dnešným nezdravým výstrelkom!

Dokonca i schopnosť uznať svoju chybu človek už premárnil, prehral ju. Preto by som kázal len hluchým ušiam, keby som chcel o tom hovoriť ešte viac. Kto skutočne chce „počuť“ a dokáže vážne hľadať, ten v mojom Posolstve nájde všetko, čo potrebuje! Všade je uvedené aj vysvetlenie o veľkom zlyhaní, ktoré zapríčinilo také nevýslovné ťažkosti v najrozličnejších podobách. Kto je však duchovne hluchý, ako sú mnohí, ten má poruke iba stupídny úsmev neporozumenia, ktorý má vzbudiť zdanie poznania, ale v skutočnosti dáva najavo len ľahkomyseľnú povrchnosť, ktorá je totožná s najväčšou obmedzenosťou. Na koho ešte dnes nejako zaúčinkuje hlúpy smiech duchovne obmedzených, ten sám nie je nič hoden. Takým patria Kristove slová: „Nechajte predsa mŕtvych, nech pochovávajú svojich mŕtvych!“ Lebo kto je duchovne hluchý a slepý, ten je ako duchovne mŕtvy!

Ľudský duch mohol so svojou schopnosťou urobiť z pozemského sveta raj ako napodobeninu stvorenia! On to neurobil, a preto teraz vidí svet pred sebou taký, ako ho svojím nesprávnym pôsobením pokrivil. V tom spočíva všetko! Nehaňte preto teraz v nesprávnej precitlivenosti také významné dianie, ako je boj v prírode, ktorý nevyhnutne vyrovnáva ešte niečo, čo človek zanedbal! Neopovažujte sa označovať svoju sladkasto-zmyselnú precitlivenosť ešte výrazom „láska“, do ktorej by človek tak rád zaradil svoje slabosti! Falošnosť a pokrytectvo sa musia trpko vypomstiť!

Preto beda ti, človeče, ty prehnitá zlátanina svojej namyslenosti! Ty znetvorenina toho, čím si mal byť!

Pozrite sa raz pokojne na to, čo zvyčajne nazývate prírodou: na vrchy, jazerá, lesy, lúky! Vo všetkých ročných obdobiach sa oko môže pokochať z krásy všetkého toho, čo vidí. A teraz uvažujte: Čo vás vie tak potešiť a poskytne vám zotavenie, to sú plody pôsobenia všetkého bytostného, ktoré sa vo stvorení nachádza pod duchovným, ktorého silu ste dostali!

Potom hľadajte plody svojej činnosti vy, ktorí ste duchovní a ktorí v dôsledku toho máte oveľa viac schopností, a preto by ste mali vytvárať aj niečo vyššie než to, čo vytvorili bytostní, ktorí sem prišli pred vami.

Čo tu vidíte? Len chladné chabé napodobeniny všetkého toho, čo bytostné už dokončilo, ale nijaký ďalší vývoj do ideálnej výšky v niečom živom, a tým vo stvorení! Len so zakrpatenými tvorivými inštinktmi snaží sa ľudstvo napodobňovať formy bez života najnižších druhov, zatiaľ čo slobodným a vedomým duchom, dvíhajúcim zrak k božskému, by bolo schopné vytvárať niečo celkom iné, oveľa väčšie!

Dosiahnuť veľkosť, ktorá pochádza len zo slobodného ducha, si ľudia rúhavo znemožnili, a preto okrem detinských napodobenín môžu zhotovovať už iba... stroje, konštrukcie, techniku. Všetko také, ako sú oni sami: pripútané k zemi, podradné, prázdne a mŕtve!

Také sú plody, ktoré môžu ľudia, hoci sú duchovní, teraz porovnať s činnosťou bytostného. Tak splnili duchovnú úlohu v neskoršom stvorení, ktoré na to dostali ako dar!

Ako chcú teraz obstáť pri zúčtovaní? Môže to potom za takých okolností vzbudzovať údiv, že ľuďom so sklonom k nízkemu musí zostať vznešený raj uzavretý? Smieme sa ešte čudovať, keď teraz na konci bytostné v spätnom pôsobení úplne zničí dielo, ktoré ľudský duch tak zle spravoval? —

Keď sa to teraz nad vami zrúti v dôsledku vašej osvedčenej neschopnosti, potom zakryte svoju tvár a zahanbene uznajte svoju nesmiernu vinu, ktorú ste na seba uvalili vy sami! Neopovažujte sa preto už zase obviňovať svojho Stvoriteľa alebo ho nazývať krutým a nespravodlivým!

Ale ty, hľadajúci, skúmaj sa vážne, neľútostne, a potom sa vynasnaž celé svoje myslenie a cítenie, ba celé svoje bytie znovu postaviť na duchovný základ, ktorý sa už nebude knísať ako ten doterajší rozumový, a tým veľmi obmedzený! Kto to nedokáže, ten bude zavrhnutý na všetky veky! —