72. Žite prítomnosti!
Ak pozorujeme ľudí, tak medzi nimi nachádzame rozličné skupiny. Jedna skupina žije výlučne v minulosti. To znamená, že začínajú niečo chápať až vtedy, keď je to už preč. Tak sa stáva, že z toho, čo sa práve deje, sa nedokážu ani poriadne radovať, ani nedokážu precítiť celú vážnosť veci. Až dodatočne začnú o tom hovoriť, o tom blúzniť alebo za tým smútiť. A pri takomto neprestajnom hovorení len o minulosti a kochaní sa v nej alebo pri žialení za ňou jednostaj prehliadajú nové súčasné dianie. Až keď to zastaralo, pominulo, potom to začínajú hodnotiť.
Iná skupina žije zase v budúcnosti. Prajú si ju a dúfajú vždy len v budúcnosť, a pritom zabúdajú, že prítomnosť im toľko ponúka, a zabúdajú sa tiež hýbať tak, aby sa ich mnohé sny o budúcnosti mohli stať skutočnosťou.
Obidve skupiny, ku ktorým patrí väčšina ľudí, v skutočnosti akoby na zemi ani nežili. Premárňujú svoj pozemský čas.
Nájdu sa aj takí ľudia, ktorí zvolanie: „Žite prítomnosti!“ pochopia celkom nesprávne; možno sa budú nazdávať, že tým chcem povzbudzovať do vychutnávania a užívania každého okamihu, alebo nabádať na určitý ľahkovážny život. Áno, je dosť takých, ktorí sa v takomto opojení nezmyselne tackajú životom.
Týmto zvolaním síce vyžadujem bezvýhradné využívanie každej minúty, ale vnútorne, nie povrchne, iba navonok. Každá hodina prítomnosti sa musí stať pre človeka skutočným prežitím! Tak utrpenie, ako aj radosť. Človek má byť všetkými svojimi zmyslami a myšlienkami i svojím cítením otvorený každému okamihu prítomnosti, a tým byť ostražitý. Len tak má z pozemského bytia taký úžitok, aký je v ňom pre neho predurčený. Ani v myšlienkach na minulosť, ani v snoch o budúcnosti nemôže nájsť skutočné prežitie, teda také silné, aby jeho duchu vtlačilo pečať, ktorú si berie so sebou do záhrobia ako zisk.
Ak nežije súčasným dianím, tak nemôže ani dozrieť, keďže dozrievanie závisí len od prežívania.
Ak teda v pozemskom bytí stále v sebe neprežíval prítomnosť, tak sa vracia prázdny a musí takto zmeškaný čas preputovať ešte raz odznova, pretože pritom nebol ostražitý a nič si prežitím neosvojil.
Pozemský život je ako jeden stupeň v celom bytí človeka, a to taký veľký, že človek ho nemôže preskočiť. Ak teraz na tento stupeň nepoloží svoju nohu pevne a bezpečne, tak je pre neho celkom nemožné vystúpiť na nasledujúci stupeň; lebo na to potrebuje ten predchádzajúci ako základ. Ak si človek predstaví celé svoje bytie ako stupne, vedúce od zeme späť k Svetlu, po ktorých sa snaží ísť nahor, tak mu musí byť jasné, že na nasledujúci stupeň sa môže dostať len vtedy, keď správne splnil ten predchádzajúci a pevne na ňom stojí. Dá sa to vyjadriť dokonca ešte jednoznačnejšie: Až po úplnom a bezvýhradnom splnení teraz prežívaného stupňa sa môže vyvinúť nasledujúci vyšší stupeň. Ak však človek nesplní prežitím, ktoré jediné mu môže poslúžiť na dozretie, ten stupeň, na ktorom sa nachádza, tak je pre neho nový stupeň neviditeľný, pretože naň potrebuje prežitie predchádzajúceho stupňa. Len s výzbrojou tohto prežitia získa silu rozpoznať ďalší vyšší stupeň a vystúpiť naň.
Tak to ide ďalej, z jedného stupňa na druhý. Ak chce človek hľadieť len na vysoký cieľ a náležite nedbá na jednotlivé stupne, ktoré ho tam vedú, tak tento cieľ nikdy nedosiahne. Stupne, ktoré musí pre vzostup stavať on sám, by boli potom príliš chatrné a aj príliš vratké a pri pokuse vystupovať po nich by sa zrútili.
Tomuto nebezpečenstvu sa však predchádza prirodzeným dianím, že nasledujúci stupeň sa môže vyvinúť vždy len úplným splnením súčasného stupňa. Kto teda nechce polovicu svojho bytia ostať stáť na jednom stupni a nechce sa naň vždy znovu vracať, nech sa snaží stále celkom patriť prítomnosti, vnútorne ju správne pochopiť a prežívať, aby z nej mal duchovný úžitok.
Nebude mu pritom chýbať ani pozemský prospech; lebo jeho prvá výhoda z toho bude tá, že od ľudí a pomerov nebude očakávať nič iné, než čo mu skutočne môžu dať! Za takých okolností nebude nikdy sklamaný a práve tak bude v harmónii s okolím.
No ak v sebe nosí len minulosť alebo sny o budúcnosti, tak bude v očakávaní veľmi ľahko siahať mimo rámca svojej prítomnosti, a tým sa musí dostať s prítomnosťou do disharmónie, čím bude trpieť nielen on, ale aj jeho bližšie okolie. Zaiste sa má myslieť aj na minulosť, aby sa z nej čerpalo ponaučenie, a snívať aj o budúcnosti, aby sa z toho dostalo povzbudenia, no žiť sa má plne vedome len v prítomnosti!