64. Čo oddeľuje dnes tak mnoho ľudí od Svetla?

Ako hlboká noc spočíva jemnohmotné temno nad touto zemou! Už veľmi dlho. Drží zem v dusivom objatí tak tesne a pevne, že každý vystupujúci svetlý cit sa podobá plameňu, ktorý bez kyslíka stráca silu a rýchlo blednúc, sám od seba uhasína. Strašný je tento jemnohmotný stav, ktorý sa toho času prejavuje vo svojom najhoršom účinku. Kto by smel len na päť sekúnd vidieť toto dianie, tomu by zdesenie zobralo všetku nádej na záchranu! —

A to všetko nastalo vinou samých ľudí. Vinou sklonu k nízkemu. Najväčším nepriateľom si bolo pritom ľudstvo samo. Dnes sa dokonca aj tí niekoľkí, ktorí opäť vážne mieria do výšin, vystavujú nebezpečenstvu, že budú spoločne strhnutí do hlbín, kde teraz tí ostatní dozrievajú hrozivou rýchlosťou.

Podobá sa to objatiu, za ktorým bezpodmienečne nasleduje smrteľné pohltenie. Pohltenie dusným, hustým bahnom, v ktorom všetko bezhlasne zahynie. To už nie je zápas, ale už iba tiché, nemé, príšerné hrdúsenie.

A človek to nespoznáva. V dôsledku svojej duchovnej lenivosti nevníma toto skazonosné dianie.

Bahno však trvalo vysiela svoje jedovaté výpary, ktoré pomaly vyčerpávajú aj tých, ktorí sú ešte silní a ostražití, aby usínajúc aj oni bezvládne klesli spolu s ostatnými.

Tak to teraz vyzerá na tejto zemi. To nie je obraz, ktorý tým rozvíjam, ale život! Keďže všetko jemnohmotné má formy, vytvorené a oživované citmi ľudí, skutočne sa také dianie trvalo odohráva. A to je prostredie, ktoré čaká na ľudí, keď budú musieť odísť z tejto zeme a nebudú môcť byť odvedení nahor do jasnejších a krajších nív.

Ale temno sa sťahuje stále viac.

Preto sa blíži obdobie, keď táto zem bude musieť byť na istý čas ponechaná vláde temna bez priamej pomoci zo Svetla, pretože ľudstvo si to tak vynútilo svojím chcením. Následky chcenia väčšiny ľudí museli priniesť tento koniec. — Je to doba, ktorú kedysi smel vidieť Ján, keď Boh zahaľuje svoju tvár. —

Všade navôkol je noc. No v najväčšej núdzi, keď všetkému, i tomu najlepšiemu, hrozí potopenie, začínajú teraz súčasne svitať aj ranné zore! Svitanie však najskôr prinesie bôle veľkej očisty, ktorá je nevyhnutná, skôr než sa bude môcť začať záchrana všetkých vážne hľadajúcich; lebo nikomu z tých, ktorí sa usilujú o nízke, nebude môcť byť podaná pomocná ruka! Budú sa musieť zrútiť až do oných hrôzostrašných hlbín, kde jedine môžu ešte dúfať v prebudenie prostredníctvom múk, ktoré im musia zhnusiť seba samých. Tí, ktorí doteraz mohli posmešne a zdanlivo beztrestne klásť prekážky všetkým nahor mieriacim, zmĺknu, zamyslia sa, až nakoniec ešte žobrúc a nariekajúc, budú úpenlivo prosiť o Pravdu.

Nebude to potom pre nich také ľahké, budú nezadržateľne prevedení mlynskými kameňmi železných zákonov božskej spravodlivosti, až kým v prežití nespoznajú svoje omyly. —

Na svojich cestách som mohol spoznať, že medzi lenivých ľudských duchov vletela horiaca fakľa mojím Slovom, ktoré vysvetľuje, že nijaký človek nemôže božské nazvať svojím vlastníctvom, zatiaľ čo práve teraz sa veľa úsilia vynakladá na to, aby človek objavil Boha v sebe, a tým sa nakoniec aj sám stal Bohom!

Moje Slovo preto vzbudilo veľa ráz nepokoj, ľudstvo sa chce vzpierajúc proti nemu brániť, pretože chce počuť len uspávajúce a upokojujúce slová, ktoré sa mu zdajú príjemnejšie!

Všetci takto sa vzpierajúci sú len zbabelci, ktorí sa najradšej skrývajú sami pred sebou, len aby zostali v šere, v ktorom sa dá tak pekne a pokojne snívať podľa vlastného priania.

Nie každý môže zniesť, aby bol vystavený svetlu Pravdy, ktoré jasne a nemilosrdne osvetlí nedostatky a škvrny na jeho rúchu.

Úsmevom, posmechom alebo nepriateľstvom snažia sa takíto ľudia zabrániť príchodu dňa, ktorý dá zreteľne spoznať hlinené nohy ich neudržateľnej stavby modly „ja“. Takíto hlupáci hrajú sami so sebou len maškarnú zábavu, po ktorej bude neúprosne nasledovať pochmúrna Popolcová streda. Vo svojich mylných názoroch chcú predsa zbožňovať iba sami seba a v tom sa cítia pozemsky šťastní, spokojní. Už vopred považujú za nepriateľa toho, kto ich vyruší z tejto záhaľky!

Ale všetko vzdorovanie im tentoraz nič nepomôže!

Sebazbožňovanie, ktoré sa prejavuje tvrdením, že v človeku je božské, je špinavým ohmatávaním vznešenosti a čistoty vášho Boha, ktoré vám tým znesväcuje to najsvätejšie, k čomu dvíhate zrak s najblaženejšou dôverou! —

Vo vašom vnútri stojí oltár, ktorý má slúžiť na uctievanie vášho Boha. Týmto oltárom je vaša schopnosť cítenia. Ak je čistá, má priame spojenie s duchovným, a tým i s rajom! Potom bývajú chvíle, keď aj vy môžete plne cítiť blízkosť svojho Boha, ako sa to často stáva v najhlbšej bolesti a v najväčšej radosti!

Cítite potom jeho blízkosť rovnako, ako ju trvalo prežívajú veční čisto duchovní v raji, s ktorými ste v takých chvíľach úzko spojení. Silná vibrácia, vyvolaná poryvom veľkej radosti i hlbokej bolesti, zatlačí na niekoľko sekúnd všetko pozemsky nízke ďaleko do úzadia, a tým sa uvoľní čistota citu, ktorá ihneď vytvorí most k rovnorodej čistote, ktorá oživuje raj!

To je najvyššie šťastie ľudského ducha, tejto koruny celého tvorstva. Veční v raji v ňom žijú trvalo. To prináša nádhernú istotu bezpečia. Sú si potom plne vedomí blízkosti svojho veľkého Boha, v ktorého sile stoja, ale pritom považujú za samozrejmé, že sú na svojej najväčšej výške a že nikdy nebudú schopní uzrieť Boha.

To ich však nezarmucuje, lež v poznaní jeho neprístupnej veľkosti nachádzajú jasavú vďaku za jeho nevýslovnú milosť, ktorú stále poskytuje domýšľavému tvorovi.

A toto šťastie môže vychutnávať už aj pozemský človek. Je celkom správne, keď sa hovorí, že pozemský človek v posvätných okamihoch tuší blízkosť svojho Boha. Stáva sa to však rúhaním, ak z tohto zázračného mosta uvedomenia si božskej blízkosti chce niekto vyvodzovať tvrdenie, že má sám v sebe iskru Božstva.

Ruka v ruke s týmto tvrdením ide aj znižovanie božskej lásky. Ako sa môže Božia láska merať meradlom ľudskej lásky? Alebo ešte viac, ako sa môže klásť, čo sa týka hodnoty, dokonca ešte pod túto ľudskú lásku? Pozrite sa na ľudí, ktorí si božskú lásku, ten najvyšší ideál, predstavujú len ako všetko celkom ticho znášajúcu a navyše všetko odpúšťajúcu! Chcú božské spoznávať v tom, že si dovolí od oveľa nižších tvorov všetku nevychovanosť, ako to robí len najväčší slaboch, len najzbabelejší človek, ktorým sa preto pohŕda. Premýšľajte predsa o tom, aká nesmierna potupa je v tom zakotvená!

Ľudia chcú beztrestne hrešiť, aby potom svojmu Bohu spravili nakoniec ešte radosť tým, keď si od neho dajú odpustiť svoje hriechy bez vlastného odpykania! Predpokladať niečo také môže len nesmierna obmedzenosť, trestuhodná lenivosť alebo spoznanie beznádejnej vlastnej slabosti pre dobré chcenie na vzostup: Jedno je však práve také zavrhnutiahodné ako druhé.

Predstavte si božskú lásku! Krištáľovo jasnú, žiarivú, čistú a veľkú! Mohli by ste si pritom myslieť, že by mohla byť taká sladkasto-slabošská, ponižujúco povoľná, ako by to ľudia tak radi chceli? Chcú vybudovať mylnú veľkosť tam, kde si prajú slabosť, maľujú si klamný obraz, len aby si pritom mohli sami ešte niečo predstierať, aby sa mohli upokojovať nad vlastnými chybami, ktoré ich ochotne ponechávajú v službách temna. Kde je pritom sviežosť a sila, ktoré bezpodmienečne patria ku krištáľovej čistote božskej lásky? Božská láska je neoddeliteľná od najväčšej prísnosti božskej spravodlivosti. Ona je ňou dokonca sama. Spravodlivosť je láska, a láska opäť spočíva len v spravodlivosti. V nej samej spočíva aj božské odpustenie.

Je správne, keď cirkvi hovoria, že Boh všetko odpúšťa! A skutočne odpúšťa! V protiklade k človeku, ktorý dokonca i toho, kto odpykal nejakú malú vinu, sám považuje za trvalo nehodného a takýmto spôsobom myslenia sa dvojnásobne previňuje, pretože pritom nekoná podľa Božej vôle. Tu ľudskej láske chýba spravodlivosť.

Pôsobenie božskej tvorivej vôle očisťuje každého ľudského ducha od jeho viny pri vlastnom prežití alebo pri dobrovoľnom polepšení, len čo sa usiluje o nápravu.

Ak sa z týchto mlynov v hmotnosti vráti do duchovného, tak stojí v ríši svojho Stvoriteľa čistý a nehrá rolu, v čom kedysi schybil! Presne taký čistý ako ten, kto ešte nikdy neschybil. Lenže pôsobením božských zákonov vykročí na svoju cestu ako prvý, a v tejto skutočnosti spočíva záruka božského odpustenia, jeho milosti!

Nepočúvame dnes mnohokrát zdesenú otázku: Ako mohli nadísť tieto roky takej biedy z Božej vôle? Kde pritom zostáva láska, kde spravodlivosť? Takto sa pýta ľudstvo, tak sa pýtajú národy, často rodiny i jednotlivec! Nemal by to byť pre neho skôr dôkaz, že Božia láska je predsa trochu iná, ako si mnohí myslia? Pokúste sa predsa raz domyslieť všetko odpúšťajúcu Božiu lásku až do konca tak, ako sa ľudia kŕčovito snažia si ju predstavovať! Bez vlastného odpykania všetko znášajúcu a nakoniec ešte veľkodušne odpúšťajúcu. Musel by to byť žalostný výsledok! Považuje sa človek za takého cenného, že tým má trpieť jeho Boh? Alebo podľa toho ešte za cennejšieho ako Boh? Čo všetko sa skrýva v tejto namyslenosti ľudí. —

Pri pokojnom uvažovaní musíte naraziť na tisíce prekážok a k záveru môžete dospieť len vtedy, keď Boha znížite, keď ho urobíte nedokonalým.

On však bol, je a zostane dokonalý bez ohľadu na to, ako sa k tomu stavajú ľudia.

Jeho odpustenie spočíva v spravodlivosti. V ničom inom. A jedine v tejto neochvejnej spravodlivosti spočíva aj tá veľká, doteraz taká zneuznávaná láska!

Odvyknite si pritom merať podľa pozemského. Božia spravodlivosť a Božia láska sú určené ľudskému duchu. Hmotné pritom vôbec nehrá rolu. Veď ho sformoval len sám ľudský duch a bez ducha nemá život.

Prečo sa tak často mučíte čisto pozemskými maličkosťami, ktoré pociťujete ako vinu, hoci ňou vôbec nie sú.

Len to, čo duch pri čine chce, je rozhodujúce pre božské zákony vo stvorení. Táto duchovná vôľa však nie je myšlienkovou činnosťou, ale najvnútornejším cítením, vlastným chcením v človeku, ktoré jediné môže uviesť do pohybu zákony onoho sveta a aj ich samočinne do pohybu uvádza.

Božská láska sa ľuďmi strhnúť nedá; lebo v nej vo stvorení spočívajú aj železné zákony Božej vôle, ktorá je nesená láskou. A tieto zákony sa prejavujú tak, ako sa k nim človek stavia. Môžu ho priviesť až do blízkosti jeho Boha, alebo utvoria priehradu, ktorá sa nikdy nedá rozboriť inak než konečným prispôsobením sa človeka, čo je totožné s poslušnosťou, v ktorej samej môže nájsť svoju spásu, svoje šťastie. Je to jednoliate veľké dielo, ktoré nevykazuje nijaké nedostatky, nijaké trhliny. Každý blázon a každý hlupák, ktorý chce niečo iné, si pritom rozbije hlavu. —

Božská láska koná pritom len to, čo je pre každého ľudského ducha užitočné, nie však to, čo mu na zemi robí radosť a čo sa mu zdá príjemné. Ide vysoko nad to, pretože ovláda celé bytie. —

Nejeden človek si teraz veľmi často myslí: Ak sa očakáva bieda a zničenie, aby sa uskutočnila veľká očista, tak Boh musí byť natoľko spravodlivý, že vopred vyšle hlásateľa pokánia. Človek predsa musí byť vopred varovaný. Kde je Ján, ktorý zvestuje prichádzajúce udalosti?

Sú to nešťastníci vo svojej velikášskej myšlienkovej prázdnote! Za takými hlasmi sa skrýva len namyslenosť najväčšej dutosti. Veď by ste ho predsa pranierovali, uvrhli do žalára!

Otvorte predsa oči a uši! Nie sú hromadiace sa prírodné úkazy a katastrofy dosť vážnymi výstrahami? Nehovorí stav v Rusku a Číne vážnou rečou? Veď aj Nemci z blízkych pohraničných oblastí dosť často posielajú svoje sťažnosti, trpiac pod korbáčom svojich, našich nepriateľov! Lenže v tanci sa ľahkomyseľne prehliadajú všetky biedy a hrôzy blížnych! Nechce sa už nič vidieť ani počuť! —

Aj hlásateľ pokánia išiel napred, už pred dvetisíc rokmi, a Slovo, ktoré sa stalo človekom, mu šlo v pätách. Lenže ľudia sa horlivo snažili opäť zmazať a zatemniť čistý lesk Slova, aby príťažlivá sila jeho žiarenia postupne uhasla. —

A všetci, ktorí chcú Slovo vyhrabať z popínavého porastu, musia čoskoro pocítiť, ako sa poslovia z temna kŕčovito snažia zabrániť každému radostnému prebudeniu!

Dnes sa však už nebude znova opakovať to, čo sa dialo za čias Krista! Onoho času prišlo Slovo! Ľudstvo malo svoju slobodnú vôľu a rozhodlo sa vtedy v podstate pre zamietnutie, pre zavrhnutie! Odvtedy boli ľudia podrobení zákonom, ktoré sa samočinne pridružili k vtedajšiemu takto prejavenému slobodnému rozhodnutiu. Na ceste, ktorú si ľudia sami zvolili, nachádzali potom všetko ovocie svojho vlastného chcenia.

Kruh sa teraz čoskoro uzavrie. Hromadí sa to stále viac a dvíha sa ako val, ktorý sa čoskoro zrúti na ľudstvo, ktoré nič netušiac, žije v duchovnej tuposti. Na konci, v čase splnenia, mu, prirodzene, už nezostane slobodná voľba!

Musí teraz konečne zožať všetko, čo zasialo vtedy a aj na neskorších bludných cestách.

Všetci, ktorí kedysi za Kristových čias zavrhovali Slovo, sú dnes na zúčtovanie opäť inkarnovaní na tejto zemi. Dnes už nemajú nárok na predchádzajúcu výstrahu a opätovné rozhodnutie. Počas dvetisíc rokov mali dosť času na zmenu zmýšľania! Aj kto prijíma Boha a jeho stvorenie nesprávne vykladané a nesnaží sa pochopiť to čistejšie, ten to vôbec neprijal. Je to dokonca oveľa horšie, keďže nesprávna viera nedovoľuje pochopiť Pravdu.

No beda tomu, kto Pravdu falšuje alebo mení, aby sa k nemu hrnuli ľudia, pretože im je to v pohodlnejšej forme aj príjemnejšie. Taký človek na seba neuvaľuje len vinu falšovania a zavádzania, ale nesie ešte aj celú zodpovednosť za tých, ktorých sa mu podarilo privábiť tým, že Pravdu urobil pohodlnejšou alebo prijateľnejšou. Jemu potom nebude pomoci, keď príde hodina jeho odplaty. Zrúti sa do hlbín, ktoré ho už nikdy nevydajú, a právom! — Aj to smel Ján vidieť a varovať pred tým vo svojom Zjavení.

A keď sa raz začne veľká očista, tak človeku tentoraz nezostane čas vzpierať sa alebo sa dokonca stavať tomuto dianiu na odpor. Božské zákony, o ktorých si človek tak rád robí nesprávny obraz, sa potom prejavia neúprosne.

Práve v čase najväčších hrôz, aké kedy zem zažila, sa ľudstvo konečne naučí, že Božia láska má veľmi ďaleko od precitlivenosti a slabosti, ktoré sa jej opovážlivo pripisujú.

Viac ako polovica všetkých ľudí v prítomnosti vôbec nepatrí na túto zem!

Už v priebehu niekoľkých tisícročí ľudstvo kleslo natoľko a žije tak silno v temnote, že svojím nečistým chcením vybudovalo veľa mostov k temným sféram, ktoré sa nachádzajú veľmi hlboko pod touto pozemskou pláňou. Žijú tam tí, ktorí hlboko klesli, ktorých jemnohmotná hmotnosť nikdy nepripúšťala možnosť dostať sa hore na túto pozemskú pláň.

V tom spočívala ochrana pre všetkých žijúcich na zemi, ako aj pre samých týchto temných. Sú oddelení prirodzeným zákonom jemnohmotnej tiaže. Tam dole sa môžu vyzúriť vo svojich náruživostiach, vo všetkých nízkostiach bez toho, že by tým spôsobili škodu. Ba naopak. Ich nespútané vyžívanie sa tam zasahuje iba rovnorodých, práve tak ako vyžívanie týchto druhých zasahuje zase ich. Trpia tým vzájomne, čo vedie k dozrievaniu, nie však k ďalšej vine. Lebo prostredníctvom utrpenia sa v nich raz môže prebudiť odpor voči sebe samým a s odporom i prianie uniknúť z tejto ríše. Toto prianie časom vedie k mučivému zúfalstvu, ktoré môže napokon vyústiť do najvrúcnejších modlitieb, a tým aj do vážneho chcenia polepšiť sa.

Tak sa to malo stať. Lenže nesprávnym chcením ľudí sa stalo inak!

Ľudia svojím temným chcením vytvorili most do oblasti temna. Týmto spôsobom podali ruku tam žijúcim a pomocou príťažlivej sily rovnakého druhu im umožnili dostať sa hore na zem. Tu našli, prirodzene, aj príležitosť na novú inkarnáciu, ktorá pre nich podľa normálneho svetového diania ešte nebola predurčená.

Lebo na pozemskej pláni, kde prostredníctvom hrubohmotného môžu žiť spoločne so svetlejšími a lepšími, spôsobujú iba škodu a uvaľujú tým na seba novú vinu. To nemôžu robiť vo svojich nížinách; lebo ich rovnorodým prináša nízkosť len úžitok, pretože v nej azda predsa konečne spoznajú len seba samých a naučia sa k nej cítiť odpor, čo prispeje k polepšeniu.

Túto normálnu cestu všetkého vývoja človek teraz porušil nízkym použitím svojej slobodnej vôle, čím vytvoril jemnohmotné mosty k oblasti temna, takže tí, ktorí tam klesli, mohli ako divá svorka vtrhnúť na pozemskú pláň a teraz s jasotom zaľudňujú jej väčšiu časť.

Keďže svetlé duše musia ustúpiť pred temnom tam, kde temno získalo pevnú pôdu pod nohami, bolo pre temnejšie duše, ktoré sa tak neoprávnene dostali na pozemskú úroveň, ľahké inkarnovať sa niekedy aj tam, kam by inak bola vošla len svetlá duša. Temná duša našla pritom oporu v niekom z okolia nastávajúcej matky, kto jej umožnil udržať sa a vytlačiť svetlú dušu, aj keď matka alebo otec patrili k svetlejším.

Tým sa vysvetľuje aj hádanka, ako mohla prísť nejedna čierna ovca k dobrým rodičom. No ak nastávajúca matka lepšie dbá na seba a na svoje bližšie okolie, na svoje styky, tak sa to nemôže stať.

Môžeme v tom teda spoznávať len lásku, keď záverečné pôsobenie zákonov v úplnej spravodlivosti zmetie konečne z pozemskej pláne tých, ktorí sem nepatria, aby sa zrútili do onej ríše temna, kam podľa svojho druhu aj patria. Tak už nebudú môcť svetlejším prekážať vo vzostupe a na seba samých uvaľovať novú vinu, ale azda predsa ešte dozrejú v hnuse svojho vlastného prežívania. — —

Príde, samozrejme, doba, ktorá oceľovým zovretím uchopí srdcia všetkých ľudí, keď bude so strašnou neúprosnosťou vyhladená z každého ľudského tvora duchovná pýcha. Potom padne aj akákoľvek pochybnosť, ktorá teraz ľudskému duchu bráni spoznať, že božské nie je v ňom, ale vysoko nad ním. Že ono môže stáť len ako najčistejší obraz na oltári jeho vnútorného života, ku ktorému dvíha zrak v pokornej modlitbe. —

Nie je to blud, ale vina, keď sa ľudský duch priznáva k tomu, že by chcel byť tiež božský. Takéto vystatovanie ho musí priviesť k pádu; lebo sa to rovná pokusu vytrhnúť svojmu Bohu žezlo z ruky a strhnúť ho na ten istý stupeň, ktorý zaujíma človek, ba ktorý doteraz ani nedosiahol, pretože chcel byť niečím viac a hľadí do výšin, ktoré jednako nikdy nemôže dosiahnuť, ba ani spoznať. Tak nevšímavo prehliadal každú skutočnosť a sám sa urobil vo stvorení nielen úplne neužitočným, ale ešte niečím oveľa horším, priamym škodcom!

Nakoniec mu bude, v dôsledku jeho vlastného nesprávneho stanoviska, s hrozivou zreteľnosťou dokázané, že vo svojom terajšom takom hlbokom úpadku neznamená ani len tieň božskosti. Celý poklad pozemského poznania, ktorý v priebehu tisícročí namáhavo nazhromaždil, ukáže sa potom zdesenému pohľadu jeho očí ako ničotnosť; bezmocne sám na sebe zažije, ako sa mu ovocie jeho jednostranného pozemského úsilia stáva zbytočným, niekedy dokonca i kliatbou. Potom nech sa rozpomenie na svoju vlastnú božskosť, ak bude môcť! — —

Nezdolnou silou mu zahrmí v ústrety: „Na kolená, tvor, pred svojím Bohom a Pánom! Nepokúšaj sa sám rúhavo povyšovať na Boha!“ — —

Čudáctvo lenivého ľudského ducha ďalej nejde. —

Až potom môže toto ľudstvo pomýšľať aj na vzostup. To je potom zároveň tá doba, v ktorej sa zrúti všetko, čo nestojí na správnom základe. Klamné existencie, falošní proroci a združenia, ktoré sa utvorili okolo nich, sa rozpadnú sami od seba! Takto sa potom stanú očividnými aj všetky doterajšie nesprávne cesty. Nejeden samoľúby potom azda tiež s úžasom spozná, že stojí nad priepasťou a že, nesprávne vedený, rýchlo skĺzava nadol, zatiaľ čo pyšne predpokladal, že stúpajúc sa už blíži k Svetlu! Že otvoril ochrannú bránu bez toho, že by mal za ňou aj silnú obranu. Že k sebe pritiahol nebezpečenstvá, ktoré by bol v prirodzenom dianí prekonal. Blaho tomu, kto potom nájde pravú cestu na návrat!