63. Ja som vzkriesenie a život, nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa!

Ježiš, prichádzajúci z božského, oprávnene použil tieto slová, pretože mal prehľad o všetkom a ako jediný to mohol skutočne vysvetliť. Jeho posolstvo, ktoré sa nedá oddeliť od neho samého, ukazuje v zmätku nesprávnych názorov jasnú cestu nahor k Svetlu. To pre všetkých ľudských duchov znamená možnosť pozdvihnutia sa alebo vzkriesenia z hmotného, do ktorého sú ponorení pre svoj ďalší vývoj. Také vzkriesenie znamená pre každého život!

Počúvajte raz, prosím, pozorne: Všetko nízke a všetko zlé, teda všetko, čo nazývame temnom, jestvuje len v hmotnosti, v hrubohmotnosti a v jemnohmotnosti! Kto toto správne pochopí, ten už tým veľa získal.

Ak človek zmýšľa zle alebo aj nízko, tak nesmierne škodí sám sebe. Hlavná sila jeho chcenia prúdi potom ako vyslaný magnetický lúč v ústrety nízkemu, priťahuje tam v dôsledku svojej tiaže hutnejšie a pre túto hutnosť opäť aj temnejšie jemnohmotné, čím sa ľudský duch, z ktorého chcenie vychádza, zahaľuje týmto hutným druhom hmotnosti. Aj keď sa myseľ človeka zameriava prevažne len na pozemské, ako v područí nejakej náruživosti, čo nemusí byť len nemravnosť, hazardné hry a pitie, ale môže to byť aj vyhranená záľuba v niečom pozemskom, tak jeho ducha obklopí viac či menej hutný jemnohmotný obal postupom, ktorý som už spomenul.

Tento hutný, a tým aj temný obal prekáža duchu v akejkoľvek možnosti vzostupu a pretrváva dovtedy, kým tento duch nezmení druh svojho chcenia.

Len vážne chcenie a vážne úsilie o vysoké duchovné môže narušiť a nakoniec celkom odstrániť taký obal; keďže sa mu potom nedostáva prílevu sily rovnorodého druhu, pomaly stráca oporu a nakoniec rozložený odpadne, aby tým duchu uvoľnil cestu k vzostupu.

Jemnohmotnosťou nie je azda mienené zjemnenie tejto viditeľnej hrubohmotnosti, ale je to druh celkom cudzí tejto hrubohmotnosti, inej podstaty, ktorý sa však napriek tomu môže nazývať hmotnosťou. Je priechodom k bytostnému, z ktorého pochádza duša zvierat.

Ak ľudia zostanú v hmotnosti, potom raz musia byť, prirodzene, vtiahnutí do rozkladu všetkého hmotného, ktorému je hmotnosť podrobená, pretože v dôsledku svojho obalu sa od hmotnosti už nemôžu odpútať v pravý čas.

Oni, ktorí sú do hmotnosti vnorení pre svoj vývoj na vlastnú žiadosť, v nej zostanú spútaní, ak sa nebudú pridržiavať správnej cesty! Nedokážu sa z nej opäť vynoriť, aj keby to znamenalo vzkriesenie v ústrety Svetlu. — —

Na bližšie vysvetlenie nech vám poslúži, že každý vývoj duchovného zárodku, ktorý túži po uvedomení svojho osobného „ja“, vyžaduje ponorenie do hmotnosti. Len prežívaním v hmotnosti sa môže takto vyvinúť. Inej cesty pre neho niet. Nie je však do toho vari nútený, lež stane sa to iba vtedy, keď sa v ňom prebudí vlastné želanie. Jeho prianie ho potom ženie v ústrety nevyhnutnému vývojovému pochodu. Von z takzvaného raja nevedomosti, a tým aj von z nezodpovednosti.

No ak ľudia nesprávnym prianím stratia v hmotnosti správnu cestu, ktorá vedie zase nahor, naspäť k Svetlu, potom ďalej blúdia v hmotnosti.

Pokúste sa raz pozorovať dianie v hrubohmotnosti. Vznik a zánik vo svojom najbližšom a vám viditeľnom okolí.

Všimnete si v klíčení, raste, dozrievaní a rozklade formovanie, teda spájanie základných látok, dozrievanie a zase prechod do pôvodných látok rozkladom, teda rozpadom sformovaného pri práchnivení. Vidíte to pri vode, aj pri takzvanom zvetrávaní kameňov, pri rastlinách a zreteľne pri zvieracích a ľudských telách. Ale ako tu v malom, presne tak sa to deje aj vo veľkom a napokon aj v celom svetovom dianí. Nielen v hrubohmotnosti, ktorá je pozemskému človeku viditeľná, ale aj v jemnohmotnosti, v takzvanom záhrobí, ktoré však nemá ešte nič spoločné s rajom. — —

Celá hmotnosť visí ako veľký veniec v najspodnejšej časti stvorenia a pohybuje sa v obrovskom kruhu, ktorého obeh trvá mnoho miliónov rokov. V dianí veľkého stvorenia sa teda všetko otáča nielen okolo seba, ale to celé sa nezadržateľne ešte extra pohybuje v obrovskom kolobehu. Ako tento veľký kolobeh prebiehal od prvého zhlukovania až po dnešné zavŕšenie, tak pokračuje rovnakým spôsobom aj ďalej, neochvejne, až sa začne a uskutoční opätovný rozklad na pralátku. Krúženie bude potom napriek tomu pokojne pokračovať ďalej aj s touto pralátkou, aby sa v nasledujúcom novom zhluknutí zase vytvorili nové svety, skrývajúce v sebe panensky neopotrebované sily.

Taký je veľký priebeh vývoja, ktorý sa večne opakuje tak v tom najmenšom, ako aj v tom najväčšom. A nad týmto kolobehom pevne stojí prvé, duchovne čisté stvorenie, takzvaný raj. Ten, v protiklade k sformovanej hmotnosti, rozkladu nepodlieha.

V tomto večnom, žiarivo nad kolobehom stojacom čisto duchovnom spočíva východisko nevedomého duchovného zárodku človeka. A je to opäť duchovné, ktoré je pre ľudského ducha, ktorý sa v hmotnosti stal sebauvedomeným, a tým aj osobnosťou, zase konečným cieľom. Vychádza ako nevedomý a nezodpovedný zárodok. Späť sa vracia ako skutočná, vedomá, a tým aj zodpovedná osobnosť, ak... na svojej nevyhnutnej ceste hmotnosťou nepoblúdi a v dôsledku toho v nej neuviazne, ale oslávi z nej vzkriesenie ako úplne vedomý ľudský duch. Radostné opätovné vynorenie sa z hmotnosti v ústrety tejto svetlej večnej časti stvorenia.

Pokým sa teda ľudský duch nachádza v hmotnosti, koná s ňou časť veľkého večného kolobehu, prirodzene, bez toho, že by to sám spozoroval. A tak sa jedného dňa dostane konečne spolu s ňou aj na onú hranicu, kde tá časť svetov, v ktorej sa nachádza, je pomaly unášaná do rozkladu. Potom je však pre všetkých ľudských duchov, nachádzajúcich sa ešte v hmotnosti, najvyšší čas, aby sa poponáhľali stať takými, aby mohli vystúpiť nahor k bezpečnému jasnému prístavu večnej ríše, aby teda našli pravú a predovšetkým aj najkratšiu cestu, ako sa dostať z dosahu začínajúcich sa nebezpečenstiev v hmotnosti, skôr než ich budú môcť strhnúť so sebou.

Ak to ľudský duch nedokáže, tak to bude pre neho stále ťažšie a nakoniec bude prineskoro!

Bude potom so všetkým ostatným vtiahnutý do pozvoľného rozkladu, a pritom bude roztrhané jeho získané osobné „ja“. Podstúpením tisícorakých múk sa znovu stane nevedomým duchovným semenom. To je to najhroznejšie, čo sa môže stať osobne vedomému duchu.

Sú to všetci tí, ktorí svoju osobnosť vyvíjali nesprávnym smerom. Musia ju preto zase stratiť ako nepotrebnú a škodlivú. Treba pripomenúť, že rozklad sa nerovná vari zničeniu. Zničené nemôže byť nič. Je to len uvedenie do pôvodného stavu. U takto zatratených sa zničí doteraz získané osobné „ja“, čo sa deje za najväčších múk.

Takí zatratení alebo zavrhnutí tým prestávajú byť hotovými ľudskými duchmi, zatiaľ čo ostatní smeli vojsť ako sebauvedomení duchovia do večnej ríše radosti a Svetla, vedome sa tešiac zo všetkej tej nádhery. —

Ako obilné pole prináša po rade rokov stále horšiu úrodu a len zmenou osiva sa mu dostane sviežej sily, nie inak je to v celej hmotnosti. Aj tá sa raz opotrebuje a rozkladom a obnovenou väzbou musí dostať novú silu. Ale také deje vyžadujú milióny rokov. No aj v priebehu mnohých miliónov rokov nadíde raz jeden určitý rok ako rozhodujúce rozhranie nevyhnutného roztriedenia všetkého potrebného od nepotrebného.

A tento okamih sme teraz vo veľkom kolobehu dosiahli. Ľudský duch, nachádzajúci sa v hmotnosti, sa musí konečne rozhodnúť pre vzostup, inak ho hmotnosť zadrží a zovrie pre neskôr prichádzajúci rozklad..., ktorý je večným zatratením, z ktorého už nikdy nie je možné duchovné osobne sebauvedomené vzkriesenie a vzostup do svetlej večnej časti stvorenia, ktorá je nad taký rozklad povznesená. —

V prirodzenom vývoji celku je už dávno odňatá akákoľvek možnosť, aby sa duchovné zárodky, túžiace po uvedomení, mohli inkarnovať na túto prezretú pozemskú pláň, keďže by potrebovali príliš veľa času na to, aby ako seba si vedomí duchovia mohli ešte včas odísť z tejto hmotnosti. V prirodzenom dianí vedie cesta duchovných zárodkov len na také časti svetov, ktoré sú v tomto smere rovnorodé, takže nevyhnutný vývoj vyžaduje práve toľko času, koľko v krajnom prípade potrebuje aj duchovný zárodok na svoje zdokonalenie. Len rovnorodosť vývojového stupňa uvoľňuje duchovnému zárodku cestu, zatiaľ čo väčšia zrelosť niektorej časti svetov vytvára pre nehotový duchovný zárodok úplne nepriestupné hranice. I tu je celkom nemožná akákoľvek výčitka nespravodlivosti a nedostatku. Každý ľudský duch môže preto pri najvyššej zrelosti svojho hmotného okolia, v ktorom sa pohybuje, stáť súčasne zrelý na onej hranici, na ktorej sa teraz nachádza časť hmotnosti, ktorú toho času obývame.

Niet ani jediného, ktorý by nemohol byť zrelý! Nerovnosť medzi ľuďmi je len nevyhnutný dôsledok ich vlastného slobodného chcenia. Teraz hmotnosť prechádza z prezretosti do rozkladu, a tým je zároveň hnaná v ústrety svojmu znovuzrodeniu.

No pre žírne polia ľudských duchov nadchádza kosba, žatva, a tým aj triedenie. Všetko zrelé bude pôsobením prirodzených zákonov vyzdvihnuté k Svetlu, čím sa pozvoľna odstráni jemnohmotný obal, aby sa duch, od neho oslobodený, vedome vzniesol do ríše rovnorodého, všetkého večne-duchovného. Ale neschopné bude zadržané v hmotnosti samovoľne zavinenou hutnosťou svojho jemnohmotného tela. Osud týchto ľudí je potom taký, že ich jemnohmotné telo zostáva podrobené nastávajúcim zmenám v hmotnosti a musí v nej trpieť najbolestnejším rozkladom, trvajúcim tisícročia. Veľkosť takých múk zasiahne nakoniec ľudského ducha natoľko, že stratí sebauvedomenie. Tým sa taktiež rozpadne uvedomovaním získaná forma verného obrazu Boha, teda ľudská forma. Po úplnom rozklade hmotného späť na pralátku sa uvoľňuje aj to, čo sa opäť stalo nevedome-duchovným a vznesie sa nahor k svojmu druhu. No nevracia sa tam ako vedomý ľudský duch, lež ako nevedomé semeno, ktoré raz od začiatku začne celé svoje putovanie v novej časti svetov znova prebudeným prianím.

Z tohto vysokého hľadiska, teda pozerajúc zhora nadol, volil Kristus, ako vždy, svoje slová, a tým opísal celkom prirodzený priebeh vzkriesenia z hmotnosti, do ktorej sa ponorilo zrnko ducha.

Vmyslite sa len raz do toho, že sami stojíte nad hmotnosťou.

Pod vami leží ako zorané pole rozprestretá celá hmotnosť vo svojich mnohých druhoch. Duchovné zárodky, prichádzajúce zhora, sa noria do hmotnosti. A pozvoľna, po dlhom čase, sa z nej vynárajú v mnohých medziobdobiach hotoví ľudskí duchovia, ktorí sa hmotným prežívaním stali sebauvedomenými a v túžbe po vyššom úsilí môžu odhodiť a zanechať všetko hmotné. Slávia tým vzkriesenie z hmotnosti!

Ale nie všetky zárodky sa zrelé opäť vracajú na povrch. Nejeden z nich zaostane a musí v nej bez úžitku zahynúť. —

Je to všetko presne tak ako na obilnom poli.

Ako sa pri pšeničnom zrne odohráva celý ten tajuplný vlastný vývoj v zemi, ktorá je na to potrebná, tak u duchovného zárodku prebieha hlavný vývoj v celej hmotnosti. —

Kristus každou svojou vetou vždy obrazne vysvetľuje nejaké prirodzené dianie vo stvorení. — —

Ak teda povedal: „Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom môjho posolstva“ alebo „prostredníctvom môjho Slova“, alebo „prostredníctvom mňa“, je to to isté. Znamená to toľko ako: „Nikto nenájde cestu, iba prostredníctvom toho, čo hlásam.“ Jedno znamená to isté čo druhé. Podobne ak hovorí: „Svojím posolstvom vám prinášam možnosť vzkriesenia z hmotnosti, a tým aj život“, alebo: „Svojím Slovom som pre vás vzkriesenie i život“.

Ľudia majú pochopiť zmysel slov, ale nie zakaždým znova miasť seba samých slovičkárstvom. — — —