60. Syn Človeka

Od zločinu spáchanom na Synovi Božom, na zvestovateľovi Pravdy, Ježišovi z Nazareta, leží to ako kliatba na ľudstve, že nespoznalo práve pre ľudí najdôležitejšie proroctvo tohto najväčšieho zo všetkých prorokov a ešte aj dnes pred ním stojí nič netušiace ako s nepriehľadnou páskou na očiach. Strašným následkom toho bude, že veľká časť ľudí sa bude pred zavrhnutím tackať okolo tejto jedinej možnosti svojej záchrany, v ústrety zničeniu.

Je to proroctvo o príchode Syna Človeka, ktoré Syn Boží predniesol za neprestajných útokov más, ktoré, stojac v temne, museli, prirodzene, nenávidieť zvestovateľa Pravdy, no súčasne ako hviezdu nádeje, a predsa zase aj ako vážne varovanie. Tá istá vlna mylných pocitov a myšlienok, ktorá vtedy nepripustila spoznať Syna Božieho v jeho podstate, zmiatla pochopenie dôležitosti tohto zvestovania už v čase jeho vzniku. Ľudský duch bol príliš zatemnený, príliš zaujatý sám sebou, než aby také vznešené Božie posolstvá mohol ešte prijímať neskalene. Posolstvá, ktoré prichádzali z výšin nad kruhom jeho vlastného pôvodu, skĺzli popri jeho sluchu bez dojmu. K porozumeniu by bola patrila viera vedomého presvedčenia, akej vtedy neboli schopní ani stúpenci. Pôda, na ktorú padali Vykupiteľove slová, bola ešte príliš divo zarastená. Navyše sa mocné prežitia a duševné otrasy zhlukli okolo Spasiteľa len do niekoľkých rokov, v dôsledku čoho sa všetko muselo citovo koncentrovať na jeho osobu natoľko, že sa patrične nedbalo na jeho reč o inej osobe vo vzdialenej budúcnosti, ale spájalo sa to opäť s ním samým.

Tak pretrval omyl v názoroch ľudí až po dnešok, keďže neveriaci sa o slová Spasiteľa nestarali a veriaci zase násilne potláčali každé vážne kritické skúmanie tradícií práve pre svoju náboženskú vieru v posvätnej ostýchavosti, že sa nesmú príliš dotýkať týchto Spasiteľových slov. Pritom však prehliadali, že nešlo o jeho skutočné pôvodné a vlastné slová, ale iba o podania, ktoré boli spísané po dlhom čase po jeho pozemskom putovaní. Tým však podliehali, prirodzene, aj neúmyselným zmenám ľudského rozumu a ľudského osobného názoru. Zaiste je aj niečo veľké v tomto úctivom zachovávaní čisto ľudského podania, a preto proti tomu ani nemá byť vyslovená výčitka.

To všetko však nebráni prekážajúcim následkom mylného názoru, ktorý vznikol bludným podaním, keďže zákony zvratného pôsobenia sa nedajú zrušiť ani v tomto prípade. Aj keď sa to v rozuzlení prejaví pre ľudského ducha len ako mreže, prekážajúce v ďalšom vzostupe, predsa to znamená osudné zastavenie a nenapredovanie tak dlho, kým v ňom neožije oslobodzujúce slovo vyjasnenia.

Ten, kto verí v Syna Božieho a v jeho slová a oživil ich v sebe, teda ich má správne ujasnené a koná podľa nich, nepotrebuje, samozrejme, čakať na zasľúbeného Syna Človeka, keďže on nemá priniesť nič iné než to isté, čo už priniesol Syn Boží. Ale pritom sa predpokladá, že slovám Syna Božieho skutočne porozumel a že tvrdošijne nelipne na mylných tradíciách. Ak sa v niečom pripútal na bludy, potom nebude môcť dokončiť svoj vzostup, kým sa mu nedostane vysvetlenia, ktoré zostalo vyhradené Synovi Človeka, pretože obmedzený ľudský duch nie je schopný sám sa vyslobodiť z popínavých rastlín, ktoré teraz bujne prerastajú Pravdu.

Ježiš označil príchod Syna Človeka za poslednú možnosť záchrany a poukázal aj na to, že s ním vypukne súd, že teda tí, ktorí ani potom nebudú chcieť alebo, inak vyjadrené, nebudú pre svoju vlastnú tvrdošijnosť či lenivosť ochotní prijať vysvetlenie, budú musieť byť s konečnou platnosťou zavrhnutí. Z toho vyplýva, že v ďalšom dôsledku sa už nenaskytne opätovná možnosť na uvažovanie a rozhodovanie. Je v tom aj zjavné ohlásenie rázneho zásahu, ktorý urobí koniec zhovievavému čakaniu. To zase svedčí o prichádzajúcom boji Svetla proti všetkému temnu, ktorý sa musí skončiť násilným zničením všetkého temna.

Že sa niečo také odohrá podľa ľudských očakávaní, prianí a predstáv, to sa nedá predpokladať; lebo proti tomu hovoria všetky doterajšie udalosti. Ešte nikdy predtým v minulosti sa neukázalo, že by ľudské zmýšľanie bolo zajedno s prejavmi božskej vôle. Vždy bola skutočnosť iná ako predstavy ľudí a až oveľa neskôr prišlo potom niekedy pomaly poznanie toho, čo sa stalo. Ani tentoraz sa nedá dúfať v nejakú zmenu, keďže zmýšľanie ľudí a ich názory v porovnaní s minulosťou v ničom nezískali, ale naopak stali sa ešte oveľa „reálnejšími“.

Syn Človeka! On i jeho doba sú dosiaľ zahalené závojom. Aj keď sa v nejednom duchu prebúdza nejasné tušenie, túžba po dni jeho príchodu, tak bude aj nejeden túžiaci pravdepodobne nič netušiac prechádzať popri ňom, nebude ho chcieť spoznať, pretože jeho očakávanie mu klamne predstieralo iné splnenie. Človek sa môže len veľmi ťažko vyrovnať s myšlienkou, že božské na zemi, poslúchajúc Boží zákon, nemôže byť navonok iné než sami ľudia. Chce božské silou-mocou vidieť len ako nadpozemské, a predsa sa už, žiaľ, tak spútal, že by ani nebol schopný na nadpozemské správne hľadieť, nie to ešte zniesť ho. To však vôbec nie je potrebné!

Človek, ktorý v prirodzených zákonoch celého stvorenia hľadá vôľu svojho Boha, ten ju v nich bude čoskoro aj spoznávať a nakoniec bude vedieť, že božské k nemu môže prísť len po cestách týchto železných zákonov, nie inak. V dôsledku toho sa stane ostražitým a všetko, čo ho pritom stretne, bude starostlivo skúmať, ale iba z hľadiska božských zákonov, nie podľa ľudských názorov. Tak v pravej hodine spozná aj toho, ktorý mu v Slove prináša oslobodenie. Spozná ho vlastným skúmaním prineseného Slova, nie podľa pokriku más.

Každý rozmýšľajúci človek musel už sám prísť na to, že Syn Boží a Syn Človeka nemôžu byť jedna osoba! Rozdiel je celkom zreteľne vyjadrený v samých slovách.

Čisté Božstvo Syna Božieho nieslo v sebe počas svojho vyslania a vtelenia, prirodzene, práve pre to čisté božské aj podmienku znovuzjednotenia s Božstvom. Z povahy veci to vôbec nie je inak možné. To potvrdzuje i poukazovanie samého Syna Božieho na jeho „znovuzjednotenie s Otcom“ a výrok o jeho „opätovnom vstupe k Otcovi“. Podľa toho musela mať misia Syna Božieho, ako prostredníka medzi Božstvom a stvorením, časovo obmedzené trvanie. Syn Boží, ktorý ako čisto božský musí byť príťažlivou silou silnejšej rovnorodosti bezpodmienečne opäť pritiahnutý k božskému pôvodu a po odložení všetkého na ňom prichyteného nebožského je nútený tam aj zotrvať, nemohol preto pre ľudstvo zostať večným prostredníkom medzi Božstvom a stvorením. Tak by potom opätovným vstupom Syna Božieho k Otcovi bola vznikla nová priepasť a zase by chýbal prostredník medzi čistým Božstvom a stvorením. Syn Boží teda sám ľudstvu zvestoval príchod Syna Človeka, ktorý potom zostane večným prostredníkom medzi božským a stvorením. V tom spočíva nesmierna láska Stvoriteľa k jeho stvoreniu.

Rozdiel medzi Synom Človeka a Synom Božím je v tom, že Syn Človeka sa síce zrodil z čisto-božského, ale súčasne sa spojil s vedome-duchovným, takže stojí akoby jednou nohou v božskom a druhou súčasne v najvyššom vedome-duchovnom. Je časťou z každého a tvorí tak trvalý most medzi božským a vrcholom stvorenia. Toto spojenie však so sebou donáša príkaz zostať odlúčený od čisto-božského, ale napriek tomu pripúšťa vstup do božského, ba dokonca ho vyžaduje.

Duchovný dodatok k božskému zabraňuje len znovuzjednoteniu, ktoré by inak bolo nevyhnutné. Že je to len opakovaná obeť lásky Stvoriteľa a splnenie zasľúbenia takej veľkosti, akú môže dať a splniť len sám Boh, to ľudstvo sotva niekedy pochopí. To je ten rozdiel medzi Synom Božím a Synom Človeka. To dáva aj oprávnenie na pomenovanie Syn Človeka; lebo v ňom sa uskutočnilo narodenie blížencov, raz ako Syna z božského, a na druhej strane ako Syna z vedome-duchovného, z ktorého nevedomých výbežkov pochádza zárodok ľudského ducha.

Misia Syna Človeka je pokračovaním a zavŕšením misie Syna Božieho, keďže misia Syna Božieho mohla byť len prechodná. Ona je teda spolu s týmto pokračovaním do zavŕšenia súčasne jeho utvrdením.

Zatiaľ čo Syn Boží sa narodil bezprostredne pre svoju pozemskú misiu, Syn Človeka musel ešte pred svojou misiou preputovať oveľa väčší okruh, kým mohol vstúpiť do svojej vlastnej misie. Podmienka splnenia jeho úlohy, ktorá bola v porovnaní so Synom Božím aj pozemskejšia, spočívala v tom, že aj keď prichádzal z najvyšších výšin, musel prejsť aj najhlbšími hlbinami. Nielen na onom svete, ale aj na zemi, aby mohol na sebe samom „prežiť“ všetku bolesť a všetko utrpenie ľudí. Až vďaka tomu bude schopný, potom, keď príde jeho hodina, účinne zasiahnuť do nedostatkov a prinášajúcou pomocou urobiť zmenu. Z tohto dôvodu nesmel stáť mimo prežívania ľudstva, ale vlastným prežívaním sa musel plne zúčastniť aj na jeho trpkých stránkach a musel nimi trpieť. Zase len kvôli ľuďom muselo takto prebiehať toto jeho obdobie učenia. Ale práve to, pretože ľudskému duchu v jeho obmedzenosti zostáva takéto vyššie riadenie nezrozumiteľné a on je schopný posudzovať len podľa vonkajška, sa mu budú snažiť vytýkať, aby aj jemu, ako svojho času Kristovi, sťažovali jeho úlohu. Práve to, čo musel vytrpieť kvôli ľuďom, aby spoznal najbolestnejšie miesta ich omylov, čo teda vytrpel alebo prežitím spoznal pre budúce blaho ľudí, budú chcieť použiť ako kameň, aby ho ním v rastúcej nenávisti trafili, podnecovaní temnom, chvejúcim sa strachom pred zničením.

Že sa niečo také neuveriteľné môže stať ešte raz, napriek skúsenostiam pri pozemskom putovaní Syna Božieho, nie je nevysvetliteľné, pretože v skutočnosti viac ako polovica ľudí prebývajúcich toho času na zemi na ňu vôbec nepatrí, ale mali by dozrievať v oveľa hlbších a temnejších oblastiach! Príčinou toho je len trvalý duševný úpadok, zavinený vzmáhajúcimi sa otrokmi svojho vlastného nástroja, obmedzeného rozumu. Obmedzený rozum, ako jediný vládca, bude vždy ako čisto pozemský podporovať len všetko materiálne, a tým bude tiež pestovať k tomu sa pridružujúce zlé sprievodné účinky. Z toho vyplývajúci úpadok vyššieho chápania vytvoril prielom a podal nadol ruku, pomocou ktorej sa mohli nahor vyšplhať a inkarnovať duše, ktoré by sa inak pre svoju duchovnú tiaž nikdy nemohli dostať z hustej temnoty až na zemský povrch. Predovšetkým sú to aj čisto zvieracie pocity pri plodení, ako aj iná dychtivosť po pozemských pôžitkoch, čo v demoralizovanej dobe pôsobí už stáročia tak, že nahor sa môžu vyšvihnúť menejcenné duše. Tie potom trvalo obklopujú nastávajúce matky a pri vhodnej príležitosti sa inkarnujú, pretože pred temnom všetko svetlé doteraz dobrovoľne ustupovalo, aby sa nepošpinilo.

Tak postupne došlo k tomu, že jemnohmotné okolie zeme sa stávalo čoraz hutnejším a temnejším, a tým aj ťažším, až takým ťažkým, že dokonca ani samú hrubohmotnú zem nepustí na dráhu, kde by bola prístupnejšia vyšším duchovným vplyvom. A keďže väčšina všetkých inkarnovaných patrí vlastne do oblastí, ktoré sa nachádzajú oveľa hlbšie než sama zem, tak sa preto aj v tom prejaví len božská spravodlivosť, keď také duše budú odstránené, aby klesli nazad tam, kam vlastne patria, kde vo svojej absolútnej rovnorodosti už nebudú mať príležitosť uvaliť na seba ešte novú vinu, a tým v utrpení svojej vlastnej sféry budú lepšie dozrievať pre vzostupnú zmenu.

Nebude to ľudská vôľa, ktorá by raz mohla uznať Bohom vyslaného Syna Človeka, ale Božia moc ho má vyzdvihnúť v hodine, keď ľudstvo bude v bezmocnom náreku úpenlivo prosiť o spásu. Potom zmĺknu urážky, keďže hrôza také ústa zavrie, a ochotne sa budú prijímať všetky dary, ktoré Stvoriteľ prostredníctvom neho ponúkne tvorom. Kto ich však nebude chcieť od neho prijať, ten bude zavrhnutý na všetky veky.