61. Blúdenie

Hľadajúc pozdvihuje nejeden človek zrak k Svetlu a Pravde. Jeho prianie je síce veľké, ale veľmi často mu chýba vážne chcenie! Viac ako polovica všetkých hľadajúcich nie je pravá. Prinášajú si svoju vlastnú vyhranenú mienku. Keby ju mali čo i len trochu zmeniť, tak oveľa radšej odmietnu všetko, čo je pre nich nové, aj keď v tom spočíva Pravda.

Tisíce z nich musia v dôsledku toho klesnúť, pretože zapletením sa do bludného presvedčenia prekážali voľnosti pohybu, ktorú potrebujú na záchranu povznesením sa nahor.

Vždy sa nájde určité množstvo takých, ktorí sa domnievajú, že už pochopili všetko pravé. Po tom, čo počuli a čítali, nezamýšľajú podrobiť prísnemu skúmaniu aj seba.

Pre takých, prirodzene, nehovorím!

Nehovorím ani k cirkvám a stranám, ani k rádom, sektám a spolkom, lež hovorím celkom jednoducho iba k samému človeku. Je mi vzdialené boriť niečo jestvujúce; lebo ja staviam a doplňujem doteraz neriešené otázky, ktoré v sebe musí nosiť každý človek, len čo trocha premýšľa.

Len jedna základná podmienka je nevyhnutná pre každého poslucháča: vážne hľadanie Pravdy. Má v sebe skúmať a oživovať slová, ale nedbať na rečníka. Inak z toho nebude mať úžitok. Pre všetkých tých, ktorí sa o to nesnažia, je každý obetovaný čas vopred stratený.

Je neuveriteľné, ako naivne chce väčšina všetkých ľudí kŕčovito ostať nevedomá v tom, odkiaľ prichádzajú, čím sú a kam idú!

Narodenie a smrť, nerozlučné póly každého pozemského bytia, nesmú byť pre človeka tajomstvom.

V názoroch, ktoré chcú vysvetliť bytostné jadro ľudí, panuje rozháranosť. Je to následok chorobného velikášstva pozemšťanov, ktorí sa namyslene vystatujú, že ich bytostné jadro je božské!

Len sa pozrite na ľudí! Môžete v nich nájsť božské? Toto hlúpe tvrdenie by sa muselo označiť za rúhanie, keďže znamená znižovanie božského.

Človek nemá v sebe ani prášok božského!

Tento názor je iba chorobné vystatovanie, ktorého príčinou je len vedomie, že niečo nemôže pochopiť. Kde je ten človek, ktorý môže čestne povedať, že sa mu taká viera stala aj presvedčením? Kto vážne vstúpi do seba, ten to musí poprieť. Zreteľne cíti, že je to len túžba, prianie mať v sebe božské, ale nie istota! Hovorí sa celkom správne o Božej iskre, ktorú človek nosí v sebe. Táto iskra Boha je však duch! On nie je časťou Božstva.

Výraz iskra je celkom správne označenie. Iskra sa vyvíja a vyšľahne bez toho, že by si so sebou vzala alebo v sebe niesla niečo z podstaty sploditeľa. Tak je to aj tu. Božia iskra nie je samo božské.

Kde sa také chyby objavujú už vzhľadom na pôvod bytia, tam musí zlyhať celý postup! Ak som staval na chybnom základe, musí sa raz celá stavba zakolísať a zrútiť.

Pôvod predsa poskytuje oporu celému bytiu a vývoju každého jednotlivca! Kto sa teda snaží, ako je to zvyčajné, siahať vysoko nad svoj pôvod, načahuje sa za niečím, čo je pre neho nedosiahnuteľné, a podľa celkom prirodzeného diania stráca akúkoľvek oporu.

Ak napríklad siahnem po vetve stromu, ktorá je svojou pozemskou podstatou rovnorodá s mojím pozemským telom, získam v tejto vetve oporu a môžem sa preto po nej vyšvihnúť nahor.

No ak siahnem nad túto vetvu, tak nemôžem v inorodej podstate vzduchu nájsť nijaký oporný bod, a... preto sa ani nemôžem dostať nahor! To je predsa jasné.

Presne tak je to s vnútornou podstatou človeka, ktorá sa nazýva duša a jej jadro duch.

Ak chce mať tento duch zo svojho pôvodu nevyhnutnú oporu, ktorú potrebuje, tak sa, samozrejme, nesmie snažiť siahať do božského. To by bolo potom neprirodzené; lebo božské je oveľa vyššie nad tým, je úplne inej podstaty!

A predsa hľadá človek vo svojej domýšľavosti spojenie na tomto mieste, ktoré nikdy nemôže dosiahnuť, a tým narušuje prirodzené dianie. Ako hrádza ponorí sa jeho nesprávne prianie prekážajúco medzi neho a jemu potrebný prílev sily z pôvodu. Sám sa od neho odrezáva.

Preto preč s takými omylmi! Až potom môže ľudský duch plne rozviť svoju silu, ktorú dnes ešte nevšímavo prehliada, a stane sa tým, čím môže byť a má byť, pánom vo stvorení! No treba zdôrazniť, len vo stvorení, nie nad ním.

Len božské je nad celým stvorením. —

Boh sám, pôvod všetkého bytia a života, je, ako už to slovo hovorí, božský! Ale človek, čo nie je neznáme, bol stvorený z Jeho Ducha!

Človek teda nepochádza priamo z Boha, ale z Jeho Ducha! Božské a duchovné nie sú totožné, Duch je vôľa Boha. Až z tejto vôle vzniklo prvé stvorenie, ale nie z božského! Pridržme sa predsa tejto jednoduchej skutočnosti, ona dáva možnosť lepšieho porozumenia.

Predstavme si však raz na porovnanie vlastnú vôľu. Tá je činom, nie však časťou človeka, inak by sa človek musel časom rozplynúť vo svojich mnohých činoch vôle. Nezostalo by z neho vôbec nič.

Inak to nie je ani u Boha! Jeho vôľa stvorila raj! Ale Jeho vôľa je Duch, ktorého nazývame „Duch Svätý“. Raj bol opäť len dielom tohto Ducha, nebol časťou jeho samého. V tom spočíva odstupňovanie smerom nadol. Tvorivý Duch Svätý, teda živá vôľa Boha, sa vo svojom stvorení nerozplynul. Nevložil do neho ani časť zo seba, ale on sám zostal celkom mimo stvorenia. O tom hovorí už aj Biblia úplne jasne a zreteľne slovami: „Boží Duch sa vznášal nad vodami“, nie Boh vo vlastnej osobe! To je predsa rozdiel. Ani človek nemá teda v sebe nič z Ducha Svätého, ale iba z toho ducha, ktorý je dielom, činom Ducha Svätého.

Namiesto toho, aby sa teraz ľudia zaoberali touto skutočnosťou, chceli by tu ešte nasilu vytvoriť medzeru! Spomeňte si len na známy názor na prvé stvorenie, na raj! Mal byť bezpodmienečne na tejto zemi. Malý ľudský rozum tým zhrnul dianie vyžadujúce milióny rokov do svojho úzkeho kruhu, obmedzeného priestorom a časom, a predstavil sa ako stredobod a os všetkého svetového diania. Následok toho bol taký, že tým ihneď stratil cestu ku skutočnému východisku života. Namiesto tejto jasnej cesty, na ktorú už nedovidel, si musel vo svojich náboženských názoroch nájsť náhradu, ak sám seba nechcel označiť za pôvodcu všetkého bytia a života, a tým za Boha. Túto náhradu mu doteraz poskytoval výraz „viera“! A na toto slovo „viera“ odvtedy chorľavie celé ľudstvo! Ba ešte viac, toto nespoznané slovo, ktoré malo nahradiť všetko stratené, sa stalo úskalím, ktoré zapríčinilo úplné stroskotanie!

S vierou sa uspokojí len každý lenivec. A je to opäť viera, ktorej sa môžu chytiť posmievači. A slovo „viera“, nesprávne vykladané, je závorou, ktorá dnes ľudstvu prekáža v ceste jeho ďalšieho napredovania.

Viera nemá byť plášťom, ktorý veľkomyseľne zakrýva všetku lenivosť myslenia a ktorý sa na ducha ľudí spúšťa ako príjemne ochromujúca spavá choroba! Viera sa má v skutočnosti stať presvedčením. Lenže presvedčenie vyžaduje život a najdôkladnejšie skúmanie!

Kde ostane hoci len jedna medzera, jedna nevyriešená záhada, tam je presvedčenie nemožnosťou. Preto človek nemôže mať ozajstnú vieru, pokým v ňom zostáva čo len jediná nezodpovedaná otázka.

Už slovo „slepá viera“ poukazuje na niečo nezdravé!

Viera musí byť živá, ako to kedysi vyžadoval už Kristus, inak nemá zmysel. Živosť však znamená čulosť, rozvažovanie a aj skúmanie! Nie tupé privlastňovanie si cudzích myšlienok. Slepo veriť predsa zreteľne znamená nerozumieť. Čomu však človek nerozumie, to mu ani nemôže priniesť duchovný úžitok, lebo pri neporozumení to v ňom nemôže ožiť.

Čo však v sebe plne neprežije, to si nikdy nemôže ani privlastniť! A len to, čo si privlastnil, ho môže povzniesť nahor.

Koniec koncov, nikto ani nemôže kráčať, napredovať po ceste, ak sa na ceste roztvárajú veľké trhliny. Človek musí duchovne zastať tam, kde nevie ako ďalej. Táto skutočnosť je nezvratná a zaiste aj ľahko pochopiteľná. Kto chce teda duchovne napredovať, nech sa prebudí!

V spánku nikdy nemôže ísť svojou cestou za svetlom Pravdy! Ani s páskou alebo so závojom na očiach.

Vidiacich chce mať Stvoriteľ svojich ľudí vo stvorení. Byť vidiaci však znamená mať poznanie! A k poznaniu sa nehodí slepá viera. V niečom takom je len pohodlnosť a lenivosť myslenia, nie veľkosť!

Výsada myslenia prináša človeku aj povinnosť skúmania!

Aby tomu všetkému ľudia unikli, z pohodlnosti jednoducho znížili veľkého Stvoriteľa tak, že mu na dôkaz všemocnosti pripisujú svojvoľné činy.

Kto chce len trochu myslieť, ten v tom musí zase nájsť veľkú chybu. Svojvoľný čin je podmienený možnosťou odchýlky jestvujúcich prírodných zákonov. Kde sa však môže niečo také stať, tam chýba dokonalosť. Lebo kde je dokonalosť, tam nemôže dôjsť k nijakej zmene. Tým veľký počet ľudstva mylne stavia Božiu všemocnosť do takého svetla, že by hlbšie uvažujúcemu mohla slúžiť ako dôkaz nedokonalosti. A v tom spočíva koreň nejedného zla.

Vzdajte úctu Božej dokonalosti! Potom v nej nájdete kľúč od nerozriešených záhad všetkého bytia. —

Priviesť vážne hľadajúcich až tam je mojou snahou. Nech si kruhy všetkých hľadačov Pravdy voľne vydýchnu. Nakoniec s radosťou spoznajú, že v celom svetovom dianí niet tajomstva ani medzery. A potom... uvidia cestu k vzostupu jasne pred sebou. Stačí im po nej len ísť. —

Mystika nemá nijaké oprávnenie v celom stvorení! Niet v ňom pre ňu miesta; lebo pred ľudským duchom má byť všetko jasne a súvislo rozprestreté až k jeho pôvodu. A táto oblasť zahŕňa celé stvorenie. Len to, čo je potom nad týmto stvorením, jedine božské bude musieť zostať každému ľudskému duchu najsvätejším tajomstvom, keďže je to nad jeho pôvodom, ktorý spočíva vo stvorení. Preto nikdy ani nebude môcť pochopiť božské. Ani pri najlepšej vôli a ani s najväčším poznaním. V tejto nemožnosti pochopenia všetkého božského väzí však pre človeka to najprirodzenejšie dianie, aké si dokáže predstaviť; lebo, ako je známe, nič nemôže prekročiť zloženie svojho pôvodu. Ani duch človeka! Inorodé zloženie tvorí vždy hranicu. A božské je celkom inej podstaty ako duchovné, z ktorého pochádza človek.

Zviera sa napríklad ani pri najdokonalejšom duševnom vývoji nikdy nemôže stať človekom. Z jeho bytostnosti nemôže za nijakých okolností vykvitnúť duchovné, z ktorého sa rodí ľudský duch. V zložení všetkého bytostného chýba základný duchovný druh. Lenže opäť ani človek, vychádzajúci z duchovnej časti stvorenia, sa nikdy nemôže stať božským, keďže duchovné neobsahuje druh božského. Ľudský duch sa síce môže vyvinúť až do dokonalosti najvyššieho stupňa, ale napriek tomu vždy bude musieť ostať duchovný. Nemôže sa dostať nad svoj druh do božského. Iná podstata vytvára, prirodzene, aj tu neprekročiteľné hranice smerom nahor. Hmotnosť pritom vôbec nerozhoduje, keďže nemá vlastný život, ale slúži iba ako obal, poháňaný a formovaný duchovným a bytostným.

Nesmierna oblasť ducha prechádza celým stvorením. Človek ho preto môže, má a musí plne pochopiť a spoznať! A vďaka svojmu poznaniu v ňom bude vládnuť. Lenže vládnuť, čo aj najprísnejšie, znamená, správne pochopené, len slúžiť! —

Nikde v celom stvorení až hore k najvyššiemu duchovnému sa prirodzené dianie neodchyľuje! Už táto okolnosť robí predsa každému všetko oveľa dôvernejším. Nezdravá a tajomná bázeň, snaha ukryť sa pred rozličnými predbežne ešte neznámymi vecami, odpadnú pritom samy od seba. S prirodzenosťou zavanie prúd čerstvého vzduchu do dusného prostredia chmúrneho mozgového pradiva takých ľudí, ktorí sú radi, keď sa o nich hovorí. Ich chorobne fantastické výtvory, ľakajúce slabých, na posmech silným, pôsobia komicky a detsky malicherne pred rozjasňujúcim sa zrakom, ktorý konečne rezko a radostne objíma nádhernú prirodzenosť celého diania, ktoré sa pohybuje vždy len v jednoduchých, priamych líniách, ktoré sú zreteľne spoznateľné.

Všetko prebieha jednotne v najprísnejšej pravidelnosti a poriadku. A to každému hľadajúcemu uľahčuje veľký a voľný rozhľad až k bodu jeho vlastného východiska!

Na to nepotrebuje nijaké namáhavé skúmanie ani fantáziu. Hlavné je, že sa stráni všetkých tých, ktorí sa snažia zmäteným tajnostkárstvom vydávať svoje chatrné polovičaté poznanie za niečo veľké.

Všetko spočíva pred ľuďmi tak jednoducho, že často práve pre túto jednoduchosť neprichádzajú k poznaniu, pretože už vopred sa nazdávajú, že spoznať veľké dielo stvorenia by malo byť oveľa ťažšie a zložitejšie.

O toto sa potkýnajú tisíce ľudí s najlepším chcením, hľadajúc upierajú svoj zrak vysoko nahor a netušia, že stačí, keď sa budú len jednoducho bez námahy pozerať pred seba a okolo seba. Pritom uvidia, že už svojím pozemským bytím stoja na pravej ceste a že im po nej stačí iba pokojne kráčať vpred! Bez náhlenia a bez námahy, zato však s otvorenými očami a so slobodnou, nestiesnenou mysľou! Človek sa musí konečne naučiť, že pravá veľkosť spočíva len v najjednoduchšom, najprirodzenejšom dianí. Že veľkosť je podmienená touto jednoduchosťou.

Tak ako je to vo stvorení, tak je to aj s ním samým, ktorý patrí k stvoreniu ako jeho časť!

Len jednoduché myslenie a cítenie mu môže priniesť jasnosť! Také jednoduché, aké ho majú ešte deti! Pokojným uvažovaním spozná, že správne chápaná jednoduchosť je identická s jasnosťou a aj s prirodzenosťou! Jedno bez druhého je úplne nemysliteľné. Je to trojzvuk, ktorý vyjadruje jeden pojem! Kto si ho vezme za základ svojho hľadania, ten rýchlo prerazí zahmlený zmätok. Všetko umelo zostavené sa pritom rozplynie na nič.

Človek spozná, že prirodzené dianie nikde nesmie byť prerušené, že nie je na nijakom mieste porušené! A v tom sa prejavuje aj veľkosť Boha! Neotrasiteľná živosť samočinnej tvorivej vôle! Lebo prírodné zákony sú železné Božie zákony, všetkým ľuďom trvalo zreteľne viditeľné, naliehavo k nim hovoriace, svedčiace o veľkosti Stvoriteľa, o neotrasiteľnej, bezvýnimočnej pravidelnosti! Bezvýnimočnej! Veď z ovseného zrna môže vzísť opäť iba ovos, zo pšenice podobne iba pšenica, a tak ďalej.

Tak je to aj v onom prvom stvorení, ktoré, ako vlastné dielo Stvoriteľa, je jeho dokonalosti najbližšie. Tam sú základné zákony zakotvené tak, že museli, poháňané živosťou vôle, v najprirodzenejšom dianí podmieniť vznik ďalšieho stvorenia až nakoniec dole k týmto svetovým telesám. Iba sa stávajúc hrubším, čím viac sa stvorenie vo vývoji vzďaľuje od dokonalosti svojho pôvodu. —

Uvažujme raz najskôr o tomto stvorení.

Predstavte si, že všetok život v ňom má len dva druhy, nezáleží na tom, v ktorej časti sa nachádza. Jeden druh je seba si vedomý, druhý je seba si nevedomý. Všímať si tieto dve odlišnosti má najväčší význam! Súvisí to s „pôvodom človeka“. Tieto odlišnosti dávajú popud aj na ďalší vývoj, na zdanlivý boj. Nevedomé je štafážou všetkého vedomého, no v zložení sú celkom rovnakého druhu. Stať sa vedomým je pokrokom a vývojom pre nevedomé, ktoré tým, že je pospolu s vedomým, je trvalo povzbudzované, aby sa tiež stalo takým vedomým.

Samo prvé stvorenie, vyvíjajúce sa jedno za druhým nadol, vytvorilo tri veľké základné odštiepenia: ako najvrchnejšie a najvyššie je duchovné, prastvorenie, ku ktorému sa pripája hutnejšie, a tým aj ťažšie bytostné. Napokon nasleduje ešte najnižšia a pre najväčšiu hutnosť najťažšia veľká ríša hmotného, ktorá, postupne sa uvoľňujúc z prastvorenia, klesala dole! Tak nakoniec zostalo ako najvyššie len čisto duchovné, pretože čistotou svojho druhu stelesňuje to najľahšie a najjasnejšie. Je to často spomínaný raj, koruna celého stvorenia.

Klesaním hutnejšieho sa už dotýkame zákona tiaže, ktorý je zakotvený nielen v hmotnom, ale pôsobí v celom stvorení od takzvaného raja až dole k nám.

Zákon tiaže má taký rozhodujúci význam, že by si ho mal vštepiť do pamäti každý človek; je totiž hlavnou pákou v celej životnej dráhe a vo vývojovom procese ľudského ducha.

Povedal som už, že táto tiaž neplatí len v pozemských podmienkach, ale rovnomerne pôsobí aj v oných častiach stvorenia, ktoré pozemskí ľudia už nemôžu vidieť, a preto ich jednoducho nazývajú druhým svetom.

Pre ľahšie porozumenie musím hmotnosť rozdeliť ešte na dva oddiely. Na jemnohmotné a hrubohmotné. Jemnohmotné je tá hmotnosť, ktorá nemôže byť viditeľná pozemskému oku pre svoj odlišný druh. A predsa je to ešte hmotnosť.

Takzvaný „druhý svet“ sa nesmie zamieňať s vytúženým rajom, ktorý je len čisto duchovný. Duchovný sa nemá azda chápať ako „myšlienkový“, lež duchovné je podstata, ako je podstatou aj bytostné a hmotné. Toto jemnohmotné sa teda teraz nazýva jednoducho druhý svet, pretože je na druhej strane pozemskej možnosti videnia. Hrubohmotné je však tento svet, všetko pozemské, čo je viditeľné našim hrubohmotným očiam na základe rovnakého druhu.

Človek by si mal odvyknúť považovať neviditeľné mu veci aj za nepochopiteľné, neprirodzené. Všetko je prirodzené, dokonca aj takzvaný druhý svet a od neho ešte veľmi vzdialený raj.

Ako je teraz tu naše hrubohmotné telo citlivé na svoje okolie rovnakého druhu, ktoré preto môže vidieť, počuť a nahmatať, presne tak je to aj v tých častiach stvorenia, ktorých podstata sa nepodobá našej. Jemnohmotný človek v takzvanom druhom svete nahmatá, počuje a vidí len svoje rovnorodé jemnohmotné okolie, pokročilejší duchovný človek môže opäť nahmatať len svoje duchovné okolie.

Tak sa stáva, že niektorý pozemšťan tu a tam vidí a počuje už aj jemnohmotnosť svojím jemnohmotným telom, ktoré má predsa v sebe, skôr než nastane odlúčenie od hrubohmotného pozemského tela jeho odumretím. V tom nie je vôbec nič neprirodzené.

Popri zákone tiaže je tu ešte ako spolupôsobiaci nie menej významný zákon rovnorodosti.

Dotkol som sa ho už tým, že druh môže spoznať vždy len rovnaký druh. Príslovia: „Rovný rovného si hľadá“ a „Krv nie je voda“ sa zdajú odpočúvané od tohto prazákona. Ten sa popri zákone tiaže zachvieva celým stvorením.

Okrem týchto už menovaných spočíva vo stvorení ešte tretí prazákon: zákon zvratného pôsobenia. Spôsobuje, že človek musí zožať, čo kedysi zasial, bezpodmienečne. Nemôže zožať pšenicu, ak sial raž, neskosí ďatelinu, ak roztrusoval bodliaky. Presne tak je to aj v jemnohmotnom svete. Nebude môcť nakoniec zožať dobro, ak pociťoval nenávisť, ani radosť, ak v sebe živil závisť!

Tieto tri základné zákony tvoria základné kamene božskej vôle! Sú to ony samy, ktoré celkom samočinne s neúprosnou spravodlivosťou prinášajú ľudskému duchu odmenu alebo trest! Tak nepodplatiteľne, v najpodivuhodnejších a najjemnejších odtieňoch, že v celom obrovskom svetovom dianí niet ani pomyslenia na najmenšiu nespravodlivosť.

Pôsobenie týchto jednoduchých zákonov privedie každého ľudského ducha presne tam, kam podľa svojho vnútorného stanoviska aj patrí. Omyl je pritom nemožný, pretože pôsobenie týchto zákonov dokáže uviesť do chodu len najvnútornejší stav človeka, čo sa v každom prípade aj bezpodmienečne deje! Teda pákou na spustenie tejto činnosti je v človeku sa nachádzajúca čisto duchovná sila jeho citov! Všetko ostatné preto zostáva bez účinku. Z tohto dôvodu je jedine skutočné chcenie, cítenie človeka smerodajné pre to, čo sa pre neho vyvíja v neviditeľnom mu svete, do ktorého musí vkročiť po svojej pozemskej smrti.

Tam nepomôže nijaké predstieranie, nijaký sebaklam. Musí potom bezpodmienečne zožať to, čo zasial svojím chcením! Dokonca presne podľa jeho silnejšieho alebo slabšieho chcenia sú aj viac či menej uvádzané do pohybu rovnorodé prúdenia iných svetov bez ohľadu na to, či je to nenávisť, závisť alebo láska. Je to celkom prirodzené dianie, nanajvýš jednoduché, a predsa nezlomného pôsobenia železnej spravodlivosti!

Kto sa pokúsi vážne vmyslieť do týchto záhrobných dejov, ten bude spoznávať, aká nepodplatiteľná spravodlivosť spočíva v tomto samočinnom pôsobení, ten už v tom uvidí nepochopiteľnú veľkosť Boha. On nepotrebuje zasahovať, keď svoju vôľu vložil v podobe zákonov, teda dokonale, do stvorenia.

Kto stúpajúc nahor opäť príde do ríše ducha, ten je očistený; lebo musel vopred prejsť samočinnými mlynmi božskej vôle. Iná cesta do blízkosti Boha nevedie. A ako tieto mlyny pôsobia na ľudského ducha, to sa riadi podľa jeho predchádzajúceho vnútorného života, podľa jeho vlastného chcenia. Môžu ho blahodarne vyniesť do svetlých výšin, ale práve tak aj bolestivo strhnúť dole do noci hrôzy, ba dokonca stiahnuť až do úplného rozkladu. —

Uvažujme, že pri pozemskom zrodení si ľudský duch, zrelý na inkarnáciu, už prináša jemnohmotný obal alebo telo, ktoré potreboval na svojej púti jemnohmotnosťou. Ono mu zostáva aj v pozemskom bytí ako spojovací článok s pozemským telom. Zákon tiaže teraz uplatňuje svoje hlavné pôsobenie vždy na najhutnejšiu a najhrubšiu časť. V pozemskom bytí teda na pozemské telo. Len čo však toto telo odumretím odpadne, tak sa jemnohmotné telo opäť uvoľní a od toho okamihu podlieha nechránené, ako odteraz najhrubšia časť, tomuto zákonu tiaže.

Ak sa hovorí, že duch si tvorí svoje telo, tak je to pravda vzhľadom na jemnohmotné telo. Vnútorná podstata človeka, jeho priania a jeho skutočné chcenie dávajú na to základ. Toto chcenie má silu formovať jemnohmotné. Úsilím o nízke alebo iba o pozemské pôžitky sa jemnohmotné telo stáva hutným, a tým aj ťažkým a temným, pretože splnenie takých prianí sa nachádza v hrubohmotnosti. Človek sa tým sám viaže na hrubé, pozemské. Jeho prianie k sebe pritiahne jemnohmotné telo, to znamená, utvorí ho také hutné, že sa svojou podstatou priblíži pozemskému tak, ako je to len možné, v čom jedine má vyhliadku, že sa bude môcť zúčastňovať na pozemských pôžitkoch alebo náruživostiach, len čo odpadne jeho hrubohmotné pozemské telo. Kto sa o to usiluje, musí podľa zákona tiaže klesať.

Iné je to však u ľudí, ktorých myseľ smeruje hlavne k vyššiemu a ušľachtilejšiemu. V ich prípade robí chcenie jemnohmotné telo samočinne ľahším, a tým aj svetlejším, aby sa mohlo dostať do blízkosti všetkého toho, čo je cieľom vážneho priania takého človeka! Teda k čistote svetlých výšin.

Vyjadrené inými slovami: Jemnohmotné telo v pozemskom človeku je pre terajší cieľ ľudského ducha súčasne vybavené tak, že po odumretí pozemského tela môže k tomuto cieľu smerovať, nezáleží na tom, akého druhu je tento cieľ. V tomto prípade si duch skutočne tvorí telo; lebo jeho chcenie, súc duchovné, má v sebe aj silu podriadiť si jemnohmotné. Tomuto prirodzenému dianiu sa človek nikdy nemôže vyhnúť. Nasleduje za každým chcením, nezáleží na tom, či je mu to príjemné, alebo nepríjemné. A tieto útvary na ňom lipnú dovtedy, pokým ich vyživuje svojím chcením a cítením. Ony ho podporujú alebo zdržiavajú; podľa druhu, ktorý podlieha zákonu tiaže. No ak svoje chcenie a cítenie zmení, tak tým ihneď vzniknú nové útvary, zatiaľ čo tie doterajšie, nedostávajúc už zmenou chcenia potravu, musia odumrieť a rozpadnúť sa. Tým človek mení aj svoj osud.

Len čo odumretím pozemského tela odpadne pozemské zakotvenie, potom takto uvoľnené jemnohmotné telo klesá alebo sa vznesie ako korok nahor do jemnohmotnosti, ktorá sa nazýva druhý svet. Zákonom tiaže bude pevne zadržané presne na tom mieste, ktoré má rovnakú tiaž ako ono samo; lebo potom nebude môcť ísť ďalej ani nahor, ani nadol. Tu, prirodzene, nájde aj všetku rovnorodosť alebo všetkých rovnako zmýšľajúcich; lebo rovnaký druh podmieňuje rovnakú tiaž a rovnaká tiaž, samozrejme, rovnaký druh. Aký bol teda sám, medzi takými rovnako zmýšľajúcimi bude musieť trpieť alebo sa bude môcť radovať, kým sa vnútorne znova nezmení a s ním aj jeho jemnohmotné telo, ktoré ho pod vplyvom zmenenej hmotnosti musí viesť ďalej nahor alebo nadol.

Človek preto nemôže ani nariekať, ani nemusí ďakovať; lebo ak bol povznesený nahor k Svetlu, tak to bol jeho vlastný stav, ktorý spôsobil, že musel byť povznesený, ak padá dole do temna, tak je to opäť jeho stav, ktorý ho do toho núti.

Ale každý človek má dôvod velebiť Stvoriteľa za dokonalosť, ktorá spočíva v pôsobení týchto troch zákonov. Ľudský duch sa tým bezpodmienečne stáva neobmedzeným pánom vlastného osudu! Keďže jeho skutočné chcenie, teda nefalšovaný vnútorný stav, ho musí povzniesť alebo nechať klesať.

Ak sa pokúsite správne si predstaviť toto pôsobenie, jednotlivo i vo vzájomnom zasahovaní, tak zistíte, že je v ňom pre každého navlas presne vymeriavaná odmena i trest, milosť alebo aj zavrhnutie podľa toho, aký je on sám. Je to to najjednoduchšie dianie a ukazuje záchranné lano v každom vážnom chcení človeka, ktoré sa nikdy nepretrhne, nikdy nezlyhá. Je to veľkosť takej jednoduchosti, ktorá toho, kto ju spoznal, neodolateľne núti klesnúť na kolená pred nesmiernou vznešenosťou Stvoriteľa!

V každom dianí všetkých mojich výkladov stále jasne a zreteľne opätovne narážame na pôsobenie týchto jednoduchých zákonov, ktorých podivuhodnú spoluprácu musím ešte zvlášť opísať.

Keď človek spozná túto vzájomnú súčinnosť, tak tým má v rukách aj rebrík do svetlej ríše ducha, do raja. Lenže potom vidí aj cestu nadol do temna!

Nemusí dokonca ani sám kráčať, ale samočinné súkolesie ho vysoko povznesie alebo strhne dole presne podľa toho, ako toto súkolesie pre seba nastavil svojím vnútorným životom.

Zostáva vždy vyhradené jeho rozhodnutiu, ktorou cestou sa chce dať unášať.

Človek sa pritom nesmie dať mýliť posmievačmi.

Pochybnosť a posmech, správne videné, nie sú ničím iným než vyslovenými prianiami. Každý pochybovač sám od seba celkom nevedomky vyslovuje to, čo si praje, a odkrýva tým svoje vnútro zraku skúmajúceho. Lebo aj v popieraní, v odmietnutí spočívajú, ľahko spoznateľné, hlboko ukryté priania. Je smutné alebo aj rozhorčujúce, aká nedbalosť, aká úbohosť sa tu niekedy prejavuje, pretože človek práve tým nezriedka vnútorne upadá ešte hlbšie než nevedomé zviera. S takými ľuďmi by bolo treba mať súcit, ale bez zhovievavosti; lebo zhovievavosť by v tomto prípade znamenala dať prednosť lenivosti pred vážnym skúmaním. Kto vážne hľadá, musí zhovievavosťou šetriť, inak nakoniec uškodí sám sebe bez toho, že by tým druhému pomohol.

Jasavo však bude stáť so vzrastajúcim poznaním pred zázrakom tohto stvorenia, aby sa dal vedome povzniesť do svetlých výšin, ktoré smie nazývať svojím domovom!