58. Vzkriesenie Kristovho pozemského tela

Dokonalý je Boh, Pán! Dokonalá je jeho vôľa, ktorá je v ňom a ktorá z neho vychádza, aby splodila dielo stvorenia a udržiavala ho. Dokonalé sú preto aj zákony, ktoré v jeho vôli prenikajú stvorením.

Dokonalosť však už vopred vylučuje akúkoľvek odchýlku. To je predpoklad, ktorý bezpodmienečne oprávňuje na pochybnosti o mnohých tvrdeniach! Mnohé náuky si samy protirečia tým, že síce celkom správne učia o dokonalosti Boha, súčasne však v najstriktnejšom rozpore s tým predkladajú tvrdenia a vyžadujú vieru vo veci, ktoré vylučujú dokonalosť Boha a jeho vôle, ktorá spočíva v zákonoch stvorenia.

Tým však v nejednej náuke skrsol zárodok choroby. Hlodajúci červík, ktorý raz musí zapríčiniť zrútenie celej stavby. Zrútenie je o to nevyhnutnejšie tam, kde sa z týchto protirečení urobili základné piliere, ktoré dokonalosť Boha nielen spochybňujú, ale ju priamo popierajú! Toto popieranie dokonalosti Boha patrí dokonca k podmienkam vyznania viery, ktoré až potom umožňuje vstup do náboženskej obce.

Je tu reč o vzkriesení tela, vzhľadom na vzkriesenie pozemského tela Syna Božieho, ktoré väčšina ľudí prijíma celkom bezmyšlienkovito, bez toho, že by to zanechalo najmenšiu stopu porozumenia. Iní si zase toto tvrdenie osvojujú s dokonale vedomou neznalosťou, keďže im chýbal učiteľ, ktorý by im na to mohol dať správne vysvetlenie.

Aký smutný obraz sa tu naskytá pokojne a vážne pozorujúcemu človeku. Ako úboho pred ním stojí taký zástup ľudí, ktorí sa veľmi často ešte pyšne považujú za horlivcov svojho náboženstva, za prísnych veriacich, keď svoju horlivosť prejavujú tým, že sa unáhlene v nevedomej povýšenosti dívajú zvrchu na inak zmýšľajúcich, nepomysliac na to, že práve to sa musí považovať za neklamné znamenie bezmocného neporozumenia.

Kto bez otázok prijíma a vyznáva dôležité veci ako svoje presvedčenie, ten tým prejavuje bezhraničnú ľahostajnosť, ale nie pravú vieru.

V takomto svetle stojí taký človek pred tým, čo nazýva tým najvyšším a najsvätejším, čo mu má byť obsahom a oporou počas celého bytia.

Takto nie je živým údom svojho náboženstva, pre ktorého je možný vzostup a spasenie, ale je len zvučiacim kovom, len bezobsažným znejúcim zvoncom, niekým, kto zákonom svojho Stvoriteľa nerozumie a ani sa nesnaží ich spoznať.

Pre všetkých, ktorí si takto počínajú, to znamená zastavenie a krok späť na ceste, ktorá ich má pre účel vývoja a podpory doviesť cez hmotnosť k svetlu Pravdy.

Aj nesprávne pochopenie vzkriesenia tela je, ako každý iný mylný názor, umelo vytvorenou prekážkou, ktorú si berú so sebou do záhrobia, pred ktorou sa potom aj tam budú musieť zastaviť a nebudú môcť ísť ďalej, keďže sami sa od nej nemôžu oslobodiť; lebo nesprávna viera na nich pevne visí a púta ich tak, že im uzavrie každý voľný výhľad na svetlú Pravdu.

Neodvažujú sa myslieť inak a nemôžu preto ani napredovať. S tým prichádza nebezpečenstvo, že takto samy-sa-pútajúce duše zmeškajú ešte aj poslednú lehotu na oslobodenie a nevznesú sa v pravý čas k Svetlu, v dôsledku čoho musia skĺznuť do rozkladu a ako konečný cieľ nájdu večné zatratenie.

Večné zatratenie je trvalé vylúčenie zo Svetla. Pre človeka to znamená zostať z povahy dôsledného diania vlastnou vinou navždy odlúčený od toho, aby sa mohol ako plne vedomá vyvinutá osobnosť navrátiť k Svetlu. Táto okolnosť nastane vtiahnutím do rozkladu, ktorý okrem jemnohmotného tela rozpráši a rozpustí aj všetko duchovné, získané ako osobne-vedomé. To je potom takzvaná „duchovná smrť“, z ktorej už nemôže nasledovať vzostup k Svetlu pre vedomé „ja“, ktoré sa dovtedy vyvíjalo, zatiaľ čo pri vzostupe toto „ja“ nielen pretrváva, ale utvára sa ďalej až do duchovnej dokonalosti.

V nesprávnej viere alebo vo viere prijatej bezmyšlienkovito za vlastnú zostáva zosnulý spútaný a brzdený dovtedy, kým sa sám v sebe nestane pomocou iného presvedčenia živým a slobodným, a tým rozbije prekážku, ktorá mu pre vlastnú vieru bráni vydať sa na správnu a pravú cestu a ísť po nej vpred.

Lenže také sebaprekonávanie a vypätie síl, aké treba na to, aby sa sám oslobodil od takého bludu, je nesmierne. Už krok pristúpiť na takú myšlienku vyžaduje mocný duchovný popud. Tak sa milióny ľudí sami zaplietli, a preto nemôžu zozbierať ani toľko sily, aby pohli čo len nohou v skazonosnom blude, že by tým urobili zle. Sú ako ochrnutí a aj stratení, ak k nim živá Božia sila sama nehľadá cestu. Lenže tá môže nápomocne zasiahnuť opäť len vtedy, keď sa v ľudskej duši vznieti iskra chcenia a príde jej v ústrety.

V tomto deji, v podstate takom jednoduchom a prirodzenom, spočíva také ochrnutie, že nemôže byť hroznejšie a skazonosnejšie. Tým sa však požehnanie moci slobodného rozhodovania, ktorá bola človeku zverená, stáva pre nesprávne používanie kliatbou. Každý má sám v rukách, či sa odpojí, alebo pripojí. A práve to sa strašne vypomstí vtedy, keď sa človek naslepo oddá nejakej náuke bez najstarostlivejšieho a najvážnejšieho skúmania! Lenivosť v tejto veci ho môže stáť celé bytie!

Najhorším nepriateľom človeka, vzaté čisto pozemsky, je pohodlnosť. Ale pohodlnosť vo viere sa stáva jeho duchovnou smrťou!

Beda tým, ktorí sa zavčasu neprebudia a nevzchopia, aby čo najprísnejšie skúmali všetko to, čo nazývajú vierou! Záhuba však čaká na tých, ktorí túto veľkú biedu zaviňujú! Ktorí ako falošní pastieri vedú svoje ovce do bezútešnej púšte. Nemôže im pomôcť nič iné než vrátiť poblúdené ovce na pravú cestu. Je však pritom veľkou otázkou, či im na to ešte zostane dosť času. Nech preto každý starostlivo skúma sám seba, skôr než začne poučovať svojho blížneho.

Bludná viera je bludná predstava! A tá drží ľudského ducha tuho a pevne spútaného tu i na onom svete takou silou, ktorú môže uvoľniť len živá moc pravého Božieho Slova. Preto nech jeho volaniu načúva každý, koho sa dotkne. Len ten, kto volanie cíti, len tomu je určené! Taký človek nech potom skúma a uvažuje, a nech sa oslobodí!

Nech pritom nezabúda, že len svojím vlastným rozhodnutím môže rozbiť putá, ktoré si predtým sám založil nesprávnou vierou. Ako sa kedysi z pohodlnosti alebo z lenivosti rozhodol slepo pripojiť k nejakej náuke, ktorú vážne nepreskúmal po všetkých stránkach, alebo ako sa možno snažil popierať Boha len preto, že k nemu dosiaľ nedokázal sám nájsť cestu, ktorá by zodpovedala jeho oprávnenej potrebe náležitej dôkladnosti, tak aj teraz musí prvé chcenie bezohľadného skúmania pri hľadaní vyjsť opäť od neho samého! Len potom dokáže zdvihnúť nohu, dosiaľ zmeravenú vplyvom svojej vlastnej vôle, a urobiť prvý krok, ktorý ho povedie k Pravde, a tým k slobode vo Svetle.

On sám a vždy len sám môže, má a musí uvažovať, pretože dar na to má v sebe. Veď aj všetku zodpovednosť musí tak či tak brať len sám na seba bez ohľadu na to, čo chce a čo koná.

Už toto vedomie by ho malo nútiť, aby čo najprísnejšie skúmal.

Práve táto zodpovednosť dáva každému človeku nielen neobmedzené právo na také skúmanie, ale robí z neho dokonca najnaliehavejšiu potrebu! Nech to pokojne považuje za zdravý pud sebazáchovy, to vonkoncom nie je nesprávne! Veď ani hocijakú pozemskú zmluvu, z ktorej mu vyplýva zodpovednosť, nepodpíše bez toho, aby ju slovo za slovom presne nepreskúmal a neuvažoval, či všetko môže dodržať. Nie inak, ale ešte oveľa vážnejšie je to v duchovných súvislostiach pri rozhodovaní, či sa pridať k nejakej viere! Keby pritom ľudia vynaložili viac zdravého pudu sebazáchovy, nebol by to hriech, ale požehnanie!

Vzkriesenie tela! Ako môže telo hrubohmotnosti vystúpiť do čisto duchovnej ríše Boha Otca! Hrubohmotnosť, ktorá nedokáže prestúpiť ani do jemnohmotnosti záhrobia. Všetko hrubohmotné, dokonca aj jemnohmotné, podlieha podľa večných zákonov prírody rozkladu. Výnimiek alebo odchýlok v tom niet, pretože zákony sú dokonalé. Preto ani hrubohmotné nemôže po nastavšej smrti vystúpiť do ríše Otca, ba ani len do jemnohmotného záhrobia, podrobeného rozkladu! Také odchýlky sú pre dokonalosť božských zákonov prírody jednoducho nemožnou vecou!

V malom sa to všetko dá celkom zreteľne pozorovať aj v zákonoch fyziky, v ktorých sa takisto neprejavuje nič iné než nezvratné zákony Stvoriteľa, ktoré prenikajú, ako všetko v celom bytí, aj touto oblasťou.

Všetko jestvujúce je predsa podrobené jednotným zákonom vzniku, ktoré v sebe jasne a zreteľne prechovávajú jednoduchú, ale neposunuteľnú božskú vôľu. Nič sa z nich nedokáže vymknúť.

Preto je o to poľutovaniahodnejšie, keď niektoré učenia nechcú uznať práve túto ohromnú veľkosť Boha, ktorá sa v tom prejavuje, čím sa Boh tak viditeľne približuje možnostiam ľudského porozumenia!

Každá náuka celkom správne poukazuje na dokonalosť Boha. Ak je však pôvod alebo prazdroj sám dokonalý, potom všetko, čo z neho pochádza, môže byť tiež len dokonalé. Preto nevyhnutne musia byť dokonalé aj zákony stvorenia, vychádzajúce z činov božskej vôle a v nej spočívajúce. Jedno sa, celkom prirodzene, nedá oddeliť od druhého. Tieto dokonalé zákony stvorenia prenikajú ako zákony prírody všetkým, čo vzniklo a udržiavajú to. Dokonalosť je však rovnoznačná s nezmeniteľnosťou. Z toho vyplýva, že odchýlka je v týchto základných alebo prírodných zákonoch celkom nemožná. Inými slovami: Za nijakých okolností nemôžu nastať výnimky, ktoré odporujú všetkému ostatnému dianiu v jeho prirodzenosti.

Tak nemôže nastať ani vzkriesenie tela, ktoré, ako hrubohmotné, zostáva bezpodmienečne viazané na hrubohmotnosť!

Keďže všetky prazákony vzišli z božskej dokonalosti, ani nový čin Božej vôle sa nikdy nebude môcť vyvíjať v inej forme než v tej, ktorá je daná od prvopočiatku stvorenia.

Ak sa nejedno učenie uzatvára pred touto samozrejmosťou, ktorá je bezpodmienečne daná dokonalosťou Boha, tak tým dokazuje, že jeho základy sú nesprávne, že sú vybudované na ľudskom rozume, viazanom na priestor a čas, a preto si nesmie robiť nároky na Božie posolstvo, ktoré nevykazuje nijaké medzery, keďže také posolstvo môže prichádzať len z dokonalosti, zo samej Pravdy, ktorá je bez medzier a je zrozumiteľná aj vo svojej jednoduchej veľkosti. V prvom rade je prirodzená, pretože to, čo ľudia nazývajú prírodou, vzišlo z dokonalosti božskej vôle a ešte aj dnes si nezmeneným spôsobom udržiava svoju živosť, v dôsledku čoho však ani nemôže byť podrobená výnimkám.

Keď Kristus prišiel na zem, aby zvestoval Božie posolstvo Pravdy, musel na to aj on použiť, ako každý človek, hrubohmotné telo, teda telo z mäsa. Už v tejto skutočnosti by mal, koniec koncov, každý uvažujúci človek spoznať nezmeniteľnosť prírodných zákonov, ako aj v jeho telesnej smrti, ktorá nasledovala po ukrižovaní.

Toto hrubohmotné telo však nemohlo byť ani po tejto smrti výnimkou, ale muselo zostať v hrubohmotnom svete! Nemohlo vstať z mŕtvych, aby vošlo do iného sveta! To nepripúšťajú pevne dané božské či prírodné zákony vo svojej dokonalosti, vychádzajúcej z božskej vôle. To ani pripustiť nemôžu, inak by neboli dokonalé, a z toho by zase vyplynulo, že dokonalá nie je ani Božia vôľa, ani jeho sila a že dokonalý nie je ani on sám.

Keďže toto je však vylúčené, ako to môže potvrdiť každá veda v samom stvorení, tak je nesprávne a je to pochybovaním o Božej dokonalosti, ak by sa malo tvrdiť, že toto hrubohmotné telo vstalo z mŕtvych a po štyridsiatich dňoch vošlo do iného sveta.

Ak má telo skutočne vstať z mŕtvych, tak sa to môže stať jedine tým spôsobom, že duša, ešte nejaký čas spojená jemnohmotným povrazcom s hrubohmotným telom, sa zavolá späť do tohto tela. Podľa prírodných zákonov je to možné len dovtedy, pokým pretrváva tento povrazec. Len čo sa tento povrazec raz pretrhne, stane sa vzkriesenie, teda privolanie duše do doterajšieho hrubohmotného tela, nemožným! Aj to prísne podlieha bezchybným prírodným zákonom, a dokonca by to nedokázal ani sám Boh, pretože by to bolo proti jeho vlastným dokonalým zákonom, proti jeho dokonalej vôli, ktorá v prírode pracuje samočinne. Práve pre túto dokonalosť by ani nikdy nemohol prísť na takú nedokonalú myšlienku, ktorá by musela byť len svojvoľným činom. Tu sa opäť prejavuje zdanlivá viazanosť Boha v diele stvorenia následkom jeho bezchybnej dokonalosti, ktorá musí byť v každom prípade splnená a nepripúšťa nijaké zmeny, ktoré však nie sú ani zamýšľané, ani potrebné. V skutočnosti tu vôbec nejde o viazanosť Boha, lež to sa človeku v niektorých veciach iba tak javí, pretože nemôže mať prehľad o celom dianí. A táto nemožnosť mať prehľad o celku ho privádza k tomu, že aj keď to mieni celkom dobre a úprimne, očakáva od svojho Boha svojvoľné činy, ktoré, prísne posudzované, musia len znižovať božskú dokonalosť. Ľudia to pritom myslia vo všetkej pokore dobre, ale v tomto prípade to nevyvoláva úctivý pohľad nahor, ale strháva to do celkom prirodzeného obmedzenia ľudského ducha.

Bezpodmienečné dodržanie božských zákonov vôle či prírodných zákonov sa prejavilo aj pri prebudení Lazára i mládenca z Naimu. Tí mohli byť prebudení, pretože ešte jestvoval spojovací povrazec s dušou. Na Majstrovo zavolanie sa duša mohla opäť zjednotiť s telom. Toto telo však bolo potom prinútené zotrvať podľa prírodných zákonov v hrubohmotnom svete, kým nenastalo nové odlúčenie medzi hrubohmotným a jemnohmotným telom, čo tomu poslednému umožnilo vstúpiť do jemnohmotného záhrobia, teda nasledovalo nové hrubohmotné odumretie.

Prechod hrubohmotného tela do iného sveta je však nemožnou vecou. Keby sa Kristov duch bol opäť vrátil do hrubohmotného tela, alebo keby ho vari vôbec nebol opustil, tak by bol býval nútený zotrvať v hrubohmotnosti ešte tak dlho, kým by nenastalo nové úmrtie, nie inak.

Vzkriesenie do iného sveta v tele z mäsa je úplne vylúčené tak pre ľudí, ako bolo vtedy vylúčené aj pre vteleného Krista!

Pozemské telo Vykupiteľa šlo tou istou cestou, ktorou musí ísť každé iné hrubohmotné telo podľa prírodných zákonov Stvoriteľa.

Ježiš z Nazareta, Syn Boží, nevstal preto telesne z mŕtvych!

Napriek všetkej logike, a práve v tom spočívajúcom oveľa väčšom uctievaní Boha, sa teraz nájdu ešte mnohí, ktorí v slepote a lenivosti svojej nesprávnej viery nechcú sledovať také jednoduché cesty Pravdy. Nájdu sa zaiste aj takí, ktorí ich nemôžu sledovať pre vlastnú obmedzenosť. Iní sa zase budú celkom úmyselne snažiť zúrivo proti tomu bojovať z odôvodneného strachu, že by sa tým musela zrútiť ich namáhavo postavená stavba pohodlnej viery.

Nemôže im prospieť, keď sa ako o základ opierajú len o ústne podania; veď aj učeníci boli ľudia. Je totiž len čisto ľudské, keď učeníci, veľmi rozrušení vtedajším hrozným dianím, vplietli pri spomienkach do svojich opisovaní veľa vlastných myšlienok, a keď po uzretí predchádzajúcich zázrakov, pre nich samých ešte nevysvetliteľných, podávali všeličo inak, než aké to bolo v skutočnosti.

Ich spisy a rozprávania, ako mylné zlúčenie Syna Božieho a Syna Človeka, veľakrát prisilno korenili vo vlastných ľudských predpokladoch, ktoré potom dali základ niektorým neskorším omylom.

Aj keď mali na pomoc tú najsilnejšiu duchovnú inšpiráciu, tak napriek tomu pri ďalšom podávaní do toho veľmi silno zasahujú ich vlastné predpojaté názory a kalia často i ten najlepšie zamýšľaný a najjasnejší obraz.

Sám Ježiš však nezanechal nijaké spisy, o ktoré jediné by sa dalo bezvýhradne s istotou oprieť.

Nikdy by nebol vyslovil alebo napísal niečo, čo by sa úplne nezhodovalo so zákonmi jeho Otca, s božskými zákonmi prírody alebo s tvorivou vôľou. Sám predsa výslovne povedal:

Prišiel som Božie zákony naplniť!“

Božie zákony sú však jasne zakotvené v prírode, ktorá siaha, pravdaže, ďalej než len do hrubohmotnosti, ale napriek tomu zostáva tak v jemnohmotnom, ako aj v bytostnom a v duchovnom svete všade „prirodzená“. Rozmýšľajúci človek dokáže v týchto významných slovách Spasiteľa istotne nájsť niečo, čo prevyšuje zmätené náboženské dogmy a ukáže cestu tým, ktorí skutočne vážne hľadajú!

Okrem toho však každý človek môže podklady na to nájsť aj v Biblii; veď Ježiš sa zjavil mnohým. Čo sa však stalo? Mária ho pritom spočiatku nespoznala, ani Magdaléna ho ihneď nespoznala, dvaja učeníci na ceste do Emauzy ho nespoznali celé hodiny, aj keď s nimi šiel a hovoril s nimi... Čo z toho vyplýva? Že to muselo byť iné telo, ktoré videli, inak by ho boli všetci ihneď spoznali! —

Ale nech pokojne ostane hluchý ten, kto ešte nechce počuť, a slepý ten, kto je príliš pohodlný, aby otvoril oči!

Všeobecný pojem „vzkriesenie tela“ nachádza svoje oprávnenie pri pozemských zrodeniach, ktoré neprestanú, kým budú ľudia na zemi. Je to veľké zasľúbenie, že sa dovoľuje opakovaný pozemský život, opätovná inkarnácia pre účel rýchlejšieho napredovania a nevyhnutného odpykávania zvratných účinkov nižších druhov, čo je rovnoznačné s odpustením hriechov. Je to dôkaz nesmiernej lásky Stvoriteľa, ktorého milosť spočíva v tom, že zosnulým dušiam, ktoré svoj pozemský čas celkom alebo čiastočne premárnili, a preto do záhrobia vstupujú nehotové na vzostup, sa znovu dáva príležitosť zahaliť sa novým hrubohmotným telom alebo plášťom, čím ich odložené telo slávi vzkriesenie v novom tele. Duša, ktorá už prešla na druhú stranu, tým prežíva vzkriesenie v tele!

Aké požehnanie spočíva v tomto trvalo sa opakujúcom splňovaní takej vznešenej milosti, dokáže ľudský duch, ktorý nemá prehľad o všetkom, pochopiť až neskoršie!