57. To je moje telo! To je moja krv!

Kto moje Slovo prijíma, ten mňa prijíma“, povedal Syn Boží svojim učeníkom, „ten v skutočnosti je moje telo a pije moju krv!“

Tak znie zmysel slov, ktoré Syn Boží predniesol pri ustanovení Poslednej večere a ktorými symbolizoval večeru na pamiatku svojho pozemského putovania. Ako sa teda mohlo stať, že o tom vzbĺkli prudké spory medzi učencami a cirkvami. Zmysel je predsa taký jednoduchý a taký jasný, ak človek berie za základ to, že Boží Syn Ježiš Kristus bol vtelené Božie Slovo.

Či to mohol vyjadriť ešte zreteľnejšie než jednoduchými slovami: „Kto prijíma moje Slovo, ten je moje telo a pije moju krv!“ Aj keď povedal: „Slovo je vskutku moje telo a moja krv!“ Musel to predsa tak povedať, pretože on sám bol živé Slovo v tele a krvi. Pri všetkých ďalších podaniach sa len vždy znovu vynechá hlavná vec: Poukázanie na Slovo, ktoré chodilo po zemi! Pretože sa tomu neporozumelo, tak sa to považovalo za vedľajšie. Tým sa však nepochopilo a skomolilo, prekrútilo celé Kristovo poslanie.

Ani učeníci Syna Božieho neboli vtedy schopní, napriek svojej viere, správne pochopiť slová svojho Majstra, ako ani nikdy správne nepochopili všeličo z toho, čo im hovoril. Nad tým predsa sám Kristus dosť často prejavoval svoj zármutok. Učeníci jednoducho pretvorili zmysel Poslednej večere takým spôsobom, ako to pochopili vo svojej detskej jednoduchosti. Pritom je samozrejmé, že slová, ktoré im neboli celkom jasné, podávali ďalej takým spôsobom, ktorý tiež zodpovedal ich vlastnému porozumeniu, ale nie tak, ako to mienil Syn Boží. —

Ježiš bol vtelené Božie Slovo! Kto teda do seba správne prijal jeho Slovo, ten tým prijal jeho samého.

A ak potom človek v sebe oživí poskytnuté mu Božie Slovo tak, že sa mu stane samozrejmosťou pri myslení a konaní, tak týmto Slovom v sebe oživí aj Kristovho ducha, pretože Syn Boží bol vtelené živé Slovo Boha!

Človek sa len musí vynasnažiť konečne správne vniknúť do tohto myšlienkového pochodu. Nemá to len čítať, bezúčelne o tom rozprávať, ale musí sa taktiež pokúsiť obrazne oživiť tento myšlienkový pochod, to znamená, v živých obrazoch ticho prežiť jeho zmysel. Potom prežije aj Poslednú večeru skutočne, za predpokladu, že v tom spozná prijímanie živého Božieho Slova, ktorého zmysel a úmysel musí, prirodzene, najprv dôkladne poznať.

Nie je to také pohodlné, ako si to myslia mnohí veriaci. Tupé prijímanie Poslednej večere im nemôže priniesť úžitok; lebo čo je živé, ako Božie Slovo, chce a musí byť aj prijímané živo. Cirkev nedokáže vdýchnuť Poslednej večeri život pre niekoho iného, ak tento účastník Poslednej večere sám v sebe už vopred neprichystal miesto, aby ju prijal správne.

Vídavame tiež obrazy, ktoré chcú znázorniť pekný výrok: „Klopem!“ Obrazy sú celkom správne. Syn Boží stojí pri dverách chatrče a klope, žiadajúc o vstup. Ibaže človek, vychádzajúc pritom zo svojho myslenia, k tomu už zase pripojil, že pootvorenými dverami vidieť v chatrči prestretý stôl. Z toho vzniká predstava, že nemá byť odmietnutý nikto, kto prosí o jedlo a nápoj. Myšlienka je to pekná a tiež zodpovedá Kristovmu Slovu, len je tu priskromne vyložená. To „klopem“, znamená viac! Dobročinnosť je len malou časťou obsahu Božieho Slova.

Keď Kristus hovorí: „Klopem“, tak tým mieni, že Božie Slovo v ňom stelesnené klope na ľudskú dušu, nie prosiac o vstup, ale žiadajúc o vstup! Slovo majú ľudia od neho prijať v celom jeho rozsahu. Duša má otvoriť svoje dvere pre vstup Slova! Ak uposlúchne túto výzvu, potom sú hrubohmotné činy pozemského človeka, samozrejme, také, ako to vyžaduje „Slovo“.

Človek sa vždy snaží len o rozumové pochopenie, čo vedie k rozdrobeniu, a tým aj k zmenšeniu, k vsunutiu do užších hraníc. Preto sa ustavične dostáva do nebezpečenstva, že zo všetkého veľkého spozná len zlomky, ako sa to opäť stalo i tu.

Že sa živé Božie Slovo stalo telom, teda človekom, bude musieť pre pozemských ľudí navždy zostať mystériom, pretože začiatok tohto diania sa odohral v božskom. Preniknúť však až do božského, to schopnosť chápania ľudského ducha nedokáže, a preto prvé ohnivko pre neskoršie vtelenie zostane porozumeniu človeka neprístupné. Preto ani neprekvapuje, že práve tomuto symbolickému úkonu Syna Božieho, ktorý spočíval v rozdeľovaní chleba a vína, nemohlo ľudstvo dosiaľ ešte porozumieť. Kto však teraz po tomto vysvetlení, ktoré mu umožňuje predstaviť si obraz, chce proti tomu ešte horliť, ten iba podáva dôkaz o tom, že hranica jeho chápavosti sa končí v duchovnom. Jeho obhajovanie doterajšieho priamo neprirodzeného výkladu týchto Kristových slov by svedčilo len o bezohľadnej neústupnosti.