56. Zostúp z kríža!

Ak si Syn Boží, tak zostúp z kríža! Pomôž sebe i nám!“ Výsmešne zaznievali tieto vety nahor k Synovi Božiemu, keď v horúcich lúčoch slnka trpel na kríži. Ľudia, ktorí takto volali, sa považovali za mimoriadne múdrych. Posmievali sa, triumfovali, plní nenávisti sa smiali bez toho, že by na to mali vlastný dôvod; lebo Kristovo utrpenie zaiste nebolo dôvodom na posmech a urážky, o to menej na smiech. Bolo by ich to aj prešlo, keby boli mohli aspoň na okamih „uvidieť“ súčasné deje v jemnohmotnej a v duchovnej ríši; lebo ich duše sa pritom ťažko spútavali na tisícročia. A aj keď trest nemohol byť hrubohmotne tak rýchlo viditeľný, tak predsa prišiel vo všetkých ďalších pozemských životoch, ktoré tieto rúhajúce sa duše boli potom donútené prežiť.

Posmievači sa vtedy považovali za múdrych. Nemohli však použiť výstižnejší výraz na dôkaz svojej obmedzenosti než tieto slová; lebo v nich spočíva ten najdetinskejší názor, aký si môžeme predstaviť. Takto hovoriaci boli veľmi vzdialení od akéhokoľvek pochopenia stvorenia a od Božej vôle vo stvorení. Aké skľučujúce je preto smutné vedomie, že ešte aj dnes veľká časť tých, ktorí vôbec ešte veria v Boha a vo vtedajšie poslanie jeho Syna, si s istotou myslí, že Ježiš z Nazareta by bol mohol zostúpiť z kríža, keby len bol chcel.

Po dvetisíc rokoch ešte stále rovnaká ospalá obmedzenosť, bez zmeny k pokroku! Ako prichádzajúci od Boha musel byť Kristus podľa naivných názorov mnohých veriacich v Boha neobmedzený vo svojich činoch na tejto zemi.

Také očakávanie pramenilo z najnezdravšej naivnosti; je to viera myšlienkovej lenivosti.

Svojím vtelením sa aj Syn Boží „ocitol pod zákonom“, to znamená, že sa tým podriadil zákonom stvorenia, nezmeniteľnej vôli Boha vo stvorení. Tu nejestvujú nijaké zmeny, čo sa týka pozemského a k zemi pripútaného tela. Kristus, poslušný Božej vôli, sa dobrovoľne podrobil tomuto zákonu, a neprišiel ho zrušiť, ale svojím vtelením na tejto zemi naplniť.

Preto bol viazaný na všetko, na čo je viazaný pozemský človek, a ani ako Syn Boží nemohol zostúpiť z kríža, navzdory svojej Božej sile a moci, pokým sa nachádzal v hrubohmotnom tele a krvi. To by bolo totožné s prevrátením božskej vôle vo stvorení!

Táto vôľa je však dokonalá od začiatku. Všade, nielen v hrubohmotnom pozemskom, ale aj v jemnohmotnosti, aj v bytostnom a duchovnom so všetkými odstupňovaniami a prechodmi. Inak to nie je ani v božskom a ani v samom Bohu.

Božské pôsobenie, božská sila a moc sa prejavujú celkom inak než divadelnými predstaveniami. Práve to božské bude žiť len v bezvýhradnom plnení božskej vôle, nikdy nebude chcieť niečo iné. A práve tak aj človek, ktorý je duchovne vysoko zrelý. Čím vyššie je vyvinutý, tým bezvýhradnejšie sa podrobí božským zákonom vo stvorení, dobrovoľne a radostne. Nikdy však nebude očakávať svojvoľné činy, ktoré by presahovali rámec bežných zákonov stvorenia, pretože verí v dokonalosť božskej vôle.

Ak je hrubohmotné telo pribité na kríži skutočne pevne, potom sa bez cudzej pomoci, bez hrubohmotnej pomoci nedokáže ani oslobodiť. To je zákon podľa božskej tvorivej vôle, ktorý sa nedá preklenúť. Kto zmýšľa inak a očakáva niečo iné, ten neverí v dokonalosť Boha a v nezmeniteľnosť jeho vôle.

Že ľudia sa napriek svojmu údajnému pokroku v poznaní a v schopnostiach dodnes nezmenili, že stoja ešte stále tam, kde stáli vtedy, dokazujú tým, že aj dnes sa opäť volá:

Ak je on Syn Človeka, tak môže privolať ohlásené katastrofy, len čo bude chcieť.“ To považujú za samozrejmé. Ale inými slovami povedané: „Ak to nedokáže, tak nie je Syn Človeka.“

Pritom je ľuďom dobre známe, ako Kristus, sťa Syn Boží, sám už poukazoval na to, že nikto okrem samého Boha nepozná hodinu, v ktorej sa začne súd. Svedčí to teda o dvojakom pochybovaní, keď ľudia takto hovoria. Je to pochybnosť o Synovi Človeka a pochybnosť o Slove Syna Božieho. A okrem toho tento výrok opäť len podáva svedectvo o nepochopení celého stvorenia. O úplnej nevedomosti práve vo všetkom tom, čo každému človeku treba vedieť najnaliehavejšie.

Ak sa Syn Boží musel pri svojom vtelení podriadiť Božej vôli vo stvorení, tak, samozrejme, ani Syn Človeka nemôže stáť nad týmito zákonmi. Stáť nad zákonmi nie je vo stvorení vôbec možné. Kto vstupuje do stvorenia, ten sa tým stavia aj pod zákon božskej vôle, ktorá sa nikdy nemení. Tak aj Syn Boží a Syn Človeka. Veľkú medzeru v možnosti pochopenia toho všetkého spôsobuje len tá okolnosť, že ľudia tieto Božie zákony vo stvorení ešte nehľadali, že ich teda dodnes ešte vôbec nepoznajú, ale našli z nich len tu a tam niekedy malé zlomky, keď o ne práve zavadili.

Keď Kristus robil zázraky, ktoré hodne presahujú schopnosti pozemských ľudí, tak to neoprávňuje na myšlienku, že by sa nemusel starať o zákony Božej vôle, spočívajúce vo stvorení, že by siahal nad ne. To je vylúčené. Aj pri zázrakoch konal v dokonalej zhode s Božími zákonmi, a nie svojvoľne. Tým len dokazoval, že pracoval v božskej sile, nie v duchovnej, a preto, samozrejme, aj v pôsobení hodne, hodne presahoval ľudské možnosti. Ale zázraky sa nediali mimo rámca zákonov vo stvorení, lež dokonale sa im podriadili.

Človek zaostal vo svojom duchovnom vývoji tak veľmi, že nemôže priviesť k plnému rozvoju ani tie duchovné sily, ktoré sú mu k dispozícii, inak by mohol podávať výkony hraničiace aj podľa dnešných pojmov so zázrakmi.

Božskou silou je však možné vytvárať, prirodzene, ešte celkom iné diela, ktoré sa nikdy nedajú dosiahnuť duchovnou silou a ktoré sa už vo svojej podstate odlišujú od najvyššieho duchovného pôsobenia. Ale všetko dianie zostáva aj tak v hraniciach božskej zákonitosti. Nič sa z nej nevymyká. Jediní, ktorí sa dopúšťajú svojvoľných činov v rámci daných im hraníc svojej slobodnej vôle, sú ľudia; lebo tí sa skutočne nikdy nepodriadili vôli Boha tam, kde ako ľudia majú určitú voľnosť konať podľa vlastného chcenia. Vždy pritom uprednostňovali svoju vlastnú vôľu. A tým sa sami ochromovali, nikdy sa nemohli povzniesť vyššie, než pripúšťala ich vlastná rozumová vôľa, ktorá je pripútaná k zemi.

Ľudia teda nepoznajú ani tie zákony vo stvorení, ktoré rozpútava alebo uvoľňuje ich duchovná moc, v ktorých môžu rozvíjať svoju duchovnú moc.

O to prekvapenejší potom stoja pred rozvitím božskej sily. Z toho istého dôvodu však nedokážu spoznať ani božskú silu samu osebe alebo od nej očakávajú veci, ktoré ležia mimo božských zákonov vo stvorení. K tomu by však patrilo aj zostúpenie hrubohmotného tela z hrubohmotného kríža.

Vzkriesenia z mŕtvych pomocou božskej sily sa nevymykajú z božských zákonov, ak sa tak stane do určitého času, ktorý je pre každého človeka odlišný. Čím duchovne zrelšia je duša, odlučujúca sa od hrubohmotného tela, tým rýchlejšie sa od neho uvoľní, a tým kratší je čas zákonitej možnosti privolať ju späť, keďže toto privolanie sa môže uskutočniť len dovtedy, kým je duša ešte spojená s telom.

Duchom oživená duša musí poslúchnuť božskú vôľu, teda božskú silu, a na jej zavolanie sa musí po jemnohmotnom moste vrátiť do už opusteného hrubohmotného tela, ak tento most nie je ešte strhnutý.

Ak je tu reč o božskej sile a duchovnej sile, tak to nepopiera fakt, že v skutočnosti jestvuje len jedna sila, ktorá pochádza z Boha a preniká celým stvorením. Ale medzi božskou a duchovnou silou je rozdiel. Duchovná sila je ovládaná božskou silou, z ktorej pochádza. Nie je azda zoslabenou božskou silou, ale pozmenenou silou, ktorá sa jej pozmenením stala iným druhom, a tým sa schopnosti jej pôsobenia vykázali užšie hranice. Sú to teda dva rozlične pôsobiace druhy a v skutočnosti predsa len jedna sila. K tomu sa potom pripája ešte bytostná sila, ktorá je pozmenenou duchovnou silou. Teda tri základné sily, z ktorých duchovná a bytostná sila sú živené a riadené božskou silou. Všetky tri môžeme nazvať jedinou silou. Ďalších síl niet, je len mnoho poddruhov, ktoré vznikli zo základného duchovného a bytostného druhu a ktoré sa potom odlišujú aj vo svojich účinkoch. Každý poddruh prináša pri zmene opäť aj primerane zmenené zákony, ktoré sa však vždy dôsledne pričleňujú k základnému druhu, ale navonok, podľa zmeny sily, sa predsa prejavujú cudzejšie. Lenže všetky druhy, aj základné, sú viazané na najvyšší božský zákon sily a vo svojich vlastných pozmenených zákonoch sa môžu líšiť len vo vonkajších formách. Javia sa iné preto, že každý druh a poddruh, okrem samej božskej vôle, tvorí len čiastkové druhy, a tým neúplné diela, ktoré môžu mať tiež iba čiastkové zákony. Tie smerujú k celku, k dokonalosti, od ktorej sú odvodené, k čistej božskej sile, totožnej s božskou vôľou, ktorá sa prejavuje ako neochvejný železný zákon.

Každá sila teda pôsobí i so svojimi poddruhmi v danej jemnohmotnej i hrubohmotnej matérii podľa svojho druhu a formuje v nej svojou vlastnou rozmanitosťou aj rozmanité svety alebo úrovne, ktoré, jednotlivo posudzované, sú vzhľadom na celé stvorenie zakaždým len jeho neúplným dielom, pretože sila, ktorá ich vytvorila pomocou nie dokonalých, ale iba čiastkových zákonov, je toho času tiež iba pozmenenou časťou dokonalej Božej sily. Len ucelené zákony jednotlivých svetových úrovní v súhrne dávajú potom opäť dokonalé zákony, ktoré božská vôľa vložila do prastvorenia, do čisto duchovnej ríše.

Preto musí aj semeno ľudského ducha preputovať všetky svetové úrovne, aby na sebe prežilo a v sebe oživilo ich jednotlivé zákony. Keď duch napokon zhromaždil všetky dobré plody z tohto putovania, tak sa mu tieto zákony stali skutočne známymi, preto potom pri ich správnom bohumilom použití môže vojsť do raja, nesený tam účinkom týchto zákonov, aby odtiaľ potom pomocne a podporne vedome zasahoval do čiastkových úrovní, ležiacich pod ním, čo je najvyššou úlohou každého hotového ľudského ducha. Preplnenie nikdy nemôže nastať, keďže teraz jestvujúce svetové úrovne sa môžu rozširovať neobmedzene; veď sa predsa vznášajú v nekonečnosti.

Tak sa potom Božie kráľovstvo stáva väčším a väčším, čoraz viac sa buduje a rozširuje silou čistých ľudských duchov, ktorých pracovným poľom má byť neskoršie stvorenie, ktoré môžu riadiť z raja, pretože sami predtým preputovali všetky časti, a tým ich dôkladne spoznali.

Tieto vysvetlenia sú tu len preto, aby poukázaním na božskú a duchovnú silu nevznikli omyly, pretože v skutočnosti jestvuje len jedna z Boha vychádzajúca sila, z ktorej sa vytvárajú ostatné druhy.

Kto vie o všetkých týchto dejoch, ten nikdy nebude detinsky očakávať veci, ktoré sa nikdy nemôžu stať, pretože sa vymykajú jednotlivým zákonom stvorenia. Tak ani Syn Človeka nevyvolá zdvihnutím svojej ruky katastrofy, ktoré sa majú prejaviť bezprostredne. To by sa priečilo jestvujúcim a nezmeniteľným zákonom prírody. Syn Človeka vysiela ako Boží služobník božskú vôľu, božskú silu do jednotlivých základných síl a tie potom sledujú nový smer, ktorý im takto udala vládnuca božská vôľa. Pritom sa však ich účinky prejavujú v tomto prikázanom smere presne podľa ich čiastkových zákonov, ktoré nemôžu obísť. Nastáva síce zároveň to najväčšie urýchlenie, ale aj ono je vždy viazané na možnosť.

Tak je duchovné pritom oveľa pohyblivejšie a ľahšie, teda aj rýchlejšie ako bytostné. Preto budú bytostné prejavy potrebovať viac času ako duchovné. Z tohto dôvodu musí, prirodzene, bytostné, teda živelné dianie tiež nastať neskoršie než duchovné. Práve tak tieto sily rýchlejšie uvedú do pohybu jemnohmotné než hrubohmotné. To všetko sú zákony, ktoré sa musia plniť, nemôžu sa obchádzať, ani porušovať.

Vo Svetle sú všetky tieto zákony známe a vysielanie výkonných poslov alebo zvláštnych príkazov je zariadené tak, že konečné dôsledky sa stretnú, ako to chce Boh.

Terajší súd vyžadoval také veľké prípravy, že pre ľudí je to nepochopiteľné. Ale napriek tomu pracuje tak presne, že v skutočnosti nenastanú nijaké omeškania... s výnimkou miest, kde má spolupracovať ľudské chcenie. Jedine ľudia sa s hlúpou vytrvalosťou stále snažia vyhýbať každému splňovaniu alebo sa mu úplne rušivo a nepriateľsky stavať do cesty... z márnomyseľnosti, pútajúcej k zemi.

Našťastie, po veľkom zlyhaní ľudí za pozemského času Syna Božieho sa s tým teraz počítalo. Ľudia môžu svojím zlyhaním len sťažovať pozemskú cestu Syna Človeka do určitého času, takže musí putovať po vedľajších cestách a robiť obchádzky, ale nedokážu zadržať Bohom chcené dianie alebo vôbec nejako oddialiť jeho vopred stanovený koniec; lebo sa im už odňalo zázemie temna, dodávajúce im silu na ich pochabosti, zatiaľ čo hradby ich rozumového pôsobenia, spoza ktorých ešte ako z krytu vystreľujú jedovaté šípy, sa pod tlakom prenikajúceho Svetla rýchlo zrútia. Potom sa to cez nich prevalí a nebude im udelená nijaká milosť za zlo, ktoré stále znovu neblaho vytváralo ich zmýšľanie. Tak deň, po ktorom vrúcne túžia všetci tí, ktorí mieria k Svetlu, nepríde ani o hodinu neskoršie, ako prísť má.