55. Smrť Syna Božieho na kríži a posledná večera

Pri Kristovej smrti sa v chráme roztrhla opona, ktorá oddeľovala svätostánok od ľudstva. Táto udalosť sa prijala ako symbol toho, že smrťou obete Spasiteľa prestalo v rovnakom okamihu odlúčenie ľudstva od Božstva, teda že sa vytvorilo bezprostredné spojenie.

Tento výklad je však nesprávny. Ukrižovaním ľudia odmietli Syna Božieho ako očakávaného Mesiáša, čím sa odlúčenie stalo väčším! Opona sa roztrhla, pretože svätostánok potom už nebol potrebný. Otvoril sa pohľadom a nečistým prúdom, keďže, symbolicky vyjadrené, božské po tomto skutku už nevkročilo na zem, čím sa svätostánok stal zbytočným. Teda pravý opak doterajších výkladov, v ktorých sa opäť, ako tak často, prejavuje len veľká vypínavosť ľudského ducha.

Smrť na kríži nebola tiež nevyhnutnou obeťou, ale vraždou, praobyčajným zločinom. Každé iné vysvetlenie je len opisom, ktorý má slúžiť buď na ospravedlnenie, alebo vznikol z nevedomosti. Kristus vôbec neprišiel na zem s úmyslom dať sa ukrižovať. V tom ani spasenie nespočíva! Veď Krista ukrižovali ako neodbytného hlásateľa Pravdy pre jeho učenie.

Nie jeho smrť na kríži mohla a mala priniesť spásu, ale Pravda, ktorú dával ľudstvu vo svojich slovách!

Pravda však bola vtedajším náboženským a chrámovým vodcom nepohodlná, vzbudzovala ich pohoršenie, pretože silne otriasala ich vplyvom. Presne tak ako by to bolo na mnohých miestach opäť aj dnes. Ľudstvo sa v tom nezmenilo. Vtedajší vodcovia sa síce opierali, tak ako aj tí dnešní, o staré dobré tradície, ale tie sa vinou ich vykonávateľov a vykladačov stali len meravou, prázdnou formou, v ktorej už nebolo života. Je to taký istý obraz, aký sa mnohonásobne ukazuje aj dnes.

Kto však chcel do jestvujúceho Slova vniesť tento potrebný život, ten tým, samozrejme, prinášal prevrat vo vykonávaní a vo výklade, nie však v samom Slove. Oslobodzoval ľud od ponižujúcej meravosti a prázdnoty, zbavoval ho toho, a to vzbudzovalo, celkom prirodzene, veľké pohoršenie u tých, ktorí mohli čoskoro spozorovať, ako energicky sa tým zasiahlo do oprát ich nesprávneho vedenia.

Preto musel byť hlásateľ Pravdy a oslobodzovateľ od bremena mylných výkladov podozrievaný a prenasledovaný. Keď sa ho napriek všetkej námahe nepodarilo zosmiešniť, snažili sa voči nemu vyvolať nedôveru. „Pozemská minulosť“ ako tesárovho syna musela poslúžiť na to, aby ho označili za „neučeného, a preto na poučovanie neschopného“! Za „laika“. Presne tak ako sa to aj dnes stáva každému, kto sa príliš dotkne meravej dogmy, už v zárodku ubíjajúcej všetko slobodné, živé úsilie o vzostup. Proti jeho vlastným výkladom z opatrnosti nikto z odporcov nevystúpil, keďže celkom oprávnene pociťovali, že pri čisto vecných námietkach by museli podľahnúť. Tak zostali pri zlomyseľnom ohováraní pomocou svojich zapredancov, až sa nakoniec neštítili vo vhodnom okamihu ho verejne a falošne obžalovať a dostať na kríž, aby spolu s ním zažehnali nebezpečenstvo, hroziace ich moci a vážnosti.

Táto násilná, u Rimanov vtedy bežná smrť nebola sama osebe spasením a ani ho nepriniesla. Neodňala ľudstvu vinu, od ničoho ho neoslobodila, ale zaťažila ľudstvo ako vražda v najhrubšom zmysle len ešte viac!

Ak sa z toho tu a tam až dodnes vyvíjal kult, vidiaci v tejto vražde nevyhnutnú podstatu vykupiteľského diela Syna Božieho, potom sa človek práve tým vzďaľuje od toho najcennejšieho, čo jediné mu môže priniesť spásu. Odvádza ho to od vlastnej misie Spasiteľa, od toho, čo jeho príchod z božského na zem urobilo potrebným. Nebolo to však preto, aby vytrpel smrť na kríži, ale aby do zmätku dogmatickej meravosti a prázdnoty, strhávajúcej ľudského ducha nadol, hlásal Pravdu! Aby opísal veci medzi Bohom, stvorením a ľuďmi také, aké skutočne sú. Tým muselo všetko to, čo navyše vyhútal obmedzený ľudský duch a čo zakrývalo skutočnosť, samo od seba bezmocne odpadnúť. Až potom mohol človek pred sebou jasne vidieť cestu, ktorá ho vedie nahor.

Len a len v prinesení tejto Pravdy, a s tým spojeného oslobodenia od omylov spočíva spasenie!

Je to vykúpenie z nejasného nazerania, zo slepej viery. Slovo „slepá“ predsa dostatočne označuje nesprávny postoj.

Večera pred jeho smrťou bola hostinou na rozlúčku. Keď Kristus povedal: „Vezmite a jedzte, to je moje telo. Pite z toho všetci, to je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“, tak tým vyhlásil, že je ochotný podstúpiť dokonca túto smrť na kríži, len aby mal príležitosť priniesť vo svojich vysvetleniach poblúdenému ľudstvu Pravdu, ktorá samojediná ukazuje cestu k odpusteniu hriechov.

Výslovne tiež hovorí: „na odpustenie za mnohých“, a nie vari „na odpustenie za všetkých!“ Teda len za tých, ktorí si jeho poučenia vezmú k srdcu a živo ich použijú vo svoj prospech.

Jeho telo, zničené smrťou na kríži, a jeho vyliata krv majú prispieť k tomu, aby sa spoznala nevyhnutnosť a vážnosť jeho poučenia. Táto naliehavosť poznania má byť opakovaním poslednej večere a večerou len zdôraznená!

Že sám Syn Boží sa nezľakne takého ľudského nepriateľstva, ktorého pravdepodobnosť mu bola známa už pred jeho príchodom, malo osobitne poukázať na zúfalý stav ľudského ducha, z ktorého mohol byť pred zánikom vytrhnutý len uchopením záchranného lana nezastretej Pravdy.

Poukázanie Syna Božieho pri poslednej večeri na svoju smrť na kríži je len posledným výslovným zdôraznením naliehavej potreby jeho učenia, ktoré prišiel zvestovať!

Pri prijímaní Poslednej večere si má teda každý človek vždy znovu uvedomovať, že sám Syn Boží sa nebál predpokladu smrti na kríži, zavinenej ľudstvom, a že dal telo i krv za to, aby ľudstvu umožnil prijatie opisu skutočného diania vo vesmíre, ktoré zreteľne ukazuje dôsledky neochvejných zákonov stvorenia, nesúcich božskú vôľu! Toto poznanie trpkej vážnosti, ktoré vyzdvihuje pálčivú potrebu posolstva na záchranu, má v ľuďoch stále znova vyvolávať novú silu, nový podnet, aby podľa jasného Kristovho učenia skutočne žili, aby mu nielen správne rozumeli, ale vo všetkom podľa neho aj konali. Tým potom dosiahnu aj odpustenie svojich hriechov a spasenie! Nie inak. A taktiež nie ihneď. Ale určite ho dosiahnu na ceste, ktorú Kristus ukazuje vo svojom posolstve.

Z tohto dôvodu má Posledná večera opätovne oživovať tento dej, aby neochabovalo horlivé nasledovanie učenia, prineseného za takej veľkej obete; lebo začínajúcou sa ľahostajnosťou alebo len vonkajšími formami strácajú ľudia toto záchranné lano a klesajú späť do náručia omylov a skazy.

Je veľkou chybou, keď sa ľudia nazdávajú, že smrťou na kríži majú zaručené odpustenie svojich hriechov. Táto myšlienka spôsobuje nesmierne škody, keďže všetci tí, ktorí v to veria, sú tým zadržovaní pred pravou cestou k spáse, ktorá spočíva len a len v tom, že človek žije podľa Slova Spasiteľa, podľa vysvetlení, ktoré dal ako ten, kto všetko vie a má o všetkom prehľad. A tieto vysvetlenia ukazujú na praktických obrazoch nevyhnutnosť zachovávania a nasledovania božskej vôle, spočívajúcej v zákonoch stvorenia, ako aj následky pri ich dodržiavaní alebo nedodržiavaní.

Jeho vykupiteľské dielo spočívalo v prinesení tohto vysvetlenia, ktoré muselo odhaľovať nedostatky a škody spôsobené náboženskou praxou, pretože obsahovalo Pravdu, ktorá šírila Svetlo do stúpajúceho zatemnenia ľudského ducha. Nespočívalo v smrti na kríži, práve tak ako Posledná večera alebo posvätená hostia nemôžu priamo poskytnúť odpustenie hriechov. Taká myšlienka odporuje každému božskému zákonu! Tým padá aj moc človeka odpúšťať hriechy. Človek má len právo a aj moc odpustiť to, čo mu spôsobil iný, a to tiež iba vtedy, keď ho na to neovplyvnene nabáda jeho srdce.

Kto o tom vážne premýšľa, ten spozná pravdu, a tým aj pravú cestu! Ale ľudia leniví na premýšľanie a pohodlní, ktorí neudržiavajú v trvalom poriadku a so všetkou pozornosťou a námahou lampu zverenú im Stvoriteľom, teda schopnosť skúmania a objasňovania, môžu ľahko premeškať hodinu, podobne ako pochabé panny v podobenstve, keď k nim zavíta „Slovo Pravdy“. Keďže sa dali uspať mdlou pohodlnosťou a slepou vierou, nebudú pre svoju lenivosť schopní spoznať nositeľa Pravdy alebo ženícha. Musia potom zostať pozadu, zatiaľ čo ostražití budú vchádzať do ríše radosti.