52. Vývoj stvorenia

Už som raz poukázal na to, že písomne zachované dejiny stvorenia sa nesmú chápať pozemsky. Ani dejiny stvorenia v Biblii sa netýkajú zeme. Stvorenie zeme bolo iba prirodzeným dôsledkom, ktorý vyplynul z ďalšieho vývoja prvého stvorenia, vytvoreného samým Stvoriteľom. Je skoro nepochopiteľné, ako mohli bádatelia Písma urobiť taký nelogický a medzery vytvárajúci veľký skok v domnení, že Boh vo svojej dokonalosti mal hneď bez prechodu stvoriť hrubohmotnú zem.

V Písme netreba zmeniť „slovo“, ak sa chceme priblížiť k pravdivosti tohto diania. Naopak, slovo o dejinách stvorenia podáva túto pravdu opäť oveľa zreteľnejšie než všetky medzerovité a nesprávne domnienky. Len mylné výklady zapríčinili neschopnosť porozumenia toľkých ľudí.

Tí celkom správne cítia chybu, ktorá sa robí tým, že raj, spomínaný v Biblii, sa chce bezpodmienečne umiestniť na hrubohmotnú zem, tak nesmierne vzdialenú od božského. Nie je predsa, koniec koncov, ani také neznáme, že Biblia je v prvom rade duchovnou knihou. Dáva vysvetlenie o duchovných dejoch, pri ktorých sú ľudia spomínaní len tam, kde bezprostredne súvisia s ozrejmením týchto duchovných udalostí, aby ich ilustrovali.

Koniec koncov, je to pochopiteľnejšie aj pre ľudský rozum, pretože je prirodzené, keď opisovanie stvorenia, podávané v Biblii, sa netýka zeme, tak nesmierne vzdialenej od Stvoriteľa. Sotva sa niekto odváži popierať skutočnosť, že toto priame a prvým nazývané Božie stvorenie treba hľadať tiež len v jeho bezprostrednej blízkosti, keďže vyšlo ako prvé od samého Stvoriteľa, a preto s ním musí byť v užšej súvislosti. Ani jeden pokojne a jasne rozmýšľajúci človek nebude očakávať, že by sa toto prvé a vlastné tvorenie odohrávalo práve na zemi, najvzdialenejšej od božského, ktorá vznikla až v priebehu ďalšieho vývoja.

O raji na zemi nemohlo byť preto ani reči. Čo Boh osobne stvoril, ako sa to vyslovene uvádza v dejinách stvorenia, to s ním zostalo, samozrejme, taktiež priamo spojené a muselo byť len v jeho najtesnejšej blízkosti. Práve tak ľahko vysvetliteľný a prirodzený je aj dôsledok, že všetko, čo bolo vytvorené v takej veľkej blízkosti Stvoriteľa alebo odtiaľ vyšlo, zostáva taktiež najpodobnejšie jeho dokonalosti. A len a len to je naozaj raj, večná Božia ríša!

Predstavovať si však niečo také na hrubohmotnej zemi, to musí vychovávať pochybovačov. Myšlienka „vyhnania“ z pozemského raja, pričom vyhnaní musia predsa len ostať na rovnakej zemi, ukazuje toľko nezdravého a je tak zjavne a hrubo spozemštená, že je to až groteskné. Je to mŕtvy obraz, ktorý nesie pečať kŕčovito vytvorenej dogmy, s ktorou si rozumný človek nevie dať rady.

Čím je niečo menej dokonalé, tým je to viacej vzdialené od dokonalosti. Ani duchovné bytosti, stvorené z dokonalosti, nemôžu byť pozemskými ľuďmi, ale musia sa nachádzať najbližšie pri tejto dokonalosti, a preto musia predstavovať najideálnejšie vzory pre ľudí. Sú to veční duchovia, ktorí nikdy neprichádzajú do hmotnosti, teda sa ani nestanú pozemskými ľuďmi. Sú to žiarivé ideálne postavy, ktoré ako magnety pôsobia príťažlivo, ale aj posilňujúco na všetky schopnosti ľudských duchovných zárodkov a neskoršie na uvedomených duchov.

Raj, o ktorom je reč v Biblii, sa teda nesmie zamieňať so zemou. —

Na bližšie vysvetlenie bude potrebné ešte raz podať úplný obraz o všetkom jestvujúcom, aby sa hľadajúcemu človeku uľahčilo nájdenie cesty do večnej ríše Boha, do raja, odkiaľ pochádza svojím duchovným prapôvodom.

Človek nech si predstaví božské ako to najvyššie a najvznešenejšie. Boh sám, ako východisko všetkého bytia, ako prazdroj všetkého života, je vo svojej bezpodmienečnej dokonalosti bezbytostný. Prijímajúc na seba formu, občas sa zahaľuje do plášťa božskej bytostnosti, ktorá sa potom k nemu pripája. Po samom Bohu v jeho najvlastnejšej bezbytostnosti nasleduje kruh božsky-bytostného. Z neho pochádzajú tí, ktorí sa bezvýhradne prví stali formou. Patria k nim v prvom rade štyria archanjeli, v druhom a treťom rade malý počet najstarších. Títo poslední nemôžu vojsť do božsky-bezbytostného, ale majú veľký význam pre ďalší vývoj smerom k duchovne-bytostnému, ako potom neskôr vedome-bytostní majú veľký význam pre vývoj hmotného. Z božsky-bytostného bol vyslaný Lucifer, aby bol priamou oporou stvoreniu pri jeho samočinnom ďalšom vývoji.

Syn Boží však prišiel z božsky-bezbytostného ako časť, ktorá po svojej pomocnej misii musí opäť vojsť do božsky-bezbytostného, musí sa znovu zjednotiť s Otcom. Syn Človeka pochádza taktiež z božsky-bezbytostného, priamo z Boha. Jeho odštiepenie sa stalo v dôsledku spojenia s vedome-duchovne-bytostným príkazom na trvalé odlúčenie od božsky-bezbytostného, a predsa opäť aj na priame spojenie s ním, aby mohol zostať večným prostredníkom medzi Bohom a jeho dielom. Keď Lucifer, ako prichádzajúci z božsky-bytostného, sklamal vo svojom pôsobení, musel byť na jeho miesto vyslaný niekto silnejší, kto ho spúta a pomôže stvoreniu. Preto pochádza na to určený Syn Človeka z božsky-bezbytostného.

Na božsky-bytostné potom nadväzuje raj, večná Božia ríša. Je to v prvom rade, ako najbližšie sa nachádzajúce, vedome-duchovne-bytostné, ktoré sa skladá zo stvorených večných duchovných bytostí, nazývaných aj duchmi. Tí sú dokonalými ideálnymi postavami pre všetko to, o čo sa môžu a majú usilovať ľudskí duchovia pri svojom najdokonalejšom vývoji. Magneticky k sebe priťahujú tých, ktorí smerujú nahor. Toto samočinné spojenie sa u hľadajúcich a nahor smerujúcich prejavuje často nevysvetliteľnou túžbou, ktorá povzbudzuje ich úsilie hľadať a dostať sa nahor.

Sú to duchovia, ktorí sa nikdy nezrodili do hmotnosti, ktorých stvoril sám Boh, prazdroj všetkého bytia a života, ako prvých čisto duchovných, ktorí sa teda aj najviac približujú k jeho vlastnej dokonalosti. Sú to tiež oni, ktorí sú skutočne podľa jeho verného obrazu! Nesmie sa prehliadať, že v dejinách stvorenia sa výslovne hovorí: podľa jeho verného obrazu. Toto poukázanie nie je ani tu bez významu; lebo oni môžu byť len podľa jeho obrazu, nie podľa neho samého, teda len podľa toho, ako sa zjavuje, keďže samo čisto božské je ako jediné bezbytostné.

Aby sa Boh zjavil, musí sa, ako sa už povedalo, najskôr zahaliť do božsky-bytostného. Ale ani potom ho nemôže uvidieť duchovne-bytostné, ale iba božsky-bytostné, a aj to iba z nepatrnej časti; lebo všetko čisto božské musí svojou dokonalou čistotou a jasom oslepovať všetko nebožské. Ani sami božsky-bytostní nedokážu Bohu pozerať do tváre! Rozdiel medzi božsky-bezbytostným a božsky-bytostným je na to ešte príliš veľký.

V tomto raji vedome-duchovne-bytostného žije súčasne ešte aj nevedome-duchovne-bytostné. Obsahuje tie isté základy, z ktorých sa skladá vedome-duchovne-bytostné, teda jeho zárodky. V týchto zárodkoch je však život a život v celom stvorení túži podľa božskej vôle po vývoji. Po vývoji smerujúcom k uvedomeniu. Toto je celkom prirodzený, zdravý dej. Uvedomenie nevedomého však môže nastať iba skúsenosťami, a táto snaha o ďalší vývoj prostredníctvom skúsenosti nakoniec samočinne odpudzuje alebo vypudzuje takto dozrievajúce alebo naliehajúce zárodky nevedome-duchovne-bytostného, nezáleží na tom, ako to nazveme, von cez hranicu duchovne-bytostného. Keďže vypudzovanie alebo odpudzovanie zárodku nemôže nastať smerom nahor, tak sa musí uberať voľnou cestou nadol.

A to je to prirodzené, pre duchovné zárodky, túžiace po uvedomení, nevyhnutné vypudenie z raja, z duchovne-bytostného!

To je v skutočnosti aj vyhnanie z raja, uvedené v Biblii. Obrazne je to podané celkom správne, keď sa hovorí: V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb. To znamená, v návale skúseností, spojených so vznikajúcou nevyhnutnosťou obrany a zápasu proti doliehajúcim vplyvom nízkeho okolia, do ktorého vniká ako cudzinec.

Toto vypudenie, odpudenie alebo vyhnanie z raja nie je nijakým trestom, ale absolútnou, prirodzenou a samočinnou nevyhnutnosťou, keď sa priblíži určitá zrelosť každého duchovného zárodku vplyvom jeho úsilia o vývoj sebauvedomenia. Je to zrodenie z nevedome-duchovne-bytostného do bytostného a potom do hmotného s cieľom vyvíjať sa. Je to teda pokrok, nie vari krok späť!

V dejinách stvorenia je to tiež celkom správne vyjadrené, keď sa tam hovorí, že človek pocítil potrebu „prikryť svoju nahotu“, keď sa v ňom prebudil pojem dobra a zla, a keď sa začalo pozvoľné sebauvedomovanie.

Po zosilnení snahy o uvedomenie nasleduje samočinné vypudenie alebo odpudenie z pôvodného stvorenia, z raja a prechod cez bytostné do hmotného. Len čo duchovné semienko vyjde z oblasti duchovne-bytostného, tak by v nižšom, inorodom a hutnejšom okolí stálo samo osebe „nahé“. Inak vyjadrené, bolo by „nezakryté“. Preto pociťuje nielen potrebu, ale aj bezpodmienečnú nevyhnutnosť ochranne sa prikryť bytostným a hmotným druhom svojho okolia, odieť sa akýmsi plášťom, bytostným obalom, prijať jemnohmotné a nakoniec potom aj hrubohmotné telo.

Až prijatím hrubohmotného plášťa alebo tela sa potom prebúdza nezávislý pohlavný pud, a tým aj telesný stud.

Čím väčší je teraz tento stud, tým ušľachtilejší je pud, a tým vyššie stojí aj duchovný človek. Viac či menej vyvinutý telesný stud pozemského človeka je priamym meradlom jeho vnútornej duchovnej hodnoty! Toto meradlo je neklamné a každému človeku ľahko spoznateľné. Udusením alebo odstránením vonkajšej hanblivosti sa súčasne vždy zadusí aj oveľa jemnejšia a celkom inak uspôsobená duševná hanblivosť, a tým sa znehodnocuje vnútorný človek.

Je neklamným znamením hlbokého pádu a istého úpadku, ak sa ľudstvo pod lživou zámienkou pokroku bude chcieť „povzniesť“ nad tento v každom smere povzbudzujúci klenot hanblivosti! Či už je to pod pláštikom športu, hygieny, módy, výchovy detí, alebo pod mnohými inými na to vítanými zámienkami. Potom sa už nedá zabrániť poklesu a pádu, a len najväčšie zdesenie môže jednotlivcov donútiť, aby sa ešte spamätali zo všetkých tých, ktorí sa dali bezmyšlienkovito zlákať na túto cestu.

Od okamihu prirodzeného vypudenia sa takému duchovnému zárodku naskytá aj pri jeho putovaní bytostným a hmotnosťami ďalšieho stvorenia nielen jedna, ale stále viac a viac naliehavých príležitostí v jeho bytí, aby v týchto nízkych oblastiach stvorenia napomáhal ich ďalší vývoj a povznesenie, čo zase posilňujúco a upevňujúco spätne pôsobí na tento zárodok nielen tým, že prispieva k jeho vlastnému vývoju sebauvedomenia, ale že ho vôbec až potom umožňuje.

Je to mohutné tvorenie a tkanie, tisícnásobne vzájomne pospletané, ale napriek všetkej živej samočinnosti tak dôsledne logicky do seba zasahujúce svojimi zvratnými pôsobeniami, že iba jedno putovanie takého duchovného zárodku až k jeho zavŕšeniu sa javí ako kus nádherne sfarbeného koberca, ktorý utkala cieľavedomá ruka umelca buď pri vzostupnom sebauvedomovaní, alebo vedúc nadol pri nasledujúcom rozklade na ochranu iných.

V zázračnom diele stvorenia je tak veľa ticho a bezpečne pracujúcich zákonov, že by sa o každom z tých tisícorakých dejov v bytí ľudí mohla napísať jedna stať, ktorá by však zakaždým vyústila zase len do jednej veľkej základnej črty: do dokonalosti Stvoriteľa ako východiska, ktorého vôľa je živo tvoriaci Duch. Duch Svätý! Všetko duchovné je však jeho dielom!

Keďže človek pochádza z tohto duchovne-bytostného diela, tak v sebe nesie čiastočku tohto Ducha, ktorá síce so sebou donáša slobodnú moc rozhodovania, a tým aj zodpovednosť, ale predsa nie je totožná so samým božským, ako sa to často mylne predpokladá a vysvetľuje.

Všetko pôsobenie božskej vôle vo stvorení, pracujúcej v podobe prírodných zákonov tak pomáhajúco a podporujúco, musí sa potom tomu, kto poznaním získal celkový prehľad, sformovať do nádherne zladeného jasavého spevu. Do jediného citu vďaky a radosti, prúdiaceho miliónmi kanálov k tomuto východisku.

Tento večne sa opakujúci priebeh vývoja vo stvorení, ktorý so sebou prináša dočasné vypudenie duchovného zárodku z raja pri jeho určitej zrelosti, sa viditeľne ukazuje aj pozemskému zraku vo všetkých veciach pozemského diania, keďže všade nájdeme odraz rovnakého diania.

Toto vypudenie v rámci prirodzeného vývoja môžeme nazvať aj dejom samočinného odlúčenia. Je to presne tak, ako keď zrelé jablko alebo každý zrelý plod spadne zo stromu, aby rozložiac sa uvoľnil podľa tvorivej vôle semeno, ktoré až potom, priamym pôsobením doliehajúcich naň vonkajších vplyvov, rozruší obal, aby sa stalo klíčkom a jemnou rastlinou. Tá sa zase stane odolnou len za dažďa, búrok a slnečného žiarenia, a len tak môže zosilnieť na strom. Takže vypudenie zrelého duchovného zárodku z raja je len nevyhnutným dôsledkom vývoja, ako je aj bytostné, hmotné a nakoniec pozemské stvorenie v základných črtách iba dôsledkom duchovne-bytostného stvorenia, pričom základné črty vlastného stvorenia sa síce stále opakujú, ale vždy s tým nevyhnutným rozdielom, že účinok sa prejaví rozmanito podľa druhu podstaty a látky. Aj v hrubohmotnom pozemskom nastáva pri putovaní všetkého duchovne-bytostného opäť vypudenie duše, len čo na to nadíde čas zrelosti. To je pozemská smrť, ktorá znamená samočinné vypudenie alebo odpudenie z hrubohmotného, a tým zrod na druhú stranu do jemnohmotného. Aj pritom akoby odpadávali zo stromu plody. Pri pokojnom počasí len zrelé, pri búrkach a nečase však aj nezrelé. Zrelými plodmi sú tí, ktorých prechod do jemnohmotného záhrobia s dozretým vnútorným semenom nastáva v správnom čase. Títo ľudia sú pre záhrobie duchovne „pripravení“, a preto rýchlo zapustia korene a môžu bezpečne rásť do výšky.

Nezrelým ovocím sú však tí, u ktorých odpadnutie alebo smrť, a s tým spojený rozklad hrubohmotného tela, ktoré ich doteraz chránilo, obnaží ešte nezrelé jemnohmotné semeno, a tak ho predčasne vystaví všetkým vplyvom, v dôsledku čoho musí buď zakrpatieť, alebo je nútené dozrievať dodatočne, skôr než sa môže v záhrobnej pôde (podmienky) zakoreniť (vžiť sa), a tým vyrásť.

Tak to ide stále ďalej. Od jedného vývojového stupňa k druhému, ak medzitým nenastane hniloba, ktorá nedostatočne zrelé semeno rozloží, čím sa samo osebe zničí a s ním, prirodzene, aj v ňom spočívajúca živá schopnosť vyrásť na samostatný úrodný strom, ktorý môže pokračovať v spolupôsobení na vývoji.

Človek, ktorý sa pozorne rozhliada okolo seba, môže vo svojom najbližšom okolí presne pozorovať mnohonásobne sa opakujúci základný obraz všetkého diania vo stvorení, keďže v tom najmenšom sa vždy odzrkadľuje aj to najväčšie. — —

Ako najbližšia tomuto duchovne-bytostnému raju smerom nadol nasleduje teda ríša všetkého bytostného. Samo bytostné sa opäť rozčleňuje na dve časti. Ako prvé je vedome-bytostné. To sa skladá z bytostí živlov a prírody, ku ktorým patria aj elfovia, gnómovia, rusalky atď. Tieto bytosti živlov a prírody boli nevyhnutnou prípravou na ďalší vývoj na ceste vytvárania hmotnosti; lebo hmotné mohlo vzniknúť jedine v spojení s bytostným.

Bytosti živlov a prírody museli vo vznikajúcej hmotnosti tvorivo spolupôsobiť, ako sa to deje ešte aj dnes.

Ako druhé v ríši bytostného je nevedome-bytostné. Z tohto nevedome-bytostného pochádza život zvieracej duše. Tu treba dbať na rozdiel medzi ríšou duchovne-bytostného a ríšou bytostného. Jedine všetko duchovné má v sebe od prvopočiatku slobodnú moc rozhodovania, ktorá ako dôsledok prináša aj zodpovednosť. U hlbšie stojaceho bytostného to tak nie je.

Ďalším dôsledkom vývoja bol potom vznik hmotnosti. Tá sa delí na jemnohmotné, ktoré sa skladá z mnohých oddelení, a na hrubohmotné, ktoré, začínajúc sa najjemnejšou hmlovinou, je viditeľné pozemskému oku! Niet však ani pomyslenia na raj na zemi, ktorá je najvzdialenejším výbežkom hrubohmotného. Raz má na zemi nastať odlesk skutočného raja pôsobením Syna Človeka na začiatku tisícročnej ríše a súčasne s tým vznikne aj pozemský obraz hradu Grálu, ktorého originál sa nachádza na najvyššom vrchole skutočného raja ako doteraz jediný pravý Boží chrám.