51. Duch

Slovo „duch“ sa používa v mnohých obmenách bez toho, že by si ten, kto o ňom hovorí, uvedomil, čo duch vlastne je. Jeden nazýva duchom jednoducho vnútorný život človeka, druhý si zamieňa ducha s dušou, často sa hovorí aj o duchaplných ľuďoch, pričom sa nemyslí na nič iné než na jednoduchú prácu mozgu. Hovorí sa aj o zábleskoch ducha a o všeličom inom. Ale nikto sa nepodujme správne vysvetliť, čo je duch. To najvyššie, čo sa pod tým doteraz chápalo, spočíva vo výraze: „Boh je duch!“ Z toho sa potom odvodzuje všetko ostatné. Na základe tohto tvrdenia sa urobili pokusy pochopiť aj samého Boha a nájsť tak o ňom vysvetlenie.

Práve to sa však opäť muselo rozchádzať so skutočnosťou, a preto muselo spôsobiť aj omyly; lebo je nesprávne hovoriť jednoducho: „Boh je duch.“

Boh je božský, a nie duchovný! Už v tom spočíva vysvetlenie. Božské sa nikdy nesmie nazývať duchom. Len duchovné je duch. Doterajšia názorová chyba sa dá vysvetliť tým, že človek pochádza z duchovného, v dôsledku čoho sa nedokáže ani v myslení povzniesť nad duchovné, takže všetko duchovné je pre neho to najvyššie. Preto je pochopiteľné, že to najžiarivejšie a najdokonalejšie z toho by rád považoval za pôvod celého stvorenia, teda za Boha. Podľa toho môžeme predpokladať, že nesprávny pojem vznikol nielen z potreby predstaviť si svojho Boha z vlastného druhu, aj keď v každom smere dokonalého, aby sa s ním cítil vrúcnejšie spojený, ale príčina toho spočíva hlavne v neschopnosti pochopenia skutočnej veľkosti Boha.

Boh je božský, len jeho vôľa je Duch. A z tejto živej vôle vzniklo jeho najbližšie duchovné okolie, raj so svojimi obyvateľmi. Z tohto raja, teda zo sformovanej božskej vôle však vyšiel človek ako duchovné semeno, aby sa pobral na svoju púť ďalším stvorením ako prášok božskej vôle. Človek je teda vlastne nositeľom božskej vôle, teda nositeľom ducha v celom hmotnom stvorení. Z tohto dôvodu je vo svojich činoch tiež viazaný na čistú pravôľu Boha a musí niesť plnú zodpovednosť za to, ak ju vonkajšími vplyvmi hmotného nechá načisto zaburiniť a eventuálne dá časom celkom zahrabať.

To je ten poklad alebo hrivna, ktorá mala v jeho rukách prinášať úroky a úroky z úrokov. Z nesprávneho predpokladu, že Boh sám je duch, teda že je rovnakého druhu ako pôvod samého človeka, zreteľne vyplýva, že človek si nikdy nemohol urobiť správny obraz o Božstve. Nesmie v ňom vidieť len to najdokonalejšie zo seba samého, ale musí ísť oveľa vyššie nad to k druhu, ktorý mu navždy zostane nepochopiteľný, pretože on ho vo svojom vlastnom duchovnom druhu nikdy nebude schopný pochopiť.

Duch je teda vôľa Boha, elixír života celého stvorenia, ktoré ním musí byť preniknuté, aby zostalo zachované. Človek je sčasti nositeľom tohto ducha, ktorý má po sebauvedomení prispievať k povznášaniu a k ďalšiemu vývoju celého stvorenia. K tomu však patrí, aby sa naučil správne používať prírodné sily a využívať ich na koncentrovanejšie podporovanie.