53. Ja som Pán, tvoj Boh!

Kde sú ľudia, ktorí skutočne plnia toto najvyššie zo všetkých prikázaní? Kde je kňaz, ktorý ho čisto a pravdivo vyučuje?

Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Tieto slová sú dané tak jasne, tak bezvýhradne, že by vôbec nemalo dôjsť k nejakej odchýlke! Aj Kristus na ne opakovane poukazoval s veľkou jednoznačnosťou a prísnosťou. Preto je o to poľutovaniahodnejšie, že milióny ľudí prechádzajú okolo nich bez povšimnutia a oddávajú sa kultom, ktoré stoja v priamom rozpore s týmto najvyšším zo všetkých prikázaní. Najhoršie pri tom všetkom je, že toto prikázanie svojho Boha a Pána ľudia nerešpektujú s dôverčivým oduševnením a v bludnej predstave, že Boha týmto očividným prekračovaním jeho prikázania uctievajú a že v nich nachádza zaľúbenie!

Táto veľká chyba môže žiť len v slepej viere, pri ktorej je každé skúmanie vylúčené; lebo slepá viera nie je nič iné než bezmyšlienkovitosť a duchovná lenivosť takých ľudí, ktorí sa ako leňosi a spachtoši snažia čo najďalej odkladať prebúdzanie a vstávanie, pretože to so sebou prináša povinnosti, ktoré sa boja plniť. Každá námaha im pripadá hrozná. Je predsa oveľa pohodlnejšie dať za seba pracovať a myslieť iných.

Kto však za seba necháva myslieť iných, ten im nad sebou dáva moc, ponižuje sám seba na sluhu a robí tak zo seba nevoľníka. Boh dal predsa človeku moc slobodného rozhodovania, dal mu schopnosť myslenia, cítenia, a za to musí, samozrejme, dostať aj vyúčtovanie zo všetkého, čo táto schopnosť slobodného rozhodovania so sebou donáša! Chcel tým mať slobodných ľudí, nie sluhov!

Je smutné, keď človek z lenivosti robí zo seba pozemsky otroka, ale strašné sú následky, ak sa duchovne znehodnotí natoľko, že sa stane tupohlavým stúpencom náuk, ktoré protirečia striktným prikázaniam jeho Boha. Ľuďom nie je nič platné, ak sa snažia tu a tam sa prebúdzajúce rozpaky uspať výhovorkou, že najväčšiu zodpovednosť musia nakoniec niesť tie osoby, ktoré do náuk vniesli bludné odchýlky. To je samo osebe síce správne, ale okrem toho je každý jednotlivec ešte extra zodpovedný za všetko to, čo si sám myslí a čo koná. Neskrátene, nič mu z toho nemôže byť odpustené.

Kto darované schopnosti cítenia a myslenia neuplatňuje v plnej možnej miere, ten sa previňuje!

Nie je hriechom, ale povinnosťou, aby každý pri prebúdzajúcej sa zrelosti, ktorou za seba preberá plnú zodpovednosť, začal premýšľať aj o tom, čomu ho dovtedy učili. Ak svoje cítenie nemôže s niečím z toho uviesť do súladu, tak to ani nemá slepo považovať za správne. Škodí tým len sám sebe ako pri zlom nákupe. Čoho sa nemôže pridŕžať z presvedčenia, to má zanechať; lebo inak sa jeho myslenie a konanie stáva pokrytectvom.

Ten, kto zanedbáva to či ono skutočne dobré, pretože tomu nedokáže porozumieť, nie je ani zďaleka taký zvrhlý ako tí, ktorí sa bez presvedčenia pridávajú ku kultu, ktorému celkom nerozumejú. Všetko konanie a myslenie, ktoré pramení z takého neporozumenia, je prázdne, a z takej prázdnoty nevzíde, pravdaže, dobré zvratné pôsobenie, pretože v prázdnote niet živého základu na niečo dobré. Tým sa to stáva pokrytectvom, ktoré sa rovná rúhaniu, pretože človek sa tým snaží predstierať Bohu niečo, čo nejestvuje. Chýbajúce živé city! Kto tak koná, ten je hodný opovrhnutia a zavrhnutia!

A tak milióny ľudí, ktoré bezmyšlienkovito vzdávajú hold veciam, ktoré priamo protirečia božským prikázaniam, sú napriek svojej prípadnej vrúcnosti bezpodmienečne spútané a úplne odrezané od akéhokoľvek duchovného vzostupu.

Len slobodné presvedčenie je živé, a preto môže vytvárať tiež niečo žijúce! Lenže také presvedčenie môže precitnúť len prísnym skúmaním a vnútorným precítením. Kde jestvuje najmenšie neporozumenie, o pochybnosti ani nehovoriac, tam nikdy nemôže vzniknúť presvedčenie.

Len plné pochopenie bez medzier sa rovná presvedčeniu, ktoré jediné má duchovnú hodnotu!

Je priam bolestné vidieť, ako sa v kostoloch masy ľudí bezmyšlienkovito križujú, klaňajú a pokľakávajú. Také automaty sa nesmú počítať medzi mysliacich ľudí. Znamenie kríža je znamením Pravdy, a tým znamením Boha! Vinou sa zaťažuje každý, kto používa toto znamenie Pravdy, pričom jeho vnútro nie je v okamihu použitia súčasne v každom smere pravdivé, a ak všetky jeho city nie sú plne zamerané na zvrchovanú Pravdu. Pre takých ľudí by bolo stokrát lepšie, keby zanechali toto križovanie a odložili ho na chvíle, keď celú svoju dušu budú mať upriamenú na Pravdu, a tým teda aj na samého Boha a jeho vôľu; lebo Boh, ich Pán, je Pravda.

Je to však modloslužba a zjavné prestúpenie najsvätejšieho zo všetkých prikázaní ich Boha, ak symbolu preukazujú pocty, aké patria jedine Bohu!

Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ hovorí sa výslovne. Stručne, zreteľne a jasne, bez pripustenia čo i len najmenšej odchýlky. Aj Kristus ešte zvlášť poukazoval na toto nevyhnutné zachovávanie. Úmyselne a dôrazne nazval toto prikázanie práve pred farizejmi najvyšším zákonom, to znamená takým zákonom, ktorý sa nesmie za nijakých okolností porušiť alebo nejako zmeniť. Toto označenie hovorí súčasne aj to, že každé iné dobro a každá iná náboženská viera nemôžu získať plnú hodnotu, ak sa tento najvyšší zákon nedodržiava v plnom rozsahu! Že od toho závisí dokonca všetko!

Pozorujme raz napríklad z tohto hľadiska celkom nezaujato uctievanie monštrancie! Mnohí ľudia v tom vidia rozpor s jasným najvyšším prikázaním.

Očakáva vari človek, že jeho Boh zostúpi do tejto vymeniteľnej hostie ako prejav uznania za to, že jej vzdáva božské pocty? Alebo že Boh bude pri posviacke nútený zostúpiť do takej hostie? Jedno je práve také nemysliteľné ako druhé. Ale práve tak je nemožné, aby sa takou posviackou vytvorilo bezprostredné spojenie s Bohom; lebo cesta tam nie je taká jednoduchá a taká ľahká. Ľudia a ľudskí duchovia vôbec nemôžu po nej ísť až k jej konečnému cieľu.

Ak teda niektorý človek padá na kolená pred drevenou sochou, iný pred slnkom, tretí potom pred monštranciou, tak sa tým každý z nich prehrešuje proti najvyššiemu Božiemu zákonu, len čo v tom vidí božské, teda samého živého Boha, a preto od toho očakáva bezprostrednú božskú milosť a požehnanie! V takom nesprávnom predpoklade, očakávaní a cite by spočívalo skutočné porušenie, spočívala by v tom neskrývaná modloslužba!

A takú modloslužbu vykonávajú stúpenci mnohých náboženstiev často s oduševnením, aj keď rozličnými spôsobmi.

Každý človek, ktorý si plní povinnosť vážneho premýšľania, vyplývajúceho mu z jeho schopností, sa však pritom musí dostať do rozporu, ktorý môže občas násilne prehlušiť len neoprávnenou slepou vierou, podobne ako keď zaháľač lenivým spánkom zanedbáva svoje denné povinnosti. Vážny človek však bezpodmienečne vycíti, že v prvom rade musí hľadať jasnosť vo všetkom, čo mu má byť sväté!

Ako často Kristus vysvetľoval, že ľudia majú podľa jeho učenia žiť, aby z neho mohli mať prospech, to teda znamená, aby mohli dosiahnuť duchovný vzostup a večný život. Už v samých slovách „večný život“ je vyjadrená duchovná živosť, nie však duchovná lenivosť. Poukázaním na žitie podľa jeho učenia výslovne a zreteľne varoval pred bezduchým prijímaním tejto náuky, čo by bolo nesprávne a neužitočné.

Prežitie môže nastať, prirodzene, vždy len v presvedčení, nikdy nie inak. Presvedčenie je však podmienené plným porozumením. Porozumenie zase intenzívnym premýšľaním a vlastným skúmaním. Náuky sa musia zvažovať vlastnými citmi. Z toho samovoľne vyplýva, že slepá viera je úplne nesprávna. Lenže všetko nesprávne môže ľahko viesť ku skaze, k úpadku, ale nikdy nemôže viesť k vzostupu. Vzostup je rovnoznačný s oslobodením sa od všetkého tlaku. Pokým tlak ešte niekde pretrváva, nemôže byť reč o oslobodení alebo spasení. Ale neporozumené je tlakom, ktorý nepovolí skôr, kým sa také miesto tlaku alebo medzera neodstráni plným porozumením.

Slepá viera vždy zostane totožná s neporozumením, preto ani nikdy nemôže byť presvedčením, a z tohto dôvodu nemôže prinášať ani oslobodenie, ani spásu! Ľudia, ktorí sa obmedzili slepou vierou, nemôžu byť duchovne živí. Podobajú sa mŕtvym a nemajú nijakú hodnotu.

Ak teda začne človek správne uvažovať, všetky deje pokojne a pozorne sledovať a logicky jeden za druhým ich zoraďovať, tak sám dôjde k presvedčeniu, že Boh vo svojej dokonalej čistote nemôže v dôsledku svojej vlastnej tvorivej vôle zostúpiť na zem!

Bezvýhradná čistota a dokonalosť, teda práve to božské, vylučujú zostup do hmotného. Rozdiel je príliš veľký, než aby bolo vôbec možné bezprostredné spojenie bez toho, že by sa bral dôsledný ohľad na nevyhnutné prechody, ktoré podmieňujú bytostné a hmotné druhy, nachádzajúce sa medzi tým. Brať ohľad na tieto prechody je však možné len uskutočnením vtelenia, ako sa to stalo u Syna Božieho!

Keďže ten „išiel k Otcovi“, teda v súlade so svojím pôvodom späť, tak aj on znovu prebýva v božskom, a práve tým je oddelený od pozemského.

Nejaká výnimka v tom by znamenala odklon od božskej tvorivej vôle, a to by bolo zase prejavom nedostatku dokonalosti.

Keďže však dokonalosť je od Božstva neodlučiteľná, tak nezostáva iná možnosť, než že aj tvorivá vôľa je dokonalá, čo sa musí považovať za rovnoznačné s neochvejnosťou. Keby ľudia boli rovnako dokonalí, tak by každý z nich musel a mohol ísť už z povahy veci vždy len presne tou istou cestou ako ten druhý.

Len nedokonalosť môže pripustiť odlišnosti!

Práve plnením božských dokonalých zákonov je Synovi Božiemu po jeho „vstupe k Otcovi“, ako aj Otcovi samému vzatá možnosť osobne byť v hmotnosti, teda zostúpiť na zem. Podľa zákonov stvorenia to nie je možné bez vtelenia!

Z týchto dôvodov sa musí každé božské uctievanie nejakej hmotnej veci na zemi rovnať prestúpeniu najvyššieho Božieho zákona; keďže jedine živému Bohu sa smú preukazovať božské pocty, a ten práve pre svoju božskosť nemôže byť na zemi.

Lenže hrubohmotné telo Syna Božieho muselo byť v dôsledku dokonalosti Boha v jeho tvorivej vôli taktiež zase čisto pozemské, preto sa ani nesmie za božské označovať alebo považovať.

Všetko, čo je s tým v rozpore, logicky dosvedčuje pochybnosť o bezpodmienečnej dokonalosti Boha a musí byť podľa toho aj nesprávne! To je nepopierateľne neklamným meradlom pravej viery v Boha.

Niečo iné je to s čistou symbolikou. Každý symbol povzbudivo plní svoj dobrý účel, pokým sa naň skutočne hľadí ako na symbol; lebo pohľad naň veľmi mnohým ľuďom dopomáha k väčšiemu a hlbšiemu sústredeniu. Nejednému človeku pri pohľade na symbol svojho náboženstva ľahšie padne nezakalene zamerať svoje myšlienky na Stvoriteľa, nezáleží na tom, pod akým menom je pre neho pochopiteľný. Preto by bolo nesprávne pochybovať o vysokej hodnote náboženských obyčají a symboliky, len sa pritom nič nesmie stupňovať až do priameho vzývania a uctievania nejakých predmetov.

Keďže teda Boh sám nemôže prísť na zem do hrubohmotného, tak je povinnosťou samého ľudského ducha stúpať po ceste nahor až k duchovne-bytostnému, odkiaľ pochádza. Aby túto cestu ukázalo, prišlo božské prostredníctvom vtelenia dole, pretože len v božskom spočíva prasila, z ktorej môže prúdiť živé Slovo. Človek si však nesmie namýšľať, že božské zostalo na zemi, aby každý človek, len čo mu také želanie príde na um, mohol byť ihneď zvláštnym spôsobom omilostený. Na dosiahnutie omilostenia sú vo stvorení železné Božie zákony, ktorých bezpodmienečné dodržiavanie môže samo priniesť omilostenie! Nech sa podľa toho riadi každý, kto sa chce dostať do svetlých výšin!

Nikto nemá dokonalého Boha porovnávať s pozemským kráľom, ktorý môže podľa svojho nedokonalého ľudského uváženia svojvoľne udeľovať milosť pri rozsudkoch, vynášaných jeho sudcami, ktorí sú rovnakého druhu ako on sám. Niečo také nie je možné v dokonalosti Stvoriteľa a jeho vôle, tvoriacej s ním jednotu!

Ľudský duch si musí konečne zvyknúť na myšlienku, že sa sám musí hýbať a veľmi energicky, aby dosiahol omilostenie a odpustenie, a tým konečne splnil svoju povinnosť, ktorú lenivo prehliadal. Má sa vzchopiť a pracovať sám na sebe, ak sa nechce zrútiť do temna zatratencov! Spoliehať sa na svojho Spasiteľa znamená spoliehať sa na jeho slová. Skutkom oživiť, čo povedal! Nič iné nepomôže! Prázdna viera mu nie je nič platná. Veriť v neho neznamená nič iné než veriť mu. Bez záchrany je stratený každý, kto sa usilovnou prácou nevyšvihne po onom lane, ktoré dostal Slovom Syna Božieho do ruky!

Ak človek chce mať naozaj svojho Spasiteľa, tak sa už konečne musí vzchopiť byť duchovne čulý a vykonávať takú prácu, ktorá nie je zameraná iba na pozemské výhody a pôžitky, ale musí sa snažiť dostať hore k nemu. Nesmie domýšľavo očakávať, že Spasiteľ príde dole k nemu. Cestu tam mu ukazuje Slovo. Boh žobravo nebehá za ľudstvom, keď si o ňom utvára nesprávny obraz, v dôsledku čoho sa od neho odvracia a uberá po nesprávnych cestách. Také pohodlné to nie je. Ale keďže sa takýto nezmyselný názor zakorenil následkom nesprávneho pochopenia v mnohých ľuďoch, bude sa ľudstvo musieť naučiť svojho Boha najskôr opäť báť tým, že v nevyhnutnom zvratnom pôsobení pohodlnej alebo mŕtvej viery spozná, že jeho vôľa je vo svojej dokonalosti pevne daná a nedá sa pokriviť. Kto sa do božských zákonov nevčlení, ten utrpí škodu alebo bude úplne rozdrvený, ako to nakoniec musí dopadnúť aj s tými, ktorí holdujú takej modloslužbe, že nebožskému preukazujú božskú poctu! Človek musí dôjsť k poznaniu: Spasiteľ na neho čaká, ale nepríde si po neho!

Viera, alebo správnejšie povedané blud, v ktorom dnes žije väčšina ľudstva, musela sklamať a viesť dokonca do biedy a do skazy, pretože je mŕtva a nemá v sebe ozajstný život!

Ako kedysi Kristus očistil chrám od zmenárnikov, tak musia byť ľudia najskôr vyburcovaní zo všetkej lenivosti svojho myslenia a cítenia voči svojmu Bohu! No nech pokojne ďalej spí ten, kto nechce inak, a nech sa pohodlne rozvaľuje na mäkkom lôžku sebaklamu, že verí správne, keď čo najmenej myslí, a že hlbšie premýšľanie je vlastne hriešne. Strašné bude jeho prebudenie, ktoré je bližšie, než tuší. Bude mu potom namerané podľa jeho lenivosti!

Ako môže človek, ktorý verí v Boha, premýšľa o jeho podstate a jeho veľkosti a ktorý predovšetkým vie, aká dokonalá Božia vôľa spočíva v podobe pracujúcich prírodných zákonov vo stvorení, očakávať, že mu, úplne proti zmyslu týchto božských zákonov bezpodmienečného zvratného pôsobenia, jeho hriechy môžu byť odpustené nejakým uloženým pokáním. Ani sám Stvoriteľ by to nedokázal; lebo z jeho dokonalosti vychádzajúce zákony tvorenia a vývoja nesú v sebe vo svojich dôsledkoch samostatne a úplne samočinne pôsobiacu odmenu alebo trest v dozrievaní a žatí dobrej alebo zlej sejby ľudských duchov v nezmeniteľnej spravodlivosti.

Čokoľvek Boh chce, každý nový čin jeho vôle musí v sebe zakaždým niesť dokonalosť, a preto sa ani v najmenšom nemôže odchyľovať od predchádzajúcich činov vôle, ale musí s nimi v každom smere súhlasiť. Všetko, úplne všetko sa musí vplyvom dokonalosti Boha vždy uberať rovnakými cestami. Dosiahnuť odpustenie inak než plnením božských zákonov, ktoré sa nachádzajú vo stvorení a ktorým sa každý ľudský duch musí na svojich cestách bezpodmienečne podrobiť, ak sa chce dostať do Božieho kráľovstva, je teda nemožnou vecou, a preto je ňou aj každé bezprostredné odpustenie.

Ako môže človek pri troche premýšľania očakávať nejaké odchýlky? Veď by to bolo vyslovené znižovanie jeho dokonalého Boha! Ak Kristus za svojho pozemského života povedal tomu či onomu: „Odpúšťajú sa ti hriechy“, tak to bolo celkom správne; lebo vo vážnej prosbe a v pevnej viere je záruka toho, že príslušný človek bude v budúcnosti žiť podľa Kristovho učenia a v dôsledku toho musí dosiahnuť odpustenie hriechov, pretože tým sa správne začlenil do božských zákonov stvorenia a už nekonal proti nim.

Ak teda nejaký človek ukladá druhému pokánie podľa vlastného uváženia a potom jeho hriechy vyhlási za odpustené, tak tým klame seba i toho, kto u neho hľadá pomoc, nezáleží na tom či vedome, alebo nevedome, a bezohľadne sa stavia vysoko nad samo Božstvo!

Keby len ľudia chceli brať svojho Boha konečne prirodzenejšie! Jeho, ktorého činy vôle kedysi stvorili živú prírodu. Takto však z neho robia vo svojom blude slepej viery len fantóm, hoci práve on je ním najmenej. Práve v prirodzenej dokonalosti alebo v dokonalej prirodzenosti, ako prazdroj všetkého bytia, ako východisko všetkého živého, je Božia veľkosť taká mocná a pre ľudského ducha nepochopiteľná. Ale vety v mnohých náukách sú často násilne prekrútené a zamotané, čím sa človeku každá čistá viera zbytočne sťažuje a niekedy celkom znemožňuje, pretože mu pritom musí chýbať jej akákoľvek prirodzenosť. A koľko neuveriteľných protirečení obsahujú mnohé učenia!

Často napríklad hlásajú ako základnú myšlienku vševedomosť a dokonalosť Božej vôle a z toho pochádzajúce Božie Slovo! V tom však musí, prirodzene, spočívať aj nezmeniteľnosť, neodchyľujúca sa ani o vlások, pretože inak je dokonalosť nemysliteľná. Skutky mnohých náboženských predstaviteľov však svedčia o pochybnostiach vo vlastné učenie, keďže tie sú s ním v priamom rozpore a svojimi činmi očividne popierajú jeho základy! Napríklad spoveď s uloženým pokáním, predávanie odpustkov za peniaze alebo modlitby, ktoré majú priniesť bezprostredné odpustenie hriechov, a iné podobné zvyky sú predsa pri pokojnom uvažovaní popieraním božskej vôle, spočívajúcej v zákonoch stvorenia. Kto sa v myšlienkach skokom neprenesie ponad to, čo neobstojí, ten v tom nemôže nájsť nič iné než bezpodmienečné znižovanie dokonalosti Boha.

Je celkom prirodzené, že mylný predpoklad ľudí, že môžu poskytovať odpustenie hriechov, a iné podobné zásahy proti dokonalosti božskej vôle, museli viesť k hrubým prechmatom. Ako dlho sa ešte udrží hlúpa domnienka, že so spravodlivým Bohom a s jeho nezmeniteľnou vôľou sa môže tak nečestne obchodovať!

Keď Ježiš, ako Syn Boží, kedysi povedal svojim učeníkom: „Komu vy odpustíte hriechy, tomu sa odpustia“, tak sa to nevzťahovalo na všeobecné a svojvoľné oprávnenie takého konania.

To by sa predsa bolo bývalo zhodovalo so zvrátením božskej vôle v neotrasiteľnej sile zvratných účinkov, ktoré v sebe prechovávajú odmenu i trest v nepodplatiteľnej, teda božskej, a tým živo pôsobiacej dokonalej spravodlivosti. Bolo by to pripustenie jej porušovania.

To by Ježiš nikdy nebol mohol urobiť a ani to neurobil, veď on prišiel zákony „naplniť“, nie zrušiť!

Týmito slovami mal na mysli zákonitý dej, spočívajúci vo Stvoriteľovej vôli, že človek môže druhému človeku odpustiť to, čo zlé mu urobil tento človek osobne! Ako postihnutý má právo i moc to odpustiť; lebo úprimným prepáčením sa pre vinníka vopred láme hrot a odníma sa sila karme, ktorá sa inak bezpodmienečne vyvíja vo zvratnom pôsobení, pričom v tomto živom deji prepáčenia spočíva súčasne aj skutočné odpustenie.

To však môže vychádzať tiež len od osoby samého postihnutého v ústrety pôvodcovi deja či páchateľovi, nie inak. Preto v osobnom prepáčení spočíva toľko požehnania a oslobodenia, ak je mienené a precítené úprimne.

Nepriamy účastník je už z povahy samej veci vylúčený z vlákien zvratného pôsobenia a nemôže ani živo, teda účinne zasahovať, pretože s tým nemal nič spoločné. V takých prípadoch je možný iba jeho príhovor, ktorého účinok je však závislý od duševného rozpoloženia tých, ktorí sú do príslušnej veci priamo zapletení. On sám musí zostať mimo, preto ani nemôže priniesť odpustenie. To spočíva jedine v Božej vôli, ktorá sa prejavuje v zákonoch spravodlivého zvratného pôsobenia, proti ktorým by sám Boh nikdy nekonal, pretože sú, vychádzajúc z jeho vôle, od začiatku dokonalé.

V Božej spravodlivosti je zakotvené, že nech sa stane alebo sa už stalo čokoľvek, môže to prepáčiť len poškodený, či na zemi, alebo neskôr v jemnohmotnom svete, inak musí pôvodcu zasiahnuť ťarcha zvratného pôsobenia, prežitím následku ktorého je potom vina, samozrejme, odpykaná. Ale tento následok prináša so sebou súčasne aj prepáčenie od postihnutého nejakým spôsobom, ktorý je votkaný do následku, alebo je s ním postihnutý spletený. Keďže spojovacie vlákna by až dovtedy zostali nerozuzlené, nie je to inak možné. To je výhoda nielen pre pôvodcu, ale aj pre postihnutého, keďže práve tak ani on by sa bez poskytnutia prepáčenia nemohol dostať celkom k Svetlu. Neúprosnosť by mu v tom musela prekážať.

Nijaký človek teda nemôže odpúšťať cudzie hriechy, ak nimi nie je osobne postihnutý. Zákon zvratného pôsobenia by tak zostal neovplyvnený všetkým tým, čo doň nie je votkané prostredníctvom živého vlákna, ktoré môže vytvoriť len priame postihnutie. Jedine polepšenie je živá cesta k odpusteniu!

Ja som Pán, Tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ malo by byť vypálené do ducha každého človeka sťa plamenným písmom ako najprirodzenejšia ochrana proti akejkoľvek modloslužbe!

Kto Boha skutočne uznáva v jeho veľkosti, musí všetky skutky, ktoré sa od toho odchyľujú, pociťovať ako rúhanie.

Každý človek môže a má ísť ku kňazovi, aby dostal ponaučenia, ak je kňaz skutočne schopný mu ich poskytnúť. Ak však niekto chce znížiť dokonalosť Boha nejakým konaním alebo nesprávnym spôsobom myslenia, tak sa má od takého človeka odvrátiť; lebo služobník Boha nie je súčasne splnomocnencom Boha, ktorý by mal právo v jeho mene niečo vyžadovať alebo udeľovať.

Aj na to jestvuje celkom prirodzené a jednoduché vysvetlenie, ktoré bez okolkov ukazuje správnu cestu.

Splnomocnencom Boha už z povahy veci vôbec nemôže byť človek, iba že by prichádzal bezprostredne z božského, teda keby mal sám v sebe božské! Jedine v tom môže spočívať plná moc.

Keďže však človek nie je božský, tak je neuskutočniteľnou vecou, aby mohol byť splnomocnencom alebo zástupcom Boha. Božia moc nemôže byť prenesená na človeka, pretože božská moc spočíva jedine v samom Božstve!

Táto logická skutočnosť vo svojej bezpodmienečnej jednoduchosti úplne samočinne vylučuje aj každú ľudskú voľbu pozemského miestodržiteľa Boha alebo vyhlasovanie nejakého Krista. Každý taký pokus musí byť so zreteľom na to nezmazateľne označený za nemožný.

V takých veciach preto nemôže prichádzať do úvahy ani voľba, ani vyhlasovanie ľuďmi, ale iba priame poslanie od samého Boha!

Názory ľudí nie sú pritom rozhodujúce. Podľa všetkého, čo sa dosiaľ stalo, sú naopak vždy ďaleko od skutočnosti a neboli v súlade s Božou vôľou. Pre uvažujúcich je nepochopiteľné, s akou chorobnou prepiatosťou sa ľudia ustavične snažia nadsadzovať svoju vlastnú hodnotu. Oni, ktorí vo svojej najvyššej duchovnej dokonalosti môžu dosiahnuť práve najnižší stupeň vedomého vo večnom duchovne-bytostnom! Pritom práve dnes sa veľký počet pozemských ľudí vo svojom cítení, myslení a snažení, okrem veľkého intelektu, neveľmi líši od najvyššie vyvinutých zvierat.

Ako hmyz sa hmýria a náhlivo lezú jeden cez druhého, akoby šlo o to, aby v horlivej honbe a v horlivom zápolení dosiahli ten najvyšší cieľ. Len čo sa však zblízka a pozornejšie pozrieme na ich ciele, veľmi skoro sa ukáže prázdnota a ničotnosť horúčkovitého úsilia, ktoré skutočne nie je hodné takej horlivosti. A z chaosu tohto hmýrenia sa vynára nezmyselné vystatovanie, že Božieho vyslanca je možné voliť, uznať alebo odmietať. V tom by spočívalo posudzovanie niečoho, čo nikdy nebudú schopní pochopiť, ak sa tento vysoko stojaci neskloní k nim a neurobí sa im zrozumiteľným. Dnes sa ľudstvo všeobecne odvoláva na vedu, rozum a logiku, a pritom sa prijímajú najhrubšie nezmysly, ktoré sa nachádzajú v mnohých dobových smeroch.

Pre tisíce ľudí nemá význam o tom hovoriť. Sú takí zaujatí svojimi vedomosťami, že stratili všetku schopnosť porozmýšľať o niečom prosto a jednoducho. Je to určené len pre tých, ktorí si mohli uchovať ešte toľko prirodzenosti, že rozvijú vlastnú zdravú schopnosť úsudku, len čo sa im na to dá základná myšlienka. Takí sa slepo neprikláňajú raz k tomu a druhý raz k onomu módnemu smeru, aby potom pri prvej vyjadrenej pochybnosti nevedomca zase práve tak rýchlo odpadli.

Netreba predsa veľa námahy na to, aby sa pri pokojnom premýšľaní došlo k poznaniu, že z jedného bytostného druhu nemôže vzniknúť iný, ktorý nemá nič spoločné s tým prvým. Na pochopenie niečoho takého stačia najzákladnejšie vedomosti z prírodných vied. Keďže však výbežky prírodných zákonov prichádzajú do hrubohmotného sveta zo živého prazdroja, z Boha, tak je jasné, že pri rovnakej neotrasiteľnej logike a prísnosti sa musia nájsť aj na ďalšej ceste k nemu, dokonca ešte o to čistejšie a jasnejšie, čím bližšie sú k východisku.

Tak ako sa do zvieraťa na zemi nemôže presadiť duch človeka, aby sa tým živé zviera stalo človekom, práve tak sa do človeka nemôže presadiť božské. Nikdy sa nemôže vyvinúť nič iné než to, čo so sebou priniesol pôvod. Pôvod síce vo vývoji pripúšťa spájanie rozličných druhov a tvarov, ako to môžeme vyskúšať pri štepení stromov alebo skrížením pri plodení, ale aj tie najpozoruhodnejšie výsledky musia zostať v rámci základných látok, daných pôvodom.

Kríženie pozemského človeka so zvieraťom sa môže udržať jedine v medziach hrubohmotných tiel, keďže tieto telá majú svoj pôvod v rovnakej hmotnosti. Vnútorný pôvod človeka a zvieraťa je nepreklenuteľný.

Je nemožné získať alebo dosiahnuť niečo, čo prevyšuje vlastný pôvod, čo v ňom teda nebolo obsiahnuté, ako je to pri odlišnosti medzi duchovným pôvodom človeka a božským.

Kristus prišiel ako Syn Boží z božsky-bezbytostného; mal v sebe božské zo svojho pôvodu. Bolo by mu však bývalo nemožné preniesť toto živé božské na iného človeka, ktorý môže pochádzať len z duchovne-bytostného. Preto ani nikoho nemohol splnomocniť na také úkony, ktoré prináležia jedine božskému, ako napríklad odpúšťanie hriechov. Odpustenie môže nastať len prežitím následku zvratných účinkov, ktoré sa samy presne vyvažujú na božských základoch vôle, spočívajúcich vo stvorení, v čom samočinne žije nezmeniteľná spravodlivosť Stvoriteľa v takej dokonalosti, aká je ľudskému duchu nepochopiteľná.

Plná moc Syna Božieho, udelená ľuďom, sa teda mohla vzťahovať len na také veci, ktoré v súlade s pôvodom ľudského ducha sú ľudské, nikdy sa nemohla vzťahovať na božské!

Samozrejme, aj pôvod človeka sa nakoniec môže logickým spôsobom odvodzovať od Boha, lenže ten nespočíva v samom Bohu, ale mimo božského, preto človek pochádza z Boha len nepriamo. V tom je veľký rozdiel.

Plná moc, ktorá patrí napríklad k úradu miestodržiteľa, by mohla samočinne spočívať len v rovnakom bezprostrednom pôvode. To môže byť každému ľahko pochopiteľné, pretože splnomocnenec musí mať všetky schopnosti darcu plnej moci, aby mohol pôsobiť na jeho mieste v nejakej činnosti alebo v nejakom úrade. Splnomocnenec by preto musel prichádzať bezprostredne z božsky-bezbytostného, ako to bolo u Krista.

Ak sa o to niektorý človek predsa pokúsi, hoci aj v dobrej viere, tak už z povahy veci vyplýva, že jeho ustanovenia nemôžu mať ďalekosiahlu platnosť ani život, keďže sú čisto pozemské. Ale tí, ktorí v ňom vidia niečo viac, idú za omylom, ktorý sa im vo svojej podstate ujasní až po smrti a ktorý spôsobuje, že celý ich pozemský čas je pre vzostup stratený. Sú to poblúdené ovce, ktoré idú za falošným pastierom.

Ako tento najvyšší zákon: „Ja som Pán, Tvoj Boh, nebudeš mať iných Bohov okrem mňa“, tak aj iné zákony sa z neporozumenia veľmi často porušujú a nedodržiavajú.

A predsa prikázania nie sú v skutočnosti ničím iným než vysvetlením božskej vôle, ktorá spočíva vo stvorení od začiatku a ktorá sa nemôže obchádzať ani o vlas.

Aká hlúpa sa pri takejto úvahe javí zásada mnohých ľudí, priečiaca sa každej božskej myšlienke, každej dokonalosti, že „účel svätí prostriedky“! Aký šialený zmätok by asi musel nastať v zákonoch božskej vôle, keby sa takto mohli meniť. Kto si vie aspoň trochu predstaviť pojem dokonalosti, tomu nezostáva nič iné než vopred odmietnuť také nemožnosti. Len čo sa niektorý človek pokúsi utvoriť si pravý obraz o dokonalosti Boha, tak mu to bude môcť poslúžiť na usmernenie a na ľahšie pochopenie všetkých vecí vo stvorení! Poznať a mať-na-pamäti dokonalosť Boha je kľúčom k porozumeniu Božieho diela, ku ktorému patrí aj sám človek.

Potom spozná tú ovládajúcu silu a vážne varovanie slov: „Boh sa vysmievať nedá!“. Inými slovami: Jeho zákony sa napĺňajú alebo pôsobia nezmeniteľne. Ponecháva bežať súkolesie tak, ako ho nastavil pri tvorení. Človiečik na tom nič nezmení. Ak sa o to pokúsi, tak môže dosiahnuť nanajvýš to, že všetci tí, ktorí ho slepo nasledujú, budú strhnutí spolu s ním. Nič mu neprospeje, keď tomu verí inak.

Požehnanie môže vzísť len tomu, kto sa úplne a celý včlení do Božej vôle, ktorá nesie stvorenie vo svojich prírodných zákonoch. To však dokáže len ten, kto ich správne pozná.

Náuky, ktoré vyžadujú slepú vieru, treba zavrhnúť ako mŕtve, a preto škodlivé; len tie, ktoré prostredníctvom Krista vyzývajú, aby sa človek stal živým, to znamená, aby uvažoval a skúmal, aby zo skutočného porozumenia mohlo vyrásť presvedčenie, prinášajú oslobodenie a spásu!

Len najzvrátenejšia bezmyšlienkovitosť sa môže domnievať, že účelom bytia človeka je hlavne honba za uspokojovaním telesných potrieb a pôžitkov, aby sa dal nakoniec nejakou vonkajšou formou a peknými slovami v pokoji oslobodiť od všetkej viny a od následkov svojich lenivých nedbalostí v pozemskom živote. Putovanie pozemským životom a krok do záhrobia pri smrti nie sú každodennou cestou, na ktorú si treba v poslednej chvíli zakúpiť len cestovný lístok.

Takou vierou si človek svoju vinu zdvojnásobuje! Lebo každá pochybnosť o nepodplatiteľnej spravodlivosti dokonalého Boha je rúhaním sa Bohu! Viera vo svojvoľné a v ľahké odpustenie hriechov je však zjavným svedectvom pochybnosti o nepodplatiteľnej spravodlivosti Boha a jeho zákonov, ba ešte viac, priamo potvrdzuje vieru v Božiu svojvôľu, ktorá by sa rovnala nedokonalosti a nedostatočnosti!

Úbohí, poľutovaniahodní veriaci!

Pre nich by bolo lepšie, keby boli ešte neveriacimi; potom by mohli nespútane a ľahšie nájsť cestu, ktorú údajne už našli.

Záchrana spočíva iba v tom, že človek nebude potláčať placho klíčiace myslenie, a tým prebúdzajúcu sa pochybnosť o mnohých veciach; lebo v tom sa prejavuje zdravá túžba po pravde!

Zápas s pochybnosťou je však skúmanie, po ktorom musí nesporne nasledovať zavrhnutie nepotrebnej dogmatickej príťaže. Len duch celkom oslobodený od všetkého neporozumenia sa môže v radostnom presvedčení ozaj vzniesť k svetlým výšinám, k raju!