50. Odlúčenie ľudstva od vedy

Toto odlúčenie nemuselo jestvovať; lebo celé ľudstvo má plné právo na vedu. Tá sa, ostatne, len pokúša urobiť Boží dar stvorenia zrozumiteľnejším. Vlastná činnosť každého vedného odvetvia spočíva v snahe bližšie preskúmať zákony Stvoriteľa, aby sa mohli na základe ich presnejšieho poznania účinnejšie použiť na osoh a prospech ľudstva.

To všetko nie je nič iné než ochota podriadiť sa božskej vôli.

Keďže však stvorenie a podopierajúce ho prírodné alebo Božie zákony sú vo svojej dokonalosti nadovšetko jasné a jednoduché, muselo by z toho, prirodzene, vyplynúť aj ich prosté a jednoduché vysvetlenie od toho, kto ich skutočne spoznal.

Práve tu sa však začína prejavovať citeľná diferencia, ktorá svojím nezdravým spôsobom roztvára stále sa zväčšujúcu priepasť medzi ľudstvom a tými, ktorí sa nazývajú stúpencami vedy, teda stúpencami poznania alebo pravdy.

Títo stúpenci sa nevyjadrujú tak jednoducho a prirodzene, ako by to zodpovedalo pravde, teda skutočnému poznaniu, ba ako je to vôbec prirodzenou požiadavkou pravdy.

To má dve príčiny, vlastne tri. Za štúdium, ktoré je podľa ich mienky zvlášť namáhavé, očakávajú výsadné postavenie. Že toto štúdium je tiež len pôžičkou z hotového stvorenia, podobne ako keď sa jednoduchý roľník zaoberá pokojným a pre neho potrebným pozorovaním prírody, alebo ako to musia robiť aj ostatní ľudia pri svojej praktickej práci, to si nechcú uvedomiť.

Okrem toho sa každý stúpenec vedy, pokým sa vo svojom poznaní skutočne nepriblíži k pravde, musí už z povahy veci vždy vyjadrovať nejasne. Až potom, keď sám skutočne pochopil pravdu, stane sa práve tak opäť z povahy veci v prípade potreby jednoduchým a prirodzeným vo svojom vyjadrovaní. Nie je teraz nijakým tajomstvom, že práve nevedomí počas svojho prechodu k poznaniu radi hovorievajú viac než sami znalci, a pritom sa vždy musia zapliesť do nejasností, pretože nemôžu inak, ak si ešte neosvojili pravdu, teda skutočné poznanie.

Treťou príčinou je tu ozajstné nebezpečenstvo, že by pospolití ľudia venovali vede veľmi málo pozornosti, keby sa chcela ukázať v prirodzenom plášti pravdy. Ľudia by ju potom považovali za „príliš prirodzenú“, aby jej mohli prikladať veľkú hodnotu.

Že však práve to je jedine správne a že je to aj meradlo všetkého pravého a pravdivého, na to nepomyslia. Len v prirodzenej samozrejmosti spočíva garancia pravdy.

Lenže k tomu sa ľudia nedajú priviesť tak ľahko, veď ani Ježiša nechceli uznať za Syna Božieho, pretože sa im zdal príliš „jednoduchý“.

O tomto nebezpečenstve vedeli stúpenci vedy už oddávna celkom presne. Preto sa z dôvtipu uzatvárali pred prirodzenou jednoduchosťou pravdy čoraz viac a viac. Aby presadili uplatnenie seba a svojej vedy, hĺbavým myslením vytvárali stále ťažšie prekážky.

Učenec, ktorý sa vyšvihol z davu, nakoniec odmietol vyjadrovať sa jednoducho a každému zrozumiteľne. Často len z dôvodu jemu samému sotva pochopiteľného, že by mu asi neostalo veľa predností, keby si nebol vytvoril taký spôsob vyjadrovania, akému sa musel počas niekoľkoročného štúdia najprv zvlášť učiť.

Tým, že sa pre všetkých nestal zrozumiteľným, mu časom vytvorilo akúsi umelú nadradenosť, ktorú jeho žiaci a nasledovníci udržiavali za každú cenu, keďže inak by u mnohých bolo bývalo dlhoročné štúdium a s ním spojené peňažné výdavky vynaložené skutočne nadarmo.

Dnes to už došlo tak ďaleko, že mnohí učenci sa už vôbec nedokážu vyjadrovať pre jednoduchých ľudí jasne a zrozumiteľne, teda jednoducho. Takéto úsilie by teraz vyžadovalo azda to najťažšie štúdium a zabralo by viac ako celý jeden ľudský vek. Ale predovšetkým by to mnohým prinieslo nepríjemný výsledok, že potom by vynikli už len takí ľudia, ktorí majú ľudstvu čo dať skutočnou znalosťou a sú ochotní mu ňou slúžiť.

Teraz je zahaľovanie sa do nezrozumiteľnosti pred verejnosťou zvlášť nápadnou vlastnosťou učeného sveta, podobne ako sa to už pestovalo v cirkevných záležitostiach, pričom pozemsky povolaní Boží služobníci hovorili k tým, ktorí hľadali zbožnosť a túžili po povznesení, ako vodcovia a správcovia po latinsky, čomu títo ľudia nerozumeli, a preto ani nechápali a nemohli si to osvojiť, z čoho jedine by mohli mať dajaký úžitok. Boží služobníci mohli vtedy hovoriť práve tak po siamsky s rovnako záporným výsledkom.

Pravé poznanie nesmie dopustiť, aby sa stalo nezrozumiteľným; lebo v ňom súčasne spočíva aj schopnosť, ba aj potreba vyjadrovať sa prostými slovami. Pravda je bez výnimky pre všetkých ľudí; lebo z nej predsa vznikli, pretože pravda je živá v duchovne-bytostnom, vo východisku ľudského ducha. Z toho sa dá vyvodiť, že pravdu v jej prirodzenej prostote môžu pochopiť taktiež všetci ľudia. Len čo sa však ďalším podávaním stane komplikovanou a nezrozumiteľnou, potom už nezostane čistá a pravdivá, lež opisované deje sa strácajú v nepodstatných veciach, ktoré nemajú taký význam ako jadro. Toto jadro, teda pravé poznanie, musí byť všetkým zrozumiteľné. Niečo umelo vyhnané do výšky môže v dôsledku svojho vzdialenia sa od prirodzenosti obsahovať len málo múdrosti. Každý, kto pravé poznanie nedokáže ďalej podávať jednoducho a prirodzene, ten ho nepochopil, ale obyčajne sa snaží buď niečo nevedomky zakrývať, alebo je ako vyparádená bábika bez života.

Kto v dôslednosti ešte ponecháva medzery a namiesto toho vyžaduje slepú vieru, ten dokonalého Boha znižuje na omylného bôžika a dokazuje, že sám nejde správnou cestou, a preto ani nedokáže spoľahlivo viesť. To nech je každému vážne hľadajúcemu výstrahou!