49. Rozdiel v pôvode medzi človekom a zvieraťom

Na objasnenie rozdielu v pôvode medzi človekom a zvieraťom je potrebné dôkladnejšie rozčlenenie stvorenia než dosiaľ. Bežné výrazy ako „skupinová duša“ zvieraťa v porovnaní s osobným „ja“ človeka sú pritom nedostatočné, i keď samo osebe je to myslené už celkom správne. Naznačuje sa však pritom v hrubých črtách len to všeobecné, čo je pozemskému najbližšie, ale neuvádza sa skutočný rozdiel.

Musí byť pritom známy vývoj stvorenia, ako je vysvetlený v prednáške „Vývoj stvorenia“.

Pre lepší prehľad sú tu ešte raz uvedené hlavné stupne zhora nadol:

Človek má svoj duchovný pôvod v nevedome-duchovne-bytostnom. Zviera má naproti tomu svoj bytostný pôvod v nevedome-bytostnom. Medzi týmito dvoma stupňami je obrovský rozdiel. Oživujúcim jadrom človeka je duch. Oživujúcim jadrom zvieraťa je však len bytosť.

Duch stojí vysoko nad bytosťou; vnútorný pôvod človeka je preto tiež oveľa vyšší ako vnútorný pôvod zvieraťa, zatiaľ čo oboje má spoločný iba pôvod hrubohmotného tela. Duch človeka však časom rozvil svoje pôvodne čisto zvieracie telo viac, než to dokázala urobiť bytosť zvieraťa.

Náuka o prirodzenom vývoji hrubohmotného tela od najnižšieho tela živočícha až po ľudské telo je preto správna. Ukazuje v každom ohľade bezchybnú vzostupnú prácu tvorivej vôle v prírode. Je to znamenie dokonalosti.

Pri tejto náuke sa urobila len jedna, pravdaže, aj veľká chyba, že sa nešlo nad hrubohmotné. Ak sa povie, že ľudské telo, teda hrubohmotný plášť človeka, pochádza zo zvieracieho tela, ktoré tu bolo pred ľudským telom, tak je to správne. Tieto telá však ešte nerobia ani človeka, ani zviera, ale patria k nim len ako obaly, potrebné v hrubohmotnosti. Ak sa však z toho chce vyvodzovať, že aj vnútorná živá podstata človeka pochádza z podstaty zvieraťa, tak je to neodpustiteľná, zavádzajúca chyba, ktorá musí vyvolávať rozpor. Z tohto rozporu vzniká aj u mnohých ľudí zdravý cit proti takému nesprávnemu dohadu. Na jednej strane ich priťahuje správnosť mienky, ktorá sa týka tela, na druhej strane ich zase odrádza hrubá nedbalosť, ktorá s tým chce bez všetkého spájať aj vnútorný pôvod.

Veda však dosiaľ mohla sotva robiť niečo iné než tvrdiť, že človek musí v prirodzenom vývoji pochádzať, koniec koncov, zo zvieraťa, a predovšetkým zo zvieraťa podobného opici, ktoré sa svojou formou najviac blížilo k ľudskému telu, pretože doteraz sa dokázala zaoberať iba hmotným. Prevažne dokonca len hrubohmotným, ktoré tvorí celkom malú časť stvorenia. A aj z neho pozná iba tie najhrubšie povrchnosti. V skutočnosti teda mizivo málo, takmer nič. Dnes už síce dokáže konečne používať aj všeličo hodnotnejšie, nepozná však vlastnú podstatu toho, ale nedobrovoľne sa pritom musí uspokojiť s niekoľkými cudzími slovami, ktoré dosadzuje na miesto znalostí. Tieto slová označujú iba provizórnu klasifikáciu akéhosi „niečoho“ jestvujúceho a už použiteľného, ktorého vlastná podstata sa nepozná a ešte oveľa menej sa pozná jeho pôvod.

Lenže bytostné a ešte oveľa viac duchovné stoja nad všetkým hmotným a v smere zo zeme nahor k prapôvodu sú pokračovaním všetkého jestvujúceho, alebo, čo je prirodzenejšie, v smere zhora nadol sú tým, čo vo vývoji predchádzalo hmotnému.

Treba si uvedomiť, že všetko duchovné, ako aj všetko bytostné, potrebuje, samozrejme a vývojom prirodzene podmienený plášť hrubohmotného tela, len čo v poslušnosti zákonov vývoja prenikne ako tvorivý faktor a živé jadro až do hrubohmotného. Každý spor sa ihneď urovná, ak sa konečne vo všetkom bádaní prenikne buď ďalej nahor, teda nad hmotné, alebo sa dokáže sledovať prirodzený vývojový postup zhora nadol. Ten čas, keď sa k tomu musí prikročiť, je tu. No pritom sa odporúča tá najväčšia opatrnosť, aby sa duchovné poznanie, ktoré v sebe skrýva jasne poznateľnú logiku, nepozorovane nezatiahlo do nevedomej fantázie. Musí sa pamätať na to, že k bytostnému a k duchovnému sa môže pristupovať tiež len s jasným, slobodným duchom, nie ako v hmotnom s váhami, so skalpelmi a skúmavkami.

Ale práve tak nie s obmedzeným duchom alebo s predpojatosťou, ako sa o to ľudia tak často pokúšajú. Jestvujúce zákony stvorenia to samy od seba nepreklenuteľným spôsobom nedovoľujú. Malý ľudský tvor nebude môcť ani pri svojej najväčšej namyslenosti nič zmeniť na tejto dokonalosti neoblomnej vôle svojho Stvoriteľa.

Skutočný rozdiel medzi človekom a zvieraťom teda spočíva iba v ich vnútri. Zviera sa okrem toho môže vrátiť len do bytostného, keď odložilo hrubohmotné telo, zatiaľ čo človek sa vracia do duchovného, ktoré sa nachádza oveľa vyššie.

Človek síce môže v určitom smere často zostúpiť až na úroveň zvieraťa, ale napriek tomu vždy musí zostať človekom, keďže sa nedokáže zbaviť zodpovednosti, ktorá má svoj zárodok v jeho duchovnom pôvode; zviera so svojím len bytostným pôvodom sa však nikdy nemôže povzniesť k človeku. Rozdiel medzi telami je však iba vo forme a v ušľachtilejšom vývoji u človeka, ktorý vyvolal duch, keď vstúpil do hrubohmotného tela.