48. Svetové dianie

Niet väčšieho nebezpečenstva pre hocijakú vec než zanechaná medzera, ktorej potreba zaplnenia sa mnohonásobne pociťuje. Nie je potom nič platné chcieť ju obísť; lebo taká medzera bráni každému pokroku a jedného dňa, ak je nad ňou vybudovaná nejaká stavba, bude príčinou jej zrútenia, aj keď sa vyhotovila s najväčšou umnosťou a zo skutočne dobrého materiálu.

Tak sa dnes prejavujú rozličné kresťanské náboženské spoločnosti. S tvrdošijnou energiou zatvárajú oči a zapchávajú si uši nad niektorými miestami svojich náuk, ktoré dávajú pocítiť nelogickosť. Snažia sa ponad to preniesť prázdnymi slovami namiesto toho, aby raz skutočne vážne vstúpili do seba. Dobre cítia nebezpečenstvo, že náuka slepej viery, slúžiaca ako provizórne postavené mosty ponad také priepasti, nemôže jedného dňa už stačiť, a obávajú sa chvíle, keď vďaka osvieteniu musí byť odhalená táto pochybná stavba. Vedia tiež, že potom už nikoho nedonútia vstúpiť na takú klamnú cestu, v dôsledku čoho potom, prirodzene, musí i ďalšia solídna stavba a cesta zostať taktiež prázdna. Rovnako je im známe, že jediný závan sviežej Pravdy musí odviať takéto umelé výtvory. Jednako sa snažia, pre nedostatok niečoho lepšieho, napriek všetkým nebezpečenstvám pevne udržať tento knísavý mostík. Sú dokonca oveľa skôr pripravení brániť ho všetkými prostriedkami a zničiť toho, kto by sa odvážil urobiť pevnejší priechod pomocou samej Pravdy. Bez váhania by sa snažili zopakovať tú istú udalosť, ktorá sa na tejto zemi odohrala pred takmer dvetisíc rokmi, ktorá vrhá svoj tieň až na dnešný deň a ktorú beztak sami urobili, čo je veľkou obžalobou proti zaslepenosti a skazonosnej tvrdohlavosti ľudstva, stredobodom svojich náuk a svojej viery. Boli to predstavitelia náboženstiev a vtedajší učenci, ktorí vo svojej dogmatickej obmedzenosti a slabosť prezrádzajúcej domýšľavosti nedokázali spoznať Pravdu ani Syna Božieho, dokonca sa pred tým uzavreli a Syna Božieho i jeho stúpencov zo strachu a závisti nenávideli a prenasledovali, zatiaľ čo iní ľudia sa ľahšie otvárali poznaniu a rýchlejšie vyciťovali pravdivosť Slova. Napriek tomu, že dnešní predstavitelia kresťanských náboženských spoločností teraz zvlášť zdôrazňujú cestu utrpenia Syna Božieho, predsa sa z tejto skutočnosti sami nič nepoučili, ani z toho nič nezískali. Práve dnešní vodcovia týchto spoločností, založených na Kristovom učení, ako aj vodcovia novších hnutí, by sa aj dnes opäť snažili zneškodniť každého, kto by mohol ohroziť vratké priechody ponad povážlivé medzery alebo trhliny v ich poučkách a výkladoch pomocou samej Pravdy. Prenasledovali by ho svojou nenávisťou, ktorá sa zrodila zo strachu a ešte oveľa viac z márnomyseľnosti, presne tak ako to bolo už kedysi.

Chýbala by im veľkosť, aby dokázali zniesť, že ich vedomosti nestačili na spoznanie samej Pravdy a na vyplnenie medzier, aby tým ľuďom urovnávali cestu k ľahšiemu porozumeniu a k plnému pochopeniu.

A predsa je vzostup ľudstva možný len plným pochopením, nikdy nie slepou, nevedomou vierou!

Jednou takou medzerou, spôsobenou mylnou tradíciou, je pojem „Syna Človeka“. Chorobne sa toho pridržiavajú, podobne ako farizeji, ktorí sa nechceli otvoriť Pravde Syna Božieho, stojacej proti ich zaužívaným skostnateným náukam. Kristus hovoril o sebe len ako o Synovi Božom. Bol ďaleko od nelogickosti, aby sa súčasne nazýval Synom Človeka. Aj keby to teraz ľudia vo svojich pochybnostiach krútili na všetky strany a pokúšali sa s tou najväčšou obratnosťou a šikovnosťou vysvetľovať toto očividné a každému pokojne uvažujúcemu človeku vyciťované protirečenie medzi Synom Božím a Synom Človeka, tak sa napriek všetkým námahám nedá tvrdiť, že by sa našlo zjednotenie. I ten najlepší zo všetkých výkladov musel stále a stále znova poukazovať na dvojakú podstatu, ktorá zostala stáť vedľa seba, ale nikdy sa nemohla javiť ako jedna.

Je to aj celkom prirodzené. Syn Boží sa nemôže stať Synom Človeka len preto, že sa musel narodiť prostredníctvom tela človeka, aby mohol putovať po zemi.

Každému kresťanovi je známe, že Syn Boží prišiel iba s duchovným poslaním a že všetky jeho slová sa týkali duchovnej ríše, teda sa mienili duchovne. Preto ani jeho časté poukazovanie na Syna Človeka sa už od začiatku nesmie chápať inak! Prečo by teraz v tomto prípade mala byť výnimka? Duchovne však Kristus bol a zostane iba Synom Božím! Keď teda hovoril o Synovi Človeka, tak tým nemohol mieniť sám seba. V tom všetkom spočíva niečo oveľa mohutnejšie, než podávajú dnešné výklady kresťanských náboženstiev. Otvorené protirečenie by už dávno muselo dať podnet na vážnejšie premýšľanie, keby dogmatické obmedzovanie všetko nezatemňovalo. Namiesto toho, ako je to pri takej ďalekosiahlej veci bezpodmienečne potrebné, sa bez najvážnejšieho skúmania siahlo po kŕčovitom lipnutí na tradovaných slovách, a tak si ľudia nasadili na oči klapky, ktoré im bránili vo voľnom rozhľade. Prirodzeným dôsledkom toho je, že takí vykladači a učitelia, hoci prebývajú vo stvorení svojho Boha, ho nedokážu ani len správne spoznávať, aj keď jedine v tom je vyhliadka, že sa priblížia aj k samému Stvoriteľovi, k východisku diela.

Kristus učil v prvom rade úplnej prirodzenosti, to znamená včleniť sa do zákonov prírody, teda do zákonov stvorenia. Včleniť sa však môže iba ten, kto prírodné zákony pozná. Prírodné zákony v sebe opäť prechovávajú vôľu Stvoriteľa a môžu tak ukázať aj cestu k spoznaniu samého Stvoriteľa. Kto však teraz pozná prírodné zákony, ten sa tiež dozvie, ako v neochvejnom pôsobení zasahujú do seba; preto vie, že toto pôsobenie je vo svojej ustavičnej, napredujúcej dôslednosti nezmeniteľné, ako je súčasne nezmeniteľná aj vôľa Stvoriteľa, Boha Otca.

Akákoľvek odchýlka by musela znamenať zmenu božskej vôle. Zmena by však poukazovala na nedokonalosť. Keďže však Prazdroj všetkého bytia, Boh Otec, je len jednotný a dokonalý, tak aj tá najmenšia odchýlka v zákonoch prírody, teda v zákonoch vývoja, musí byť jednoducho nemožná a už vopred vylúčená. To podmieňuje, že aj náboženská veda a prírodoveda musia byť v každom ohľade zajedno v úplnej jasnosti a dôslednosti, ak majú podávať pravdu.

Že prírodoveda má dnes v pomere k celému stvoreniu ešte veľmi nízky stupeň poznania, sa nedá poprieť, keďže sa pridŕža iba hrubohmotného, pretože rozum v dnešnom zmysle sa dokáže púšťať iba do toho, čo je pripútané na priestor a čas. Jedinou, samozrejme, aj neodpustiteľnou chybou pritom je, že stúpenci tejto vedy sa snažia s posmechom popierať ako nejestvujúce všetko, čo sa nachádza nad tým, s výnimkou niekoľkých učencov, ktorí prekročili priemernosť a dovideli ďalej, a ktorí odmietli zakrývať nevedomosť domýšľavosťou.

Náboženská veda však zasahuje oveľa ďalej, ale navzdory tomu zostáva taktiež odkázaná na prírodné zákony, ktoré presahujú to, čo je viazané na priestor a čas a ktoré, prichádzajúc z Prazdroja, zasahujú bez prerušenia a bez zmeny svojho druhu do pozemsky viditeľného. Z uvedeného dôvodu nesmú byť ani v náboženských náukach medzery, ani protirečenia, ak majú skutočne zodpovedať Pravde, teda prírodným zákonom alebo božskej vôli, ak v nich teda má byť Pravda. Náuky, ktoré majú slúžiť ako vedúce a oplývajú zodpovednosťou, si nesmú dovoliť slepú vieru!

Omyl pojmu Syna Človeka preto veľmi zaťažuje stúpencov pravej Kristovej náuky, pretože tí pokojne prijali a ďalej ponechávajú mylné podania napriek tomu, že v mnohých ľuďoch sa občas ticho ozýva opačné cítenie.

Je to práve nezmeniteľnosť božskej vôle v jej dokonalosti, ktorá vylučuje svojvoľné zasahovanie Boha do stvorenia. Je to však taktiež ona, ktorá po odštiepení Lucifera pre jeho nesprávne počínanie nemôže ho jednoducho vylúčiť, a práve tak sa musí aj ľuďom dovoliť zneužívať prírodné zákony, teda božskú vôľu, pretože ľudský duch má v dôsledku svojho pôvodu vo večnom duchovne-bytostnom vyhradenú slobodu rozhodovania. V dianiach jemnohmotného a hrubohmotného stvorenia sa musí práve táto neochvejná dokonalosť Stvoriteľovej vôle javiť ako akýsi druh viazanosti! Ale iba menejcenní a úzkoprsí ľudskí duchovia môžu pri tomto poznaní vidieť obmedzenie moci a veľkosti. Takéto ponímanie by bolo iba produktom ich vlastnej obmedzenosti.

Mätie ich nezmernosť celku, pretože si o ňom môžu urobiť obraz skutočne len vtedy, ak má — zodpovedajúc ich chápaniu — užšie hranice.

Kto si však naozaj dá námahu spoznávať svojho Stvoriteľa v jeho pôsobení, tomu sa na bezpečnej ceste prírodných zákonov dostane presvedčivého tušenia o ďalekosiahlych dejoch, ktoré majú začiatok v Prazdroji, teda vo východisku všetkého diania, aby sa vinuli, vychádzajúc odtiaľ, celým stvorením ako neotrasiteľné koľajnice, po ktorých potom musí podľa postavenia výhybky prebiehať všetok ďalší život. Postavenie výhybky však obstaráva ľudský duch samočinne počas svojho putovania hmotným svetom. No Luciferovým princípom sa dáva, žiaľ, väčšina ľudí pohnúť k nesprávnemu nastaveniu výhybiek, a tak sa potom ich život stáča podľa nezmeniteľných zákonov vývoja, ktoré prechádzajú hmotným svetom ako železné koľajnice, čoraz viac nadol, podľa nastavenia k celkom určitému konečnému cieľu.

Nastavenie výhybky slobodným rozhodnutím môže byť z prapôvodu presne pozorované alebo vyciťované, z čoho sa dá jasne spoznať ďalší priebeh, pretože po urobení rozhodnutia sa bude musieť vo svojom ďalšom vývoji uberať len po náležitých koľajniciach zákonov, zakotvených vo stvorení. Táto okolnosť umožňuje predvídanie mnohých udalostí, pretože zákony prírody či zákony stvorenia sa vo svojom vývojovom tlaku nikdy neodchyľujú. Tisícročia pritom nehrajú nijakú rolu. Z týchto predvídaných bezpodmienečných konečných cieľov potom vznikajú veľké zjavenia, ktoré sú omilosteným duchovne ukazované v obrazoch a od nich sa dostanú do povedomia ľudstva. Jedno sa však pritom nedá s určitosťou predpovedať: pozemský čas, v ktorom sa také zjavenia a zasľúbenia splnia!

To sa stane v hodine, keď taký životný pochod, valiaci sa pozdĺž svojich zvolených koľajníc, dôjde podľa predchádzajúceho vysvetlenia do medzistanice alebo cieľovej stanice. Osud človeka, ako aj národa a nakoniec celého ľudstva, je porovnateľný s vlakom, ktorý čakajúc stojí na jednokoľajnej trati, rozvetvujúcej sa všetkými smermi. Človek podľa svojho želania nastaví výhybku, naskočí a vpustí paru, to znamená, oživí ho. Po svojom vjazde na zvolenú koľaj môžeme potom menovať len jednotlivé stanice a konečný cieľ, ale nie presnú hodinu práve platného príchodu, keďže ten závisí od rýchlosti jazdy, ktorá sa môže meniť podľa povahy človeka; lebo človek oživuje stroj a podľa svojej vlastnej povahy ho poháňa vpred buď pokojným rovnomerným tempom, alebo s búrlivou vášňou, alebo občas striedavo. Čím viac sa však taký vlak jednotlivca, národa či ľudstva blíži svojím koľajnicovým alebo osudovým smerom k niektorej stanici, tým istejšie sa potom dá uvidieť a určiť jeho blížiaci sa príchod. Železničná sieť má však aj niekoľko spájacích liniek, ktoré sa môžu použiť dodatočným prehadzovaním výhybiek počas jazdy, aby sa zmenil smer, a tým sa dosiahol aj iný konečný cieľ než pôvodne zvolený. To potom, prirodzene, vyžaduje pomalšiu jazdu pri priblížení sa k takej výhybke, zastavenie a prehodenie výhybky. Pomalšia jazda znamená uvažovanie, zastavenie je rozhodnutie človeka, ktoré je až do posledného rozhodujúceho okamihu vždy možné, a prehodenie výhybky znamená čin, ktorý nasleduje po tomto rozhodnutí.

Božská vôľa, ktorá sa vinie hmotným svetom v podobe ustálených prírodných zákonov ako koľajnicové pásy, sa môže nazvať aj nervami v diele stvorenia, ktoré dávajú východisku, tvorivému Prazdroju, pocítiť akúkoľvek nezrovnalosť v obrovskom tele jeho diela alebo mu ju hlásia.

Tento bezpečný prehľad, dosahujúci na základe neochvejných zákonov až do najvzdialenejších koncov, dal Stvoriteľovi podnet na to, aby k svojim zjaveniam pripojil aj zasľúbenia, ktoré by v čase približovania sa k najnebezpečnejším zákrutám, medzistaniciam alebo ku konečným staniciam v pravý čas zvestovali pomocníci, prichádzajúci od neho! Týchto pomocníkov vyzbrojil tak, že krátko pred príchodom nevyhnutných katastrof a nebezpečných obratov otvárajú ľudským duchom, šinúcim sa po týchto nesprávnych koľajach, hlásaním Pravdy oči, aby mohli ešte včas prehodiť inú výhybku, aby sa vyhli čoraz nebezpečnejším miestam a novým smerom jazdy unikli aj skazonosnému konečnému cieľu. Beda človeku na tomto i na onom svete, ktorý prehliadne a premešká poslednú zo všetkých prestaviteľných výhybiek, a tým aj možnosť lepšieho smeru! Je nezachrániteľne stratený.

Keďže Stvoriteľ nemôže otriasť dokonalosťou svojej vôle, tak bude aj on pri tomto pomáhaní zase presne dodržiavať jestvujúce zákony. Inými slovami: Jeho vôľa je od prvopočiatku dokonalá. Každý nový čin jeho vôle bude, samozrejme, takisto dokonalý. Z toho vyplýva, že aj každý nový čin z jeho vôle musí v sebe prechovávať presne také isté zákony, aké boli už tie predošlé. Dôsledkom toho je opäť presné zapadnutie do vývojového diania jemnohmotného a hrubohmotného sveta. Iná možnosť je práve pre dokonalosť Boha raz a navždy vylúčená. Podľa už vysvetleného predvídania vzniklo zasľúbenie o vtelení Syna Božieho, aby zvestovaním Pravdy podnietil ľudstvo prehodiť výhybky. Tento čin prehodenia výhybky zostáva podľa zákonov vyhradený samým ľudským duchom. Preto je však nemožné predvídať a vopred poznať druh tohto rozhodnutia; lebo iba cesty ľudskými duchmi už zvolené, v smere ktorých nastavili podľa svojho slobodného rozhodnutia výhybky, môžu byť presne prezreté so všetkými svojimi stanicami a zákrutami až ku konečnému cieľu. Podľa dôslednej prirodzenosti sú z toho vylúčené tie miesta obratu, kde je rozhodujúca slobodná voľba ľudstva; lebo aj toto právo je v prirodzenej zákonitosti vznikania a vývoja v dôsledku Božej dokonalosti rovnako neochvejné ako všetko ostatné, a keďže Stvoriteľ dal ľudským duchom toto právo na základe ich pôvodu z duchovne-bytostného, nežiada ani, aby vopred vedel, aké bude ich rozhodnutie. Len následky takého rozhodnutia môže spoznať presne až do konca, pretože sa potom musia prejaviť v rámci jeho vôle, ktorá spočíva v zákonoch jemnohmotného a hrubohmotného stvorenia. Keby to bolo inak, tak by to vo svojom dôsledku muselo znamenať len nedostatok Božej dokonalosti, čo je bezpodmienečne vylúčené.

Človek si má byť teda stále plne vedomý tejto svojej nesmiernej zodpovednosti, že vo svojich zásadných rozhodnutiach je skutočne nezávislý. On sa však, žiaľ, považuje buď za úplne závislého sluhu, alebo pri sebapreceňovaní za časť božstva. Dôvod na to spočíva pravdepodobne v tom, že v oboch prípadoch sa nazdáva, že je zbavený zodpovednosti. V prvom prípade ako tvor príliš nepatrný a závislý, v druhom prípade ako tvor vysoko nad ňu povznesený. Oboje je však nesprávne! Má sa považovať za správcu, ktorému v určitých veciach náleží nielen slobodné rozhodovanie, ale aj plná zodpovednosť, ktorý teda požíva veľkú dôveru a tú nesmie zlým hospodárením sklamať. — —

Práve táto dokonalosť si vynucuje, že Stvoriteľ musí pri poskytovaní priamej pomoci nesprávne smerujúcemu ľudstvu počítať aj so zlyhaním ľudstva pri jeho rozhodovaní. Pre také prípady má vo svojej múdrosti a láske, ktoré, ako jemu vlastné, sú práve tak opäť zákonité a prirodzené, pripravené na pomoc ďalšie cesty, ktoré potom ako pokračovanie nadväzujú na pôvodnú, zlyhaním ľudstva eventuálne prerušenú cestu.

Tak bol už pred časom vtelenia Syna Božieho pripravený vo večnej ríši Otca iný posol na misiu pre prípad, že by ľudstvo mohlo napriek veľkej obeti lásky Otca zlyhať. Keby Syna Božieho s jeho čisto božským postojom nevypočulo tak, aby na jeho varovanie prehodilo výhybku svojich ciest do smeru, ktorý mu ukázal, ale v zaslepení by zostávalo na doterajších do zatratenia vedúcich cestách, tak mal byť potom vyslaný ešte jeden posol, ktorý mal byť ľudstvu v jeho najvnútornejšej podstate bližší než Syn Boží, aby mu v poslednej hodine ešte raz poslúžil ako varovateľ a vodca, ak — — — by chcelo počúvať jeho hlas Pravdy. Je to Syn Človeka.

Kristus, ako Syn Boží, o tom vedel. Keď pri svojom pôsobení spoznal zarastenú a vyschnutú pôdu ľudských duší, bolo mu jasné, že jeho pozemské putovanie neprinesie také plody, aké by museli dozrieť pri dobrom chcení ľudstva. Hlboko nad tým smútil; veď na základe tak dobre mu známych zákonov vo stvorení, ktoré nesú vôľu jeho Otca, uvidel bezpodmienečný postup k neodvratnému koncu, ktorý musel prísť ako následok správania a chcenia ľudí. A vtedy začal hovoriť o Synovi Človeka, o jeho potrebnom príchode v dôsledku nastávajúcich udalostí. Čím dlhšie plnil svoju veľkú misiu, ktorá podľa rozhodnutia ľudstva otvárala dve cesty: buď horlivé uposlúchnutie jeho učenia s nadväzujúcim vzostupom za vyhnutia sa všetkému, čo prináša skazu, alebo zlyhanie a ďalšie rútenie sa po šikmej ploche, ktorá musela viesť do záhuby, tým jasnejšie videl, že rozhodnutie veľkej väčšiny ľudstva sa prikláňala k zlyhaniu, a tým k zániku. Odvtedy formuloval svoje výroky o Synovi Človeka ako priame zasľúbenia a zvestovania tým, že hovoril: „Keď však príde Syn Človeka...“ atď.

Tým označil obdobie krátko pred nebezpečenstvom zániku, ktorý podľa božských zákonov musel v hmotnom svete vyplynúť zo zlyhania ľudstva vzhľadom na jeho misiu ako konečný cieľ smeru, ktorým sa ďalej tvrdošijne uberalo. Veľmi pri tomto poznaní vtedy trpel; veď bol Láska.

Mylné je každé podanie, ktoré tvrdí, že Ježiš, Syn Boží, označoval súčasne aj sám seba za Syna Človeka. Taká nelogickosť nespočíva ani v božských zákonoch, ani ju nie je možné prisúdiť Synovi Božiemu ako znalcovi a nositeľovi týchto zákonov. Učeníci si s tým nevedeli rady, ako to, ostatne, vyplývalo z ich vlastných otázok. Len od nich pochádza omyl, ktorý sa udržal až podnes. Domnievali sa, že Syn Boží označoval výrazom Syn Človeka sám seba, a v tejto domnienke odovzdali tento omyl aj potomstvu, ktoré sa práve tak ako sami učeníci vážnejšie nezaoberalo nelogickosťou v tom spočívajúcou, ale jednoducho sa tomu vyhýbalo čiastočne z ostýchavosti, čiastočne z pohodlnosti, napriek tomu, že pri správnom postoji by Stvoriteľova všeláska vynikla ešte zreteľnejšie a mocnejšie. Idúc v šľapajach Syna Božieho, to znamená, prevezmúc a ďalej šíriac jeho misiu, predstúpi Syn Človeka ako druhý vyslanec Boha Otca pred ľudstvo na zemi, aby ho zvestovaním Pravdy strhol späť z doterajšej cesty a priviedol ho k dobrovoľnému rozhodnutiu pre iné stanovisko, ktoré vedie preč od miest skazy, ktoré teraz ľudstvo čakajú.

Syn Boží — Syn Človeka! Že v tom musí byť rozdiel, isto nie je také ťažké pochopiť. Každé z týchto slov má svoj ostro ohraničený, prísne vyhranený zmysel, takže nejaké zmiešanie a zlučovanie do jedného pojmu musí priamo dokazovať lenivosť myslenia. Poslucháči a čitatelia prednášok si budú vedomí prirodzeného vývoja diania, ktoré vychádza z Prasvetla, Boha Otca a siaha až po hrubohmotné svetové teleso. Syn Boží sa inkarnoval z božsky-bezbytostného, rýchlo prebehnúc duchovne-bytostným a jemnohmotným, do hrubohmotného sveta. Preto sa musí plným právom nazývať vtelenou časťou Boha alebo Synom Božím. Rýchly prechod duchovne-bytostným, v ktorom má až svoje východisko ľudský duch, mu neumožnil, aby tam, ako aj potom v nasledujúcej jemnohmotnej časti stvorenia, zakotvil natoľko, aby si jeho božsky-bezbytostný duch mohol na seba vziať silné ochranné obaly týchto odlišných druhov, ale tieto obaly, slúžiace inak ako výzbroj, zostali tenké. Malo to tú výhodu, že to vnútorné božské prežarovalo ľahšie a silnejšie, teda vyšľahovalo von, ale aj nevýhodu, že v nížinách zeme, ktoré boli Svetlu nepriateľské, mohlo byť pre svoju nápadnosť o to rýchlejšie a zúrivejšie napádané. To mocné, len slabo zahalené božské v pozemsky-hrubohmotnom obale muselo medzi ľuďmi zostať cudzie, ako príliš im vzdialené. Obrazne vyjadrené by sa teda mohlo povedať, že jeho božský duch nebol pre nízke hrubohmotne-pozemské dostatočne vystrojený a vyzbrojený pre nedostatok prijatých obalov z duchovne-bytostného a jemnohmotného. Priepasť medzi božským a pozemským zostáva preklenutá len slabo.

Keďže ľudia si tento dar božskej lásky nevážili, ani ho nechránili, ale z prirodzeného pudu všetkého temnejšieho sa stavali voči svetlému Synovi Božiemu nepriateľsky a nenávistne, tak musel prísť druhý posol v Synovi Človeka, ktorý je pre hrubohmotný svet lepšie vyzbrojený.

Aj Syn Človeka je Boží vyslanec a pochádza z božsky-bezbytostného. No pred svojím vyslaním do hrubohmotného sveta sa inkarnoval do večného čisto duchovne-bytostného, teda sa úzko spojil s tou duchovnou podstatou, z ktorej pochádza semeno ľudského ducha! Tým pristupuje božsky-bezbytostné jadro tohto druhého vyslanca bližšie k ľudskému duchu v jeho pôvode, čím získava aj viac ochrany a bezprostrednej sily proti nemu.

V najvyšších výšinách rovnakej podstaty ľudského ducha žije pre všetko jestvujúce skutočne dokonalý ideál toho, čo všetko v sebe môže niesť ďalší vývoj, vychádzajúci z duchovne-bytostného. Tak je tam aj večný, čisto duchovne-bytostný ideál všetkého ženského, takpovediac ako kráľovná ženskosti so všetkými živými cnosťami. Každý ženský duchovný zárodok v sebe prechováva nevedomú túžbu cieliť k tomuto čistému, v najušľachtilejšej forme žijúcemu ideálu. Žiaľ, táto nevedomá túžba sa pri putovaní hmotnosťou často zvrháva na márnomyseľnosť, ktorá má predstieraním a sebaklamom nahradiť všeličo z toho, čo neprišlo k životu, ale predsa to bolo vytúžené. No táto túžba sa stáva vedomejšou pri stúpaní k Svetlu, ešte v jemnohmotnom svete. Len čo začnú odpadávať nízke žiadostivosti, prepukáva stále mocnejšie, aby nakoniec oživila a posilnila cnosti. Magnetom a ohniskom tejto ušľachtilej túžby po ženských cnostiach je kráľovná ženskosti v nehynúcej ríši Otca, v čisto duchovne-bytostnom. Božsky-bezbytostné jadro druhého Božieho vyslanca sa teraz vnorilo do tohto duchovne-bytostného ideálu ženskosti a táto žena, ako duchovne-bytostná matka, ho vychovala vo večnej ríši Boha Otca, s Hradom Grálu ako domovom jeho duchovnej mladosti. Až odtiaľ potom nasledovalo jeho vyslanie do hrubohmotného sveta v takom čase, aby mohol v pravej hodine vstúpiť na bojisko, aby všetkým tým, ktorí prosia o duchovné vedenie a vážne hľadajú Boha, mohol ukázať pravú cestu do ríše Otca a súčasne im poskytol ochranu pred nepriateľskými útokmi tých, ktorí smerujú nadol.

Keďže v protiklade k Synovi Božiemu strávil svoju duchovnú mladosť v duchovne-bytostnom, teda v pôvode a východisku ľudského ducha, tak okrem toho, že korení v božsky-bezbytostnom, súčasne pevne korení aj v duchovne-bytostnom, následkom čoho sa svojím druhom približuje k ľudstvu a v spárení svojho pôvodu i svojej mladosti je v pravom zmysle Bohočlovekom! Vychádza z božsky-bezbytostného a aj z čisto duchovne-bytostného, prvopočiatku ľudstva. Z tohto dôvodu sa nazýva, v protiklade k čistému Synovi Božiemu, Synom Človeka, ktorému je jeho pôvodom otvorená cesta k božsky-bezbytostnému! Preto má v sebe božskú silu i moc, a tým stojí zoči-voči celému ľudstvu ako aj Luciferovi dobre vyzbrojený na boj.

Preto bedlite, aby ste ho spoznali, len čo nadišiel jeho čas; lebo on prináša čas aj pre vás!