47. Oblasti svetla a raj

Žiarivé svetlo! Oslňujúca čistota! Oblažujúca ľahkosť! To všetko hovorí samo od seba už tak veľa, že sotva je potrebné zmieňovať sa ešte o podrobnostiach. Čím menej je jemnohmotné telo, teda plášť ľudského ducha na onom svete, zaťažené nejakým sklonom k nízkemu, nejakou žiadostivosťou po hrubohmotných veciach a pôžitkoch, tým menej ho to k nim priťahuje, o to menej hutné, a preto aj o to menej ťažké bude jeho jemnohmotné telo, ktoré sa utvára podľa jeho chcenia, a o to rýchlejšie bude pre svoju ľahkosť pozdvihnutý do svetlejších oblastí, zodpovedajúcich menšej hutnosti jeho jemnohmotného tela.

Čím nehutnejším, teda voľnejším a jemnejším sa stalo toto jemnohmotné telo svojou očistou od nízkych žiadostivostí, tým sa musí javiť aj jasnejšie a svetlejšie, keďže potom jadro duchovne-bytostného v ľudskej duši, ktoré je samo osebe v dôsledku svojej podstaty žiariace, presvitá čoraz viac zvnútra von cez nehutnejšie jemnohmotné telo, zatiaľ čo v nižších oblastiach zostáva toto samo osebe žiarivé jadro zahalené a zatemnené následkom väčšej hutnosti a ťarchy jemnohmotného tela.

Aj v oblastiach svetla nájde každá ľudská duša podľa stavu svojho jemnohmotného tela rovnorodosť, teda rovnako zmýšľajúcich. Keďže len to skutočne ušľachtilé, dobro chcejúce je schopné smerovať nahor, súc oslobodené od nízkych žiadostivostí, tak nájde ľudský duch ako svoje rovnorodé tiež len ušľachtilé. Že obyvateľ takej oblasti netrpí nijakými mukami, ale že vychutnáva iba požehnanie od rovnako vyžarujúceho ušľachtilého, že sa tam cíti blažený a že zase aj on sám vzbudzuje svojím vlastným správaním radosť v tých druhých a preciťuje ju s nimi, je práve tak ľahko pochopiteľné. Môže povedať, že kráča po nivách blažených, teda po nivách tých, ktorí sa cítia blažení. Takýmto povzbudzovaním bude jeho radosť zo všetkého čistého a ušľachtilého stále silnieť a bude ho povznášať stále ďalej a ďalej. Jeho jemnohmotné telo, preniknuté týmto radostným cítením, sa stáva jemnejším a stále menej hutným, takže jas duchovne-bytostného jadra bude prerážať čoraz žiarivejšie, až napokon odpadnú aj posledné prášky tohto jemnohmotného tela, akoby zhoreli v plameňoch, v dôsledku čoho potom hotový a vedomý, osobnosťou sa stavší ľudský duch môže v dokonalom čisto duchovne-bytostnom druhu prekročiť hranicu do duchovne-bytostného. Až tým vchádza do večnej ríše Boha Otca, do nepominuteľného raja.

Tak ako maliar nemôže obrazne znázorniť muky skutočného života v temných oblastiach, práve tak nedokáže vyjadriť ani nadšenie, ktoré napĺňa život v oblastiach svetla, aj keď tieto oblasti patria ešte k pominuteľnému jemnohmotnému a ešte sa neprekročila hranica do večnej ríše Boha Otca.

Akékoľvek opisovanie a každý pokus o obrazné podanie tamojšieho života by znamenali jeho bezpodmienečné znižovanie, ktoré by preto ľudskej duši muselo priniesť namiesto úžitku len škodu.