46. Oblasti temna a zatratenie

Keď ľudia vidia obrazy, ktoré majú znázorňovať život v takzvanom pekle, tak popri nich prechádzajú krčiac plecami, s napoly ironickým, napoly súcitným úsmevom a s myšlienkou, že len chorá fantázia alebo fanatická slepá viera môže vymyslieť scény takého druhu. Zriedka sa nájde niekto, kto v tom hľadá aspoň to najmenšie zrnko pravdy. A predsa aj tá najdesivejšia fantázia sotva dokáže zostaviť aký-taký obraz, ktorý by aspoň približne vystihoval útrapy života v temných oblastiach. Úbohí zaslepenci, ktorí sa domnievajú, že môžu okolo toho ľahkomyseľne prejsť s posmešným krčením pliec! Príde okamih, keď sa ľahkomyseľnosť trpko vypomstí pri otriasajúcom objavení sa Pravdy. Potom bude zbytočné vzpierať sa, uhýbať, budú vtiahnutí do víru, ktorý ich čaká, ak od seba zavčasu neodvrhnú toto presvedčenie nevedomosti, ktoré vždy prezrádza len prázdnotu a obmedzenosť takého človeka.

Len čo sa jemnohmotné telo uvoľní od hrubohmotného tela, hneď ich už čaká prvé veľké prekvapenie v prežití, že vedomé bytie a život sa tým ešte neskončili. Prvým následkom toho je zmätenosť, potom sa k tomu pripojí nevýslovná úzkosť, ktorá často prechádza do tupej odovzdanosti alebo do najhroznejšieho zúfalstva! Márne je potom vzdorovanie, márne je všetko nariekanie, márne je však aj prosenie; lebo musia žať, čo zasiali v pozemskom živote.

Posmievali sa Slovu, prinesenému im od Boha, ktoré poukazuje na život po pozemskej smrti, a s tým spojenú zodpovednosť za každé intenzívne myslenie a konanie, takže to najmiernejšie, čo ich očakáva, je to, čo chceli: hlboká temnota! Ich jemnohmotné oči, uši a ústa sú uzavreté následkom vlastného chcenia. Vo svojom novom prostredí sú hluchí, slepí a nemí. To je to najpriaznivejšie, čo sa im môže stať. Záhrobný vodca a pomocník sa s nimi nemôže dorozumieť, pretože oni sami sa pred ním uzatvárajú. Je to smutný stav, ktorého pozvoľnú zmenu môže priniesť jedine pomalé vnútorné dozrievanie príslušného človeka, vyvolané stupňujúcim sa zúfalstvom. So vzrastajúcou túžbou po Svetle, ktorá stúpa z takých stiesnených a utrápených duší ako nepretržité volanie o pomoc, sa potom okolo neho začne konečne stále viac a viac rozjasnievať, až sa naučí vidieť aj iných, ktorí rovnako ako on potrebujú pomoc. Ak sa u neho prejaví snaha podporovať tých, ktorí vyčkávajú ešte v hlbšej temnote, aby sa rozjasnilo aj okolo nich, tak pri tejto činnosti pokusu o pomoc zosilnieva v dôsledku vynaloženej námahy stále viac, až k nemu bude môcť pristúpiť niekto iný, kto je už pokročilejší, aby aj jemu pomohol dostať sa ďalej, v ústrety svetlejším oblastiam.

Tak tu všetci skľúčene čupia, keďže ich jemnohmotné telá nemajú v dôsledku tohto odmietavého postoja ani silu na chôdzu. A ak sa aj dakedy pohnú, tak je to len vyčerpávajúce a neisté lezenie-po-zemi. Iní zase v tomto temne tápajú hore-dole, potkýnajú sa, padajú, opätovne vstávajú a hneď tu, hneď tam narážajú, pričom sa to nezaobíde bez bolestivých rán; lebo keďže ľudská duša klesá vždy len podľa druhu svojej vlastnej temnoty, idúcej ruka v ruke s väčšou či menšou hutnosťou, ktorá opäť vytvára náležite ťažkú hmotnosť, do oblasti, ktorá presne zodpovedá jej jemnohmotnej tiaži, teda je rovnakého druhu jemnohmotnosti, bude pre ňu jej nové okolie práve také hmatateľné, citeľné a nepreniknuteľné, ako to zakúšalo jej hrubohmotné telo v hrubohmotnom okolí. Každý náraz, každý pád alebo každé zranenie tam preto pociťuje rovnako bolestivo, ako to pociťovalo jej hrubohmotné telo počas pozemského putovania po hrubohmotnej zemi.

Tak je to v každej oblasti, nech je akokoľvek hlboko či vysoko. Je tam rovnaká hmotnosť, rovnaká citlivosť, rovnaká vzájomná nepreniknuteľnosť. No každá vyššia oblasť, alebo každý iný druh hmoty môže nehatene preniknúť nižším, hutnejším druhom hmoty, ako všetko jemnohmotné preniká druhovo odlišným hrubohmotným.

Inak je to však s takými dušami, ktoré majú okrem toho odpykávať ešte nejaké spáchané bezprávie. Táto skutočnosť je vec sama pre seba. Môže byť odpykaná vo chvíli, keď páchateľ dosiahne od postihnutého úplné a úprimne mienené odpustenie. Čo však ľudskú dušu púta ešte pevnejšie, je nutkanie alebo sklon, ktorý dáva podnet na jeden čin, alebo na viacero činov. Tento sklon žije v ľudskej duši ďalej, aj po jej odchode do záhrobia, po oslobodení sa od hrubohmotného tela. V jemnohmotnom tele sa dokonca prejaví ihneď a ešte silnejšie, len čo pominie obmedzenie všetkým hrubohmotným, keďže city potom účinkujú oveľa živšie a bezprostrednejšie. Je to opäť tento sklon, ktorý je smerodajný pre hutnosť, a teda tiaž jemnohmotného tela. To spôsobuje, že jemnohmotné telo po uvoľnení sa od hrubohmotného tela ihneď klesá do oblasti, ktorá presne zodpovedá jeho tiaži a v dôsledku toho i rovnakej hutnosti. Preto tam tiež nájde všetkých, ktorí holdujú rovnakému sklonu. Ich vyžarovaním sa jeho sklon ešte oživí, vystupňuje, a pri jeho uplatňovaní bude potom doslova besnieť. Práve tak budú, prirodzene, vystrájať aj ostatní, ktorí sa tam nachádzajú spolu s ním. Že takéto nespútané vyčíňanie musí byť pre okolie utrpením, nie je ťažké pochopiť. Keďže však v týchto oblastiach je všetko založené vždy len na vzájomnosti, tak musí každý jednotlivec medzi ostatnými trpko znášať všetko to, čo sa snaží zase on sám trvalo spôsobovať tým druhým. Tak sa tam život stáva peklom, až kým sa taká ľudská duša postupne neunaví a nepocíti k tomu odpor. Potom, po dlhom čase, sa v nej konečne pozvoľna prebúdza prianie dostať sa von z takého okolia. Prianie a odpor sú začiatkom polepšenia. Prerastú až do volania o pomoc a nakoniec do modlitby. Až potom mu môže byť podaná ruka na vzostup, čo dá na seba čakať často desaťročia a stáročia, ba niekedy ešte aj dlhšie. Sklon v ľudskej duši je teda to, čo ju silnejšie spútava.

Z toho vyplýva, že nepremyslený čin sa dá odpykať oveľa ľahšie a oveľa rýchlejšie než v človeku spočívajúci sklon, bez ohľadu na to, či sa prejavil skutkom, alebo nie!

Človek, ktorý má v sebe nejaký nečistý sklon, aj keď ho nepremenil na čin, pretože pozemské pomery mu nie sú naklonené, bude preto musieť pykať ťažšie ako taký človek, ktorý sa nerozvážne previnil jedným činom alebo viacerými činmi, pričom nemal zlý úmysel. Nepremyslený čin mu môže byť odpustený ihneď bez toho, aby sa utvorila zlá karma, sklon však až vtedy, keď v človeku úplne vyhasol. A takýchto sklonov je veľa druhov. Či už je to hrabivosť a jej príbuzná lakomosť, či špinavá zmyselnosť, sklon ku krádeži alebo k vražde, k podpaľačstvu alebo aj k podvádzaniu a k ľahkomyseľným nedbalostiam, na tom nezáleží, takýto sklon uvrhne alebo zatiahne príslušného človeka vždy tam, kde nájde seberovných. Nie je účelné podávať obrazy z tamojšieho života. Sú často také strašné, že ľudský duch na zemi ťažko dokáže uveriť, že ide o skutočnosť, keď ju nevidí. A aj potom by si ešte myslel, že sú to len výplody bezhranične rozpálenej horúčkovitej fantázie. Nech sa uspokojí s tým, že pred všetkým podobným cíti mravný odpor, ktorý ho oslobodzuje od pút všetkého nízkeho, aby vzostupu k Svetlu nestála v ceste už nijaká prekážka.

Také sú temné oblasti ako dôsledky princípu, ktorý sa snaží zaviesť Lucifer. Večný kolobeh stvorenia sa valí a prichádza k bodu, na ktorom sa začína rozklad, v ktorom všetko hmotné stráca formu, aby sa rozpadlo na prasemeno, a tým pri ďalšom krúživom pohybe vytvorilo novú zmes, nové formy so sviežou silou a panenskou pôdou. Čo sa dovtedy ešte nemohlo odlúčiť od hrubohmotného a jemnohmotného, aby vstúpilo cez najvyššiu, najjemnejšiu a najľahšiu hranicu, zanechávajúc všetko hmotné za sebou, do duchovne-bytostného, to bude nevyhnutne vtiahnuté do rozkladu, čím bude zničená aj jeho forma a všetko osobné. Až to je potom večné zatratenie, vyhasnutie všetkého osobne vedomého!