38. Viera

Viera nie je taká, ako ju prejavuje väčšina takzvaných veriacich. Skutočná viera vzniká až vtedy, keď si človek dokonale osvojil obsah Božích posolstiev a tie sa mu tak stali živým, nenúteným presvedčením.

Božie posolstvá prichádzajú prostredníctvom Božieho slova, ako aj prostredníctvom jeho stvorenia. Všetko svedčí o ňom a o jeho vôli. Len čo môže človek vedome prežívať celé to dianie a bytie, stane sa jeho cítenie, myslenie a pôsobenie jediným radostným pritakaním Bohu. Potom však stíchne a nebude o tom veľa hovoriť; stal sa však osobnosťou, ktorá týmto tichým uctievaním Boha, čo sa môže nazvať aj dôverou v Boha, stojí pevne a isto v celom stvorení. Nebude sa vznášať vo fantáziách, ani sa nedostane do extázy, a práve tak málo bude na zemi žiť len v duchovnom, ale svoju pozemskú prácu bude vykonávať so zdravými zmyslami a sviežou odvahou, a pritom bude pri potrebnej obrane proti výpadom vhodne používať aj chladný rozum ako ostrú zbraň, prirodzene, bez toho, že by bol pritom nespravodlivý. Vôbec nemá mlčky znášať, keď sa mu pácha bezprávie. Inak by tým podporoval a posilňoval zlo.

Teraz však jestvuje veľmi veľa ľudí, ktorí sa len domnievajú, že sú veriacimi! Napriek všetkému vnútornému priznaniu jestvovania Boha a jeho pôsobenia sa obávajú posmechu pochybovačov. Je im to trápne, nepríjemné, pri rozhovoroch o tom prechádzajú cez to mlčky s diplomatickým výrazom tváre a z rozpačitosti robia svojím správaním trvalé koncesie pochybovačom. To nie je viera, ale iba vnútorné priznanie! V skutočnosti tým zapierajú svojho Boha, ku ktorému sa v tichosti modlia a za to od neho očakávajú všetko dobré.

Falošná ohľaduplnosť voči pochybovačom sa nemôže ospravedlniť tým, že „veriacim“ je vec príliš „posvätná a príliš vážna“, než aby ju vystavili eventuálnemu posmechu. Nedá sa to už nazvať ani skromnosťou, ale iba nízkou zbabelosťou! Nože, prehovorte konečne, čieho Ducha ste deti! Smelo a s hrdosťou pred každým človekom, ako sa patrí na Božie deti! Len potom budú aj pochybovači konečne nútení krotiť svoj posmech, prezrádzajúci len neistotu. Teraz je však tento posmech pre bojazlivé správanie mnohých „veriacich“ len pestovaný a živený.

Títo ľudia klamú sami seba, pretože slovu „viera“ pririekli celkom iný význam, aký toto slovo vyžaduje. Viera musí byť živá, to znamená, že sa musí stať ešte niečím viac než presvedčením, musí sa stať skutkom! A skutkom sa stane, keď prenikne všetkým, celým cítením, myslením i konaním. Musí byť zvnútra navonok nevtieravo citeľná a viditeľná vo všetkom, čo patrí k človeku, teda sa musí stať samozrejmosťou. Nikto ju nesmie držať pred sebou ani ako atrapu, ani ako štít; ale všetko, čím sa človek navonok prejavuje, musí byť len prirodzeným vyžarovaním jeho vnútorného duchovného jadra. Ľudovo povedané, pravá viera musí teda byť silou, ktorá, vyžarujúc z ducha človeka, preniká jeho telom i krvou a stáva sa tak jedinou prirodzenou samozrejmosťou. Nie je ničím predstieraným, ničím vynúteným, ničím naučeným, lež iba samým životom!

Pozrite sa na mnohých veriacich: Tí tvrdia, že bezvýhradne veria v pokračovanie života po smrti a zdanlivo na to zameriavajú aj svoje myšlienky. Ak sa im však niekedy naskytne príležitosť dostať o tomto posmrtnom živote dôkaz, presahujúci jednoduché všedné pozorovanie, tak sú zhrození alebo hlboko rozochvení! Tým však práve ukazujú, že v podstate predsa len neboli o záhrobnom živote celkom presvedčení; lebo inak by im taký príležitostný dôkaz musel byť celkom prirodzený. Nesmeli by sa teda ani zhroziť, ani byť z toho zvlášť rozochvení. Okrem toho jestvujú ešte nesčíselné príklady, ktoré zreteľne dávajú najavo, akými málo veriacimi sú takzvaní veriaci. Viera v nich nie je živá.