37. Symbolika v ľudskom osude

Keby sa ľudia úplne nevyčerpávali potrebami a mnohými ničotnosťami všedného dňa, ale radšej venovali trocha pozornosti ešte aj dôkladnejšiemu pozorovaniu veľkých a malých udalostí vo svojom okolí, tak by čoskoro museli dôjsť k novému poznaniu. Čudovali by sa sebe samým a sotva by uverili, že doteraz mohli bezmyšlienkovito prehliadať niečo také nápadné. A sú tu aj všetky dôvody súcitne pokrútiť hlavou nad sebou samým. Len pri neveľkom pozorovaní sa im zrazu otvorí celý svet prísne usporiadaného živého diania, ktorý dáva zreteľne spoznať pevné riadenie vyššou rukou: svet symboliky!

Tento svet korení hlboko v jemnohmotnej časti stvorenia, len jeho najvzdialenejšie konce prenikajú ako výbežky do pozemsky viditeľného. Je to ako pri zdanlivo celkom pokojnom mori, ktorého neprestajné pohyby nevidieť, lež ktoré môžu byť pozorované iba vo svojich posledných výbežkoch na pobreží. Človek netuší, že pri celkom nepatrnom úsilí môže s trochou pozornosti jasne pozorovať činnosť pre neho takej ďalekosiahlej a obávanej karmy. To mu umožní dôvernejšie sa s ňou oboznámiť, čím postupne zmizne strach, často vznikajúci u mysliacich ľudí, a karma stratí svoju hrôzu. Pre mnohých to môže byť cesta k vzostupu, ak sa pozemsky viditeľnými udalosťami naučia cítiť hlbšie vlny jemnohmotného života a budú ho môcť ďalej sledovať, čím časom vznikne presvedčenie o jestvovaní bezpodmienečne dôsledných zvratných pôsobení. Ale ak sa človek dostal až tak ďaleko, tak sa tomu pomaly krok za krokom prispôsobí, až nakoniec spozná prísne logickú a dokonalú hnaciu silu vedomej božskej vôle v celom stvorení, teda v hrubohmotnom i jemnohmotnom svete. Od tej chvíle s ňou bude rátať a dobrovoľne sa jej podvolí. To však pre neho znamená plávanie v sile, ktorej účinky môžu byť takto pre neho už len osožné. Ona mu slúži, pretože ju vie používať tým, že sa do nej sám správne včlení, že sa jej prispôsobí. Tak sa potom zvratné pôsobenie môže pre neho prejaviť len ako darca šťastia. S úsmevom potom vidí, ako sa do písmena spĺňa každé biblické slovo, ktoré sa mu pre svoju detskú jednoduchosť chcelo niekedy stať kameňom úrazu a ktorého splnenie mu preto často pripadalo ťažké, pretože to podľa jeho doterajšej mienky vyžadovalo otrockú myseľ. Doteraz nepríjemne pociťovaná požiadavka despotickej poslušnosti stane sa pred jeho pootvoreným zrakom po čase najvyšším vyznamenaním, aké môže tvor dostať. Ako pravý božský dar, ktorý v sebe skrýva možnosť nesmierneho rozvinutia duchovných síl, ktoré pripúšťajú osobne vedomé spolupôsobenie v nádhernom stvorení. Výroky: „Len ten, kto sa sám ponižuje, bude povýšený“, človek sa musí „pokorne skloniť pred svojím Bohom“, aby mohol vojsť do jeho kráľovstva, má „poslúchať“, „slúžiť“, a ešte mnohé iné biblické rady, vopred trocha odradia moderného človeka týmto jednoduchým, detským, a predsa takým výstižným spôsobom vyjadrovania, pretože zraňujú jeho hrdosť, ktorá pramení z vedomia rozumových znalostí. Už nechce byť tak slepo vedený, ale sám poznávajúc, chce vo všetkom vedome spolupôsobiť, aby sa mu z presvedčenia dostalo vnútorného rozmachu, ktorý je potrebný na všetko veľké. A to nie je nesprávne!

Človek má vo svojom pokračujúcom vývoji stáť vo stvorení vedomejší, ako bol predtým. A keď s radosťou spozná, že jednoduché biblické výrazy radia svojím dnešnej dobe takým cudzím spôsobom presne to isté, pre čo sa aj on po spoznaní mocných prírodných zákonov dobrovoľne a s plným presvedčením rozhoduje, potom to z jeho očí spadne ako páska. Zostane ohromený pred skutočnosťou, že staré náuky doteraz len zavrhoval, pretože si ich nesprávne vykladal, a nikdy sa vážne nepokúšal správne do nich preniknúť, aby ich uviedol do súladu s dnešnou schopnosťou chápania.

Keď sa teda povie: „V pokore sa skloniť pred Božou vôľou“, alebo „po správnom spoznaní mocných prírodných zákonov využívať ich vlastnosti a účinky“, je to jedno a to isté.

Človek môže využiť sily, ktoré nesú Božiu vôľu, len vtedy, keď ich dôkladne študuje, teda spoznáva, a potom sa podľa nich riadi. Počítať-s-nimi alebo riadiť-sa-podľa-nich však v skutočnosti neznamená nič iné než prispôsobiť sa im, teda podrobiť sa im! Nestavať sa proti týmto silám, ale ísť s nimi. Len tým, že človek prispôsobí svoju vôľu povahe týchto síl, teda ide rovnakým smerom, dokáže využiť moc týchto síl. To nie je podmanenie si týchto síl, ale pokorné-sklonenie-sa pred božskou vôľou! I keď človek všeličo považuje za svoju múdrosť alebo za vynález vedy, tak to nič nemení na skutočnosti, že všetko je len takzvaným „objavom“ dôsledkov jestvujúcich prírodných zákonov, teda božskej vôle, ktorú tým „spoznal“ a zužitkovaním alebo využívaním sa „podrobuje“ tejto vôli. To je bezvýhradné pokorné sklonenie sa pred vôľou Boha, teda „poslušnosť“!

Ale teraz k symbolike! Všetko dianie vo stvorení, teda v hmotnosti, musí vo svojom kolobehu dôjsť k správnemu zavŕšeniu, alebo, ako tiež môžeme povedať, musí sa uzavrieť ako kruh. Preto sa podľa zákonov stvorenia tiež všetko bezpodmienečne vracia k svojmu východisku, kde jedine môže nájsť svoje zakončenie, teda vyriešenie, rozuzlenie alebo vyhasnutie činnosti. Tak je to s celým stvorením samým, ako aj s každým jednotlivým dianím. Z toho vzniká bezvýhradné zvratné pôsobenie, ktoré so sebou opäť donáša symboliku.

Keďže všetky deje sa musia zakončiť tam, kde vznikli, vyplýva z toho, že každý dej sa musí zakončiť aj v rovnakom druhu hmoty, v ktorom vznikol. Teda jemnohmotný začiatok musí mať jemnohmotný koniec, hrubohmotný začiatok však hrubohmotný koniec. Jemnohmotné ľudia vidieť nedokážu, hrubohmotný koniec každého deja však nazývajú symbolikou. Ten síce vidia, ale mnohým k nemu chýba vlastný kľúč, začiatok, ktorý vo väčšine prípadov väzí v predchádzajúcom hrubohmotnom bytí.

Aj keď sa pritom väčšina všetkých dejov zvratného pôsobenia odohráva len v jemnohmotnom svete, tak by sa takto účinkujúca karma predsa nikdy nemohla úplne rozuzliť, keby jej zakončenie nejakým spôsobom nezasahovalo do hrubohmotného sveta a nestalo sa tam viditeľným. Až týmto viditeľným dejom, zodpovedajúcim zmyslu zvratného pôsobenia, môže sa bežiaci kruh uzavrieť, čím nastane úplné rozuzlenie, bez ohľadu na to, či je podľa druhu predchádzajúceho začiatku dobré, alebo zlé, prinášajúce šťastie alebo nešťastie, požehnanie alebo odpykaním odpustenie. Tento posledný viditeľný dôsledok musí prísť na rovnaké miesto, kde leží jeho pôvod, teda k tomu človeku, ktorý naň dal nejakým činom kedysi podnet. V nijakom prípade sa mu nedá vyhnúť.

Ak sa príslušný človek medzitým vnútorne zmenil takým spôsobom, že v ňom ožilo niečo lepšie, než bolo jeho predchádzajúce konanie, nemôže sa spätný účinok v dôsledku svojho druhu pevne zachytiť. Nenachádza už rovnorodú pôdu u duše mieriacej nahor, ktorá sa stala svetlejšou, a tým podľa zákona duchovnej tiaže ľahšou. Prirodzený následok toho je, že keď sa priblíži kalnejší účinok, prestúpi ním svetlejšie okolie takéhoto človeka, a tým sa značne oslabí. Ale napriek tomu musí byť úplne splnený zákon kolobehu a zvratného pôsobenia vo svojej samočinne pôsobiacej sile. Zrušenie ktoréhokoľvek prírodného zákona je nemožné.

Preto sa takto oslabené spätne bežiace zvratné pôsobenie musí prejaviť podľa neochvejných zákonov aj viditeľne hrubohmotne, aby sa skutočne rozuzlilo, teda vymazalo. Koniec musí vplynúť do začiatku. Lenže následkom toho, že okolie sa stalo jasnejším, nemôže temná karma takému človeku uškodiť, a tak sa stáva, že toto oslabené zvratné pôsobenie zapôsobí len na jeho bližšie okolie tak, že tento človek sa dostane do situácie, keď dobrovoľne vykoná niečo, čo svojím spôsobom zodpovedá už iba zmyslu spätne prúdiaceho zvratného pôsobenia. Rozdiel medzi pôvodnou nepodlomenou silou určeného mu účinku spätného temného prúdu je v tom, že toto dianie mu nespôsobí nijakú bolesť, ani mu neprinesie škodu, ale možno mu dokonca urobí radosť.

To je potom čisto symbolické rozuzlenie nejednej ťažkej karmy, ale dokonale zodpovedajúce zákonom vo stvorení, samočinne takto pôsobiacim následkom zmeny duševného stavu. Preto si to väčšina ľudí často vôbec ani neuvedomuje. Karma sa tým rozuzlila a neotrasiteľnej spravodlivosti sa vyhovelo až do tých najjemnejších odtieňov. V týchto dejoch, ktoré sú podľa zákonov stvorenia samozrejmé, spočívajú také nesmierne prejavy milosti, aké mohla vytvoriť iba všemúdrosť Stvoriteľa v jeho dokonalom diele.

Takýchto čisto symbolických rozuzlení pri inak ťažko zasahujúcich zvratných účinkoch je mnoho!

Vezmime si príklad: Človek kedysi tvrdého, panovačného charakteru si uplatňovaním týchto vlastností utláčaním svojich blížnych nadviazal ťažkú karmu, ktorá, živá vo svojej svojráznosti, koná svoj kolobeh a potom musí rovnakým mnohonásobne zosilneným spôsobom dopadnúť späť na neho. Keď sa karma priblíži, vplyvom zákona príťažlivej sily jemnohmotnej rovnorodosti prestúpi často nesmierne zosilneným prúdom bezohľadnej panovačnosti celé jemnohmotné okolie príslušného človeka natoľko, že prenikavo zapôsobí aj na hrubohmotné okolie, ktoré s ním úzko súvisí, a tým sa vytvoria pomery, ktoré niekdajšieho pôvodcu prinútia trpieť pod rovnakou panovačnosťou v oveľa väčšej miere než voľakedy ním trýznení blížni.

No ak taký človek medzitým dospel už k lepšiemu poznaniu a úprimnou snahou o vzostup získal svetlé a ľahšie okolie, potom sa tým, samozrejme, zmení aj prejav posledného dôsledku. Vracajúce sa hutnejšie temno bude podľa sily svetla nového okolia tohto človeka viac či menej prežiarené týmto svetlom, a podľa toho sa tiež stane viac či menej neškodným. Pri veľkom vzostupe predtým takého panovačného človeka, teda pri mimoriadnom polepšení vinníka, sa môže stať, že vlastný dôsledok karmy je akoby úplne zrušený a on len prechodne robí niečo, čo sa navonok podobá pokániu. Povedzme, že ide o ženu. V jej prípade by stačilo, keby raz svojej pomocníčke vzala z ruky kefu, aby jej celkom vľúdne ukázala, ako sa drhne dlážka. I keď to bude len niekoľko pohybov tohto druhu, predsa to postačí symbolike najnepatrnejšieho slúženia. Tento krátky úkon poskytne rozuzlenie, ktoré sa muselo stať viditeľným a ktoré je napriek nenáročnosti schopné zakončiť ťažkú karmu.

Práve tak sa upratanie jednej jedinej izby môže stať symbolom zavŕšenia a zrušenia viny, ktorej odpykanie alebo spätné pôsobenie by inak vyžadovalo väčšie, bolestne závažné zmeny. Takéto veci nejakým spôsobom vyplývajú zo zoslabených účinkov spätného pôsobenia, alebo niekedy aj duchovné vedenie dômyselne využíva náhodné činy na to, aby nimi dosiahlo rozuzlenie.

Pri tom všetkom sa, prirodzene, predpokladá, že už nastal nezvyčajne veľký vzostup, a s ním spojená zmena duševného stavu. To sú okolnosti, ktoré astrológ, prirodzene, nedokáže brať do úvahy, takže svojimi výpočtami často vyvolá zbytočné obavy a niekedy dokonca taký strach, že už sama jeho sila môže spôsobiť alebo vytvoriť nepríjemnosti, čím sa potom, pravdaže, len zdanlivo splní výpočet, ktorý by sa bol inak bez tohto strachu ukázal ako nesprávny. V takýchto prípadoch však príslušný človek sám otvoril dvere v obklopujúcom ho svetelnom kruhu svojím strachom. Kto sám dobrovoľne vystrčí ruku z ochranného obalu, tomu sa nedá pomôcť z nijakej strany. Jeho vlastná vôľa preráža zvnútra každú ochranu, zatiaľ čo bez jeho vlastného chcenia nemôže k nemu cez svetlo preniknúť zvonka nič.

Takto sa teda môže i tá najmenšia láskavosť voči druhým, skutočne precítené utrpenie blížneho alebo jediné priateľské slovo sformovať do symbolického rozuzlenia karmy, len čo je vnútorne základom vážne chcenie dobra.

Toto chcenie musí, prirodzene, predchádzať; inak totiž o symbolickom rozuzlení nemôže byť ani reči, pretože potom sa všetko spätné prúdenie plne prejaví v každom smere. Len čo sa však v človeku skutočne prebudí vážna snaha o vzostup, bude môcť veľmi skoro pozorovať, ako do jeho okolia postupne prichádza stále viac a viac života, akoby sa mu do cesty kládli všemožné veci, čo sa však vždy dobre skončí. Je mu to až nápadné. Nakoniec však práve tak nápadne príde potom obdobie, keď nastane viacej pokoja, alebo keď všetky udalosti budú zreteľne a viditeľne prispievať aj k jeho pozemskému vzostupu. V takom prípade čas odpykávania pominul. S radostnou vďakou sa potom môže oddať myšlienke, že z neho spadlo mnoho previnení, ktoré by inak musel ťažko odpykávať. Potom nech je na stráži, aby všetky osudové vlákna, ktoré svojím chcením a prianím znova nadviaže, boli len dobré, aby i jeho mohlo stretávať opäť len dobro!