39. Pozemské statky

Veľmi často sa vynára otázka, či sa má človek vzdať pozemských statkov, alebo o ne nemá prejavovať záujem, ak sa usiluje o duchovný prospech. Bolo by nerozumné hlásať takú zásadu! Ak sa hovorí, že človek nesmie lipnúť na pozemských statkoch, ak sa usiluje o nebeské kráľovstvo, tak to neznamená, že má pozemský majetok rozdať alebo zahodiť, aby žil v biede. Človek môže a má radostne používať to, čo mu Boh svojím stvorením sprístupnil. „Nesmieť lipnúť“ na pozemských statkoch znamená len to, že človek sa nemá dať strhnúť natoľko, aby hromadenie pozemských statkov považoval za najvyšší cieľ svojho pozemského života, aby teda „nelipol“ prevažne na tejto jednej myšlienke. Také stanovisko by ho muselo, celkom samozrejme, odvádzať od vyšších cieľov. Nemal by potom na ne už čas a všetkými vláknami svojho bytia by skutočne lipol už len na tomto jedinom cieli získavania pozemského majetku. Či už by to bolo pre samé statky, alebo pre pôžitky, ktoré majetok umožňuje, alebo aj pre iné účely, na tom nezáleží, výsledok by bol v podstate vždy ten istý. Človek na tom lipne a viaže sa tak na čisto pozemské, čím stráca pohľad nahor a nemôže stúpať.

Toto nesprávne ponímanie, že pozemské statky sa nezlučujú so snahou o duchovný vzostup, vyvolalo u väčšiny ľudí dokonca aj onú nezmyselnú predstavu, že všetky duchovné snahy nesmú mať nič spoločné s pozemskými statkami, ak sa majú brať vážne. Akú škodu si tým ľudstvo samo spôsobilo, to si napočudovanie nikdy neuvedomilo.

Ľudia si tým znehodnocujú duchovné, teda najvyššie dary, ktorých sa im môže dostať; lebo v dôsledku tohto zvláštneho stanoviska boli všetky duchovné snahy odkázané na obete a milodary, podobne ako žobráci, takže sa tým aj do vzťahu k duchovným snahám nepozorovane votrelo rovnaké stanovisko, aké sa zaujíma voči žobrákom. Preto duchovné snahy nikdy nemohli získať tú vážnosť, aká im vlastne v prvom rade patrí. Samy tieto snahy však museli z rovnakého dôvodu v sebe niesť už od začiatku zárodok smrti, pretože nikdy nemohli pevne stáť na vlastných nohách, ale vždy boli závislé od dobrej vôle ľudí. Práve preto, aby sa pred ľudstvom chránilo a uchovávalo to najposvätnejšie, duchovné, nesmie vážne sa usilujúci človek pohŕdať pozemskými statkami! V hrubohmotnom svete mu teraz musia slúžiť najmä ako štít, aby rovnaké mohol odrážať rovnakým. Vyvolalo by to nezdravý stav, keby v čase materialistov chceli duchovne nahor smerujúci opovrhovať najmocnejšou zbraňou bezohľadných protivníkov! Bola by to ľahkomyseľnosť, ktorá by sa mohla ťažko vypomstiť.

Preto vy, skutočne veriaci, nepohŕdajte pozemskými statkami, ktoré mohli byť vytvorené tiež len vôľou Boha, ktorého sa snažíte uctievať! No nedajte sa uspať pohodlím, ktoré vlastníctvo pozemských statkov môže so sebou priniesť, ale používajte ich zdravo.

Práve tak je to so zvláštnymi darmi takých síl, ktoré slúžia na liečenie rozličných chorôb, alebo s podobnými blahodarnými schopnosťami. Veľmi naivne, alebo, ak to chceme povedať správnejšie, najbezočivejším spôsobom ľudia predpokladajú, že tieto schopnosti im majú byť dané k dispozícii zdarma, pretože aj z duchovného boli vraj poskytnuté na používanie ako zvláštny dar. Ide to dokonca tak ďaleko, že mnohí ľudia očakávajú ešte špeciálny prejav vďaky za to, že sa „znížili“ vyhľadať v najväčšej tiesni pomoc tohto druhu. Takýmto ľuďom musí byť odopretá akákoľvek pomoc, aj keby to bolo to jediné, čo by im ešte mohlo pomôcť!

Takto obdarení ľudia by sa však mali najprv sami naučiť vyššie oceňovať svoj Boží dar, aby sa ustavične nehádzali perly sviniam. Na poskytnutie ozajstnej pomoci potrebujú oveľa viac telesnej i jemnohmotnej sily, ako aj času, než právnik na svoju najlepšiu obhajovaciu reč, či lekár pri mnohých návštevách chorých, alebo maliar pri maľovaní obrazu. Nijakému človeku by nikdy nenapadlo, aby od právnika, lekára či maliara vyžadoval bezplatnú činnosť, a predsa dobrá chápavosť, ako aj každé iné nadanie, je tiež len „Božím darom“, ničím iným. Odhoďte konečne tento žobrácky šat a ukážte sa v rúchu, ktoré vám patrí.