25. Manželstvo

Manželstvá sa uzavierajú v nebi! Túto vetu manželia často vyslovujú s hnevom a trpkosťou. No pokrytecky ju používajú aj takí ľudia, ktorí sú od neba najďalej. Prirodzeným dôsledkom toho je, že ľudia nad týmto výrokom už iba pokrčia plecami, pousmejú sa, alebo je dokonca terčom ich posmechu a potupovania.

Vzhľadom na všetky tie manželstvá, ktoré človek v priebehu rokov spoznal vo svojom bližšom i vzdialenejšom okolí, je to pochopiteľné. Posmievači majú pravdu. Bolo by však lepšie neposmievať sa výroku, ale samým manželstvám! Sú to ony, ktoré si poväčšine zasluhujú nielen posmech a potupu, ale dokonca opovrhnutie.

Manželstvá, aké sú dnes a aké boli už pred stáročiami, robia pravdivosti tohto výroku hanbu, nikto mu už neverí. Okrem veľmi zriedkavých výnimiek sú, žiaľ, vyslovene nemravným stavom, ktorý sa nedá dosť rýchlo zlikvidovať, aby sa tisíce ľudí ochránili pred touto hanbou, do ktorej sa slepo ženú pod vplyvom mravov dneška. Domnievajú sa, že to nemôže byť inak, pretože je to také bežné. K tomu pristupuje ešte to, že práve v dnešných časoch je v tomto smere všetko vystupňované až do nehanebnosti, aby sa skalil a udusil každý čistejší cit. Ani jeden človek nemyslí na to, aby aj úctou k telesnému urobil z osobnosti to, čím má byť, môže byť a musí byť.

Telo, rovnako ako duša, má byť niečo cenné, preto i nedotknuteľné, čo sa nevystavuje na obdiv, aby lákalo. Niečo vznešené, posvätné! A preto sa na zemi nemôže ani v tomto ohľade oddeľovať telo od duše. Oboje treba súčasne ctiť a ochraňovať ako niečo posvätné, ak to má mať nejakú hodnotu. Inak je to haraburdie, ktorým sa dá zašpiniť a ktoré si zaslúži iba to, aby sa hodilo do kúta, aby sa stalo lacnou korisťou prvého okoloidúceho starinára. Ak dnes zem zaplavia celé húfy takých starinárov a vykupovačov, tak nájdu netušené množstvá tohto haraburdia. Na každom kroku narážajú na nové hromady, ktoré na nich už čakajú. A takíto priekupníci a starinári už skutočne tiahnu v hustých radoch. Sú to vyslanci a nástroje temnoty, ktorí sa náruživo zmocňujú lacnej koristi, aby ju triumfálne strhávali čoraz hlbšie do svojej temnej ríše, až sa nad ňou rozprestrie úplná tma a ona už nikdy nebude môcť nájsť cestu späť k Svetlu. Preto nečudo, že sa každý smeje, keď ešte niekto vážne hovorí o tom, že manželstvá sa uzavierajú v nebi!

Civilné sobáše nie sú ničím iným než triezvym obchodným aktom. Tí, ktorí sa nimi zaväzujú, to nerobia azda preto, aby spoločne pristúpili k vážnemu dielu, ktoré by povznieslo vnútornú i vonkajšiu hodnotu zúčastnených osôb, napomáhalo spoločné úsilie o vysoké ciele, a tým bolo na požehnanie ich samých, ľudstva, ako aj celého stvorenia, ale berú ich ako jednoduchý pakt, ktorým sa navzájom materiálne zaisťujú, aby sa obojstranné telesné oddávanie mohlo diať bez rozpakov a vypočítavosti. Kde tu zostáva posvätnosť tela, ktorú majú obe strany prinášať do manželstva a v ňom ju aj zachovávať? Vôbec sa neberie do úvahy.

Žena pritom zaujíma také zneucťujúce postavenie, že by sme sa od neho mali odvrátiť. V osemdesiatich zo sto prípadov sa prepožičiava alebo jednoducho predáva do služieb muža, ktorý v nej nehľadá rovnocennú družku, ale okrem objektu obdivu len lacnú a ochotnú gazdinú, ktorá mu spríjemní domov a s ktorou sa tiež pod pláštikom falošnej počestnosti môže nerušene oddávať spoločným chúťkam.

Z najmalichernejších dôvodov opúšťajú mladé dievčatá často rodičovský dom, aby vstúpili do manželstva. Niekedy ich omrzí rodičovská domácnosť a zacnie sa im po okruhu pôsobnosti, kde by mohli samy rozhodovať. Iné vidia veľa pôvabu v hraní sa na mladú paniu, alebo očakávajú viac rušnosti od života. Možno dúfajú, že získajú aj lepšie majetkové pomery. Vyskytujú sa aj prípady, že mladé dievčatá vstupujú do manželstva zo vzdoru, aby tým rozhnevali niekoho iného. Aj čisto telesné pudy dávajú podnet na uzavretie manželstva. Prebudili sa a umelo sa pestovali pochybnou lektúrou, nesprávnou zábavou a pohrávaním.

Zriedkakedy to býva ozajstná duševná láska, ktorá dá podnet na tento najvážnejší krok v živote na zemi. Dievčatá sú za vernej asistencie mnohých rodičov údajne „príliš múdre“, aby sa dali viesť len čistejšími citmi, ale práve tým sa ženú priamo do nešťastia. Také dostanú svoju odmenu za túto povrchnosť čiastočne už v samom manželstve. Ale iba čiastočne! Trpké prežitie zvratného pôsobenia, ako následku takých nesprávnych manželstiev, príde oveľa neskoršie; lebo hlavným zlom je pritom ľahkomyseľné premeškanie možnosti pokroku. Nejeden pozemský život je tak úplne stratený pre vlastný účel osobného bytia. Je to dokonca ešte veľký krok späť, ktorý sa musí znovu namáhavo dohnať.

Aký je to rozdiel, keď sa manželstvo uzavrelo na správnom základe a harmonicky sa rozvíja! Radostne, v dobrovoľnej službe jeden druhému, rastú navzájom do duchovného zošľachtenia, bok po boku hľadiac s úsmevom v ústrety pozemským starostiam. Také manželstvo, zrodené zo šťastia, je potom na prospech celému bytiu. A v šťastí spočíva rozmach nielen pre jednotlivca, ale aj pre celé ľudstvo! Beda preto rodičom, ktorí prehováraním, zákernosťou alebo nátlakom vháňajú svoje deti z rozumových dôvodov do nepravých manželstiev. Ťarcha zodpovednosti, ktorá v tomto prípade siaha ďalej než po ich dieťa, dopadne na nich skôr či neskôr tak mocne, že by boli radi, keby nikdy neboli prišli na také „skvelé myšlienky“.

Na cirkevné uzavieranie manželstva sa dnes mnohí pozerajú len ako na časť čisto pozemskej slávnosti. Samy cirkvi alebo ich predstavitelia odriekavajú slová: „Čo Boh spojil, to človek nerozlučuj!“ Základnou myšlienkou náboženských kultov je, že týmto obradom sobáša spája oboch snúbencov Boh. „Pokrokoví“ dávajú týmto slovám namiesto toho aj ten zmysel, že uzavretím manželstva sú dvaja ľudia spojení pred Bohom. Tento druhý výklad má akiste viac opodstatnenia ako prvý.

Ale ani takýto výklad nie je správny! Tieto slová vyjadrujú niečo celkom iné. Základom je pritom skutočnosť, že manželstvá sú skutočne uzavierané v nebi.

Ak sa z tejto vety odstránia všetky nesprávne pojmy a výklady, ihneď zmizne akýkoľvek dôvod na posmech, urážky alebo na potupovanie, a pred nami sa objaví zmysel v celej svojej vážnosti a vo svojej nemennej pravdivosti. Prirodzeným následkom je však potom i poznanie, že manželstvom sa mieni a chce niečo celkom iné než manželstvom dneška, to znamená, že k uzavretiu manželstva smie dôjsť len za celkom odlišných predpokladov, s celkom inými názormi a presvedčeniami a s celkom čistými úmyslami.

Manželstvá sa uzavierajú v nebi“ znamená v prvom rade to, že už pri vstupe do pozemského života si každý človek so sebou prináša určité vlastnosti, ktorých harmonický vývoj môžu podnietiť len ľudia s takými vlastnosťami, ktoré sa na to hodia. Tieto vhodné vlastnosti nie sú však rovnaké, ale také, ktoré dopĺňajú a týmto dopĺňaním robia plnohodnotným. V plnohodnotnosti však zaznievajú všetky struny v harmonickom akorde. Ak sa teda jedna časť stáva pomocou druhej plnohodnotnou, potom sa i táto pridružená druhá časť stáva pomocou prvej taktiež plnohodnotnou, a v spojení obidvoch, teda v spoločnom živote a pôsobení, zaznie tento harmonický akord. Také je manželstvo, ktoré sa uzavrelo v nebi.

Tým však nie je povedané, že pre človeka je na harmonické manželstvo uspôsobený len jediný celkom určitý iný človek na zemi, ale spravidla je ich niekoľko, ktorí v sebe nesú jeho doplnenie. Netreba teda vari desaťročia putovať po svete, aby sa našla táto druhá, skutočne vhodná a doplňujúca časť. To znamená len toľko, že k tomu treba pristupovať s patričnou vážnosťou, že treba mať otvorené oči, uši a srdce, a predovšetkým treba upustiť od požiadaviek, ktoré sa doteraz kládli na manželstvo ako podmienka. Práve to, čo platí dnes, to nemá byť. Spoločná práca a vysoké ciele sú pre zdravé manželstvo práve také nevyhnutné, ako je pre zdravé telo nevyhnutný pohyb a čerstvý vzduch. Kto počíta s pohodlím a s čo najväčšou bezstarostnosťou a na tom chce vybudovať spoločný život, ten nakoniec zožne len chorľavosť so všetkými sprievodnými javmi. Preto sa konečne snažte vstupovať do takých manželstiev, ktoré sú uzavreté v nebi. Potom vás šťastie neminie!

To, že manželstvo sa uzavrelo v nebi, znamená, že obaja manželia boli vyhliadnutí jeden pre druhého už pred vstupom alebo pri vstupe do pozemského života. Ale toto vyhliadnutie spočíva iba v prinesených vlastnostiach, ktorými sa dvaja vzájomne dokonale dopĺňajú. Takí sú tým určení jeden pre druhého.

Byť si určení sa však dá práve tak dobre vyjadriť aj výrazom „hodiť sa k sebe“, teda skutočne sa dopĺňať. V tom spočíva toto určenie.

Čo Boh spojil, to človek nerozlučuj.“ Nepochopenie týchto Kristových slov spôsobilo už veľmi veľa nešťastia. Mnohí sa doteraz domnievali, že slová: „čo Boh spojil“, znamenajú uzavretie manželstva. Zosobášenie nemalo dosiaľ so zmyslom týchto slov takmer nič spoločné. To, čo Boh spojil, je zväzok, v ktorom sú splnené podmienky, ktoré vyžadujú plnú harmóniu, teda ktorý sa uzavrel v nebi. Či sa mu udelilo, alebo neudelilo štátne a cirkevné povolenie, na veci nič nemení.

Samozrejme, je potrebné prispôsobiť sa pritom aj spoločenskému poriadku. Ak sa potom pri takto uzavretom zväzku urobí s náležitou zbožnosťou ešte svadba podľa práve platného náboženského kultu, tak je celkom prirodzené, že sa tomuto zväzku dostane vďaka vnútornému postoju zúčastnených ešte omnoho vyššieho posvätenia, ktoré páru prináša skutočné a silné duchovné požehnanie. Také manželstvo je potom skutočne spojené od Boha a pred Bohom a uzavreté v nebi.

Teraz nasleduje varovanie: „to človek nerozlučuj!“ Ako veľmi sa znížil aj vznešený zmysel týchto slov. Pritom pravda je predsa taká jasná! Nech sa kdekoľvek nachádza zväzok, ktorý sa uzavrel v nebi, to znamená, kde sa dvaja tak dopĺňajú, že vzniká plný harmonický akord, tam sa nikto tretí nesmie snažiť vyvolať roztržku. Či by spojenie znemožnil spôsobením nesúladu, alebo aby došlo k rozluke, na tom nezáleží, taká opovážlivosť by bola hriechom. Bola by nespravodlivosťou, ktorá by vo svojom zvratnom pôsobení musela ťažko dopadnúť na pôvodcu, keďže sú tým postihnutí súčasne dvaja ľudia, a s nimi aj požehnanie, ktoré by sa z ich šťastia bolo šírilo do hrubohmotného i jemnohmotného sveta. V týchto slovách je prostá pravda, ktorá sa dá objasniť po všetkých stránkach. Toto varovanie má chrániť iba také zväzky, ktoré sú uzavreté v nebi za spomenutých podmienok, čo potvrdzujú donesenými, obojstranne sa dopĺňajúcimi duševnými vlastnosťami.

Medzi takých sa nemá vtierať nikto tretí, ani rodičia nie! Samým obom zúčastneným nikdy nenapadne priať si rozluku. Božská harmónia, založená na ich spoločných duševných vlastnostiach, nepripustí vznik takej myšlienky. Ich šťastie a trvácnosť ich manželstva sú tým vopred zaručené. Ak jeden z manželov navrhuje rozvod, tak tým podáva najlepší dôkaz, že základom nie je potrebná harmónia, že teda manželstvo ani nemohlo byť uzavreté v nebi. V takom prípade by malo byť manželstvo bezpodmienečne rozvedené; na pozdvihnutie mravného sebavedomia oboch manželov, žijúcich na takom nezdravom stupni. Takéto nepravé manželstvá tvoria dnes väčšinu. Tento zlý stav má svoju príčinu prevažne v morálnom úpadku ľudstva, ako aj v prevládajúcom uctievaní rozumu.

Rozlučovanie toho, čo Boh spojil, sa však netýka len manželstva, ale už aj predchádzajúceho zbližovania dvoch duší, ktoré dopĺňajúcimi sa vlastnosťami môžu vytvárať len harmóniu, teda sú pre seba určené. Ak sa potom uzavrie takýto zväzok, a niekto tretí sa doň snaží votrieť ohováraním a podobnými známymi prostriedkami, tak je tento úmysel už dokonaným rozbitím manželstva!

Zmysel slov: „Čo Boh spojil, to človek nerozlučuj“, je taký jednoduchý a jasný, že je ťažko pochopiteľné, ako v tom mohlo dôjsť k mylnému ponímaniu. Bolo to možné len pre nesprávne oddelenie duchovného sveta od pozemského sveta, čím sa mohlo uplatniť obmedzené rozumové chápanie, ktoré ešte nikdy neprinieslo niečo naozaj cenné.

Tieto slová pochádzajú z duchovného, preto iba z duchovného môžu dostať svoje pravé vysvetlenie!