26. Právo dieťaťa voči rodičom

Mnoho detí žije vo vzťahu k rodičom v nešťastnom sebaklame, ktorý im spôsobuje veľkú škodu. Nazdávajú sa, že na rodičov môžu zvaliť príčinu svojho vlastného pozemského bytia. Často počuť poznámku: „Samozrejme, že rodičia sa o mňa musia starať; veď ma priviedli na svet. Nie je to moja vina, že som tu.“

Niečo hlúpejšie sa ani nedá vyrieknuť. Každý človek je na tejto zemi na svoju vlastnú prosbu alebo následkom svojej vlastnej viny! Rodičia dávajú len možnosť na inkarnáciu, nič viac. A každá inkarnovaná duša musí byť vďačná, že túto možnosť dostala!

Duša dieťaťa nie je ničím iným než hosťom u svojich rodičov. Už v samom tomto fakte je dostatočné vysvetlenie, aby sa vedelo, že dieťa v skutočnosti nemôže voči rodičom uplatňovať nijaké práva! Duchovné práva voči rodičom nemá! Pozemské práva však vzišli iba z čisto pozemského spoločenského poriadku, ktorý ustanovil štát, aby sám nemusel preberať nijaké záväzky.

Dieťa je duchovne samo pre seba samostatnou osobnosťou! Okrem pozemského tela, ktoré mu slúži ako nástroj na uplatnenie sa na tejto hrubohmotnej zemi, nedostalo od rodičov nič. Dostalo teda len obydlie, ktoré môže používať už predtým samostatná duša.

Lenže plodením preberajú rodičia záväzok, že o takto vytvorené obydlie sa budú starať a že ho budú udržiavať v dobrom stave, až kým duša, ktorá sa v ňom usídlila, nebude schopná sama prevziať túto starostlivosť. Kedy sa to stane, to ukáže prirodzený vývoj samého tela. Čo dieťa dostane navyše, je od rodičov dar.

Deti by sa preto mali konečne už raz prestať spoliehať na rodičov, a radšej by mali myslieť na to, ako by sa čo najskôr postavili na vlastné nohy. Pritom, prirodzene, nerozhoduje, či sa uplatnia v dome svojich rodičov, alebo mimo neho. Ale činnosť musí byť; tá však nesmie spočívať v zábavách a v plnení takzvaných spoločenských povinností, lež v plnení určitej skutočnej a užitočnej povinnosti takým spôsobom, že by príslušnú činnosť musela robiť iná, zvlášť na to určená osoba, keby dieťa túto prácu už nevykonávalo. Len tak sa môže hovoriť o užitočnom bytí na zemi, ktoré vedie k zrelosti ducha! Ak dieťa plní takúto úlohu v rodičovskom dome, bez ohľadu na to, či je mužského, alebo ženského pohlavia, mali by mu rodičia dávať takú odmenu, aká by musela patriť cudzej zamestnanej osobe. Inými slovami: Na dieťa sa musí potom pri plnení jeho povinnosti tiež hľadieť ako na skutočne samostatného človeka a podľa toho sa s ním musí aj zaobchádzať. Ak sa medzi rodičmi a deťmi vyvinú zvláštne zväzky lásky, dôvery a priateľstva, tak je to pre obe strany ešte o to krajšie; lebo potom sa tento zväzok stáva dobrovoľným spojením, prameniacim z vnútorného presvedčenia, a preto je o to cennejší! Potom je to pravé a pretrvá späté i do záhrobia pre vzájomné podporovanie a radosť. Ale rodinné väzby a obyčaje sa stávajú nezdravými a hodnými zavrhnutia, len čo deti prekročia určitú vekovú hranicu.

Niet, prirodzene, ani takzvaných príbuzenských práv, o ktoré sa tak často snažia opierať najmä tety, strýcovia, sesternice a bratranci, a okrem toho ešte všetci ostatní, ktorí sa chcú hlásiť k príbuzenstvu. Práve tieto práva príbuzných sú zvrhlým zneužívaním, ktoré sa vždy musí protiviť vnútorne samostatnému človeku.

Z tradície sa to stalo, žiaľ, zvyklosťou natoľko, že človek sa obyčajne ani vôbec nepokúša myslieť inak a ticho sa tomu podrobuje, aj keď s nechuťou. Ale kto sa raz odváži urobiť malý krok a slobodne o tom premýšľa, tomu bude to všetko z hĺbky duše pripadať také smiešne, také odporné, že sa od toľkej nakopenej namyslenosti rozhorčene odvráti.

S takými neprirodzenými vecami sa musí raz urobiť poriadok! Len čo sa v ľuďoch prebudí živší a zdravší ráz, potom tak či tak už neznesú také zneužívanie, pretože sa prieči každému zdravému názoru. Z takýchto umelo vytvorených pokrivenín prirodzeného života by predsa nikdy ani nemohlo vzniknúť niečo skutočne veľké, keďže ľudia pritom zostávajú príliš neslobodní. V týchto zdanlivo vedľajších veciach spočíva nesmierna viazanosť. Tu sa musí začať oslobodzovanie tým, že sa jednotlivec zbaví nedôstojných zvyklostí! Pravá sloboda spočíva iba v správnom rozoznávaní povinností, ktoré je spojené s dobrovoľným plnením povinností! Jedine plnenie povinností dáva práva! To sa vzťahuje aj na deti, ktorým takisto môžu vznikať práva len pri najsvedomitejšom plnení povinností. —

Všetci rodičia však majú celý rad veľmi vážnych povinností, ktoré nijako nesúvisia s právami detí.

Každý dospelý človek si má byť vedomý toho, čo je vlastne spojené s plodením. Doterajšia ľahkomyseľnosť, bezmyšlienkovitosť a aj nesprávne názory sa veľmi nešťastným spôsobom vypomstili.

Uvedomte si len, že v najbližšom záhrobí je už pripravený veľký počet duší v očakávaní možnosti opätovnej inkarnácie na zemi. Väčšinou sú to také ľudské duše, ktoré, pripútané karmickými vláknami, hľadajú nejaké rozuzlenie v novom pozemskom živote.

Len čo sa im na to naskytne možnosť, zachytávajú sa na miestach, kde došlo k aktu plodenia, aby s očakávaním sledovali dozrievanie nového ľudského tela ako príbytku. Počas tohto čakania sa potom spriadajú jemnohmotné vlákna z mladého tela k duši, ktorá sa vytrvalo zdržiava v tesnej blízkosti nastávajúcej matky, a opačne, a pri určitej zrelosti poslúžia potom tieto vlákna ako most, ktorým cudzia duša zo záhrobia prejde do mladého tela a hneď ho pre seba aj zaujme. Tým sa nasťahuje cudzí hosť, ktorý môže svojou karmou spôsobiť vychovávateľom veľa starostí! Cudzí hosť! Aká nepríjemná myšlienka! To by mal mať človek predsa stále pred očami a nikdy by nemal zabúdať, že môže spolurozhodovať pri výbere z čakajúcich duší, ak ľahkomyseľne nepremešká vhodný čas. Inkarnácia podlieha, samozrejme, zákonu príťažlivosti rovnakých druhov. Jednako nie je pritom bezpodmienečne nevyhnutné, aby ako pól slúžila rovnorodosť jedného z plodiacich, ale niekedy je ním nejaký človek, ktorý sa hodne zdržiava v blízkosti nastávajúcej matky. Koľké zlo môže byť teraz odvrátené, len čo človek správne pozná celý dej a vedome sa ním zaoberá. Takto však ľudia zatiaľ iba ľahkomyseľne márnia čas, venujú sa hrám a tancu, pozývajú si spoločnosť a veľmi sa nestarajú o to, čo dôležité sa chystá v tomto čase, aby to neskôr mocne zasiahlo do celého ich života.

Vedome by mali modlitbou, ktorej základom je vždy vrúcne prianie, v tomto ohľade všeličo usmerňovať, oslabovať zlo, posilňovať dobro. Cudzí hosť, ktorý k nim potom zavíta ako dieťa, bol by za takých okolností takého druhu, že by zostal vítaný v každom smere! Veľa sa nezmyselne hovorí o výchove pred narodením pri zvyčajnom polovičatom chápaní alebo nesprávnom chápaní niektorých dôsledkov, ktoré sú navonok viditeľné.

Ako to však často býva, tak aj v tomto prípade je ľudský záver z pozorovania nesprávny. Niet vôbec možnosti výchovy pred narodením, ale zato jestvuje bezvýhradná možnosť ovplyvňovania príťažlivosti, ak sa to stane v správnom čase a s ozajstnou vážnosťou! To je rozdiel, ktorým sa docieli viac, ako by mohla dať akákoľvek výchova pred narodením.

Komu je to teraz jasné, a napriek tomu sa ešte bezmyšlienkovito spája ľahkomyseľným spôsobom, ten si nezaslúži nič iné, než aby sa do jeho blízkosti votrel taký ľudský duch, ktorý by mu mohol spôsobovať len nepokoj a možno dokonca i zlo.

Plodenie nemá byť pre duchovne slobodného človeka ničím iným než dôkazom jeho ochoty prijať cudzieho ľudského ducha za stáleho hosťa do rodiny a dať mu príležitosť, aby na zemi odpykával a dozrieval. Len tam, kde je na oboch stranách takéto vrúcne prianie, len tam má nasledovať príležitosť na plodenie. Všímajte si teraz rodičov a deti len z hľadiska týchto skutočností, potom sa všeličo zmení samo od seba. Vzájomné zaobchádzanie, výchova, všetko dostane iné, vážnejšie základy, ako to bolo dosiaľ bežné v nesčíselných rodinách. Bude viac vzájomného ohľadu a viac úcty. Podnieti sa vedomie samostatnosti a snaha o zodpovednosť, výsledkom čoho bude prirodzený sociálny vzostup národa. A deti sa čoskoro odnaučia nárokovať si práva, ktoré nikdy nejestvovali. —