20. Posledný súd

Svet! Keď človek používa toto slovo, často ho vyslovuje bezmyšlienkovito, bez toho, že by si urobil obraz, aký vlastne je tento ním menovaný svet. Mnohí však, ktorí sa snažia predstaviť si pritom niečo určité, vidia v duchu nesčíselné svetové telesá najrozmanitejšej podstaty a veľkosti usporiadané do slnečných sústav krúžiť vesmírom svojimi dráhami. Vedia, že čím presnejšie a výkonnejšie prístroje sa vyrábajú, tým je možné vidieť stále viac nových svetových telies. Priemerný človek sa potom uspokojí so slovom „nekonečnosť“, čím u neho vznikne omyl nesprávnej predstavy.

Svet nie je nekonečný. Je to stvorenie, teda dielo Stvoriteľa. Toto dielo stojí, ako každé dielo, vedľa Stvoriteľa a samo osebe je ohraničené.

Takzvaní pokročilí sú často pyšní na svoje poznanie, že Boh je v celom stvorení, v každej kvetine, v každom kameni, že hybné prírodné sily sú Bohom, teda všetkým tým neprebádateľným, čo sa dá vycítiť, ale nie skutočne pochopiť. Trvalo pôsobiaca prasila, večne sám seba obnovujúci zdroj sily, bezbytostné prasvetlo. Namýšľajú si, že sú náramne pokročilí vo vedomí, že Boha nachádzajú všade, všade sa s ním stretávajú ako s hybnou silou, ktorá preniká všetkým a v pôsobení stále smeruje k dokonalosti ako k jedinému cieľu vývoja.

To je však správne len v určitom zmysle. V celom stvorení sa stretávame len s jeho vôľou, a tým s jeho Duchom, s jeho silou. On sám stojí vysoko nad stvorením. Stvorenie, ako jeho dielo, ako prejav jeho chcenia, bolo už od svojho zrodu viazané na nezmeniteľné zákony vzniku a rozkladu; lebo to, čo nazývame prírodnými zákonmi, je tvorivá Božia vôľa, ktorá vo svojom trvalom pôsobení tvorí a rozkladá svety. Táto tvorivá vôľa je jednotná v celom stvorení, ku ktorému patrí svet jemnohmotný i hrubohmotný ako jeden celok. A toto ucelené stvorenie je ako dielo nielen ohraničené, ako každé iné dielo, ale je aj pominuteľné! Bezpodmienečná a neotrasiteľná jednotnosť prazákonov, teda pravôle, so sebou prináša, že aj v najmenšom deji hrubohmotnej zeme sa všetko odohráva stále presne tak, ako to musí prebiehať pri každom dianí, teda aj v najmocnejších udalostiach celého stvorenia, a ako aj pri samom tvorení.

Strohá forma pravôle je prostá a jednoduchá. Ak sme ju už raz spoznali, ľahko ju nájdeme vo všetkom. Spletitosť a nepochopiteľnosť toľkých dejov väzí len v mnohonásobnom spolupôsobení obchádzok a vedľajších ciest, vytvorených rozličným chcením ľudí.

Božie dielo, svet, je teda ako stvorenie vo všetkom podrobený rovnakým a dokonalým božským zákonom, z ktorých aj vznikol, a preto je ohraničený.

Umelec je napríklad tiež vo svojom diele, splýva s ním, a predsa stojí osobne vedľa neho. Dielo je ohraničené a pominuteľné, no umelcova schopnosť preto ešte nie. Umelec, teda tvorca diela, môže svoje dielo, v ktorom spočíva jeho chcenie, zničiť bez toho, že by sa to dotklo jeho samého. Napriek tomu ešte stále zostáva umelcom. Umelca spoznávame a nachádzame v jeho diele, a stáva sa nám blízkym bez toho, že by sme ho potrebovali osobne vidieť. Máme jeho diela, v ktorých spočíva jeho chcenie a pôsobí na nás, vychádza nám v nich v ústrety, a predsa môže žiť sám pre seba ďaleko od nás.

Samostatne tvoriaci umelec a jeho dielo dávajú opäť matný odlesk pomeru stvorenia k Stvoriteľovi.

Večný a bez konca, teda nekonečný, je len kolobeh stvorenia s trvalým vznikaním, zanikaním a opätovným novým vytváraním.

V tomto dianí sa spĺňajú aj všetky zjavenia a zasľúbenia. Nakoniec sa v ňom splní aj „Posledný súd“ pre túto zem!

Posledný, to znamená konečný súd nadíde raz pre každé svetové teleso, ale to sa nedeje súčasne v celom stvorení.

Je to nevyhnutný dej v onej príslušnej časti stvorenia, ktorá vo svojom kolobehu dosiahne bod, v ktorom sa musí začať jej rozklad, aby sa na ďalšej ceste mohla znovu vytvoriť.

Týmto večným kolobehom sa nemieni obeh Zeme a iných hviezd okolo svojich sĺnk, ale veľký, mocnejší kruh, v ktorom sa musia opäť pohybovať všetky slnečné sústavy, zatiaľ čo vo svojom vnútri ešte extra vykonávajú svoje vlastné pohyby.

Bod, v ktorom sa má začať rozpad každého svetového telesa, je presne stanovený, a to opäť na základe dôslednosti prírodných zákonov. Je to celkom určité miesto, na ktorom sa dej rozkladu musí začať vyvíjať nezávisle od stavu príslušného svetového telesa a jeho obyvateľov. Nezadržateľne ženie kolobeh každé svetové teleso k tomu, aby sa neodkladne naplnila hodina rozkladu, ktorá, ako pri všetkom vo stvorení, znamená v skutočnosti len premenu, príležitosť na ďalší vývoj. Potom je tu pre každého človeka hodina „Buď – Alebo“. Buď sa vysoko povznesie k Svetlu, ak sa usiloval o duchovné, alebo zostane pripútaný na matériu, na ktorej lipne, ak z presvedčenia považuje len materiálne za cenné. V takom prípade sa v zákonitom dôsledku svojho vlastného chcenia nemôže povzniesť nad matériu a bude s ňou potom na poslednom úseku cesty vtiahnutý do rozpadu. To je potom duchovná smrť! Znamená vymazanie z knihy života. Tento inak celkom prirodzený dej býva nazývaný aj večným zatratením, pretože ten, kto je takto vtiahnutý do rozkladu, „musí prestať jestvovať“, bude rozprášený a zmiešaný s prasemenami, napájajúc ich aj po rozklade duchovnými silami. Nikdy sa nebude môcť opäť stať „osobnosťou“. To je to najstrašnejšie, čo môže človeka postihnúť. Je považovaný za „odhodený kameň“, ktorý sa nedá použiť na duchovnú výstavbu, a preto musí byť rozomletý.

Toto odlúčenie ducha od matérie, uskutočnené tiež na základe celkom prirodzených dejov a zákonov, je takzvaný „posledný súd“, ktorý je spojený s veľkými prevratmi a zmenami.

Že tento rozpad neprebehne za jeden pozemský deň, je zaiste pre každého ľahko pochopiteľné; veď vo svetovom dianí je tisíc rokov ako jeden deň.

My sme však uprostred začiatku tejto periódy. Zem sa teraz dostáva do bodu, v ktorom sa odchýli od svojej doterajšej dráhy, čo bude veľmi citeľné aj hrubohmotne. Potom medzi všetkými ľuďmi nastane ostrejšie rozlišovanie, ktoré bolo v poslednom čase už pripravené, ale zatiaľ sa prejavovalo iba „v názoroch a presvedčeniach“.

Každá hodina pozemského bytia je preto cennejšia než kedykoľvek predtým. Kto vážne hľadá a chce sa učiť, ten nech sa so všetkým úsilím vytrhne z nízkych myšlienok, ktoré ho musia pripútať na pozemské. Inak sa vystavuje nebezpečenstvu, že zostane spútaný s matériou a bude s ňou vtiahnutý do úplného rozpadu. Tí však, ktorí túžia po Svetle, budú od matérie postupne uvoľňovaní a nakoniec povznesení do vlasti všetkého duchovného.

Potom je s konečnou platnosťou zavŕšené rozštiepenie medzi Svetlom a temnom a súd je dokonaný.

Svet“, teda celé stvorenie, nebude pritom zničené, ale svetové telesá sú do rozkladného procesu vtiahnuté až vtedy, keď ich dráha dosiahne bod, v ktorom sa má pre ne začať rozpad, a tým aj predchádzajúce triedenie. Začiatok toho je pre zem už v činnosti, zakrátko sa všetko bude valiť obrovskými krokmi vpred.

To sa uskutoční prirodzeným účinkom božských zákonov, ktoré sú vo stvorení od jeho prvopočiatku, ktoré dokonca stvorenie samo vytvorili a aj dnes i v budúcnosti neochvejne vykonávajú vôľu Stvoriteľa. Vo večnom kolobehu je to trvalé vytváranie, rozsievanie, dozrievanie, žatva a rozplynutie, aby zmenou spojenia čerstvo posilnené opäť nadobúdali nové formy, ktoré idú v ústrety nasledujúcemu kolobehu.

Pri tomto kolobehu stvorenia si človek môže predstaviť obrovský lievik alebo obrovskú jemnohmotnú dutinu, z ktorej v nezadržateľnom prúde trvalo vyvierajú taktiež jemnohmotné prasemená, smerujúc v krúživých pohyboch v ústrety novým väzbám a vývoju. Presne tak ako to veda už pozná a ako to správne zaznamenala. Trením a zhusťovaním sa formujú husté hmloviny, ktoré sa stávajú hrubohmotnými, a z nich sa zase vytvárajú svetové telesá, ktoré sa pôsobením neotrasiteľných zákonov v úplnej dôslednosti zoskupujú do slnečných sústav a, krúžiac v sebe samých, musia zomknuté sledovať veľký kolobeh, ktorý je večný. Ako v dianí viditeľnom pozemskému oku nasleduje zo semena vývoj, formovanie, dozrievanie a žatva alebo rozpad, čo so sebou prináša premenu a rozklad pre ďalší vývoj rastlinných, zvieracích a ľudských tiel, presne tak je to aj vo veľkom svetovom dianí. Hrubohmotne viditeľné svetové telesá, ktoré obklopuje oveľa väčšie jemnohmotné, teda pozemskému oku neviditeľné okolie, sú vo svojom večnom kolobehu podrobené tomu istému dianiu, pretože sú v nich činné tie isté zákony.

Jestvovanie prasemena nemôže poprieť ani ten najfanatickejší skeptik, a predsa ho nemôže uzrieť nijaké pozemské oko, pretože je inohmotné, „nadpozemské“. Pokojne ho opäť nazvime jemnohmotným.

Nie je ani ťažko zrozumiteľné, že svet, ktorý sa z neho vytvoril najskôr, je, prirodzene, taktiež jemnohmotný a pozemským okom nerozoznateľný. Až potom neskoršie z neho ďalej vychádzajúca najhrubšia zrazenina, závislá od jemnohmotného sveta, postupne formuje hrubohmotný svet s hrubohmotnými telesami, a až to je možné pozorovať od najmenších začiatkov pozemskými očami a všetkými ich hrubohmotnými pomôckami. Či už ide o molekuly, elektróny alebo niečo iné, bude to vždy patriť len k najhrubším zrazeninám jemnohmotného sveta, ktorý mal už dávno predtým svoje hotové formy a svoj život.

Inak to nie je ani s obalom vlastného človeka v jeho duchovnej podstate, o čom ešte prehovorím. Pri jeho putovaniach rozličnými svetmi musí byť jeho rúcho, plášť, škrupina, telo alebo nástroj, nezáleží na tom, ako tento obal pomenujeme, vždy z rovnakého druhu látky ako súčasné okolie, do ktorého vstupuje, aby mu poslúžil ako ochrana a ako potrebná pomôcka, ak chce mať v tomto okolí možnosť priamo účinne pôsobiť. Keďže teda hrubohmotný svet je závislý od jemnohmotného sveta, tak z toho vyplýva aj spätné pôsobenie všetkého diania v hrubohmotnom svete na jemnohmotný svet.

Toto veľké jemnohmotné okolie sa spolu s hrubohmotným vytvorilo z prasemena, obieha s ním vo večnom kolobehu a nakoniec sa spolu s ním vženie a vstrebe do zadnej časti už spomínaného obrovského lievika, kde nastane rozklad, aby na druhej strane vyrazilo ako prasemeno zase do nového kolobehu. Ako pri činnosti srdca a krvného obehu v tele, tak je tento lievik akoby srdcom stvorenia. Rozkladný proces teda postihuje celé stvorenie, aj jemnohmotnú časť, keďže všetko sa opäť rozplynie na prasemeno, aby sa odznova vytvorilo. Nikde pritom niet svojvôle, ale všetko sa vyvíja zo samozrejmej dôslednosti prazákonov, ktoré nepripúšťajú inú cestu. V určitom bode veľkého kolobehu preto prichádza pre všetko stvorené, hrubohmotne alebo jemnohmotne, okamih, keď sa rozkladný proces stvoreného samočinne pripraví a nakoniec prepukne.

Tento jemnohmotný svet je prechodným pobytom pozemsky zosnulých, takzvaný onen svet. Je úzko spojený s hrubohmotným svetom, ktorý k nemu patrí, je s ním zajedno. Vo chvíli odlúčenia vchádza človek so svojím jemnohmotným telom, ktoré nosí spolu s hrubohmotným telom, do rovnorodého jemnohmotného okolia hrubohmotného sveta, zatiaľ čo svoje hrubohmotné telo zanecháva tu. Tento jemnohmotný svet, záhrobie, patriace k stvoreniu, je teda podrobené rovnakým zákonom trvalého vývoja a rozkladu. Nástupom rozpadu sa teraz taktiež opäť celkom prirodzenou cestou začína odlučovanie duchovného od hmotného. Podľa duchovného stavu človeka v hrubohmotnom, ako aj v jemnohmotnom svete sa musí duchovný človek, to vlastné „ja“, pohybovať buď nahor, alebo musí zostať pripútaný na matériu. Vážna túžba po Pravde a po Svetle urobí každého, v dôsledku jeho zmeny, ktorá je s tým spojená, duchovne čistejším, a tým aj svetlejším, takže táto okolnosť ho bude, prirodzene, čoraz viac uvoľňovať od hutnej matérie a úmerne jeho čistote a ľahkosti ho musí povznášať do výšky. No ten, kto verí iba v matériu, drží sa sám svojím presvedčením s matériou zviazaný a zostáva k nej pripútaný, takže sa nebude môcť povzniesť nahor. Vlastným rozhodnutím každého jednotlivca preto nasleduje triedenie medzi tými, ktorí túžia po Svetle, a tými, ktorí sú spútaní temnom, podľa platných prirodzených zákonov duchovnej tiaže.

Toto roztriedenie je posledný súd!

Z toho je jasné, že aj pre vývojovú možnosť pozemsky zosnulých nadíde raz v očistnom procese takzvaného onoho sveta skutočný koniec. Posledné rozhodnutie! Ľudia v obidvoch svetoch sú buď natoľko zošľachtení, že sa budú môcť pozdvihnúť do oblastí Svetla, alebo zostanú podľa vlastného chcenia spútaní pre svoje nízke správanie, a preto budú nakoniec zvrhnutí do „večného zatratenia“, to znamená, že budú s matériou, od ktorej sa nemôžu uvoľniť, strhnutí do rozkladu, sami tento rozklad bolestne pretrpia, a tým prestanú osobne jestvovať. Budú rozviati a rozprášení ako plevy vo vetre, a tým vymazaní zo zlatej knihy života!

Tento takzvaný posledný súd, to znamená konečný súd, je teda taktiež dej, ktorý sa uskutočňuje celkom prirodzeným spôsobom v dôsledku zákonov, udržiavajúcich stvorenie, a to tak, že by sa to ani nemohlo stať inak. Človeku sa aj v tomto prípade dostane vždy len takého ovocia, aké sám chcel, aké si teda pritiahol svojím presvedčením.

Poznanie, že všetko, čo sa vo stvorení odohráva, sa prejavuje v najprísnejšej dôslednosti samočinne, že smery osudov ľudí sú udávané vždy len nimi samými prostredníctvom ich prianí a chcenia, že Stvoriteľ skúmavo nezasahuje, aby odmeňoval alebo trestal, nezmenšuje veľkosť Stvoriteľa, ale môže dať len podnet na to, aby sme si ho predstavovali ešte oveľa vznešenejšieho. Veľkosť spočíva v dokonalosti jeho diela, a tá núti hľadieť s úctou nahor, keďže v tom najmocnejšom i v tom najmenšom dianí musí bez rozdielu spočívať tá najväčšia láska a najnepodplatiteľnejšia spravodlivosť. Veľký je aj človek, postavený ako človek do stvorenia, ako pán svojho vlastného osudu! Svojou vôľou sa môže z tohto diela pozdvihnúť, a pritom prispieť k jeho vyššiemu vývoju; alebo ho môže aj strhnúť dolu a zapliesť sa v ňom tak, že sa už neoslobodí a pôjde s ním v ústrety rozkladu, či už teraz v hrubohmotnom, alebo v jemnohmotnom svete. Preto sa vysloboďte zo všetkých pút nízkych pocitov; lebo je už najvyšší čas! Blíži sa hodina, keď lehota, ktorá je na to určená, uplynie! Prebuďte v sebe túžbu po čistom, ozajstnom, ušľachtilom! —

Vysoko nad večným kolobehom stvorenia sa vznáša ako koruna uprostred „Modrý ostrov“, pláň blažených, očistených duchov, ktorí už smú prebývať v oblastiach Svetla! Tento ostrov je od sveta oddelený. Preto s ním nerobí ani kolobeh, no aj napriek svojej výške nad krúžiacim stvorením tvorí oporu a stred vychádzajúcich duchovných síl. Je to ostrov, na výšinách ktorého sa nachádza preslávené mesto zlatých ulíc, nebeský Jeruzalem. Tu už nič nepodlieha zmene. Netreba sa obávať posledného súdu. Tí, ktorí tam môžu prebývať, sú „doma“. No ako posledný na tomto Modrom ostrove, ako najvyšší potom stojí, neprístupný krokom nepovolaných,... hrad Grálu, tak často spomínaný v básňach!

Obotkaný povesťami, ako túžba nesčíselných, stojí tam vo svetle najväčšej nádhery a skrýva svätú nádobu, symbol čistej lásky Všemohúceho, Grál!

Za strážcov sú ustanovení tí najčistejší z duchov, ktorí stoja najbližšie pri tróne Najvyššieho. Sú nositeľmi božskej lásky v jej najčistejšej podobe, ktorá je podstatne iná, ako si ju predstavujú ľudia na zemi napriek tomu, že ju prežívajú denne a každú hodinu. Tento hrad tvorí bránu k stupňom trónu Najvyššieho. Nikto sa nemôže dostať k stupňom, ak neprešiel hradom Grálu. Prísna je stráž pred zlatou bránou, britká a neúprosná, aby zostala zachovaná čistota Grálu, čím môže vylievať požehnanie na všetkých hľadajúcich.

Prostredníctvom zjavení zostupovala zvesť o hrade po mnohých stupňoch ďalekou cestou od Modrého ostrova jemnohmotným svetom, až nakoniec prehĺbenou inšpiráciou niekoľkých básnikov prenikla aj medzi ľudí hrubohmotnej zeme. Podávané zo stupňa na stupeň ďalej nadol, utrpelo pritom to pravdivé aj nechcene rozličné znetvorenia, takže posledné podanie mohlo byť len mnohonásobne skaleným odleskom, ktorý dal podnet na mnohé omyly.

Ak z niektorej časti veľkého stvorenia stúpa vo veľkej tiesni utrpenie a úpenlivé prosby k Stvoriteľovi, tak sa vyšle služobník tejto nádoby, aby ako nositeľ tejto lásky pomocne zasiahol do duchovnej núdze. Čo sa v diele stvorenia vznášalo len ako povesť a legenda, vstupuje potom živé do stvorenia! Také vyslania sa však nestávajú často. Zakaždým sú sprevádzané ďalekosiahlymi zmenami, veľkými prevratmi. Väčšinou medzi nimi ležia celé tisícročia. Takíto vyslanci prinášajú Svetlo a Pravdu poblúdeným, pokoj zúfajúcim, svojím posolstvom podávajú všetkým hľadajúcim ruku, zhromažďujú všetkých veriacich, aby im dodali novú odvahu a novú silu a previedli ich cez všetku temnotu nahor k Svetlu.

Prichádzajú len pre tých, ktorí túžia po pomoci zo Svetla, nie však pre posmievačov a tvrdohlavcov. Najbližší príchod takého vyslanca Grálu nech je pre všetkých hľadajúcich znamením, aby sa mocne vzchopili pestovať dobro a ušľachtilosť; lebo upomína na neodvratný súd, ktorý ako „Posledný súd“ musí jedného dňa prísť. Blaho tomu, kto potom už nezostáva pripútaný obmedzenou mysľou na matériu, aby mohol byť povznesený k Svetlu!