21. Boj

O ostrom postavení sa dvoch svetových názorov proti sebe nemohlo byť doteraz ešte ani reči. Boj je teda zle volený výraz pre skutočné dianie medzi rozumovými ľuďmi a vážnymi hľadačmi Pravdy. Všetko, čo sa doteraz odohrávalo, skladalo sa z jednostranných útokov rozumových ľudí, ktoré sa musia každému pokojnému pozorovateľovi javiť nápadne neodôvodnené a často smiešne. Proti všetkým, ktorí sa čisto duchovne snažia o vyšší vývoj, je vždy naporúdzi zosmiešňovanie, nepriateľstvo a dokonca to najzávažnejšie prenasledovanie, aj keď oni sami zachovávajú tichú zdržanlivosť. Vždy sa nájdu niekoľkí takí, ktorí sa snažia zadržať týchto nahor smerujúcich posmechom alebo násilím a zatiahnuť ich do tupého živorenia alebo pokrytectva davov. Mnohí sa pritom museli stať ozajstnými mučeníkmi, pretože na strane rozumových ľudí bolo nielen veľké množstvo, ale v dôsledku toho aj pozemská moc. Čo títo ľudia môžu ponúknuť, to je už zreteľne obsiahnuté v slove „rozum“. Je to: úzke ohraničenie chápavosti na čisto pozemské, teda na najnepatrnejšiu časť vlastného bytia.

Že to nemôže priniesť nič dokonalé, ba vôbec nič dobré pre ľudstvo, ktorého bytie sa odohráva hlavne v tých častiach stvorenia, ktoré si rozumoví ľudia sami uzavreli, je ľahko pochopiteľné. Zvlášť keď pritom vezmeme do úvahy, že práve nepatrný pozemský život sa má stať významným bodom obratu celého bytia a že vo svojich dôsledkoch prenikavo zasahuje do iných častí, ktoré sú rozumovým ľuďom úplne nepochopiteľné. Zodpovednosť rozumových ľudí, ktorí už aj tak hlboko klesli, tým rastie do nezmernosti; ako mocný tlak prispeje k tomu, že títo ľudia budú stále rýchlejšie a rýchlejšie hnaní k zvolenému cieľu, aby konečne museli vychutnávať plody toho, čo sa snažili zanovito a domýšľavo presadzovať.

Pod rozumovými ľuďmi treba chápať tých, ktorí sa bezpodmienečne podrobili svojmu vlastnému rozumu. Tí sa napočudovanie celé tisícročia nazdávali, že majú bezvýhradné právo vnucovať svoje obmedzené presvedčenie prostredníctvom zákonov a moci aj tým, ktorí chceli žiť podľa iného presvedčenia. Táto úplne nelogická domýšľavosť pochádza opäť len z obmedzenej schopnosti chápania rozumových ľudí, ktorá sa nedokáže povzniesť vyššie. Práve toto ohraničenie im prináša takzvaný vrcholný bod chápania, čím musia vzniknúť takéto prehnané predstavy, pretože veria, že skutočne stoja na poslednom vrchole. Pre nich samých je to naozaj tak, keďže potom príde hranica, ktorú nemôžu prekročiť.

Ich útoky proti hľadačom Pravdy však pri bližšom pozorovaní ukazujú v onej často takej nepochopiteľnej nevraživosti zreteľne za nimi švihajúci bič temna. Zriedkakedy sa pri týchto osočovaniach nájde znak úprimného chcenia, ktoré by mohlo aspoň čiastočne ospravedlniť často také neslýchané druhy a spôsoby počínania. Vo väčšine prípadov je to slepý výbuch zúrivosti, ktorému chýba akákoľvek skutočná logika. Pokojne sa raz pozrime na tieto útoky. Ako zriedkavo sa pritom objaví článok, ktorého obsah naznačuje pokus pristúpiť skutočne vecne k prejavom alebo úvahám niektorého hľadača Pravdy.

Zvlášť nápadne sa prejavuje bezobsažná menejcennosť týchto útokov vždy práve v tom, že nikdy nie sú čisto vecné! Vždy sú to skryté alebo zjavné pošpinenia osoby hľadača Pravdy. To robí iba ten, kto nemôže namietnuť nič vecné. Hľadač Pravdy alebo nositeľ Pravdy nedáva predsa seba osobne, ale prináša to, čo hovorí.

Slovo sa musí skúmať, nie osoba! Je zvyklosťou rozumových ľudí, že sa vždy snažia posvietiť si vopred na osobu a až potom uvažujú, či môžu počúvať jej slová. Títo ľudia vo svojom úzkom ohraničení chápavosti potrebujú takúto vonkajšiu oporu, pretože sa musia chopiť len vonkajškov, aby neupadli do zmätku. To je práve tá dutá stavba, ktorú postavili, ktorá je však pre ľudí nevyhovujúca a tvorí veľkú prekážku v napredovaní. Keby mali pevnú oporu vo svojom vnútri, jednoducho by nechali hovoriť vec proti veci a osoby by pritom vylúčili. To však nedokážu. Aj sa tomu úmyselne vyhýbajú, pretože cítia alebo čiastočne vedia, že pri riadnom súboji by boli rýchlo vyhodení zo sedla. Časté používanie ironického poukazovania na „laických kazateľov“ alebo na „laický výklad“ dáva najavo niečo také smiešne domýšľavé, že každý vážne zmýšľajúci človek ihneď vycíti: „Tu sa používa štít, aby sa kŕčovito zakryla prázdnota. Vlastná prázdnota sa zakrýva vhodným vývesným štítom!“

Je to neobratná stratégia, ktorá sa nemôže dlho udržať. Jej účelom je postaviť hľadačov Pravdy, ktorí by sa mohli stať nepohodlnými, v očiach spoluobčanov vopred na „podradný“ stupeň, ak nie dokonca ich zosmiešniť alebo prinajmenšom zaradiť do kategórie „fušerov“, aby ich nikto nebral vážne. Takýmto spôsobom sa chcú vyhnúť tomu, aby sa vôbec niekto vážne zaoberal ich slovami. Podnetom na toto počínanie nie je však starosť, že by sa ľudia bludnými náukami zdržiavali vo vnútornom vzostupe, ale je to neurčitý strach, že by stratili vplyv, a tým by boli nútení sami do toho vniknúť hlbšie než dosiaľ a museli by zmeniť všeličo, čo sa doteraz považovalo za nedotknuteľné a bolo pohodlné.

Práve toto časté poukazovanie na „laikov“, toto čudné dívanie sa zvrchu na takých, ktorí svojím zosilneným, neovplyvneným citom stoja oveľa bližšie pri Pravde, ktorí si meravými formami rozumu nepostavili múry, odkrýva slabosť, ktorej nebezpečenstvo nemôže uniknúť mysliacemu človeku. Kto holduje takým názorom, ten je už vopred vylúčený z možnosti byť neovplyvneným učiteľom a vodcom; lebo tým je od Boha a jeho pôsobenia oveľa vzdialenejší než ktokoľvek iný. Poznanie vývoja náboženstiev so všetkými omylmi a chybami neprivedie ľudstvo bližšie k jeho Bohu, a práve tak ani rozumový výklad Biblie alebo iných cenných spisov rozličných náboženstiev. Rozum je a zostane viazaný na priestor a čas, teda pripútaný k zemi, zatiaľ čo Božstvo a podľa toho i poznávanie Boha a jeho vôle je povznesené nad priestor a čas i nad všetko pominuteľné, a preto nikdy nemôže byť pochopené úzko ohraničeným rozumom. Z tohto jednoduchého dôvodu nie je rozum ani povolaný prinášať vysvetlenia o večných hodnotách. Veď to by si odporovalo. A kto sa preto v týchto veciach pýši univerzitnou kvalifikáciou a na neovplyvnených ľudí sa chce dívať zhora, ten tým sám prejavuje svoju neschopnosť a obmedzenosť. Mysliaci ľudia ihneď vycítia jednostrannosť a budú opatrní voči tomu, kto nabáda byť v tomto ohľade opatrný!

Len povolaní môžu byť pravými učiteľmi. Povolaní sú tí, ktorí majú schopnosti. Tieto schopnosti však nevyžadujú vysokoškolské vzdelanie, ale záchvevy zjemnenej citovej schopnosti, ktorá sa dokáže pozdvihnúť nad priestor a čas, teda nad pojmovú hranicu pozemského rozumu.

Okrem toho každý vnútorne slobodný človek hodnotí vec alebo náuku vždy podľa toho, čo prináša, nie podľa toho, kto ju prináša. To posledné je pre skúmajúceho vysvedčením takej chudoby, že väčšej ani nemôže byť. Zlato je zlatom, či ho má v ruke knieža, alebo žobrák.

Túto nezvratnú skutočnosť sa však mnohí snažia tvrdošijne prehliadať a pozmeniť práve vo veciach, ktoré sú pre duchovného človeka najcennejšie. Samozrejme, práve s takým malým úspechom ako so zlatom. Lebo tí, ktorí skutočne vážne hľadajú, sa takýmto odvádzaním ovplyvniť nedajú a skúmajú samu vec. Tí však, ktorí sa tým ovplyvniť dajú, nie sú ešte zrelí na prijatie Pravdy, tá pre nich nie je.

No nie je ďaleko hodina, v ktorej sa musí začať boj, ktorý tu doteraz chýbal. Jednostrannosť sa skončí a nastane rázne postavenie sa proti, ktoré zničí každé neoprávnené nárokovanie.