80. Kde bolo, tam bolo...!

Sú to len štyri slová, no znejú ako čarovná formula; lebo v sebe prechovávajú takú svojráznosť, že u každého človeka ihneď vyvolajú akési zvláštne cítenie. Zriedkavo je toto cítenie rovnaké. Podobne ako účinok hudby. Presne tak ako hudba, aj tieto štyri slová nachádzajú svoju cestu priamo k duchu človeka, k jeho vlastnému „ja“. Prirodzene, len u tých, ktorí v sebe ducha nedržia celkom uzavretého, a preto tu na zemi doteraz nestratili ozajstnú ľudskosť.

Každý človek si však pri týchto slovách mimovoľne ihneď spomenie na nejaké predchádzajúce prežitie. Ono sa pred ním živo vynorí a s týmto obrazom aj zodpovedajúci cit.

U jedného túžobná citlivosť, bôľne šťastie i tiché nesplniteľné prianie. U iných však pýcha, zlosť, hrôza alebo nenávisť. Vždy si človek spomenie na niečo, čo kedysi zažil, čo na neho urobilo mimoriadny dojem, o čom si však myslel, že to v ňom už aj dávno vyhaslo.

Ale nevyhaslo v ňom nič, nič sa nestratilo z toho, čo v sebe kedysi skutočne prežil. Všetko to ešte môže považovať za svoje vlastníctvo, za skutočne získané, a tým nehynúce. Ale iba prežité! Iné pri týchto slovách ožiť nemôže.

Ak si to človek raz starostlivo a s bedlivými zmyslami pozorne všimne, potom čoskoro spozná, čo je v ňom skutočne živé a čo môže nazvať mŕtvou bezduchou škrupinou bezúčelných spomienok.

Účelné a užitočné je pre človeka, pod ktorým si nesmieme predstavovať iba telo, len to, čo počas jeho pozemského života zapôsobilo dostatočne hlboko, aby vtlačilo jeho duši pečať, ktorá nezanikne a nedá sa viac zmazať. Len také pečate majú vplyv na utváranie ľudskej duše, a tým aj na ďalšie podporovanie ducha pre jeho trvalý vývoj.

V skutočnosti je teda prežité, a tým privlastnené iba to, čo zanecháva taký hlboký dojem. Všetko ostatné prehrmí bez účinku, alebo poslúži nanajvýš ako prostriedok na podnietenie udalostí, ktoré sú schopné vyvolať také veľké dojmy.

Blaho tomu, kto môže veľa takýchto silných zážitkov nazvať svojím vlastníctvom bez ohľadu na to, či to už bola radosť, alebo strasť, ktorá ich vyvolala; lebo ich dojmy budú raz tým najcennejším, čo si ľudská duša vezme so sebou na cestu do záhrobia. —

Čisto pozemská rozumová činnosť, aká je dnes bežná, prospieva len pri správnom použití na uľahčenie telesného bytia na zemi. To je, prísne vzaté, vlastný konečný cieľ každého pôsobenia rozumu! V konečnom dôsledku nikdy neprináša iný výsledok. Tak je to aj so všetkou školáckou múdrosťou, nezáleží na tom, v akom odbore, a aj pri každej činnosti, či už je to v štátnictve, alebo v rodine, u každého jednotlivca alebo u národov, ako aj naostatok u celého ľudstva. Všetko sa však, žiaľ, bezpodmienečne podriadilo iba rozumu, a preto väzí v ťažkých okovách pozemského obmedzenia chápavosti, čo muselo, samozrejme, pritiahnuť neblahé následky vo všetkom pôsobení a dianí a ešte ich aj pritiahne.

V tom je len jediná výnimka na celej tejto zemi. Touto výnimkou však nie je azda cirkev, ako si nejeden človek bude myslieť, a ako by to aj malo byť, ale umenie! V ňom hrá rozum nezvratne až druhú rolu. Ale tam, kde rozum nadobudne prevahu, tam sa umenie ihneď znižuje na remeslo; klesá bezprostredne a aj celkom nepopierateľne hlboko dolu. Je to dôsledok, ktorý vo svojej jednoduchej prirodzenosti nemôže byť vôbec inakší. V tom nie je možné doložiť ani jedinú výnimku.

Ten istý dôsledok je však samozrejmý aj pri všetkom ostatnom. Nie je to pre človeka na zamyslenie? Musí mu to predsa spadnúť z očí ako šupiny. Uvažujúcemu a porovnávajúcemu človeku to celkom zreteľne povie, že pri všetkom ostatnom, čomu vládne rozum, môže získať tiež len náhradu, menejcennú! Na tejto skutočnosti by mal človek spoznať, aké miesto patrí rozumu od prírody, ak má vzniknúť niečo správne a cenné!

Jedine umenie sa doteraz rodilo ešte z pôsobenia živého ducha, z citu. Jedine ono malo prirodzený, teda normálny a zdravý pôvod a vývoj. Lenže duch sa neprejavuje rozumom, ale citmi, a dáva sa najavo len tým, čo sa tak všeobecne nazýva „citovosť“. Práve tým, čo dnešný na seba taký nesmierne pyšný rozumový človek rád zosmiešňuje a vysmieva sa tomu. Haní tým na človeku to najcennejšie, ba práve to, čo človeka vôbec robí človekom!

S rozumom nemá duch nič spoločné. Ak chce človek konečne raz vo všetkom dosiahnuť zlepšenie, musí dbať na Kristove slová: „Podľa ich skutkov ich spoznáte!“ Nastáva čas, keď sa tak stane.

Len skutky ducha majú v sebe od svojho vzniku život, a tým aj trvácnosť a stálosť. A všetko ostatné sa musí zrútiť v sebe samom, keď pominie čas jeho rozkvetu. Len čo by to malo priniesť ovocie, objaví sa prázdnota!

Pozrite sa predsa len do histórie! Jedine dielo ducha, teda umenie, pretrvalo národy, ktoré už stroskotali následkom svojho v sebe neživého, chladného rozumu. Ich veľké preslávené poznanie im pred tým nemohlo poskytnúť záchranu. Egypťania, Židia, Gréci, Rimania šli touto cestou, neskôr aj Španieli a Francúzi, teraz Nemci — ale diela pravého umenia ich všetkých prežili! Ani nikdy nebudú môcť zaniknúť. Nikto však nevidel tú prísnu pravidelnosť v opakovaniach tohto diania. Ani jeden človek nepomyslel na to, aby vypátral pravý koreň tohto ťažkého zla.

Namiesto toho, aby ho hľadali a zastavili stále sa vracajúci rozpad, slepo sa tomu poddali a s nárekom a hnevom sa podriadili tomuto osudovému, „čo sa nedá zmeniť“.

Teraz to nakoniec postihne celé ľudstvo! Veľa bied je už za nami, ale ešte väčšie sú pred nami. A hlboká bolesť tiahne hustými radmi tých, ktorí sú tým čiastočne už dnes postihnutí.

Pomyslite na všetky tie národy, ktoré už museli padnúť, len čo došli do obdobia rozkvetu, k vrcholnému bodu rozumu. Z rozkvetu vyrastajúce plody boli všade tie isté! Nemravnosť, nehanebnosť a nestriedmosť v najrozličnejších podobách, k čomu sa nezadržateľne pripojil úpadok a zánik.

Bezpodmienečná zhoda je každému veľmi nápadná! A aj každý mysliaci človek musí v tomto dianí nájsť jednoznačný spôsob a dôslednosť najprísnejších zákonov.

Jeden po druhom museli nakoniec tieto národy uznať, že ich veľkosť, ich moc a sláva boli iba zdanlivé, udržiavané len násilím a nátlakom, a že neboli upevňované vlastným zdravím zvnútra.

Otvorte predsa oči namiesto zúfania! Poobzerajte sa okolo seba, učte sa z minulosti, porovnávajte to s posolstvami, ktoré sa k vám dostali z božského už pred tisícročiami a musíte nájsť koreň požierajúceho zla, ktoré samojediné tvorí prekážku pre vzostup celého ľudstva.

Až keď sa zlo dôkladne vykynoží, bude otvorená cesta k všeobecnému vzostupu, nie skôr. A tento vzostup bude potom trvalý, pretože bude môcť v sebe prechovávať životnosť ducha, čo bolo doteraz vylúčené. —

Skôr ako k tomu pristúpime bližšie, chcem vysvetliť, čo je duch, to jediné skutočne živé v človeku. Duch nie je dôvtip ani rozum! Duch nie sú ani naučené vedomosti. Nesprávne teda človeka nazývajú „duchaplným“, ak veľa študoval, čítal, pozoroval a vie o tom pútavo hovoriť. Alebo keď sa zaskvie dobrými nápadmi a rozumovým dôvtipom.

Duch je niečo celkom iné. Je samostatnou podstatou, prichádzajúcou zo sveta svojej rovnorodosti, ktorá je iná ako časť, ku ktorej patrí zem, a tým aj telo. Duchovný svet sa nachádza vyššie, tvorí vrchnú a najľahšiu časť stvorenia. Táto duchovná časť v človeku má v dôsledku svojej podstaty za úlohu vrátiť sa do čisto duchovného, len čo sa od nej uvoľnili všetky hmotné obaly. Popud na to nastane pri presne určenom stupni zrelosti a potom vedie ducha nahor do jeho rovnorodosti, ktorej sila príťažlivosti ho pozdvihuje.

Duch nemá nič spoločné s pozemským rozumom, iba s vlastnosťou, ktorá sa nazýva „citovosť“. Duchaplný je teda to isté, čo „citový“, ale nie chápavý.

Na lepšie rozpoznanie tohto rozdielu nech človek použije vetu: „Kde bolo, tam bolo!“ Veľmi veľa hľadajúcich nájde už tým vyjasnenie. Ak budú starostlivo sledovať seba samých, tak môžu rozlíšiť, čo všetko v ich doterajšom pozemskom živote prospievalo ich duši, alebo čo slúžilo na to, aby im len uľahčilo prežitie a ich prácu v pozemskom prostredí. Čo má teda nielen pozemské, ale aj nadpozemské hodnoty, a čo slúži iba na pozemské účely, no pre záhrobie ostáva bezcenné. To prvé si môže človek vziať so sebou, to druhé však zanecháva pri odlúčení ako niečo, čo patrí iba sem, keďže naďalej mu to už nemôže byť užitočné. Čo zanechá, je však iba nástroj pre pozemské dianie, pomôcka pre pozemský čas, nič viac.

Ak sa však nástroj nepoužíva iba ako nástroj, ale hodnotí sa oveľa vyššie, tak na tejto výške nemôže, samozrejme, obstáť; keďže je na nesprávnom mieste, spôsobuje tým, prirodzene, aj nedostatky najrozmanitejšieho druhu, ktoré časom prinášajú veľmi neblahé následky.

K týmto nástrojom patrí ako najvyšší pozemský rozum, ktorý ako produkt ľudského mozgu musí v sebe niesť obmedzenie, ktorému zostáva stále podrobené všetko telesne-hrubohmotné v dôsledku svojej vlastnej podstaty. A iný ako pôvod nemôže byť ani produkt. Ten vždy zostáva viazaný na druh pôvodu. Práve tak aj diela, ktoré pôsobením tohto produktu vznikajú.

To rozumu dáva, prirodzene, najnižšiu, iba pozemskú chápavosť, úzko viazanú na priestor a čas. Keďže on sám pochádza z mŕtvej hrubohmotnosti, ktorá v sebe nemá vlastný život, je aj on bez živej sily. Táto okolnosť sa prejavuje, samozrejme, taktiež vo všetkom pôsobení rozumu, ktorý preto do svojich diel nedokáže vložiť aj niečo živé.

V tomto neúchylnom prirodzenom dianí spočíva kľúč k pochmúrnym udalostiam v priebehu ľudského bytia na tejto malej zemi.

Musíme sa konečne naučiť rozoznávať medzi duchom a rozumom, živým jadrom človeka a jeho nástrojom! Ak sa tento nástroj umiestni nad živé jadro, ako sa to stávalo doteraz, výsledkom bude niečo nezdravé, čo už pri svojom vzniku musí v sebe niesť zárodok smrti, a to živé, to najvyššie, najcennejšie tým bude zošnurované, zviazané a odrezané od svojej potrebnej činnosti, až kým po nevyhnutnom zrútení mŕtvej stavby nehotové voľne nevystúpi z rozvalín.

Položme si teraz namiesto „Kde bolo, tam bolo“ otázku: „Ako to bolo v dávnej dobe?“ Aký iný je účinok. Ihneď spozorujeme ten veľký rozdiel. Prvá otázka hovorí k citu, ktorý má spojenie s duchom. Druhá otázka sa však obracia na rozum. Vynárajú sa pri nej celkom iné obrazy. Sú už vopred zúžené, chladné, bez životného tepla, pretože rozum nemôže dať nič iné.

Najväčšou vinou ľudstva je však od začiatku to, že tento rozum, ktorý je predsa schopný vytvárať iba nedokonalé diela bez života, postavilo na vysoký podstavec a tancovalo okolo neho s obradným zbožňovaním. Pridelilo sa mu miesto, ktoré smelo byť vyhradené iba duchu.

Toto počínanie stojí vo všetkom proti ustanoveniam Stvoriteľa, a tým aj proti prírode, keďže tieto ustanovenia sú zakotvené v dianí prírody. Preto sa ani nič nemôže doviesť do pravého cieľa, lež všetko musí stroskotať v bode, kde sa má začať žatva. Nie je možné nič iné než prirodzené predpokladané dianie.

Iné je to len v samej technike, v každom priemysle. Tá sa pôsobením rozumu dostala do veľkej výšky a v budúcnosti pôjde ešte oveľa ďalej! Táto skutočnosť však slúži ako dôkaz pravdy mojich výkladov. Technika je a zostane vo všetkých veciach vždy len čisto pozemská, mŕtva. Keďže rozum teraz tiež patrí k všetkému pozemskému, dokáže sa v technike skvele rozvinúť, dokáže vykonať skutočne veľké veci. Stojí tam na pravom mieste, vo svojej skutočnej úlohe! Lenže tam, kde sa musí brať do úvahy aj „živé“, teda čisto ľudské, rozum z povahy svojho druhu nestačí, a preto musí zlyhať, len čo pritom nie je vedený duchom! Lebo iba duch je život. Úspech v akomkoľvek druhu činnosti môže priniesť len činnosť rovnorodá. Pozemský rozum preto nikdy nebude môcť pôsobiť na mieste ducha! Z tohto dôvodu sa toto ľudstvo ťažko previnilo, že rozum postavilo nad život.

Človek tak priamo prevrátil svoju úlohu vzhľadom na tvorivé, teda celkom prirodzené určenie, postavil ju takpovediac na hlavu tým, že rozum, patriaci na druhé a len pozemské miesto, zaujal najvyšší post, ktorý patrí živému duchu. Preto je opäť celkom prirodzené, že človek je teraz prinútený namáhavo pátrať zdola nahor, pričom v akomkoľvek ďalšom rozhľade mu prekáža nadeň postavený rozum so svojou ohraničenou chápavosťou, namiesto toho, aby sa mohol prostredníctvom ducha dívať zhora nadol.

Ak sa chce prebudiť, tak musí vopred „premiestniť svetlá“. Čo je teraz navrchu, rozum, presunúť na jeho miesto, určené mu od prírody, a ducha opäť postaviť na najvyššie miesto. Toto potrebné premiestnenie nie je pre dnešného človeka už také ľahké. —

Vtedajšie prevrátené počínanie ľudí, ktorí sa tak prenikavo postavili proti vôli Stvoriteľa, teda proti prírodným zákonom, bolo vlastne „pádom do hriechu“, ktorého následky nepredstihne nijaká hrôza; lebo ten potom prerástol do „dedičného hriechu“, pretože povýšenie rozumu na samovládcu vyvolalo opäť aj prirodzené následky, že také jednostranné pestovanie a činnosť časom jednostranne posilňovali i mozog, takže mohutnela len tá časť, ktorá mala vykonávať prácu rozumu, a tá druhá musela zakrpatieť. Preto sa táto zanedbaním zakrpatená časť môže dnes uplatňovať už iba ako nespoľahlivý mozog snov, ktorý je ešte aj pritom pod silným vplyvom takzvaného denného mozgu, ktorým sa prejavuje rozum.

Tá časť mozgu, ktorá má tvoriť most k duchu, alebo presnejšie, most od ducha k všetkému pozemskému, sa tým teda ochromila, spojenie sa prerušilo alebo aspoň veľmi silne uvoľnilo, čím človek sám zabránil akémukoľvek uplatneniu ducha, a tým aj možnosti svoj rozum „oduševniť“, preduchovniť a oživiť. Obidve časti mozgu mali byť celkom rovnomerne vypestované pre spoločnú harmonickú činnosť, ako všetko v tele. Vedúcim mal byť duch, vykonávajúcim tu na zemi rozum. Že následkom toho ani všetka činnosť tela, a dokonca ani ono samo nikdy nemôže byť také, aké malo byť, je samozrejmé. Toto dianie preniká potom, prirodzene, všetkým! Pretože tým všetkému pozemskému chýba to podstatné!

Že s týmto zabránením súčasne súviselo aj vzdialenie sa od božského a odcudzenie sa mu, je ľahko pochopiteľným javom. Nebolo k nemu už nijakej cesty.

To malo nakoniec znova tú nevýhodu, že už tisícročia si každé novonarodené detské telo prináša na zem v dôsledku stále ďalej zasahujúceho dedenia taký veľký predný rozumový mozog, že každé dieťa je už vopred touto okolnosťou opäť hravo podrobené rozumu, len čo sa tento mozog rozvinie do plnej činnosti. Priepasť medzi oboma časťami mozgov nadobudla teraz už také rozmery a pomer pracovných možností je taký nerovný, že u väčšiny všetkých ľudí sa zlepšenie už nedá docieliť bez katastrofy.

Dnešný rozumový človek už nie je normálnym človekom, ale chýba mu náležité vyvinutie hlavnej časti jeho mozgu, ktorá patrí k plnohodnotnému človeku, pretože ju tisícročia nechával krpatieť. Každý rozumový človek má bez výnimky len zmrzačený normálny mozog! Mozgoví mrzáci preto celé tisícročia ovládajú túto zem, normálneho človeka považujú za nepriateľa a snažia sa ho utláčať. Vo svojej zakrpatenosti sa nazdávajú, že podávajú veľké výkony, a nevedia, že normálny človek je schopný vykonať desaťnásobne viac a že vytvára diela, ktoré majú trvácnosť a sú dokonalejšie ako terajšie snaženie! Na dosiahnutie tejto schopnosti má každý naozaj vážne hľadajúci cestu otvorenú!

Rozumový človek však už nebude môcť tak ľahko pochopiť niečo z toho, čo patrí k činnosti tejto zakrpatenej časti jeho mozgu! Jednoducho to nedokáže, aj keby chcel, a len pre svoje dobrovoľné obmedzenie sa vysmieva všetkému tomu, čo je pre neho nedosiahnuteľné a čo v dôsledku svojho v skutočnosti zaostalého, nie normálneho mozgu už nikdy ani nepochopí. V tom práve spočíva najstrašnejšia časť kliatby tohto neprirodzeného poblúdenia. Harmonická spolupráca oboch častí ľudského mozgu, bezpodmienečne patriaca k normálnemu človeku, je pre dnešných rozumových ľudí, ktorí sa nazývajú materialistami, s konečnou platnosťou vylúčená. —

Byť materialistom nie je azda chvála, ale je to dôkaz o zakrpatenosti mozgu.

Na tejto zemi teda dosiaľ vládne neprirodzený mozog, ktorého pôsobenie musí nakoniec, samozrejme, vo všetkom tiež zapríčiniť nezadržateľné zrútenie, keďže aj všetko to, čo chce vytvoriť, skrýva v sebe následkom zakrpatenia, prirodzene, disharmóniu a chorľavosť už od začiatku.

Na tom sa teraz nedá už nič zmeniť, ale treba to pokojne nechať dôjsť do prirodzene sa vyvíjajúceho zrútenia. Potom však pre ducha nadíde deň vzkriesenia a aj nový život! Otrok rozumu, ktorý mal tisícročia hlavné slovo, tým bude navždy zavrhnutý! Nikdy sa nebude môcť znova pozdvihnúť, pretože dôkazy a vlastné prežitia ho konečne donútia, aby sa ako chorý a duchovne ochudobnený konečne dobrovoľne sklonil pred tým, čo nemohol pochopiť. Už nikdy nedostane príležitosť vystupovať proti duchu ani s posmechom, ani s predstieraním práva pomocou násilia, tak ako sa to použilo dokonca aj proti Synovi Božiemu, ktorý proti tomu musel bojovať. Vtedy by ešte bol býval čas na odvrátenie mnohých nešťastí. Teraz však už nie; lebo medzičasom uvoľnené spojenie medzi oboma časťami mozgu sa už nedá preklenúť.

Nájde sa veľa rozumových ľudí, ktorí sa budú chcieť opäť vysmievať výkladom tejto prednášky, lenže bez toho, že by pri tom, ako zatiaľ vždy, mohli okrem prázdnych hesiel uviesť aspoň jediný skutočne vecný protidôkaz. No každý vážne hľadajúci a mysliaci človek bude musieť brať takú slepú horlivosť len ako opätovný dôkaz toho, čo som tu vysvetlil. Títo ľudia jednoducho nemôžu, aj keď sa o to usilujú. Považujme ich preto odteraz za chorých, ktorí čoskoro budú potrebovať pomoc a... pokojne vyčkávajme. Netreba nijaký boj ani násilie, aby sa vynútil potrebný pokrok; lebo koniec príde sám od seba. Aj v tomto prípade sa prirodzené dianie prejaví v neochvejných zákonoch všetkých zvratných účinkov celkom neúprosne a aj dochvíľne. — —

Potom má podľa mnohých zvestovaní povstať „nové pokolenie“. Nebude sa však skladať len z novonarodených, ako sú už teraz pozorovaní v Kalifornii aj v Austrálii, ktorí akoby boli obdarení akýmsi „novým zmyslom“, ale hlavne z už žijúcich ľudí, ktorí sa v krátkom čase stanú „vidiacimi“ vplyvom nejedného prichádzajúceho diania. Potom budú mať ten istý „zmysel“ ako teraz novonarodení; lebo tento zmysel nie je nič iné než schopnosť stáť vo svete s otvoreným, nestiesneným duchom, ktorý sa už nedá utláčať obmedzenosťou rozumu. Dedičný hriech sa tým konečne vymaže!

Toto všetko však nemá nič spoločné s vlastnosťami označovanými doteraz ako „okultné schopnosti“. Je to potom iba normálny človek, aký má byť! To, že sa stal „vidiacim“, nemá nič spoločné s „jasnovidnosťou“, ale znamená to „svitnutie“, spoznanie.

Ľudia budú potom schopní pozerať sa na všetko nezaujato, čo neznamená nič iné, než že budú správne posudzovať. Budú vidieť rozumového človeka takého, aký skutočne je, s jeho obmedzenosťou, takou nebezpečnou pre neho i pre jeho okolie, z ktorej súčasne vzniká namyslená panovačnosť a svojhlavosť, ktoré k tomu vlastne patria.

Uvidia tiež, ako celé ľudstvo tisíce rokov v prísnej dôslednosti trpelo pod týmto jarmom raz v takej, potom v onakej forme, a ako toto zakorenené zlo smerovalo sťa úhlavný nepriateľ vždy proti vývoju slobodného ľudského ducha, teda proti hlavnému účelu bytia človeka! Nič im neunikne, ani trpká istota, že zármutok, všetky utrpenia a každý úpadok museli prísť pre toto zlo a že nikdy nemohlo dôjsť k zlepšeniu, pretože akékoľvek pochopenie bolo už vopred vylúčené obmedzením chápavosti.

Týmto prebudením sa však skončí aj akýkoľvek vplyv a akákoľvek moc týchto rozumárov. Na všetky časy; lebo pre ľudstvo potom nastane nová, lepšia epocha, v ktorej sa staré už nebude môcť udržať.

Tým nadíde dnes už státisícami vytúžené nevyhnutné víťazstvo ducha nad zlyhávajúcim rozumom. Mnohé doteraz bludne vedené masy pritom ešte spoznajú, že výraz „rozum“ si dosiaľ vykladali úplne nesprávne. Väčšina z nich ho bez rozmýšľania jednoducho považovala za modlu len preto, že ho tak brali aj tí ostatní, a preto, že všetci jeho stúpenci sa prostredníctvom moci a zákonov ustavične dokázali hrať na neomylných a neobmedzených vladárov. Mnohí sa preto vôbec ani nesnažia odkryť ich skutočnú prázdnotu a nedostatky, ktoré sa za tým skrývali.

Nájdu sa, pravdaže, aj takí, ktorí už desaťročia bojujú proti tomuto nepriateľovi s húževnatou energiou a s presvedčením, skryto a čiastočne aj verejne, vystavení zavše i najťažším útrapám. Lenže bojujú bez toho, že by poznali samého nepriateľa! A to, pochopiteľne, sťažovalo úspech. Už vopred ho znemožňovalo. Meč bojovníkov nebol dosť naostrený, pretože ho ustavične štrbili na bezvýznamných udalostiach. Týmito bezvýznamnými vecami však stále triafali vedľa do prázdna, plytvali vlastnou silou a zapríčinili len roztrieštenosť medzi sebou, ktorá sa dnes stále zväčšuje.

V skutočnosti jestvuje iba jeden nepriateľ ľudstva na celej línii: doteraz neobmedzená nadvláda rozumu! To bol ten veľký pád do hriechu, najťažšie previnenie človeka, ktoré spôsobilo všetko zlo. Z toho vznikol dedičný hriech, a to je aj Antikrist, o ktorom sa zvestovalo, že pozdvihne svoju hlavu. Zreteľnejšie vyjadrené, panstvo rozumu je jeho nástrojom, pomocou ktorého mu ľudia podľahli. Jemu, Božiemu nepriateľovi, samému Antikristovi... Luciferovi!

Stojíme uprostred tejto doby! Lucifer dnes prebýva v každom človeku, pripravený zničiť ho, lebo jeho činnosť ihneď prináša odvrátenie od Boha ako celkom prirodzený následok. Odreže ducha, len čo smie vládnuť.

Preto nech sa má človek starostlivo na pozore. —

Svoj rozum nemá preto teraz azda zmenšovať, ale má ho urobiť nástrojom, ktorým je, nie však smerodajnou vôľou. Nie pánom!

Človek prichádzajúceho pokolenia sa na doterajšiu dobu bude môcť dívať už len s odporom, hrôzou a s hanbou. Približne tak, ako sa cítime, keď vstúpime do starých mučiarní. Aj v nich vidíme nedobré plody hospodárenia chladného rozumu. Veď je isto nepopierateľné, že človek len s trochou citovosti, a podľa toho s činnosťou ducha, by nikdy nebol vymyslel také hrôzy! Ani dnes to v celku nie je, pravdaže, iné, je to iba trochu zatušované, a utrpenie širokých más je práve takým zhnitým ovocím ako niekdajšie mučenie jednotlivcov.

Keď sa potom človek pozrie naspäť, tak v údive neprestane krútiť hlavou. Bude sa pýtať, ako bolo možné ticho znášať tieto omyly celé tisícročia. Odpoveď na to je, samozrejme, jednoduchá: násilím. Kamkoľvek sa pozrieme, tam sa to dá celkom zreteľne spoznať. Odhliadnuc od čias šerého dávnoveku, stačí len vstúpiť do už zmienených mučiarní, ktoré sa ešte aj dnes dajú všade vidieť, a nie je to až tak dávno, keď sa ešte používali.

Zmocňuje sa nás hrôza, keď sa dívame na tieto staré nástroje. Koľko je v nich chladnej brutality, koľko beštiálnosti! Dnešný človek sotva zapochybuje o tom, že vtedajšie počínanie bolo najťažším zločinom. Na zločincoch sa tým páchal ešte väčší zločin. Ale, pozbavený rodiny a slobody, aj nejeden nevinný bol surovo zvrhnutý do týchto kobiek. Aké náreky, aké výkriky bolesti tu zaznievali od tých, ktorí v nich boli úplne bezbranní vydaní napospas mučiteľom. Ľudia museli vytrpieť také veci, na ktoré môžeme myslieť len s hrôzou a odporom. Každý sa mimovoľne spýta, či to skutočne bolo ľudsky možné, čo všetko sa tu páchalo na týchto bezbranných ľuďoch, a to ešte s predstieraním plného práva. Práva, ktoré sa predsa kedysi vynútilo len násilím. A tak sa teda opäť telesnými bolesťami vynucovalo od podozrievaných priznanie viny, aby potom mohli byť pohodlne zavraždení. I keď sa tieto priznania viny len vynútili, aby sa uniklo týmto nezmyselným telesným mukám, tak to sudcom predsa stačilo, pretože to potrebovali, aby sa vyhovelo „slovu“ zákona. Či sa títo obmedzenci skutočne domnievali, že sa tým môžu očistiť aj pred božskou vôľou a uniknúť pred neúprosne pracujúcim základným zákonom zvratného pôsobenia?

Buď boli všetci títo ľudia vyvrheľmi najbezcitnejších zločincov, ktorí sa odvažovali súdiť iných, alebo sa v tom takto zreteľne prejavovala chorobná obmedzenosť pozemského rozumu. Niečo medzi tým nejestvuje.

Podľa božských zákonov stvorenia by nijaký hodnostár, nijaký sudca, bez ohľadu na to, aký úrad tu na zemi zastáva, nikdy nemal stáť vo svojom konaní pod ochranou tohto úradu, ale mal by jedine on sám a čisto osobne, bez ochrany, ako každý iný človek, niesť plnú zodpovednosť za všetko, čo robí vo svojom úrade. Nielen duchovne, ale aj pozemsky. Potom to každý bude brať oveľa vážnejšie a starostlivejšie. A takzvané „omyly“ sa celkom isto nebudú vyskytovať opäť tak ľahko, omyly, ktorých následky sa nikdy nedajú napraviť. Celkom odhliadnuc od telesného a duševného utrpenia takto postihnutých a ich príbuzných.

No ďalej si tiež všimnime k tomu patriacu kapitolu o procesoch s takzvanými „čarodejnicami“!

Kto mal niekedy prístup nahliadnuť do súdnych spisov o takých procesoch, v tom sa muselo so vzbĺknutím veľkej hanby vynoriť prianie nikdy nepatriť k tomuto ľudstvu. Ak mal vtedy niektorý človek iba znalosť o liečivých bylinách, či už z praktických skúseností, alebo z tradícií, a pomohol ňou trpiacim ľuďom, ktorí ho o to prosili, tak sa za to neúprosne dostal pod tieto mučidlá, z ktorých ho nakoniec vyslobodila len smrť ohňom, ak jeho telo už predtým nepodľahlo týmto ukrutnostiam.

Dokonca i telesná krása mohla dať na to vtedy podnet, najmä cudnosť, ktorá nechcela byť po vôli.

A potom tie hrôzy inkvizície! Je to pomerne len málo rokov, ktoré nás oddeľujú od tohto „vtedy“!

Ako v tom my dnes vidíme nespravodlivosť, presne tak to vtedy cítil ľud. Lebo ten ešte nebol celkom taký obmedzený „rozumom“, u neho tu a tam ešte prenikal cit, duch.

Či sa v tom všetkom dnes nespoznáva úplná obmedzenosť? Nezodpovedná hlúposť?

Hovorí sa o tom s povýšenosťou a pokrčením pliec, ale v základe sa na tom nič nezmenilo. Obmedzená namyslenosť pri všetkom nepochopenom je tu ešte presne taká istá! Lenže namiesto týchto mučení je teraz poruke verejný výsmech pri všetkom, čomu sa nerozumie pre vlastnú obmedzenosť. Len nech si nejeden tlčie hlavu o múr a vážne o tom premýšľa bez toho, aby pritom šetril sám seba. Rozumoví hrdinovia, to znamená teda nie celkom normálni ľudia, sa už vopred dívajú ako na podvodníka, často aj pred súdom, na každého človeka, ktorý má nejakú schopnosť a vie niečo, čo je ostatným skryté, azda že vidí jemnohmotnými očami aj jemnohmotný svet ako prirodzené dianie, o čom sa v celkom krátkom čase už nebude pochybovať, o to menej brutálne proti tomu bojovať.

A beda tomu, kto si s tým sám nevie rady, ale s úplnou nevinnosťou hovorí o tom, čo videl a čo počul. Musí sa toho obávať, ako prví kresťania za Nera a jeho pomocníkov, vždy pripravených vraždiť.

Ak má však teraz ešte aj iné schopnosti, ktoré vyslovene rozumoví ľudia nikdy nemôžu pochopiť, potom ho budú bezpodmienečne nemilosrdne štvať, ohovárať a odstrkovať, ak nebude každému po vôli; ak to len bude dajako možné, urobí sa „neškodným“, ako sa to tak pekne vyjadruje. Nikto si z toho nerobí nejaké výčitky svedomia. Takého človeka považuje ešte aj dnes za štvanú zver každý vnútorne niekedy veľmi nečistý človek. Čím je obmedzenejší, tým väčšia je jeho klamná predstava o vlastnej múdrosti a náchylnosť na povýšenosť.

Ľudstvo sa nijako nepoučilo z týchto udalostí starých čias s ich mučiarňami a upaľovaním a takými smiešnymi záznamami týchto procesov! Lebo každý smie ešte aj dnes beztrestne špiniť a urážať všetko nezvyčajné a nepochopiteľné. V tomto ohľade to nie je iné, ako to bývalo predtým.

Ešte horšie ako pri justícii to bolo pri inkvizíciách, ktoré vykonávala cirkev. Tu boli výkriky mučených prehlušované zbožnými modlitbami. Bol to výsmech z božskej vôle vo stvorení! Vtedajší cirkevní predstavitelia tým dokázali, že nemajú ani tušenia o pravej Kristovej náuke, ani o Božstve a jeho tvorivej vôli, ktorej zákony nezmeniteľne spočívajú vo stvorení a pôsobia tam rovnako už od začiatku až do konca všetkých dní.

Boh dal ľudskému duchu do jeho podstaty slobodnú vôľu rozhodovania. Len v nej môže dozrievať tak, ako má, obrusovať sa a plne sa rozvinúť. Len v tom pre neho spočíva táto možnosť. Keď sa však tejto slobodnej vôli bráni v prejave, tak je prekážkou, ak nie dokonca násilným vrhnutím späť. Ale kresťanské cirkvi, ako aj mnohé náboženstvá, vtedy bojovali proti tomuto božskému ustanoveniu a vystupovali proti nemu s najväčšou krutosťou. Mučením a nakoniec smrťou chceli ľudí donútiť, aby sa vydali a šli po takých cestách, aby urobili také priznania, ktoré boli proti ich presvedčeniu, teda proti ich vôli. Tým sa previňovali proti božskému príkazu. No nielen to, ale oni zabraňovali ľuďom v napredovaní ich ducha a vrhali ich ešte o stáročia späť.

Keby sa pritom bola prejavila aspoň iskra skutočného citu, teda ducha, tak by sa nikdy nesmelo a ani nemohlo stať niečo také! Podľa toho všetko to neľudské spôsobila len bezcitnosť rozumu.

Ako dokonca nejeden pápež dal historicky preukázateľne použiť jed a dýku, aby uskutočnil svoje čisto pozemské priania, svoje ciele. To sa mohlo diať len pod nadvládou rozumu, ktorý si na svojom víťaznom ťažení podmaňoval všetko, nezastavil sa pred ničím. —

A nad všetkým spočívala a v neodvratnom dianí spočíva železná vôľa nášho Stvoriteľa. Pri prechode do záhrobia je každý človek zbavený pozemskej moci a jej ochrany. Jeho meno, jeho postavenie, všetko sa pominulo. Na druhú stranu prechádza len úbohá ľudská duša, aby tam prijala, vychutnala, čo zasiala. Nie je možná ani jediná výnimka! Jej cesta ju prevedie celým súkolesím nevyhnutného zvratného pôsobenia božskej spravodlivosti. Tam nejestvuje ani cirkev, ani štát, ale iba jednotlivé ľudské duše, ktoré musia osobne skladať účty za každý omyl, ktorého sa dopustili!

Kto koná proti Božej vôli, kto teda vo stvorení hreší, ten je podrobený následkom tohto previnenia. Nezáleží na tom, kto to je a pod akou zámienkou sa to vykonalo. Či už je to jednotlivec pod ochranným plášťom cirkvi, justície... zločin na tele alebo na duši je a zostane zločinom! To sa nedá ničím zmeniť, ani predstieraním práva, ktoré ani zďaleka nebýva vždy právom; lebo, samozrejme, zákony ustanovili tiež len rozumoví ľudia, a preto musia v sebe niesť pozemskú obmedzenosť.

Len sa pozrime na právo toľkých štátov, najmä Strednej a Južnej Ameriky. Človek, ktorý dnes vedie vládu, a pritom požíva všetky pocty, môže sa už zajtra dostať ako zločinec do žalára alebo môže byť popravený, ak sa jeho protivníkovi pošťastí strhnúť na seba túto vládu násilím. Ak sa mu to nepodarí, tak namiesto toho, aby bol on uznávaný za regenta, bude považovaný za zločinca a bude prenasledovaný. A všetky úradné orgány ochotne slúžia jednému i druhému. Dokonca aj cestovateľ musí často meniť svoje zmýšľanie ako oblek, ak prechádza z jednej krajiny do druhej, aby ho všade pokladali za dobrého človeka. Čo sa v jednej krajine pokladá za zločin, to je v druhej veľmi často dovolené, ba čo viac, možno dokonca vítané.

To je, prirodzene, možné len pri vymoženostiach pozemského rozumu, nie však tam, kde rozum musí zaujať svoj prirodzený stupeň ako nástroj živého ducha; lebo kto počúva ducha, ten nikdy nebude prehliadať Božie zákony. A kde sa tie berú za základ, tam nemôžu byť nijaké nedostatky, nijaké medzery, lež tam sa šíri iba jednotnosť, šťastie a mier. Prejavy ducha môžu byť všade vo svojich základných črtách vždy len úplne rovnaké. Nikdy nebudú stáť proti sebe.

Aj právnictvo, lekárstvo, štátnictvo musia zostať iba povrchným remeslom tam, kde základy môže vytvárať len rozum a to duchovné v nich chýba. Jednoducho to inak nie je možné. Pritom treba, prirodzene, stále vychádzať zo skutočného pojmu „duch“. —

Vedomosti sú produkt, duch je však život, ktorého hodnota a sila sa môže merať iba podľa jeho spojenia s pôvodom duchovného. Čím vrúcnejší je tento vzťah, tým hodnotnejšia a mocnejšia je časť vychádzajúca z tohto pôvodu. Čím je však toto spojenie uvoľnenejšie, tým vzdialenejšia, cudzejšia, osamelejšia a slabšia musí byť aj oddelená časť, teda príslušný človek.

Sú to všetko také jednoduché samozrejmosti, že je nepochopiteľné, ako môžu poblúdení rozumoví ľudia chodiť okolo nich stále znova a znova ako slepí. Veď čo prináša koreň, to sa dostane kmeňu, kvetu i plodu! Ale aj v tom sa prejavuje to beznádejné sebaobmedzenie v chápaní. Namáhavo si pred seba postavili múr a teraz sa už nemôžu dívať ponadeň a ešte menej cezeň.

Všetkým duchovne živým musia však títo ľudia so svojím povýšeneckým a posmešným úsmevom, so svojou vypínavosťou a dívaním sa zvrchu na iných, nie tak hlboko zotročených, niekedy pripadať ako úbohí chorí blázni, ktorí napriek všetkému súcitu musia byť ponechaní vo svojom blude, pretože hranica ich chápavosti prechádza dokonca popri skutočnostiach opačných dôkazov bez akéhokoľvek dojmu. Každá námaha niečo na tom zlepšiť sa musí rovnať len márnej snahe obstarať chorému telu prehodením nového lesklého pláštika súčasne aj zdravie.

Už dnes je materializmus za svojím vrcholným bodom a teraz sa musí, všade zlyhávajúc, čoskoro sám v sebe zrútiť. No nie bez toho, že by pritom so sebou nestrhol aj všeličo dobré. Jeho stúpenci sú už na konci svojho umu, zanedlho budú zmätení zo svojho diela a potom zo seba samých bez toho, že by si všimli priepasť, ktorá sa pred nimi otvorila. Čoskoro budú ako stádo bez pastiera, nedôverujúc jeden druhému, každý sledujúc svoju vlastnú cestu, a pritom sa jednako ešte pyšne vyvyšujúc nad druhých. Nepremyslene, riadiac sa len podľa starého zvyku.

So všetkými znameniami vonkajšieho lesku svojej prázdnoty sa nakoniec taktiež slepo zrútia do priepasti. Za ducha ešte stále považujú to, čo sú len produkty ich vlastných mozgov. Ako však môže mŕtva matéria vytvoriť živého ducha? V mnohých veciach sú pyšní na svoje exaktné myslenie, a v hlavných veciach celkom bez rozpakov ponechávajú najnezodpovednejšie medzery.

Každý nový krok, každý pokus o nápravu bude v sebe musieť vždy znova niesť všetku suchopárnosť rozumového diela, a tým aj zárodok neodvratného úpadku.

Všetko, čo takto hovorím, nie je nijakým prorokovaním ani neodôvodneným predpovedaním, ale je to nezmeniteľný následok tvorivej vôle, oživujúcej všetko, ktorej zákony som už vysvetľoval vo svojich mnohých predošlých prednáškach. Kto so mnou v duchu sleduje cesty, ktoré sú v nich presne udané, ten musí vidieť a spoznať aj neodvratný koniec. A všetky znamenia toho sú už tu.

Ľudia sa sťažujú a bedákajú, hľadia s odporom, ako sa dnes výstrelky materializmu prejavujú vo formách, ktoré sú sotva uveriteľné. Úpenlivo prosia a modlia sa za oslobodenie zo súženia, za nápravu, ozdravenie z bezhraničného úpadku. Tí niekoľkí, ktorí dokázali zachrániť nejaký záchvev svojho duševného života z búrlivého prívalu neuveriteľného diania, ktorí sa duchovne neudusili vo všeobecnom úpadku, ktorý klamlivo nesie na čele pyšný názov „pokrok“, tí sa cítia ako vyvrheli, zaostalci, a bezduchí súbežci novej doby sa tak na nich aj pozerajú a posmievajú sa im.

Vavrínový veniec všetkým tým, ktorí mali odvahu nepripojiť sa k davom! Ktorí hrdo odmietli ísť po príkro šikmej ploche!

Kto sa chce nad tým ešte dnes rmútiť, je ako námesačník! Otvorte oči! Vari nevidíte, že všetko to, čo vás utláča, je už začiatkom náhleho konca teraz už len zdanlivo panujúceho materializmu? Celá stavba je už na zrútenie aj bez pričinenia tých, ktorí pod ňou trpeli a ešte musia trpieť. Mudrujúce ľudstvo musí teraz zožať, čo tisícročia vytváralo, živilo, pestovalo a velebilo.

Podľa ľudského výpočtu je to dlhý čas, pre samočinné Božie mlyny vo stvorení krátka piaď. Kam sa len pozriete, všade nastáva zlyhanie. Valí sa to naspäť a hrozivo sa dvíha ako ťažká hradba, aby zakrátko, prevaliac sa a zrútiac sa, pochovala svojich zbožňovateľov hlboko pod sebou. Je to neúprosný zákon zvratného pôsobenia, ktorý sa pri tomto rozuzlení musí prejaviť ako strašný, pretože v priebehu tisícročí, napriek mnohorakým skúsenostiam, nikdy nenasledovala zmena smerom k vyššiemu, ale naopak, rovnaká nesprávna cesta sa vyšliapavala ešte širšie.

Malomyseľní, ten čas je tu! Hore hlavu, ktorú ste plní hanby museli často skláňať, keď vám nespravodlivosť a hlúposť mohli pripravovať také hlboké utrpenie. Pokojne sa dnes pozrite na protivníka, ktorý vás chcel tak utláčať!

Jeho doterajšie skvostné rúcho je už veľmi potrhané. Zo všetkých dier konečne presvitá postava vo svojej pravej podobe. Neistý, no nie menej domýšľavý, z nich nechápavo hľadí... unavený produkt ľudského mozgu, rozum, ktorý sa dal povýšiť na ducha!

Len si smelo strhnite pásku z očí a ostrejšie sa poobzerajte okolo seba. Už prehliadka inak celkom dobrých časopisov naznačí bystrému pohľadu kadečo. Uvidí kŕčovité úsilie ešte lipnúť na všetkých starých predstavách. Aroganciou a často veľmi oplzlým vtipkovaním sa snažia zakryť stále zreteľnejšie sa ukazujúce neporozumenie. Nechutnými výrazmi chce človek často posudzovať niečo, o čom predsa v skutočnosti celkom očividne nemá ani potuchy, ani to nechápe. Dokonca i ľudia s celkom dobrými sklonmi sa dnes bezmocne utiekajú na nečisté cesty, len aby si nemuseli priznať, že tak veľa vecí presahuje chápavosť ich vlastného rozumu, na ktorý jediný sa doteraz chceli spoliehať. Necítia smiešnosť takéhoto počínania, nevidia prázdnotu, ktorú tým pomáhajú len zväčšovať. Zmätení a oslepení budú čoskoro stáť pred Pravdou a smutne si budú prezerať svoj pomýlený život, pričom konečne zahanbene spoznajú, že práve tam boli hlúpi, kde si namýšľali, že sú múdri.

Ako ďaleko to dnes už došlo? Človek svalov je tromf! Či vážny bádateľ, ktorý v zápase, trvajúcom desaťročia, objavil sérum, ktoré každoročne dopriava ochranu a zároveň pomoc státisícom veľkých i malých pred smrteľnými chorobami, mohol sláviť také triumfy ako boxer, ktorý čisto pozemskou hrubou brutalitou premohol blížneho? Alebo ako letec, ktorý s trochou odvahy, nie väčšou, než akú musí mať každý vojak v boji, vykoná vďaka svojmu výbornému stroju veľký let? Robí sa z toho spolovice štátna akcia. Má však z toho aspoň jediná ľudská duša nejaký úžitok? Iba pozemsky, všetko pozemsky, to znamená nízko v celom diele stvorenia! Celkom podľa zlatého teľaťa rozumovej činnosti. Ako triumf tohto k zemi takého pripútaného hlineného kniežaťa zdania nad ujarmenou ľudskosťou! — —

A nikto nevidí toto prudké skĺzavanie do hroznej hlbiny!

Kto to cíti, ten sa ešte predbežne zahaľuje do mlčania so zahanbujúcim vedomím, že by ho predsa vysmiali, ak prehovorí. Je to už šialený závrat, v ktorom však klíči poznanie neschopnosti. A v predtuche tohto poznania sa všetko vzpiera len ešte viac už zo vzdoru, z márnivosti a v neposlednom rade aj zo strachu a z hrôzy proti tomu, čo príde. Nikto nechce za nijakú cenu myslieť už na koniec tohto veľkého omylu! Stáva sa to kŕčovitým lipnutím na pyšnej stavbe minulých tisícročí, ktorá sa celkom podobá na babylonskú vežu, a aj sa to tak skončí!

Dosiaľ nesklonený materializmus nesie v sebe tušenie smrti, ktoré sa každý mesiac prejavuje zreteľnejšie. —

Ale mnohé ľudské duše sa prebúdzajú na všetkých miestach, na celej zemi! Nad leskom Pravdy sa rozprestiera už len tenká vrstva starých mylných názorov, ktorú odveje prvý náraz vetra očisty, aby tým oslobodil jadro, ktorého žiara sa spojí s mnohými inými, aby vzbĺkol jej žiariaci kužeľ, ktorý ako zápalná obeť vďaky vystúpi nahor do ríše svetlej radosti, k nohám Stvoriteľa.

To bude doba vytúženej tisícročnej ríše, ktorá pred nami leží ako veľká hviezda nádeje v žiarivom zasľúbení!

A tým bude konečne odpykaný veľký hriech celého ľudstva proti duchu, hriech, ktorý ho prostredníctvom rozumu držal pripútaného k zemi! Až to je potom pravá cesta návratu k prirodzenosti, cesta Stvoriteľovej vôle, ktorý chce, aby ľudské diela boli veľké a preniknuté živými citmi! Víťazstvo ducha bude však súčasne aj víťazstvom najčistejšej lásky!