31. Moderná duchoveda

Moderná duchoveda! Čo všetko sa zhromažďuje pod touto vlajkou! Čo všetko sa pri nej spolu stretáva a čo zároveň vzájomne bojuje! Je to miesto vážneho hľadania, nedostatočného poznania, veľkých plánov, domýšľavosti a hlúposti, často i prázdneho chvastúnstva a ešte viac najbezohľadnejšieho obchodovania. Z tohto zmätku nezriedka rozkvitá závisť a bezhraničná nenávisť, ktorá nakoniec vyúsťuje do zákernej pomstychtivosti najnižšieho druhu.

Za takých okolností nie je, prirodzene, prekvapujúce, ak mnoho ľudí celému tomu bláznivému konaniu a zhonu uhne z cesty z obavy, že by sa otrávili, keby s tým prišli do styku. Nemajú ani tak celkom nepravdu; lebo nesčíselní stúpenci duchovedy neprejavujú svojím správaním, popravde, nič vábne, o to menej príťažlivé, ale všetko ich počínanie upozorňuje každého iného človeka oveľa skôr na to, aby bol čo najopatrnejší.

Je zvláštne, že celý odbor takzvanej duchovedy, ktorú zlovoľní alebo nevedomí často zamieňajú s vedou o duchoch, sa dnes ešte považuje za akýsi druh územia nikoho, na ktorom si každý smie bez prekážok, ba dokonca bezuzdne a beztrestne robiť to, čo sa mu páči.

Duchoveda sa za takú považuje. Lenže skúsenosti už veľmi často ukázali, že to tak nie je!

Nesčíselní pionieri v tomto odbore, ktorí boli dosť ľahkomyseľní a odvážili sa ísť len s predstieraným poznaním skúmavo niekoľko krokov napred, stali sa bezmocnými obeťami svojej nedbalosti. Smutné pritom je len to, že všetky tieto obete padli bez toho, že by sa tým ľudstvu mohlo dať čo i len to najmenšie!

Každý taký prípad by mal byť teraz vlastne dôkazom toho, že nastúpená cesta nie je správna, keďže prináša iba škodu a dokonca skazu, ale nijaké požehnanie. Napriek tomu sa s podivuhodnou neústupčivosťou pridržiavajú týchto nesprávnych ciest, prinášajúc stále nové obete; nad každým nájdeným práškom novo spoznanej samozrejmosti v mohutnom stvorení sa spustí veľký pokrik a napíšu sa nesčíselné rozpravy, ktoré musia mnohých vážne hľadajúcich ľudí odstrašiť, pretože sa v nich zreteľne prejavuje len neisté tápanie.

Celé doterajšie bádanie by sa mohlo v skutočnosti nazvať skôr nebezpečným hraním s dobrým úmyslom v pozadí.

Do oblasti duchovnej vedy, považovanej za územie nikoho, sa nikdy nebude môcť vkročiť beztrestne, pokým sa ľudia nenaučia vopred brať do úvahy duchovné zákony v ich plnom rozsahu. Každé vedomé alebo nevedomé postavenie sa proti nim, to znamená ich „nedodržanie“, čo sa rovná ich prestúpeniu, musí vo svojom nevyhnutnom zvratnom pôsobení zasiahnuť každého frivolného alebo ľahkomyseľného odvážlivca, ktorý na ne presne nedbá alebo dbať nedokáže.

Chcieť prenikať do mimozemského pozemskými prostriedkami a možnosťami nie je nič iné než postaviť do pralesa nevyvinuté dieťa, ešte neoboznámené s pozemskými nebezpečenstvami a nechať ho samé tam, kde len náležite na to vyzbrojený človek vo svojej plnej sile a so všetkou opatrnosťou môže mať vyhliadku prejsť cezeň bez škody.

Moderným duchovedcom sa pri ich terajšom spôsobe práce nevodí inak, aj keď to hodlajú brať akokoľvek vážne a všeličo sa odvažujú urobiť skutočne len kvôli poznaniu, aby tým ľuďom pomohli vpred cez hranicu, na ktorej klopajúc už dlho vyčkávajú.

Ako deti stoja pred ňou títo bádatelia ešte dnes bezmocní, šmátrajúci, nepoznajúci nebezpečenstvá, ktoré sa na nich rútia každým okamihom alebo sa cez nich môžu vyliať na iných ľudí, ak svojimi tápavými pokusmi vytvoria v prirodzenom ochrannom vale prietrž alebo otvoria dvere, ktoré by bolo lepšie pre mnohých nechať zatvorené.

Len ľahkomyseľnosťou sa to všetko môže nazvať, nie odvahou, pokým tí, ktorí chcú takto preniknúť dopredu, presne nevedia, či dokážu všetky eventuálne nebezpečenstvá bezvýhradne ihneď premôcť nielen za seba samých, ale aj za iných.

Najnezodpovednejšie konajú tí „bádatelia“, ktorí sa zaoberajú experimentmi. Na zločin hypnózy sa poukázalo už viackrát. Bádatelia, experimentujúci ešte aj iným spôsobom, sa vo väčšine prípadov dopúšťajú poľutovaniahodnej chyby, že z nevedomosti – lebo inak by to istotne nerobili –, privádzajú iných veľmi senzibilných alebo mediálnych ľudí buď do magnetického, alebo dokonca do hypnotického spánku, aby ich tak oboznámili s telesne neviditeľnými vplyvmi „záhrobného“ sveta v nádeji, že takto budú môcť všeličo počuť a pozorovať, čo by pri plnom dennom vedomí príslušnej pokusnej osoby nebolo možné.

Najmenej v deväťdesiatich piatich prípadoch zo sta tým takých ľudí vystavujú veľkému nebezpečenstvu, na ktoré ešte nedorástli; lebo každý spôsob umelého napomáhania prehĺbenia je spútavanie duše, ktorým sa jej nanucuje citlivosť, ktorá zasahuje ďalej, ako by to dovolil jej prirodzený vývoj.

Následok toho je, že taká obeť pokusov sa duševne zrazu ocitne v oblasti, v ktorej je vplyvom umelého napomáhania pozbavená svojej prirodzenej ochrany alebo pre túto oblasť nemá svoju prirodzenú ochranu, ktorá môže vzniknúť len vlastným zdravým vnútorným vývojom.

Takého poľutovaniahodného človeka si treba obrazne predstaviť tak, akoby obnažený stál priviazaný ku kolu ako nastavené vnadidlo v ďalekej nebezpečnej krajine, aby tam na seba prilákal ešte neznámy život a neznáme dianie, dokonca aby to nechal na seba pôsobiť, aby o tom mohol týmto spôsobom podať správu, alebo aby sa aj iným stali viditeľnými rozličné účinky pomocou prispenia určitých substancií jeho pozemského tela.

Taká pokusná osoba môže niekedy na základe spojenia, ktoré musí jej dopredu sa predierajúca duša udržiavať s pozemským telom, oznamovať akoby telefónom všetko, čo sa deje a sprostredkovať to divákovi.

Ak je však pritom táto umelo predsunutá hliadka nejako napadnutá, tak sa pre nedostatok prirodzenej ochrany nedokáže brániť a je tomu bez pomoci vydaná napospas, pretože za pomoci druhých bola len umelo vystrčená do oblasti, kam podľa svojho vlastného vývoja ešte nepatrí alebo vôbec nepatrí. Lenže takzvaný bádateľ, ktorý ju tam z vedychtivosti donútil preniknúť, jej môže pomôcť práve tak málo, keďže on sám je tam, odkiaľ nebezpečenstvo prichádza, cudzincom a neskúseným, a preto nemôže nič podniknúť na jej ochranu.

Tak sa z bádateľov stávajú zločinci bez toho, že by to chceli a bez toho, že by za to mohli byť pozemskou spravodlivosťou braní na zodpovednosť. To však nevylučuje, aby duchovné zákony zapôsobili plnou ostrosťou svojho zvratného pôsobenia a bádateľa pripútali na jeho obeť.

Nejedna pokusná osoba takto utrpí jemnohmotné útoky, ktoré sa hrubohmotne-telesne prejavia časom, často aj rýchlo alebo ihneď, takže nasleduje telesná choroba alebo smrť, čím sa však duševné poškodenie ešte neodstráni.

No pozorovatelia, nazývajúci sa bádateľmi, ktorí svoje obete nútia vchádzať do neznámych oblastí, stoja počas takých nebezpečných experimentov vo väčšine prípadov v dobrom pozemskom úkryte pod ochranou svojho tela a denného vedomia.

Málokedy sa stane, že súčasne aj oni zažijú nebezpečenstvá pokusných osôb, že teda ihneď prechádzajú aj na nich. Ale potom, pri svojej pozemskej smrti, pri prechode do jemnohmotného sveta, musia v dôsledku svojho pripútania k obetiam v každom prípade ísť tam, kam boli tieto obete eventuálne strhnuté, aby až spoločne s nimi mohli pomaly zase stúpať nahor.

Umelé vytlačenie duše do inej oblasti nemusí vždy už znamenať, že duša vystúpi z tela a vznesie sa do inej sféry. Vo väčšine prípadov pokojne zostáva v tele. Magnetickým alebo hypnotickým spánkom sa stane len neprirodzene citlivou, takže reaguje na oveľa jemnejšie prúdy a vplyvy, ako by to bolo možné v jej prirodzenom stave. Je samozrejmé, že v tomto neprirodzenom stave nemá naporúdzi plnú silu, ktorú by inak mala, keby vnútorným vývojom sama došla tak ďaleko, a preto by na tejto novej zjemnenej pôde stála pevne a bezpečne proti všetkým vplyvom s rovnakou silou. Pre tento nedostatok plnej zdravej sily vzniká následkom neprirodzenosti nerovnosť, ktorá sa musí prejaviť poruchami. V dôsledku toho musí dôjsť k nezvratnému skaleniu vo všetkom, čo cíti, čím vznikajú znetvoreniny skutočnosti.

Podnety na mylné správy, na nesčíselné omyly dávajú vždy opäť len sami bádatelia svojím škodlivým napomáhaním. Preto sa tiež stáva, že v mnohých „prebádaných“ veciach z okultnej oblasti, ktoré sú už naporúdzi, všeličo nesúhlasí s prísnou logikou. Sú v tom zahrnuté nesčíselné omyly, ktoré samy osebe nemohli byť doteraz ešte spoznané.

Na týchto očividne nesprávnych cestách sa teda nedosiahne absolútne nič také, čo by aspoň do určitej miery mohlo ľuďom priniesť úžitok alebo požehnanie.

Osožiť môže ľuďom v skutočnosti len to, čo im pomáha nahor alebo im tam aspoň ukazuje cestu. Ale to všetko je pri týchto experimentoch už vopred a navždy úplne vylúčené! Umelým napomáhaním však bádateľ predsa len niekedy nakoniec dokáže vytlačiť niektorého senzibilného alebo mediálneho človeka z pozemsky-hrubohmotného tela do najbližšieho jemnohmotného sveta, no nevytlačí ho ani o vlas vyššie než tam, kam tento človek svojou vnútornou podstatou tak či tak náležite patrí. Ba naopak, umelým prispením ho nedokáže priviesť ani tam, ale dostane ho vždy len do okolia, ktoré je všetkému pozemskému najbližšie.

Toto najbližšie pozemské okolie však môže prechovávať len všetko to záhrobné, čo je ešte tesne zviazané so zemou, čo pre svoju menejcennosť, vášnivosť a neresť zostane pripútané k zemi.

Prirodzene, aj niečo pokročilejšie sa tu a tam prechodne zdrží v tomto okolí. To sa však nedá vždy očakávať. Vysoké sa tam nemôže nachádzať čisto z dôvodov platnosti prírodných zákonov. Skôr by sa svet vyvrátil zo svojich základov, alebo... by potom v človeku musel byť postament na zakotvenie Svetla!

Že sa však niečo také nájde u pokusnej osoby alebo u takto tápajúceho bádateľa, to sa dá sotva predpokladať. Pretrváva teda nebezpečenstvo a bezúčelnosť všetkých experimentov.

Taktiež je isté, že niečo skutočne vyššie nemôže bez prítomnosti viac vyvinutého človeka, pôsobiaceho očistne na všetko hrubšie, prísť do blízkosti média a o to menej môže prostredníctvom neho hovoriť. Materializácie z vyšších kruhov tak či tak vôbec neprichádzajú do úvahy, najmenej sa však dajú očakávať pri obľúbených žartovných hrách s klopaním, pohybovaním predmetmi atď. Priepasť je príliš veľká na to, aby sa dala len tak bez všetkého preklenúť.

Všetky tieto veci môžu, bez ohľadu na médium, vykonávať len takí záhrobní obyvatelia, ktorí sú ešte veľmi úzko spojení s matériou. Keby to bolo možné inak, teda že by sa vysoké mohlo tak ľahko spojiť s ľudstvom, potom by sa Kristus vôbec nebol musel stať človekom, ale svoju misiu mohol splniť aj bez tejto obete. No ľudia dneška istotne nie sú duševne vyššie vyvinutí ako za pozemského času Ježiša, takže sa nedá predpokladať, že by sa spojenie so Svetlom dalo nadviazať ľahšie ako vtedy.

Duchovedci teraz síce hovoria, že v prvom rade sledujú cieľ zistiť jestvovanie záhrobného života, najmä pokračovanie života po pozemskej smrti, a že pri terajšej všeobecne panujúcej skepse treba na to veľmi silnú a hrubú streľbu, teda pozemsky rukolapné dôkazy, aby sa do obranného postavenia protivníkov prerazil prielom.

Toto zdôvodnenie jednako neospravedlňuje to, že sa takým ľahkovážnym spôsobom znovu a znovu hazarduje s ľudskými dušami! Okrem toho vôbec nie je naliehavo potrebné chcieť bezpodmienečne presviedčať zlomyseľných protivníkov! Je predsa známe, a vychádza to najavo už aj z Kristových výrokov, že tí by neboli ochotní uveriť, ani keby prišiel anjel priamo z neba, aby im zvestoval Pravdu. Po jeho odchode by ihneď tvrdili, že to bola davová halucinácia, nie však anjel, alebo by použili inú výhovorku. Aj keby sa zjavilo niečo, čo by sa stalo pozemským, alebo by sa objavil niekto, kto by zostal na zemi, teda keby zase nezmizol, alebo sa nestal neviditeľným, tak by sa našli iné plané výhovorky práve preto, že by to bolo pre tých, ktorí nechcú veriť v záhrobný život, zase príliš pozemské. Nezľakli by sa vyhlásiť taký dôkaz za podvod a človeka za fantastu, fanatika alebo aj za podvodníka. Či už by to bolo príliš pozemské, alebo nepozemské, prípadne aj oboje dohromady, vždy by niečo namietali a pochybovali by. A keby si už vôbec nevedeli inak rady, potom by hádzali blatom, prešli by aj k silnejším útokom a neštítili by sa ani násilností.

Aby sa títo ľudia takto presviedčali, na to nie je potrebné prinášať obete! No ešte menej je to potrebné pre mnohých takzvaných stúpencov. Tí sa vo zvláštnej povýšenosti mylne nazdávajú, že za svoju vieru v život na onom svete, vo väčšine prípadov pomerne nejasnú a fantastickú, si môžu klásť určité požiadavky, že musia zo svojej strany niečo „vidieť“ alebo „zažiť“. Očakávajú od svojich vodcov znamenia z druhej strany ako odmenu za svoju dobrotu. Priam smiešne pritom pôsobia často samozrejmé očakávania, ktorými sa honosia, a podobne aj ich vševediaci, zhovievavo odpúšťajúci úsmev ako znamenie ich vlastnej nevedomosti. Je to jed chcieť týmto masám robiť ešte aj predstavenia; lebo keďže sa mylne domnievajú, že toho tak veľa vedia, nepovažujú experimenty za nič iné než za zaslúžené zábavné hodiny, na ktorých majú obyvatelia záhrobia predstavovať varietných umelcov.

Odhliadnime však teraz od veľkých experimentov a povšimnime si malé, ako napríklad posúvanie stolom. Tieto vonkoncom nie sú také neškodné, ako sa myslí, ale práve naopak pre možnosť ich mimoriadne ľahkého rozšírenia predstavujú veľmi vážne nebezpečenstvo!

Každý by mal byť pred tým varovaný! Zasvätení sa musia s hrôzou odvrátiť, keď vidia, ako ľahkovážne sa zaobchádza s týmito vecami. Ako sa mnohí stúpenci snažia ukázať svoje „poznanie“ vo všelijakých kruhoch tým, že nabádajú na pokusy s posúvaním stola, alebo zavádzajú do rodín buď s úsmevom, alebo s tajomným šepkaním takmer detinské cvičenia s písmenami a so sklom, alebo s inou pomôckou, keď sa voľne položená ruka kĺže alebo posúva po rozličných písmenách, tvoriac tak slová. S nevídanou rýchlosťou sa toto všetko vyvinulo až do spoločenských hier, kde je to sprevádzané smiechom, posmechom a niekedy aj príjemnými zimomriavkami.

Denne potom v rodinách vysedávajú spolu alebo aj osamote staršie a mladšie dámy okolo stolčeka nad písmenami, narysovanými na lepenke, ktoré, ak je to možné, musia byť nakreslené ešte celkom určitým spôsobom, aby nechýbal hókus-pókus, podnecujúci fantáziu, ktorý je pritom aj tak úplne zbytočný; lebo by to išlo aj bez neho, ak má na to príslušná osoba aspoň trochu predpoklady. A takých je nesčíselné množstvo!

Moderní duchovedci a vedúci okultných združení sa z toho tešia, keďže sa pritom tvoria skutočné slová a vety, na ktoré ten, kto pokus predvádza, nemyslí ani vedome, ani nevedome. To ho musí presvedčiť a počet stúpencov „okultizmu“ rastie.

Spisy okultných smerov na to poukazujú, rečníci to odporúčajú, vyrábajú a predávajú sa pomôcky, ktoré všetok tento nešvár uľahčujú, a tak skoro celý okultný svet vystupuje ako dobre pracujúci prisluhovač temna v úprimnom presvedčení, že je kňazom Svetla!

Tieto deje už samy dokazujú úplnú nevedomosť, ktorá spočíva v okultných snaženiach tohto druhu! Ukazujú, že nikto zo všetkých týchto ľudí nie je skutočne vidiaci! Nesmie sa to považovať za protidôkaz, ak sa z týchto začiatkov tu a tam niekedy vyvinie nejaké dobré médium alebo skôr, čo je správnejšie, ak bolo do toho dobré médium na začiatku prechodne zatiahnuté.

Títo niekoľkí ľudia, ktorí sú na to už vopred určení, majú vo svojom vlastnom prirodzenom vývoji celkom inú a každý stupeň starostlivo strážiacu ochranu, akú iní nemajú. Táto ochrana však účinkuje tiež len pri vlastnom prirodzenom vývoji, bez akéhokoľvek umelého napomáhania! Pretože práve iba vo všetkom prirodzenom spočíva ochrana ako niečo samozrejmé.

Len čo k tomu prispeje iba najnepatrnejšie napomáhanie, či už cvičeniami samej osoby, alebo z inej strany magnetickým spánkom či hypnózou, tak sa to stáva neprirodzeným, a preto to už nepatrí do prírodných zákonov, ktoré jediné sú schopné poskytnúť ochranu. Ak k tomu ešte pristúpi nevedomosť, ktorá je toho času poruke všade, tak je to osudné. Samo chcenie nikdy nenahradí schopnosť, keď dôjde k činu. Nikto však nemá prekračovať svoje schopnosti.

Samozrejme, nie je vylúčené, že medzi státisícami, ktoré sa zaoberajú týmito nebezpečnými hrami, tu a tam niektorý človek z toho vyviazne skutočne beztrestne, lebo má dobrú ochranu. Mnohí sú zase poškodení len do takej miery, že pozemsky to ešte nie je zjavné, takže až po prechode do záhrobia musia zrazu spoznať, aké hlúposti vlastne robili. Ale je aj veľa takých, ktorí si už aj z toho odnášajú pozemsky viditeľné škody, aj keď počas celého svojho pozemského života nedôjdu k spoznaniu skutočnej príčiny.

Z tohto dôvodu sa musí raz vysvetliť jemnohmotný a duchovný dej počas týchto hier. Je práve taký jednoduchý ako všetko vo stvorení a vôbec nie taký komplikovaný, ale predsa zase len zložitejší, než si mnohí myslia.

Dnes to na zemi vyzerá tak, že v dôsledku chcenia ľudstva temno získalo nadvládu nad všetkým materiálnym. Vo všetkom materiálnom stojí teda tak bezpečne ako na vlastnej dobre mu známej pôde, a preto môže v materiálnom aj plne pôsobiť. Je v ňom teda vo svojom živle, bojuje na známom mu poli. Preto má toho času vo všetkom materiálnom, teda v hrubohmotnom, prevahu nad Svetlom.

Následok toho je taký, že vo všetkom materiálnom je sila temna väčšia ako sila Svetla. Nuž pri takých hrách, ako je posúvanie stolom atď., neprichádza Svetlo, teda niečo vysoké, vôbec do úvahy. Môžeme hovoriť nanajvýš o zlom, teda temnom, a lepšom, teda svetlejšom.

Ak človek používa stolík alebo pohár, alebo vôbec nejaký hrubohmotný predmet, tak sa tým dostáva na bojovú pôdu, ktorá je temnu dôverne známa. Na pôdu, ktorú všetko temné nazýva svojím vlastníctvom. Tým sa mu vopred poskytuje sila, proti ktorej si človek nemôže zaobstarať primeranú ochranu.

Všimnime si raz špiritistickú seansu, alebo čo i len spoločenskú hru so stolom, a sledujme pritom duchovné, či skôr jemnohmotné deje.

Ak nejaký človek alebo viacerí ľudia pristúpia k stolu s úmyslom, aby jeho prostredníctvom nadviazali spojenie s obyvateľmi záhrobia, či už takým spôsobom, aby sa im ozvali klopaním alebo, čo je bežnejšie, by mali pohybovať stolom tak, aby sa z týchto znamení mohli tvoriť slová, tak sa pri spojení s matériou v prvom rade pritiahne temno, ktoré preberá prejavy. S veľkou šikovnosťou používajú obyvatelia záhrobia často vznešene znejúce slová, snažia sa dokonca želaným spôsobom zodpovedať ľuďom pre nich ľahko čitateľné myšlienky, ale vo vážnych otázkach ich potom vždy zavádzajú a snažia sa ich, ak sa to deje často, postupne dostať pod svoj čoraz silnejšie sa prejavujúci vplyv, a tak ich pomaly, ale isto strhávať dolu. Pritom týchto poblúdencov veľmi obratne ponechávajú vo viere, že stúpajú nahor.

Ak sa však azda hneď na začiatku alebo pri nejakej inej príležitosti dostane pomocou stola k slovu zosnulý príbuzný či priateľ, čo sa stáva veľmi často, dá sa potom klam uskutočniť ešte ľahšie. Ľudia spoznajú, že to skutočne musí byť určitý priateľ, ktorý sa prejavuje, a potom veria, že je to stále on, keď prostredníctvom stola prichádzajú nejaké vyjadrenia a keď je ako pôvodca udávané meno známeho.

Ale tak to nie je! Nielenže stále číhajúce temno obratne použije meno, aby zvodom dalo čo najvierohodnejší ráz a získalo si dôveru pýtajúcich sa, ale ide to dokonca tak ďaleko, že temný zasiahne doprostred vety, ktorú začal skutočný priateľ a túto úmyselne dokončí nesprávne. Potom nastane sotva známa skutočnosť, že na jednej hladko a súvisle vyjadrenej vete mali podiel dvaja. Najprv skutočný a možno celkom jasný, teda čistejší priateľ, a potom temný, zloprajný, bez toho, že by pýtajúci sa niečo z toho spozoroval.

Následky toho sa dajú ľahko domyslieť. Dôverčivý je sklamaný a otrasený vo svojej viere. Protivník využije túto okolnosť na zosilnenie svojho posmechu a svojej pochybnosti, niekedy aj na prudké útoky proti celej veci. V skutočnosti však nemá pravdu ani jeden, čo sa dá vyvodiť len z nevedomosti, ktorá ešte panuje v celom tomto odbore.

Dej sa však odohráva v úplnej prirodzenosti: Ak k stolu pristúpi jasnejší, skutočný priateľ, aby vyhovel prianiu pýtajúceho sa a prejavil sa, a tlačí sa k nemu temný, musí tento jasnejší od stola odstúpiť, keďže temnejší môže prostredníctvom matérie stola vyvinúť väčšiu silu, pretože všetko materiálne je toho času vlastnou oblasťou temna.

Chybu robí človek, ktorý si vyberá materiálne, a tak už vopred vytvára nerovnú pôdu. Hutné, ťažké, teda temné, je už svojou hutnosťou hrubohmotnej matérii bližšie ako svetlé, čisté, ľahšie a má následkom užšieho spojenia možnosť lepšie rozvinúť svoje sily.

Na druhej strane má však aj svetlejšie, ktoré je ešte schopné prejavovať sa prostredníctvom materiálneho, do istej miery ešte vždy príbuznú hutnosť, inak by spojenie s matériou na nejaké prejavenie sa nebolo vôbec možné. To predpokladá priblíženie sa k matérii, čo zase vytvára možnosť pošpinenia, len čo sa prostredníctvom matérie vytvorilo spojenie s temnom. Ak chce svetlejšie pred týmto nebezpečenstvom uniknúť, neostáva mu nič iné než sa rýchlo vzdialiť od matérie, teda od stola alebo iného pomocného prostriedku, len čo po ňom siahne temný, aby vyplo sprostredkujúci článok, ktorý by vytváral most ponad prirodzenú, oddeľujúcu, a tým aj ochrannú priepasť.

V takýchto prípadoch sa potom z onoho sveta nedá zabrániť tomu, aby človek, ktorý experimentuje so stolom, nebol vydaný napospas nízkym vplyvom. Veď svojím konaním nič iné ani nechcel; lebo neznalosť zákonov ho nemôže ochrániť ani v tomto prípade.

Pre mnohých sa týmito dejmi vysvetlí všeličo doteraz nevysvetliteľné, početné záhadné rozpory nájdu svoje riešenie, a možno teraz aj mnohí ľudia upustia od takých nebezpečných hier!

Rovnako podrobne by sa teraz mohli opísať aj nebezpečenstvá všetkých ostatných experimentov, ktoré sú oveľa väčšie a silnejšie. Predbežne však postačí urobiť to v týchto najbežnejších a najrozšírenejších veciach.

No treba spomenúť ešte ďalšie nebezpečenstvo. Takýmto kladením otázok a dožadovaním sa odpovedí a rád stávajú sa ľudia veľmi nesamostatnými a závislými. Docieli sa opak toho, čo je účelom pozemského života.

Táto cesta je nesprávna v každom smere! Prináša len škodu, nie úžitok. Je to plazenie sa po zemi, kde hrozí nebezpečenstvo ustavičného stretávania sa s odpornou háveďou, premárnenia svojich síl a nakoniec zostáva človek ležať vyčerpaný na ceste... pre nič!

Týmto „bádateľským úsilím“ sa však pácha veľká škoda aj záhrobným obyvateľom!

Mnohým temným sa takto ponúka príležitosť, ba dokonca sú tým priamo uvádzaní do pokušenia vykonať zlo a nadviazať si novú vinu, ktorú by inak nemohli na seba uvaliť tak ľahko. Iní sú zase brzdení vo svojom úsilí dostať sa nahor neprestajným pútaním prianí a myšlienok. Pri jasnom pozorovaní tohto bádateľského počínania sa to často zdá také detinsky svojhlavé, také presiaknuté najbezohľadnejším egoizmom, pritom však aj také neobratné, že vrtiac hlavou, musíme sa pýtať sami seba, ako je vôbec možné, že niekto chce verejnosti otvoriť oblasť, do ktorej on sám v skutočnosti ešte ani nevkročil.

Nesprávne je aj to, že celé to hľadanie sa koná pred širokou verejnosťou. Tým sa uvoľňuje cesta fantastom a šarlatánom a ľudstvu to sťažuje získavanie dôvery.

Dosiaľ sa tak nedialo v ničom. A každé bádanie, ktorého plný úspech sa dnes uznáva, utrpelo v čase hľadania veľa neúspechov. Tie sa však nedávali takto spoluprežívať verejnosti! Verejnosť sa tým unaví a časom stratí všetok záujem. Následok toho je taký, že hlavná sila prevratného a rozhodujúceho nadšenia sa stráca ešte skôr, než sa konečne nájde pravda. Ľudstvo sa už nedokáže vzchopiť, aby prejavilo jasavú radosť, ktorá všetko strhuje svojím presvedčením.

Neúspechy pri spoznaní nesprávnych ciest sa stávajú ostrými zbraňami v rukách mnohých nepriateľov, ktorí môžu časom u státisícov ľudí vzbudiť takú nedôveru, že títo najúbohejší nebudú pri zjavení Pravdy už ani chcieť vážne ju skúmať zo samého strachu pred novým sklamaním! Zapchajú si uši, ktoré by inak otvorili, a premeškajú tak poslednú lehotu, ktorá by im ešte mohla dať príležitosť stúpať k Svetlu. Takto potom temno dosiahne nové víťazstvo! Poďakovať za to môže tým bádateľom, ktorí mu podali ruky a ktorí sa radi a hrdo povyšujú na vodcov modernej duchovedy!