30. Človek a jeho slobodná vôľa

Aby o tom mohol byť podaný ucelený obraz, musí sa vziať do úvahy veľa vecí, ležiacich mimo toho, ktoré viac-menej uplatňujú svoj vplyv na hlavnú vec!

Slobodná vôľa! Je to niečo, pred čím dokonca významní ľudia ostanú stáť v zamyslení, pretože pri zodpovednosti musí podľa zákonov spravodlivosti bezpodmienečne jestvovať aj slobodná možnosť rozhodnutia.

Kamkoľvek sa len obrátime, zo všetkých strán počuť volanie: Ako môže mať človek slobodnú vôľu, keď v skutočnosti jestvuje predvídavosť, vedenie, predurčenie, vplyvy hviezd a karma? Človek je postrkovaný, obrusovaný, formovaný, či chce, alebo nechce!

S horlivosťou vrhajú sa vážne hľadajúci na všetko, čo sa zaoberá slobodnou vôľou v celkom správnom poznaní, že práve na to je potrebné dať vysvetlenie. Pokým toto chýba, nedokáže človek zaujať ani správne stanovisko, aby sa vo veľkom stvorení uplatnil ako taký, aký skutočne je. No ak k stvoreniu nezaujíma správne stanovisko, musí v ňom zostať cudzincom, bude blúdiť, musí sa dať postrkovať, obrusovať a formovať, pretože mu chýba cieľavedomosť. Tak potom z jedného vyplýva druhé a v prirodzenej dôslednosti sa človek nakoniec stal tým, čím je dnes, ale čím vlastne nemá byť!

Jeho veľkým nedostatkom je to, že nevie, v čom vlastne väzí jeho slobodná vôľa a ako sa prejavuje. Táto okolnosť tiež ukazuje, že úplne stratil cestu k svojej slobodnej vôli, že ju už nevie nájsť.

Prístup na cestičku k porozumeniu sa už nedá rozoznať pre naviaty piesok. Stopy sú zaviate. Človek nerozhodne pobieha v kruhu, pričom sa unaví, až kým čerstvý vietor opäť konečne neuvoľní cesty. Že pritom všetok naviaty piesok najprv rozvíri a rozmetá búrlivá víchrica a že ešte pred odviatím môže oslepiť nejedny oči, ktoré dychtivo ďalej hľadajú prístup k ceste, je prirodzené, samozrejmé. Z tohto dôvodu musí každý postupovať čo najopatrnejšie, aby ochránil svoj zrak, kým nebude odviate aj posledné zrniečko tohto naviateho piesku. Inak sa môže stať, že cestu síce uvidí, ale s mierne skaleným zrakom predsa jednou nohou stúpi vedľa, potkne sa a spadne, takže hoci mal cestu už pred sebou, ešte zapadne. —

Neporozumenie, ktoré ľudia stále znova tvrdošijne prejavujú, čo sa týka skutočného jestvovania slobodnej vôle, korení hlavne v nepochopení toho, čo je vlastne slobodná vôľa.

Vysvetlenie síce spočíva už v samom názve, ale, ako všade, tak ani tu sa nevidí to skutočne jednoduché práve pre túto jednoduchosť, lež hľadá sa na nesprávnom mieste, a preto si ľudia nevedia slobodnú vôľu ani len predstaviť.

Pod pojmom vôľa rozumie dnes väčšina ľudí onú násilnú konštrukciu pozemského mozgu, keď rozum, viazaný na priestor a čas, udá a pevne stanoví nejaký smer pre myslenie a cítenie.

To však nie je slobodná vôľa, ale pozemským rozumom viazaná vôľa!

Táto zámena, ktorej sa dopúšťajú mnohí ľudia, je príčinou veľkého omylu a stavia múr, ktorý znemožňuje poznávanie a pochopenie. Človek sa potom čuduje, keď pritom nachádza medzery, naráža na rozpory a nedokáže do toho vniesť nijakú logiku.

Slobodná vôľa, ktorá jediná zasahuje do vlastného života tak prenikavo, že má vplyv ďaleko do záhrobného sveta, ktorá duši vtláča svoju pečať a je schopná ju formovať, tá je celkom iného druhu. Je oveľa obsiahlejšia než pozemská. Preto ani nie je v spojení s pozemským hrubohmotným telom, teda ani s mozgom. Spočíva iba v samom duchu, v duši človeka.

Keby človek svojmu rozumu zakaždým neposkytoval neobmedzenú nadvládu, tak by ďalej vidiaca slobodná vôľa jeho duchovného, vlastného „ja“ mohla rozumovému mozgu určovať smer z jemného citu. Za takých okolností by sa potom viazaná vôľa, ktorá je bezpodmienečne potrebná na vykonávanie všetkých pozemských, na priestor a čas viazaných zámerov, musela veľmi často pustiť inou cestou, ako to býva dnes. Že tým aj osud dostane iný smer, je ľahko vysvetliteľné, pretože karma bude zmenou nastúpených ciest tiež vytvárať iné vlákna a prinášať iné zvratné pôsobenie.

Toto vysvetlenie nemôže, samozrejme, ešte postačiť na správne pochopenie slobodnej vôle. Ak o tom máme mať ucelený obraz, tak musíme vedieť, ako sa slobodná vôľa doteraz prejavovala. Aj akým spôsobom dochádzalo často k takému mnohostrannému zamotávaniu už jestvujúcej karmy, ktorá je schopná zakryť svojím pôsobením slobodnú vôľu natoľko, že jej jestvovanie sa len sotva dá rozoznať alebo sa už vôbec nedá rozoznať.

Takéto vysvetlenie je však možné podať opäť len vtedy, keď sa pozrieme naspäť na celý vývoj duchovného človeka, vychádzajúc od okamihu, keď sa duchovné zrnko človeka po prvýkrát vnorí do jemnohmotného obalu na najvzdialenejšom okraji hmotnosti. —

Potom vidíme, že človek ani zďaleka nie je tým, čím si namýšľa byť. Už nemá vo svojom vrecku bezvýhradné právo na blaženosť a na večný osobný život po smrti. Výrok: „Všetci sme Božími deťmi“, je v tom zmysle, ako ho chápu, alebo vykladajú ľudia, nesprávny! Každý človek nie je Božím dieťaťom, ale stane sa ním len vtedy, keď sa naň vyvinul.

Človek sa ako duchovný zárodok ponára do stvorenia. Tento zárodok v sebe prechováva všetko, aby sa mohol vyvinúť na osobne vedomé Božie dieťa. Pritom sa však predpokladá, že v sebe prebudí a pestuje vlastnosti, ktoré tomu zodpovedajú, že ich nenechá zakrpatieť.

Veľký a mocný je tento dej, a predsa na každom stupni diania celkom prirodzený. Pritom nič nie je mimo logického priebehu vývoja; veď logika je vo všetkom božskom pôsobení, keďže ono je dokonalé a ničomu, čo je dokonalé, nesmie chýbať logika. Každý tento duchovný zárodok má v sebe rovnaké schopnosti, keďže zárodky pochádzajú z jedného ducha, a každá táto jednotlivá schopnosť v sebe skrýva prísľub, ktorý sa bezpodmienečne splní, len čo sa schopnosť použije na vývoj. Ale tiež iba vtedy! Taká je vyhliadka každého zárodku pri sejbe. A predsa...!

Vyšiel rozsievač, aby rozsieval: Tam, kde sa božské, večné vznáša nad stvorením a kde to najjemnohmotnejšie zo stvorenia dosahuje bytostné, tam je pole na výsev ľudských duchovných zárodkov. Iskierky vyletujú z bytostného cez hranice a ponárajú sa do panenskej pôdy najjemnohmotnejšej časti stvorenia, ako pri elektrických výbojoch búrky. Vyzerá to, akoby tvorivá ruka Ducha Svätého rozsievala zrnká do hmotnosti.

Zatiaľ čo sa osivo vyvíja a pomaly dozrieva na žatvu, mnohé zrnká sa stratili. Nevzišli, to znamená, nevyvinuli svoje vyššie schopnosti, ale zhnili, alebo vyschli a musia sa stratiť v hmotnom. Ale tie, ktoré vzišli a zdvíhajú sa nad pole, budú pri žatve prísne sortírované a hluché klasy budú oddelené od plných klasov. Po žatve sa potom ešte raz starostlivo oddelia plevy od pšenice.

Taký je obraz vývoja v hrubých črtách. Aby sme teraz spoznali slobodnú vôľu, musíme podrobnejšie sledovať vlastný priebeh vývoja človeka:

Ako najvyššie, ako najčistejšie je vo svojom lesku to večné, božské, východisko všetkého, začiatok a koniec, obklopené svetlým bytostným.

Keď teda iskry preskočia z bytostného do pôdy jemnohmotných výbežkov hmotného stvorenia, ihneď sa okolo týchto iskier utvorí plynný obal z rovnakého druhu látky tejto najjemnejšej hmotnej oblasti. Tým duchovný zárodok človeka vstúpil do stvorenia, ktoré, ako všetko hmotné, je podrobené zmene a zániku. Zárodok je zatiaľ bez karmy a očakáva udalosti, ktoré majú prísť.

Až do týchto najvzdialenejších výbežkov zasahujú záchvevy silného prežívania, ktoré sa nepretržite odohrávajú uprostred stvorenia vo všetkom vznikajúcom a zanikajúcom.

I keď sú to len najjemnejšie náznaky, ktoré touto plynnou jemnohmotnosťou prenikajú ako dych, predsa postačia na to, aby prebudili a upozornili citlivý intelekt v duchovnom zárodku. Jemu sa zažiada „zamaškrtiť si“ z toho či onoho záchvevu, ísť za ním, alebo, ak sa to má vyjadriť ináč, dať sa ním priťahovať, čiže vábiť. V tom spočíva prvé rozhodnutie mnohostranne nadaného duchovného zárodku, ktorý je teraz podľa svojej voľby priťahovaný sem alebo tam. Pritom sa nadväzujú už aj prvé najjemnejšie vlákna tkaniva, ktoré sa má pre neho neskôr stať kobercom jeho života.

Teraz však môže rýchlo sa vyvíjajúci zárodok využívať každý okamih na to, aby sa oddal rozmanitým záchvevom, neprestajne a mnohorako križujúcim jeho cestu. Len čo si to zaumieni, čiže praje, zmení tým svoj smer a pôjde za novozvoleným druhom, alebo, inak vyjadrené, dá sa ním ťahať.

Svojím prianím dokáže ako kormidlom meniť kurz v prúdoch, len čo sa mu niektorý už nepáči. Tak môže „ochutnávať“ tu i tam.

Pri tomto ochutnávaní čoraz viac dozrieva, pomaly nadobúda schopnosť rozlišovania a napokon i posudzovania, až konečne stále vedomejšie a istejšie sleduje jeden určitý smer. Voľba záchvevov, ktoré chcel sledovať, nezostáva pritom bez hlbokého účinku na neho samého. Je len celkom prirodzeným následkom, že tieto záchvevy, v ktorých pomocou svojho slobodného chcenia takpovediac pláva, ovplyvňujú vo zvratnom pôsobení duchovný zárodok podľa svojho druhu.

Sám duchovný zárodok má však v sebe len ušľachtilé a čisté schopnosti! To je tá hrivna, s ktorou má vo stvorení „hospodáriť“. Ak sa oddá ušľachtilým záchvevom, tak tieto záchvevy budú vplyvom zvratného pôsobenia prebúdzať schopnosti driemajúce v zárodku, burcovať ich, posilňovať a pestovať, takže časom prinesú bohaté úroky a šíria vo stvorení veľké požehnanie. Takto rastúci duchovný človek sa stane dobrým hospodárom.

Ak sa však rozhodne pre zväčša neušľachtilé záchvevy, tak tie ho môžu časom ovplyvniť tak silno, že ich druh sa na neho prilepí a zahalí vlastné čisté schopnosti duchovného zárodku, prerastie ich a nepripustí, aby sa skutočne prebudili a rozkvitli. Tieto schopnosti sa nakoniec budú musieť považovať za „zakopané“, v dôsledku čoho sa taký človek stane zlým hospodárom so zverenou mu hrivnou.

Duchovný zárodok nemôže byť teda sám od seba nečistý, keďže prichádza z čistého a má v sebe len čistotu. Ale po svojom ponorení sa do hmotnosti môže svoj potom rovnako hmotný obal pošpiniť „ochutnávaním“ nečistých záchvevov podľa vlastného chcenia, teda pokušením, môže si tým dokonca toto nečisté bujným zarastením ušľachtilého duševne navonok privlastniť, čím teda nadobudne nečisté vlastnosti, na rozdiel od prinesených, zdedených schopností ducha. Duša je len najjemnohmotnejší plynný obal ducha a jestvuje len v hmotnom stvorení. Po eventuálnom návrate do vyššie ležiaceho čisto duchovne-bytostného sa duša zoblečie a zostane už len duch, ktorý by inak vôbec nemohol vojsť cez hranice hmotného stvorenia do duchovného. Jeho opätovný vstup, jeho návrat sa potom deje, pravdaže, v živej vedomej forme, ktorú vychádzajúca iskra na začiatku ešte nemala.

Každá vina a všetka karma sú len hmotné! Sú len vo vnútri hmotného stvorenia, nikde inde! Nemôžu ani prejsť na ducha, ale môžu sa na neho iba zavesiť. Preto je možné očistiť sa od každej viny.

Toto poznanie nič nevyvracia, ale iba potvrdzuje všetko to, čo obrazne hovorí náboženstvo a cirkev. Predovšetkým čoraz viac a viac spoznávame veľkú Pravdu, ktorú Kristus priniesol ľudstvu.

Je tiež samozrejmé, že duchovný zárodok, ktorý sa v hmotnom zaťažil nečistotou, sa s touto záťažou nemôže vrátiť do duchovného, ale musí v hmotnom zostať tak dlho, kým sa tohto bremena nezbaví, kým sa od neho neoslobodí. Pritom musí, prirodzene, vždy zotrvávať v tej oblasti, v ktorej ho núti zostávať hmotnosť jeho záťaže, pričom je rozhodujúce väčšie alebo menšie množstvo nečistoty. Ak sa mu nepodarí zbaviť bremena a odvrhnúť ho do dňa súdu, tak sa napriek stále pretrvávajúcej čistote duchovného zárodku, ktorý pre prebujnenú nečistotu nemohol, pravdaže, patrične rozviť svoje vlastné schopnosti, nebude môcť vzniesť do výšky. Nečistota ho svojou tiažou zadržiava a spolu ho strháva do rozkladu všetkého hmotného.

Čím vedomejším sa duchovný zárodok stáva vo svojom vývine, tým viac nadobúda jeho vonkajší obal podobu vnútornej svojbytnosti. Podľa toho, či sa usiluje o ušľachtilé, alebo neušľachtilé, stáva sa pekným alebo nepekným.

Každá odchýlka, ktorej sa dopustí, vytvorí uzol na vláknach, ktoré ťahá za sebou a ktoré pri častom blúdení sem a tam môžu z nespočítateľných očiek vytvoriť sieť, do ktorej sa zárodok zamotá, takže v nej buď zahynie, pretože ho pevne drží, alebo sa musí vytrhnúť násilím. Záchvevy, ktorým sa na svojich cestách oddával ochutnávaním či užívaním, s ním zostávajú spojené a ťahajú sa za ním ako vlákna, ale následkom toho za ním trvalo posielajú aj svoje druhy záchvevov. Ak teraz dlhší čas zachová rovnaký smer, tak môžu vzdialenejšie i bližšie ležiace vlákna pôsobiť nezmenšenou silou. No ak zmení svoj kurz, budú vzdialenejšie záchvevy v dôsledku kríženia vplývať čoraz slabšie, keďže musia najprv prejsť uzlom, ktorý im prekáža, pretože zauzlenie vytvára už spojenie a splynutie s novým iným smerom. Tento nasledujúci nový smer pôsobí potom svojím iným druhom na ten doterajší naďalej rozkladne a rušivo, ak nepatrí k podobnému druhu ako ten prvý. Tak to pokračuje ďalej a ďalej. Vlákna sa rastom duchovného zárodku stávajú hustejšími a mocnejšími, vytvárajú karmu, ktorej účinky môžu nakoniec získať takú veľkú moc, že duchu pridružia taký alebo onaký „sklon“, ktorý je nakoniec schopný obmedzovať jeho slobodné rozhodnutia a dá im už vopred odhadnuteľný smer. Tým sa slobodná vôľa potom zatemní a nemôže sa už sama osebe uplatňovať.

Na začiatku je teda naporúdzi slobodná vôľa, len sa takto nejedna vôľa neskôr zaťaží do takej miery, že je už spomínaným spôsobom silne ovplyvnená, teda už nemôže byť slobodnou vôľou.

Zárodok ducha, ktorý sa týmto spôsobom stále viac rozvíja, sa pritom musí postupne približovať k zemi, keďže od nej vychádzajú najsilnejšie záchvevy a vždy vedomejšie k nim smeruje, alebo, lepšie povedané, dá sa nimi „priťahovať“, aby mohol podľa svojho sklonu vychutnávať zvolené druhy stále silnejšie. Chce prejsť od maškrtenia ku skutočnému „ochutnávaniu“ a k „užívaniu“.

Záchvevy zo zeme sú preto také silné, lebo tu k nim pristupuje niečo nové, veľmi zosilňujúce: hrubohmotne-telesná sexuálna sila!

Tá má úlohu a schopnosť „prežiariť“ celé duchovné cítenie. Až tým duch získava ozajstné spojenie s hmotným stvorením, a preto v ňom ozaj až potom môže byť činný v plnej sile. Potom obsiahne všetko, čo je potrebné na to, aby sa v hmotnosti plne uplatnil, aby v nej stál v každom ohľade pevne, aby všetko zvládol a mohol prenikavo pôsobiť, aby bol proti všetkému vyzbrojený a zároveň proti všetkému chránený.

Preto tie obrovské vlny sily, ktoré vychádzajú z prežívania, ktoré na zemi prebieha prostredníctvom ľudí. Dosahujú síce vždy len tak ďaleko, pokiaľ siaha hmotné stvorenie, ale zachvievajú sa v ňom až do tých najjemnejších výbežkov.

Človek na zemi, ktorý by bol duchovne vysoko a ktorý by bol ušľachtilý, a preto by k svojim blížnym prichádzal so vznešenou duchovnou láskou, by im zostal cudzí, nemohol by sa s nimi vnútorne zblížiť, ak by jeho sexuálna sila bola vyradená. Za takých okolností by pre porozumenie a duševné precítenie chýbal most, v dôsledku čoho by vznikla priepasť.

No v okamihu, keď táto duchovná láska vstúpi do čistého spojenia so sexuálnou silou a je ňou prežiarená, dostane prúdenie v celej hmotnosti celkom iný život, stane sa v nej pozemsky skutočnejšou a dokáže preto plne a zrozumiteľne pôsobiť na pozemských ľudí i na celú hmotnosť. Až potom ju ľudia príjmu a precítia a ona môže do stvorenia vniesť to požehnanie, ktoré má doň priniesť duch človeka.

Niečo mocné spočíva v tomto spojení. To je aj vlastným alebo prinajmenšom hlavným účelom tohto pre mnohých takého záhadného a nesmierneho prirodzeného pudu, aby duchovnému umožnil rozvinúť sa v hmotnosti do plnej sily pôsobenia! Bez neho by duchovné zostalo hmotnosti príliš cudzie, aby sa mohlo správne prejavovať. Účel plodenia prichádza až v druhom rade. Hlavnou vecou je získanie rozmachu, ktorý u človeka nastáva týmto spojením. Tým duch človeka získava aj svoju plnú silu, svoju vrúcnosť a živosť, stane sa vďaka tomuto deju takpovediac hotovým. Preto sa tu však odteraz začína aj jeho plná zodpovednosť!

Múdra Božia spravodlivosť však dáva človeku na tomto dôležitom bode obratu nielen možnosť, ale súčasne dokonca aj prirodzený popud na to, aby sa ľahko zbavil všetkej karmy, ktorou do tých čias zaťažil svoju slobodnú vôľu. Takto človek dokáže vôľu znova úplne oslobodiť, aby potom pevne vedome stojac vo stvorení, stal sa Božím dieťaťom, pôsobil v Božom zmysle a stúpal v čistých, vznešených citoch nahor k výšinám, kam ho to bude v dôsledku toho neskôr priťahovať, len čo odloží svoje hrubohmotné telo.

Ak to človek neurobí, tak je to jeho vina; lebo pri vstupe sexuálnej sily sa v ňom v prvom rade prebudí mocný vzlet nahor k ideálnemu, krásnemu a čistému. U neskazenej mládeže oboch pohlaví sa to dá vždy veľmi zreteľne pozorovať. Odtiaľ pramení tá zasnenosť mladých rokov, ktorej sa dospelí, žiaľ, často posmievajú a ktorá sa nemá zamieňať s detstvom. Preto v týchto rokoch vznikajú aj tie nevysvetliteľné, ľahko melancholické, vážnosťou predchnuté city. Chvíle, keď sa zdá, akoby mladík alebo dievča mali niesť všetku bolesť sveta, keď sa ich zmocňuje tušenie hlbokej vážnosti, nie sú neodôvodnené. Aj tak často sa vyskytujúci pocit nepochopenia má v sebe v skutočnosti veľa pravdivého. Je to dočasné spoznanie falošnej tvárnosti okolitého sveta, ktorý nechce, ani nemôže porozumieť posvätnému náznaku čistého vzletu do výšin, a uspokojí sa až vtedy, keď je tento tak naliehavo varujúci cit v dozrievajúcich dušiach strhnutý do zrozumiteľnejšej mu „reálnosti“ a triezvosti, ktorá je podľa neho pre ľudstvo vhodnejšia a pri jeho jednostrannom rozumovom chápaní jedine normálna.

Ale i napriek tomu sa nájde mnoho skostnatených materialistov, ktorí v rovnakej epoche svojho života mali ako vážne varovanie práve také city, a dokonca občas radi rozprávajú o zlatých časoch prvej lásky s ľahkým nádychom určitej sentimentality, ba i ľútosti, ktorá nevedomky vyjadruje určitú bolesť nad niečím strateným, čo sa nedá bližšie označiť. A v tom majú všetci pravdu! To najcennejšie sa im odňalo, alebo to sami ľahkomyseľne odhodili, keď v šedi pracovných dní alebo pod vplyvom posmechu takzvaných „priateľov“ a „priateliek“, alebo pod vplyvom zlých kníh a príkladov placho zahrabali klenot, ktorého lesk sa napriek tomu v priebehu ich ďalšieho života tu a tam opäť vynorí, a pritom sa ich neuspokojené srdce na okamih prudšie rozbúcha v nevysvetliteľnej záplave záhadného smútku a túžby.

I keď tieto city obyčajne znovu rýchlo potlačia a sami sa im drsne vysmejú, predsa tieto city svedčia o jestvovaní tohto skvostu, a, našťastie, je len málo takých, ktorí môžu tvrdiť, že takéto city nikdy nemali. Takí sú ozaj len na poľutovanie; veď oni ani nežili.

Ale aj takíto skazení alebo, povedzme, poľutovaniahodní ľudia pociťujú potom túžbu, keď sa im naskytne príležitosť stretnúť sa s človekom, ktorý tento vzlet využíva správnym spôsobom, ktorý sa tým teda stal čistým a už na zemi stojí vnútorne vysoko. Dôsledkom takejto túžby je však u takých ľudí najčastejšie sprvoti nechcené spoznanie vlastnej nízkosti a vlastného zameškania, čo potom prechádza do nenávisti, ktorá sa môže vystupňovať až do slepej zlosti. Nezriedka sa stáva aj to, že duševne už nápadne vysoko stojaci človek pritiahne na seba nenávisť celých davov bez toho, že by na to skutočne sám dal nejakú viditeľnú príčinu. Také masy nevedia potom nič iné než kričať „Ukrižujte, ukrižujte ho!“ Z tohto dôvodu tie veľké rady mučeníkov, ktoré zaznamenali dejiny ľudstva.

Príčinou je krutá bolesť z toho, že u iných uvideli niečo cenné, čo oni sami stratili. Bolesť, ktorú prejavujú len ako nenávisť. U ľudí s väčšou vnútornou vrúcnosťou, ktorých zadržali dole alebo zatiahli do špiny len zlé príklady, vzbudí pri stretnutí s vnútorne vysoko stojacim človekom túžba po tom, čo je im samým nedosiahnuteľné, často aj bezmedznú lásku a úctu. Kamkoľvek taký človek vstúpi, všetko sa postaví vždy len buď za neho, alebo proti nemu. Ľahostajnosť je neudržateľná.

Tajuplne vyžarujúci pôvab neskazenej panny alebo neskazeného mladíka nie je ničím iným než čistým zbĺknutím prebúdzajúcej sa sexuálnej sily, spájajúcej sa s duchovnou silou v túžbe po vyššom, najušľachtilejšom, čo ich okolie vplyvom silných záchvevov vyciťuje! Starostlivo dbal Stvoriteľ na to, aby to u človeka nastalo až vo veku, keď si môže plne uvedomovať svoje chcenie a konanie. Potom je tu čas, keď by hravo mohol striasť a mal striasť všetko minulé v spojení s mocnou teraz v ňom spočívajúcou silou. Odpadlo by to dokonca samo od seba, keby si človek zachoval to dobré chcenie, ktoré naň v tomto období neprestajne nalieha. Potom by sa mohol, ako to city celkom správne naznačujú, bez námahy povzniesť na ten stupeň, kam ako človek patrí! Pozrite sa na zasnenosť neskazenej mládeže! Nie je to nič iné než cítenie rozmachu, snaha odtrhnúť sa od všetkej špiny, vrúcna túžba po ideálnom. Pobádajúci nepokoj je však signálom, aby sa nepremeškal čas, ale aby sa energicky striasla karma a začalo sa so vzostupom ducha.

Preto ten veľký význam, ten veľký bod obratu, ktorým je zem pre človeka!

Je to niečo nádherné stáť v tejto zomknutej sile a pôsobiť v nej i s ňou! Ak človek zvolil správny smer. Nemôže sa však stať ani nič poľutovaniahodnejšie než jednostranne vyplytvať tieto sily v slepom opojení zmyslov a ochromiť tým svojho ducha, odňať mu značnú časť popudu, ktorý tak naliehavo potrebuje, aby stúpal nahor.

A predsa vo väčšine prípadov človek premešká toto také cenné prechodné obdobie, dá sa „múdrym“ okolím zviesť na nesprávne cesty, ktoré ho držia dolu a, žiaľ, až príliš často vedú dokonca do hlbín. Preto zo seba nedokáže striasť kalné záchvevy, ktoré na ňom visia, ba ktorým sa naopak dostáva len nového prílevu síl, a tak svoju slobodnú vôľu zapletá stále viac, až ju už nedokáže rozpoznať.

Tak je to pri prvej inkarnácii na zemi. Pri ďalších potrebných inkarnáciách si človek prináša oveľa silnejšiu karmu. Ale napriek tomu je tu vždy možnosť odvrhnúť ju, keďže nijaká karma nemôže byť silnejšia ako v plnej sile prichádzajúci duch človeka, len čo prostredníctvom sexuálnej sily získa dokonalé spojenie s hmotnosťou, ku ktorej predsa patrí aj karma.

Ale ak človek premeškal všetky tieto obdobia, vhodné na zbavenie sa svojej karmy, a s tým spojené znovuzískanie svojej slobodnej vôle, ak sa ešte viac zaplietol a azda dokonca hlboko klesol, napriek tomu sa mu i naďalej ponúka mocný spojenec na prekonanie karmy a na vzostup. Najväčší víťaz, aký jestvuje, ktorý je schopný prekonať všetko. Stvoriteľova múdrosť to v hmotnosti zariadila tak, že uvedené obdobia nie sú jediné, v ktorých môže človek nájsť príležitosť na rýchlu pomoc, keď môže nájsť sám seba a svoju vlastnú cenu, dokonca na to dostane nezvyčajne silný podnet, aby si to všimol.

Táto čarovná moc, ktorá je každému človeku počas celého jeho pozemského života stále ochotne k dispozícii, ktorá však pochádza ešte z toho istého spojenia sexuálnej sily s duchovnou silou a dokáže odvrhnúť karmu, je láska! Nie žiadostivá láska hrubohmotného, lež vznešená čistá láska, ktorá nepozná a nechce nič iné než blaho milovaného človeka a ktorá nikdy nemyslí na seba. Aj ona patrí do hmotného stvorenia a nevyžaduje nijaké odriekanie, nijaký asketizmus, ale chce pre toho druhého vždy len to najlepšie, strachuje sa o neho, trpí s ním, no delí sa s ním aj o radosť.

Jej základom sú podobné ideálne-túžobné city neskazenej mládeže, prebúdzajúce sa pri vstupe sexuálnej sily, ale zodpovedného, teda zrelého človeka podnecuje, aby rozvil aj plnú silu všetkých svojich možností až do heroizmu, takže sa až do krajnosti napne tvorivá i bojová sila. Veku sa pritom nekladú nijaké hranice! Len čo človek poskytne priestor čistej láske, či už je to láska muža k žene, alebo opačne, alebo láska k priateľovi či k priateľke, alebo k rodičom, k dieťaťu, na tom nezáleží, len keď je čistá, tak ako prvý dar prináša príležitosť na odvrhnutie všetkej karmy, ktorá sa potom rozuzľuje už len čisto „symbolicky“, aby rozkvitala slobodná a vedomá vôľa, ktorá môže smerovať iba nahor. Ako prirodzený následok toho sa potom začína vzostup, vyslobodzovanie z nedôstojných pút, ktoré ho držia dole.

Prvý cit, ktorý sa ozve pri prebúdzajúcej sa čistej láske, je zdanie, že nie sme hodní toho druhého, koho milujeme. Inými slovami môžeme tento dej nazvať precitnutím skromnosti a pokory, teda získaním dvoch veľkých cností. Potom sa k tomu pripája úsilie chcieť nad druhým držať ochrannú ruku, aby sa mu odnikiaľ neublížilo, ale aby kráčal po kvetnatých a slnečných cestách. „Chcem-ťa-nosiť-na-rukách“ nie je prázdny výrok, ale celkom správne charakterizuje ten vzrastajúci cit. V tom však spočíva vzdanie sa vlastnej osobnosti, veľké chcenie slúžiť, čo samo by mohlo postačiť na odvrhnutie všetkej karmy v krátkom čase, ak toto chcenie pretrvá a neustúpi azda čisto zmyselným pudom. Nakoniec pri čistej láske prichádza ešte vrúcne prianie môcť pre milovaného človeka vykonať skutočne niečo veľké v ušľachtilom zmysle, neublížiť mu a nezarmútiť ho ani pohľadom, ani myšlienkou, ani slovom, o to menej nejakým nepekným skutkom. K životu sa prebúdza najnežnejšia ohľaduplnosť.

Potom platí pevne si udržať tieto čisté city a klásť ich nad všetko ostatné. Taký človek potom už nikdy nebude chcieť alebo konať niečo zlé. Jednoducho to nedokáže, ale naopak v týchto citoch má najlepšiu ochranu, najväčšiu silu, najdobromyseľnejšieho radcu a pomocníka.

Preto aj Kristus stále znova poukazoval na všemocnosť lásky! Len ona všetko premáha, všetko dokáže. Ale vždy len za predpokladu, že to nie je len pozemsky žiadostivá láska, ktorá v sebe prechováva žiarlivosť a jej príbuzné neprávosti.

Stvoriteľ vo svojej múdrosti tým vhodil do stvorenia záchranný pás, ktorý v pozemskom živote neraz narazí na každého človeka, aby sa ho zachytil a vyšvihol sa nahor!

Táto pomoc je tu pre všetkých. Nerobí rozdiel ani vo veku, ani v pohlaví, ani medzi chudobným či bohatým, vysoko alebo nízko postaveným. Preto je láska tým najväčším Božím darom! Kto to pochopí, ten si je istý záchranou z každej núdze a z každej hlbiny! Oslobodí sa, získa tým najrýchlejšie a najľahšie opäť neskalenú slobodnú vôľu, ktorá ho povedie nahor.

A keby ležal aj v hlbinách, ktoré ho musia priviesť do zúfalstva, láska je schopná vytrhnúť ho silou búrky nahor k Svetlu, k Bohu, ktorý sám je láska. Len čo sa v niektorom človeku prebudí na nejaký podnet čistá láska, získa zároveň najpriamejšie spojenie s Bohom, s prazdrojom všetkej lásky, a tým aj najsilnejšiu pomoc. Ale keby mal človek všetko a nemal by lásku, bol by iba zvučiacim kovom alebo znejúcim zvoncom, teda bez tepla, bez života... nebol by ničím!

Ak však niektorému zo svojich blížnych prejaví pravú lásku, ktorá sa usiluje iba o to, aby milovanému človeku prinášala jas a radosť, a nestrhávala ho nadol nezmyselnou žiadostivosťou, ale aby ho ochranne povznášala, tak mu slúži bez toho, že by si pritom svoju službu uvedomoval, keďže sa tým stáva skôr nesebeckým darcom. A takáto služba ho oslobodzuje!

Mnohí si teraz povedia: Presne tak to predsa robím, alebo sa o to aspoň už snažím! Všetkými prostriedkami sa usilujem uľahčiť svojej žene alebo rodine pozemský život, dopriať im pôžitky tým, že sa snažím zaobstarať toľko prostriedkov, aby si mohli dovoliť pohodlný, príjemný život a boli bezstarostní. Tisíce ľudí sa budú biť do pŕs, budú sa cítiť povznesení a budú sa považovať za ktovieakých dobrých a šľachetných. Mýlia sa! To nie je živá láska! Tá nie je taká jednostranne pozemská, ale oveľa viac sa súčasne usiluje o niečo vyššie, ušľachtilejšie, ideálne. Zaiste, nikto nesmie beztrestne, teda bez následkov zabúdať na pozemské potreby, nesmie ich pustiť zo zreteľa, ale nemajú sa stať hlavným predmetom myslenia a konania. Nad tým sa vznáša veľké a silné, pre mnohých také tajuplné prianie, môcť byť pred sebou samými skutočne takí, za akých ich považujú tí, ktorí ich milujú. A toto prianie je tá pravá cesta! Vedie vždy len nahor.

Pravá čistá láska nemusí byť vopred ešte bližšie vysvetľovaná. Každý človek celkom presne cíti, aká je. Snaží sa často oklamať len sám seba, keď pritom vidí svoje chyby a jasne cíti, ako je vlastne ešte ďaleko od toho, aby úprimne a čisto miloval. Ale potom sa musí vzchopiť, nesmie váhavo vyčkávať a nakoniec zlyhať; lebo pre neho už niet slobodnej vôle bez pravej lásky!

Koľko príležitostí sa ľuďom takto poskytuje, aby sa vzchopili a povzniesli, ale oni ich nevyužívajú. Ich náreky a hľadania nie sú preto väčšinou pravé! Oni ani nechcú, ak k tomu majú sami niečím prispieť, aj keby šlo len o nepatrné pozmenenie svojich zvyklostí a názorov. Z veľkej časti je to lož a sebaklam! Boh má prísť k nim a pozdvihnúť ich k sebe bez toho, že by sa museli vzdať svojho milého pohodlia a sebazbožňovania. V takom prípade by sa im uráčilo pripojiť sa, lenže za to by od Boha očakávali ešte zvláštnu vďaku.

Nechajte týchto trúdov ísť po ich ceste do zatratenia! Nie sú hodní toho, aby sa kvôli nim niekto namáhal. Popri naskytujúcich sa príležitostiach budú zakaždým prechádzať len s nárekom a modlikaním. Keby sa však takýto človek predsa raz chopil príležitosti, istotne by ju olúpil o jej najušľachtilejší skvost, o čistotu a nezištnosť, aby toto najcennejšie vlastníctvo strhol do bahna náruživostí.

Tí, ktorí hľadajú a ktorí majú poznanie, by sa konečne mali vzchopiť a vyhýbať sa takým ľuďom! Nesmú si myslieť, že konajú Bohu milé dielo, keď jeho Slovo a jeho Svätú vôľu stále tak lacno rozširujú a ponúkajú prostredníctvom náhodných ponaučení, takže to skoro vzbudzuje zdanie, akoby Stvoriteľ musel žobravo chodiť za tými, ktorí v neho veria, aby rozšíril kruh svojich stúpencov. Je to pošpinenie, keď sa to ponúka takým ľuďom, ktorí po tom siahajú špinavými rukami. Nesmie sa zabúdať na výrok, ktorý zakazuje „hádzať perly sviniam“.

A v takých prípadoch to nie je nič iné. Nepotrebné márnenie času, ktorým sa v takej miere už nesmie plytvať, aby to nakoniec, spätne pôsobiac, nebolo škodlivé. Pomáhať sa má iba hľadajúcim.

Všade sa vynárajúci nepokoj v mnohých ľuďoch, pátranie po slobodnej vôli a jej hľadanie sú celkom oprávnené a sú znamením, že je na to už najvyšší čas. Zosilňuje sa to nevedomým tušením, že by na to raz mohlo byť neskoro. To teraz udržiava hľadanie trvalo živým. Väčšina dnešných ľudí už nedokáže uviesť do činnosti slobodnú vôľu, pretože sa zaplietli príliš hlboko!

Zapredali a zašantročili ju... pre nič!

Za to však teraz nemôžu robiť zodpovedným Boha, ako sa o to tak často všemožnými výkladmi vždy znova pokúšajú, aby si sami vyhovorili myšlienku na vlastnú zodpovednosť, ktorá na nich čaká, ale musia obviniť seba samých. A keby táto sebaobžaloba bola nasiaknutá aj tou najhorkejšou trpkosťou, tou najhoršou bolesťou, predsa by nemohla byť dosť silná, aby čo len čiastočne vyvážila hodnotu strateného vlastníctva, ktoré sa tak nezmyselne potlačilo alebo premárnilo.

Ale aj napriek tomu môže človek ešte nájsť cestu k opätovnému získaniu slobodnej vôle, len čo sa o to bude vážne usilovať. Pravdaže, vždy len vtedy, keď si to praje z najhlbšieho vnútra. Keď v ňom toto prianie skutočne žije a nikdy neochabuje. Musí si to čo najtúžobnejšie želať. I keby na to musel nasadiť celé svoje pozemské bytie, mohol by pritom len získať; lebo opätovné nadobudnutie slobodnej vôle je pre človeka nanajvýš vážne a potrebné! Namiesto opätovného nadobudnutia môžeme povedať aj vyhrabanie alebo vyumývanie. V podstate je to presne to isté.

Pokým však človek na to iba myslí a hĺba o tom, nič nedosiahne. I tá najväčšia námaha a vytrvalosť musia pritom zlyhať, pretože myslením a hĺbaním sa nikdy nedokáže dostať cez hranice času a priestoru, teda až tam, kde leží riešenie. A keďže na myslenie a hĺbanie sa toho času pozerá ako na hlavný smer všetkého bádania, tak niet ani vyhliadky na to, že by sa napredovanie mohlo očakávať aj inde než v čisto pozemských veciach. Iba že by sa v tom ľudia od základu zmenili.

Využite čas pozemského bytia! Myslite na ten veľký bod obratu, ktorý so sebou vždy prináša plnú zodpovednosť!

Dieťa z tohto dôvodu ešte nie je duchovne plnoleté, pretože u neho sa ešte sexuálnou silou nevytvorilo spojenie medzi duchovným a hmotným. Až vo chvíli vstupu tejto sily dosiahnu jeho city takú intenzitu, že dokážu prenikavo prúdiť hmotným stvorením, pretvárajúc ho a znova formujúc, čím dieťa automaticky preberá plnú a celú zodpovednosť. Dovtedy ani zvratné pôsobenie nie je také silné, pretože schopnosť citu účinkuje oveľa slabšie. Preto ani karma nemôže byť pri prvej inkarnácii na zemi taká mocná, ale pri zrodení môže zavážiť nanajvýš v tom zmysle, do akých pomerov sa človek narodí, aby tieto pomery duchu pomáhali rozuzliť za jeho pozemského života karmu spoznaním jeho vlastností. Príťažlivé body rovnakých druhov by pritom hrali veľkú rolu. Ale všetko to pôsobí len v slabom zmysle. Vlastná mocná a prenikavo pôsobiaca karma nastupuje až vtedy, keď sa v človeku spojí sexuálna sila s jeho duchovnou silou, čím sa v hmotnom stáva nielen plnohodnotným, ale môže ho v každom ohľade hodne prevýšiť, ak zaujme správne stanovisko.

Až dovtedy sa k človeku nemôže priamo priblížiť ani temno, ani zlo. Dieťa je pred tým chránené medzerou, oddeľujúcou ho od hmotného. Je akoby izolované. Chýba most.

Preto budú teraz mnohí poslucháči aj lepšie rozumieť, prečo sa deti tešia oveľa väčšej ochrane pred zlom, čo je až príslovečné. Ale po tej istej ceste, ktorá vytvára most vstupujúcou sexuálnou silou a po ktorej môže človek vykročiť vo svojej plnej sile do boja, môže potom k nemu, prirodzene, prísť aj všetko ostatné, ak nie je dosť ostražitý. Ale v nijakom prípade sa to nemôže stať skôr, kým aj on nezíska potrebnú silu na obranu. Ani na okamih tu nie je nerovnosť, ktorá by pripúšťala ospravedlnenie.

Tým nesmierne narastá zodpovednosť rodičov! Beda tým, ktorí vlastným deťom berú príležitosť na zbavenie sa karmy a na vzostup nemiestnymi posmeškami alebo nesprávnou výchovou, či dokonca zlými príkladmi, ku ktorým patrí aj všetko šplhúnstvo v najrozličnejších oblastiach. Pokušenia pozemského života lákajú už tak či tak na to či ono. A keďže sa dospievajúcim ľuďom nevysvetlí ich vlastné mocenské postavenie, nepoužijú svoju silu buď vôbec, alebo iba veľmi málo, alebo ju väčšinou premárnia najnezodpovednejším spôsobom, keď ju použijú úplne nesprávne a zle.

Tak teda pri neznalosti začína pôsobiť neodvratná karma stále väčšou silou, vrhá svoje lúče prostredníctvom niektorej náklonnosti tým či oným smerom, vopred tak ovplyvňujúc a obmedzujúc vlastnú slobodnú vôľu pri rozhodovaní, takže sa stáva neslobodnou. Z toho tiež vzišlo, že väčšina ľudstva dnes už nemôže uplatňovať slobodnú vôľu. Ľudstvo sa zviazalo, spútalo a zotročilo vlastnou vinou. Ako detinsky a nedôstojne sa ľudia prejavujú, keď sa pokúšajú odmietať myšlienku na bezpodmienečnú zodpovednosť a radšej Stvoriteľovi v tomto ohľade vyčítajú nespravodlivosť! Ako smiešne znie výhovorka, že vraj nemajú vlastnú slobodnú vôľu, ale sú vedení, postrkovaní, obrusovaní a formovaní bez toho, že by proti tomu mohli niečo podniknúť.

Keby si aspoň raz na okamih chceli uvedomiť, akú žalostnú rolu pri takomto počínaní vlastne hrajú. Keby sa predovšetkým chceli raz konečne pozrieť na seba skutočne kriticky a vziať do úvahy, aká moc sa im prepožičala, aby spoznali, ako nezmyselne ňou plytvajú na maličkosti a pominuteľné ničotnosti, ako namiesto toho svojím čačkám prikladajú až smiešnu dôležitosť a cítia sa veľkí vo veciach, v ktorých sa predsa musia javiť celkom malí v pomere k svojmu vlastnému určeniu ako človeka vo stvorení. Človek dneška je ako muž, ktorému zverili ríšu, ale on dáva prednosť márneniu svojho času s najprimitívnejšími detskými hračkami!

Je len samozrejmé a nedá sa očakávať nič iné, než že mocné sily, ktoré človek dostal, ho musia rozdrviť, keď ich nevie riadiť.

Je už najvyšší čas na konečné prebudenie! Človek by mal plne využívať čas a milosť, ktoré sú mu darované každým pozemským životom. Ešte netuší, ako naliehavo je to už potrebné. Vo chvíli, keď znova oslobodí doteraz ešte neslobodnú vôľu, mu bude slúžiť všetko, čo je teraz zdanlivo často zamerané proti nemu. Dokonca žiarenia hviezd, ktorých sa mnohí obávajú, sú tu len nato, aby mu slúžili a pomáhali. Nezáleží na tom, akého sú druhu.

A dokáže to každý, aj keby ho karma ešte veľmi ťažila! Aj keby sa žiarenia hviezd zdali prevažne nepriaznivé. Nepriaznivo to všetko pôsobí len pri neslobodnej vôli. Ale aj vtedy iba zdanlivo; lebo v skutočnosti je to predsa pre jeho dobro, keď si už sám inak nevie rady. Prinúti ho to brániť sa, prebudiť sa a byť vnútorne čulý.

Obavy zo žiarení hviezd však nie sú namieste, pretože nimi vyvolané sprievodné javy sú vždy len vláknami karmy, ktorá beží pre príslušného človeka. Žiarenia hviezd vytvárajú iba kanály, do ktorých je vedená všetka karma, ktorá v tom čase obklopuje človeka, ak sa jej druh zhoduje s práve činným druhom žiarení. Ak sú teda žiarenia hviezd nepriaznivé, vplynie do týchto kanálov len tá nepriaznivá karma, vznášajúca sa nad človekom, ktorá sa presne hodí k druhu týchto žiarení, nijaká iná. Práve tak je to pri priaznivých žiareniach. Takto sústredene vedená karma sa môže na človeku prejavovať aj stále citeľnejšie. Ale kde niet zlej karmy, tam ani nepriaznivé žiarenia hviezd nebudú môcť pôsobiť škodlivo. Jedno sa nedá oddeliť od druhého. Aj v tom opäť spoznávame veľkú lásku Stvoriteľa. Hviezdy kontrolujú alebo dirigujú účinky karmy. V dôsledku toho nemôže zlá karma pôsobiť bez prerušenia, ale musí medzitým človeku poskytnúť aj čas na vydýchnutie, pretože hviezdy ožarujú striedavo a v čase priaznivých ožarovaní nemôže účinkovať zlá karma! Musí potom svoje pôsobenie prerušiť a čakať, až kým opäť nenastúpia nepriaznivé žiarenia, takže človeka nemôže tak ľahko úplne skrušiť. Ak sa popri zlej karme nevznáša nad človekom aj dobrá karma, ktorá pôsobí pri priaznivých žiareniach hviezd, tak tieto priaznivé žiarenia spôsobia aspoň to, že počas priaznivých ožarovaní sa utrpenie preruší.

Tak aj pritom zasahuje jedno koleso diania do druhého. Jedno v prísnej dôslednosti poháňa druhé a súčasne ho kontroluje, aby nemohli vzniknúť nepravidelnosti. Tak to ide aj ďalej ako v obrovskom súkolesí. Zo všetkých strán zasahujú zuby kolies do seba tesne a presne, všetkým ďalej pohybujúc a ženúc to dopredu k vývoju.

Uprostred tohto celku však stojí človek so zverenou mu nesmiernou mocou, aby svojím chcením udával tomuto mohutnému súkolesiu smer. Ale vždy len pre seba samého! Môže ho viesť nahor alebo nadol. O jeho konci rozhodne jedine jeho stanovisko.

Lenže súkolesie stvorenia nie je z tuhého materiálu, ale sú to všetko živé formy a bytosti, ktoré za spoločného pôsobenia vytvárajú o to mocnejší vplyv. Celé to podivuhodné tkanie však slúži jedine na to, aby človeku pomáhalo, aby mu slúžilo, ak doň s detskou márnivosťou a nesprávnym používaním rušivo nezasahuje darovanou mu mocou. Musí sa doň konečne začleniť inak, aby sa stal tým, čím má byť. Poslúchať neznamená v skutočnosti nič iné než rozumieť! Slúžiť znamená pomáhať. Ale pomáhať znamená vládnuť. V krátkom čase môže každý svoju vôľu oslobodiť, aby bola taká, aká má byť. A tým sa pre neho zmení všetko, keďže vopred sa vnútorne zmenil on.

Ale pre tisíce, pre státisíce, ba pre milióny ľudí bude už príliš neskoro, pretože nechcú nič iné. Je predsa len prirodzené, že nesprávne nastavená sila rozbije stroj, ktorému by inak bola slúžila, aby vykonávala požehnanú prácu.

A keď sa to potom stane, vtedy si všetci váhajúci zrazu opäť spomenú na modlitbu, ale už nebudú môcť nájsť ten správny spôsob, ktorý jediný by im mohol priniesť pomoc. Keď spoznajú, že to zlyhalo, tak v zúfalstve rýchlo prejdú k zlorečeniu a žalujúc budú tvrdiť, že Boh nemôže byť, keď dopustí niečo také. Nechcú veriť v železnú spravodlivosť a o to menej v to, že dostali moc všetko ešte zavčasu zmeniť. A že sa im to aj dosť často hovorilo.

Lenže oni vo svojej detinskej vzdorovitosti pre seba žiadajú milujúceho Boha podľa svojej predstavy, ktorý všetko odpúšťa. Len v tom chcú vidieť jeho veľkosť! Čo by mal potom tento Boh, podľa ich predstáv, asi urobiť s tými, ktorí ho vždy vážne hľadali, ale práve pre toto hľadanie ich tí, ktorí očakávajú odpustenie, zašliapavali, zosmiešňovali a prenasledovali?

Sú to šialenci, ktorí sa pre svoju neutíchajúcu slepotu a hluchotu rútia do skazy, ktorí si túto skazu sami horlivo vytvárajú. Nech sú prenechaní temnu, ku ktorému tvrdošijne smerujú v domnení, že všetko vedia lepšie. Iba vlastným prežitím sa ešte môžu spamätať. Preto bude temno aj ich najlepšou školou. No príde deň, hodina, keď i na túto cestu bude neskoro, pretože už nebude toľko času, aby sa po konečnom spoznaní a prežití mohli ešte odpútať od temna a aby mohli stúpať nahor. Z tohto dôvodu je tu čas konečne sa vážne zaoberať Pravdou.