27. Modlitba

Ak sa vôbec má hovoriť o modlitbe, tak je samozrejmé, že tieto slová patria iba tým, ktorí sa modlitbou zaoberajú. Kto v sebe necíti túžbu po modlitbe, ten od nej pokojne môže upustiť, pretože jeho slová alebo myšlienky sa aj tak rozplynú na nič. Ak modlitba nie je dôkladne precítená, tak nemá cenu, a preto ani výsledok. Okamih návalu vďačnosti pri veľkej radosti, ako aj precítenie najhlbšej bolesti v utrpení, dávajú najlepší základ pre modlitbu, ktorá môže očakávať úspech. V takých chvíľach je človek predchnutý určitým citom, ktorý v ňom utlmí všetko ostatné. Tým je umožnené, že hlavnému prianiu modlitby, či už je to vďaka, alebo prosba, sa dostane neskalenej sily.

Ľudia si vôbec často robia nesprávny obraz o vzniku a priebehu modlitby a o jej ďalšom vývoji. Nie každá modlitba prenikne k najvyššiemu kormidelníkovi svetov. Naopak, je to veľmi vzácna výnimka, že modlitba skutočne niekedy dokáže preniknúť až k stupňom trónu. Aj pritom hrá príťažlivá sila rovnorodosti, ako základný zákon, najväčšiu rolu.

Vážne mienená, hlboko precítená modlitba, sama priťahujúc rovnorodé a rovnorodým priťahovaná, sa dostáva do spojenia so silovou centrálou takého druhu, akým je predchnutý hlavný obsah modlitby. Tieto silové centrály môžu byť práve tak dobre nazvané čiastkovými sférami alebo aj inak, v podstate to bude vždy to isté. Zvratné pôsobenie prinesie potom to, čo bolo hlavným prianím modlitby. Buď pokoj, silu, zotavenie, náhle vo vnútri sa vynárajúce plány, riešenie ťažkých otázok, alebo niečo iné. Vždy z toho vzíde niečo dobré, hoci len vlastný zosilnený pokoj a väčšiu koncentráciu, ktoré potom zasa povedú k východisku, k záchrane.

Je tiež možné, že tieto vyslané modlitby, zosilnené zvratnými účinkami z rovnorodých silových centrál, nájdu jemnohmotnú cestu k ľuďom, ktorí, nimi podnietení, prispejú nejakým spôsobom k pomoci, a tým aj k splneniu modlitby. Všetky tieto deje sú pri všímaní si jemnohmotného života ľahko pochopiteľné. Aj tu spočíva spravodlivosť opäť v tom, že pri modlitbe je rozhodujúce vnútorné rozpoloženie modliaceho sa, ktoré podľa svojej vrúcnosti určuje silu, teda životaschopnosť a účinnosť modlitby.

Vo veľkom jemnohmotnom dianí vesmíru nájde každý druh cítenia svoju príslušnú rovnorodosť, keďže niečo iné by ho nielenže nemohlo pritiahnuť, ale dokonca by ho to odpudilo. Len keď príde rovnorodé, nastane spojenie, a tým aj posilnenie. Modlitba, ktorá obsahuje odlišné city, ktoré vďaka hlbokému pohrúženiu modliaceho sa majú napriek svojmu rozčleneniu predsa ešte istú silu, bude teda priťahovať odlišnosti a odlišnosti prinesie naspäť vo zvratnom pôsobení. Či potom môže dôjsť k splneniu, to celkom závisí od jednotlivých častí, ktoré sa môžu vzájomne podporovať alebo si prekážať. V každom prípade je však lepšie vyslať pri modlitbe len jednu myšlienku ako cit, aby nemohol vzniknúť zmätok.

Preto ani Kristus vôbec nechcel, aby sa ľudia modlili „Otčenáš“ bezpodmienečne v celku, ale zhrnul v ňom len všetko to, čo si človek pri vážnom chcení môže v prvom rade vyprosiť s istotou, že sa to splní.

V týchto prosbách sú obsiahnuté základy na všetko, čo človek potrebuje pre svoje telesné zdravie a blaho a pre svoj duchovný vzostup. Poskytujú však ešte viac! Prosby súčasne udávajú zásady pre úsilie, ktoré má človek sledovať vo svojom pozemskom živote. Zostavenie prosieb je samo osebe majstrovským dielom. Sám „Otčenáš“ môže byť hľadajúcemu človeku všetkým, ak sa do neho zahĺbi a správne ho pochopí. Nepotreboval by nič viac než „Otčenáš“. Ten mu ukazuje celé evanjelium v najkoncentrovanejšej forme. Je kľúčom k svetlým výšinám pre toho, kto ho vie správne prežívať. Pre každého môže byť palicou a lampou zároveň pre postup vpred a nahor! Tak nesmierne veľa v sebe skrýva.

Už toto bohatstvo ukazuje vlastný účel „Otčenáša“. Ježiš dal ľudstvu v „Otčenáši“ kľúč od Božieho kráľovstva! Jadro svojho posolstva. Ale tým nemal na mysli, že by sa mal odriekať v takej podobe.

Človek len musí byť pozorný, keď sa pomodlí, a sám od seba bude spoznávať, koľko mu to prinieslo rozptýlenia, a ako sa oslabila hĺbka jeho citu tým, že sledoval poradie jednotlivých prosieb, aj keď sú mu už také známe.

Je pre neho tiež nemožné prechádzať od jednej prosby k druhej s hlbokou, pre správnu modlitbu nevyhnutnou vrúcnosťou! Ježiš však svojím spôsobom ľudstvu všetko uľahčoval. Správny výraz na to je, robil to „detsky ľahkým“. Extra upozorňoval na to: „Buďte ako deti!“ Teda myslite tak jednoducho a hľadajte tak málo ťažkostí. Nikdy by od ľudstva nebol očakával niečo také nemožné, ako to vyžaduje skutočne hlboké modlenie sa celého „Otčenáša“. To musí ľudstvo tiež priviesť k presvedčeniu, že Ježiš tým chcel niečo iné, niečo väčšie. Dal tým kľúč od Božieho kráľovstva, nielen jednoduchú modlitbu!

Mnohostrannosť modlitbu vždy oslabuje. Ani dieťa neprichádza k otcovi so siedmimi prosbami naraz, ale vždy len s tým, čo práve najviac trápi jeho srdce, či už je to zármutok, alebo nejaké prianie.

Tak aj prosiaci človek sa má v núdzi obracať na svojho Boha s tým, čo ho trápi. A v najčastejších prípadoch to bude predsa vždy len jedna osobitá záležitosť, nie viaceré spolu. O niečo, čo ho práve netrápi, ani nemá prosiť. Keďže takú prosbu nemôže vo svojom vnútri dostatočne živo precítiť, stáva sa len prázdnou formou a oslabuje, prirodzene, možno skutočne potrebnú inú prosbu.

Preto sa má prosiť vždy len o to, čo je skutočne potrebné! Len nijaké prázdne formy, ktoré musia rozptyľovať a časom vedú k pokrytectvu!

Modlitba vyžaduje najhlbšiu vážnosť. Modlíme sa v pokoji a v čistote, aby sa pokojom zvýšila sila citu a čistotou sa mu dostalo onej svetlej ľahkosti, ktorá je schopná povzniesť modlitbu až k výšinám všetkého svetlého, všetkého čistého. Potom tiež nadíde také splnenie, ktoré prosiacemu najviac prospeje a pomôže mu dostať sa vpred v celom jeho bytí!

Modlitbu nedokáže vyniesť nahor alebo hnať nahor jej sila, ale iba čistota svojou primeranou ľahkosťou. Čistotu pri modlitbe však môže dosiahnuť každý človek, hoci aj nie pri všetkých svojich modlitbách, len čo sa v ňom stane živou túžba po prosbe. Na to nie je potrebné, aby už celým svojím životom stál v čistote. To mu nemôže zabrániť povzniesť sa v modlitbe aspoň občas tu a tam na sekundu v čistote svojho citu nahor.

K sile modlitby však nedopomáha len uzavreté ticho, a tým umožnená hlbšia koncentrácia, ale aj každé silné hnutie mysle, ako strach, starosť i radosť.

Tým však teraz nie je povedané, že splnenie modlitby vždy bezpodmienečne zodpovedá pozemsky zamýšľaným predstavám a prianiam a že s nimi bude v súlade. Splnenie blahodarne zasahuje oveľa ďalej a privádza k dobru celok, nie iba pozemský okamih! Často sa preto zdanlivé nesplnenie musí neskôr ukázať ako jedine správne a najlepšie splnenie, a človek je šťastný, že sa neuskutočnilo jeho momentálne prianie.

Teraz o príhovore! Poslucháč sa často pýta, ako môže zvratné pôsobenie pri príhovore, teda pri prosbe iného, nájsť cestu k tomu človeku, ktorý sa sám nemodlil, pretože spätné pôsobenie musí na nastúpenej ceste prúdiť nazad k samému prosiacemu.

Ani v tomto prípade niet odchýlky od pevne stanovených zákonov. Prosebník myslí počas svojho modlenia tak intenzívne na toho, za koho prosí, že jeho prianie sa tým vopred ukotví alebo pevne zachytí na tejto druhej osobe, a odtiaľ potom stúpa svojou cestou nahor, teda môže sa aj vrátiť k tej osobe, kvôli ktorej sa silné priania prosiaceho už aj tak stali živými a krúžia okolo nej. Pritom sa však bezpodmienečne predpokladá, že pôda u osoby, za ktorú sa modlí, je tiež schopná prijatia a v dôsledku rovnorodosti je vhodná na zakotvenie a nebude niečomu takému klásť azda prekážky.

Ak pôda nie je schopná prijatia, teda je nehodná, potom v skĺznutí príhovoru po nej spočíva zase len podivuhodná spravodlivosť božských zákonov, ktoré nemôžu pripustiť, aby na celkom neúrodnú pôdu prišla zvonku pomoc prostredníctvom niekoho iného. Toto odrazenie sa alebo skĺznutie zamýšľaného zakotvenia príhovoru po osobe, ktorej sa prosba týka a ktorá je toho pre svoj vnútorný stav nehodná, zapríčiňuje nemožnosť poskytnutia pomoci. Tak aj tu v tomto samočinnom a samozrejmom pôsobení spočíva opäť niečo také dokonalé, že človek zastane v úžase nad neskráteným, a s tým spojeným spravodlivým rozdelením plodov všetkého, čo sám chcel!

Keby to neprebiehalo tak neúprosne, tak by súkolesie stvorenia vykazovalo medzeru, ktorá by pripúšťala možnosti na nespravodlivosť voči takým nehodným ľuďom, ktorí nemôžu mať prosebníkov, hoci aj prosebníci vznikajú opäť len zvratným pôsobením vopred venovaného priateľstva alebo niečoho podobného.

Príhovory od ľudí, ktorí to robia bez vlastnej vnútornej a bezvýhradnej pohnútky úprimných citov, nemajú nijakú cenu ani úspech. Sú to len prázdne plevy.

Jestvuje ešte jeden druh účinku pravého príhovoru. Je to ukázanie cesty! Modlitba stúpa priamo nahor a upozorňuje na toho, kto potrebuje pomoc. Ak sa potom po tejto ukázanej ceste vyšle na podporu duchovný posol, tak je možnosť pomoci podrobená tým istým zákonom hodnoty alebo bezcennosti, teda schopnosti prijatia alebo odpudenia. Ak ten, kto potrebuje pomoc, je vnútorne obrátený k temnu, tak posol, ktorý mu na základe príhovoru chce pomôcť, s ním nemôže nadviazať styk, nemôže pôsobiť a musí sa vrátiť bez vybavenia. Príhovor sa teda nemohol naplniť, pretože to nepripustili zákony vo svojej živosti. Ak je však pôda na to vhodná, potom má pravý príhovor neoceniteľnú hodnotu! Buď prináša pomoc, aj keď ten, kto potrebuje pomoc, o tom nič nevie, alebo sa spája s prianím či s modlitbou človeka, ktorý potrebuje pomoc, a poskytuje mu tým veľké posilnenie.