17. Špiritizmus

Špiritizmus! Medialita! Mocne planie spor za ne i proti nim. Nie je mojou úlohou hovoriť o protivníkoch a ich horlivosti v popieraní špiritizmu. Bolo by to plytvanie časom; lebo každému logicky uvažujúcemu človeku postačí prečítať si len niečo o spôsobe takzvaného skúmania alebo bádania, aby sám spoznal, že sa v tom zračí úplná neznalosť a rozhodná neschopnosť „bádateľov“. Prečo? Ak chcem preskúmať zemskú oblasť, musím sa riadiť podľa zeme a jej vlastností. Ak chcem naproti tomu prebádať more, nezostane mi nič iné než riadiť sa pritom vlastnosťami vody a používať pomôcky, zodpovedajúce vlastnostiam vody. Vyzbrojiť sa na vodu rýľom a lopatou alebo vŕtačkou by ma v mojom výskume asi ďaleko nedoviedlo. Alebo mám vari poprieť jestvovanie vody preto, že v protiklade k pevnejšej a mne známejšej zemi ňou ľahko prenikne rýľ? Alebo preto, že po nej nemôžem chodiť nohami, ako som zvyknutý na pevnine? Odporcovia povedia: „To je rozdiel; lebo jestvovanie vody vidím a pociťujem, to teda nikto nemôže poprieť!“

Ako je to dávno, keď sa veľmi energicky popieralo jestvovanie miliónov pestrofarebných živých tvorov v jedinej kvapke vody, o ktorých dnes vie už každé dieťa? A prečo sa to popieralo? Len preto, že ich nikto nevidel! Až potom, keď sa vynašiel prístroj, ktorý bol prispôsobený jej vlastnostiam, mohol sa ten nový svet spoznať, vidieť a pozorovať.

Tak je to aj s mimohmotným svetom, takzvaným oným svetom! Staňte sa konečne vidiacimi! A potom si dovoľte posudzovať! To závisí od vás, nie od „druhého sveta“. Vy v sebe máte okrem svojho hrubohmotného tela ešte aj látku z druhého sveta, zatiaľ čo tí zo záhrobia vaše hrubohmotné telo už nemajú. Vyžadujete a očakávate, že sa k vám priblížia tí zo záhrobia (dajú znamenie atď.), hoci oni už nemajú k dispozícii nijakú hrubohmotnosť. Čakáte na to, že svoje jestvovanie budú dokazovať oni vám, zatiaľ čo vy sami, ktorí okrem hrubohmotného máte k dispozícii práve tak aj látku onoho sveta, tu vyčkávajúc sedíte s gestami sudcu.

Vy predsa stavajte mosty, ktoré vy môžete stavať, pracujte konečne s rovnakou látkou, ktorá je aj vám k dispozícii, a staňte sa tak vidiacimi! Alebo mlčte, ak tomu nerozumiete, a kŕmte ďalej len to hrubohmotné, ktoré bude čoraz viacej zaťažovať to jemnohmotné. Raz príde deň, keď sa to jemnohmotné bude musieť oddeliť od hrubohmotného a potom zostane bezvládne ležať, pretože si celkom odvyklo od letu; lebo aj to všetko je podrobené pozemským zákonom, tak ako pozemské telo. Len pohyb prináša silu! Nepotrebujete médiá, aby ste spoznali jemnohmotné. Pozorujte len život, ktorý vedie to vaše vlastné jemnohmotné vo vás. Dajte mu svojou vôľou všetko, čo potrebuje, aby zosilnelo. Alebo chcete poprieť aj jestvovanie svojej vôle, keďže ju nevidíte a nemôžete ju ani nahmatať?

Ako často pociťujete účinky svojej vôle v sebe samých. Pociťujete ich síce jasne, ale nemôžete ich ani vidieť, ani uchopiť. Či už je to povznesenie, radosť alebo žiaľ, zlosť alebo závisť. Ak má vôľa účinky, musí mať aj silu, ktorá vytvára tlak; lebo bez tlaku nemôže byť ani pôsobenie, ani pociťovanie. A kde je tlak, tam musí pôsobiť nejaké teleso, niečo pevné z rovnakej látky, inak nemôže vznikať tlak.

Musia to teda byť pevné útvary z látky, ktorú vy svojím hrubohmotným telom nemôžete ani vidieť, ani nahmatať. A taká je hmotnosť onoho sveta, ktorú môžete spoznať iba rovnorodosťou, sídliacou aj vo vašom vnútri.

Čudný je spor o to, či sa postaviť za pokračovanie života po pozemskej smrti, alebo proti tomu, vlastne je často až smiešny. Kto dokáže pokojne, bez predsudkov a bez vlastného priania rozmýšľať a pozorovať, čoskoro zbadá, že skutočne všetko, úplne všetko svedčí o pravdepodobnosti jestvovania inohmotného sveta, ktorý dnešný priemerný človek nedokáže vidieť. Je toľko dejov, ktoré na to stále a stále znova poukazujú a ktoré jednoducho nemôžeme nevšímavo odsunúť nabok ako nejestvujúce. Naproti tomu v prospech bezpodmienečného zániku po pozemskom úmrtí nesvedčí nič než prianie mnohých, ktorí by sa tak radi vyhli akejkoľvek duchovnej zodpovednosti, pri ktorej neprichádza do úvahy dôvtip a šikovnosť, ale iba skutočné cítenie. —

Teraz však o prívržencoch špiritizmu, spiritualizmu a tak ďalej, nech už to nazývajú akokoľvek, nakoniec z toho vyplýva vždy jedno, že sú to veľké omyly!

Títo prívrženci sú pravde často oveľa nebezpečnejší ako protivníci a spôsobujú aj väčšie škody!

Spomedzi miliónov sa nájde len málo takých, ktorí si dajú povedať pravdu. Väčšina z nich sa zaplietla do obrovského venca malých omylov, ktoré im už nedovolia nájsť z neho cestu k prostej pravde. Kto je na vine? Vari obyvatelia onoho sveta? Nie! Alebo médiá? Taktiež nie! Len sám jednotlivec! Nie je dostatočne vážny a prísny voči sebe samému, nechce sa zbaviť predpojatých názorov, bojí sa rozbiť obraz o onom svete, ktorý si sám vytvoril a ktorý mu v jeho fantázii dlhší čas dával pociťovať posvätnú hrôzu a akúsi blaženosť. A beda tomu, kto sa toho dotkne! Každý prívrženec má už pripravený kameň, aby ho po ňom hodil! Drží sa toho pevne a je ochotný nazvať oveľa skôr záhrobných obyvateľov klamárskymi alebo pokušiteľskými duchmi, alebo obviniť médiá z neschopnosti, než by vopred pokojne preskúmal sám seba a uvážil, či azda jeho predstava nebola nesprávna.

Kde by som tu mal začať, aby som vykorenil toľkú burinu? Bola by to práca bez konca. Nech je teda to, čo tu hovorím, len pre tých, ktorí skutočne vážne hľadajú; lebo iba takí majú nájsť.

Príklad: Nejaký človek navštívi médium, či už význačné, alebo nie. Sú s ním ešte aj iní. Začína sa „seansa“. Médium „zlyhá“. Nebude z toho nič. Následok? Niektorí na to povedia: Médium nestojí za nič. Iní zase: Celý špiritizmus je nanič. Skúmajúci sa bijú do pŕs a vyhlasujú: Veľakrát overené mediálne schopnosti média boli podvodom; lebo len čo prídeme my, médium sa neodváži na nič. A „duchovia“ mlčia! Veriaci a prívrženci však odchádzajú stiesnení. Povesť média trpí a pri viacnásobnom „zlyhaní“ môže úplne zaniknúť. Ak má médium dokonca niekoho na spôsob manažéra, a sú s tým spojené peňažité príjmy, bude manažér na médium nervózne naliehať, aby sa predsa len trochu snažilo, keď už ľudia za to platia atď. Krátko: vznikne pochybnosť, výsmech, nespokojnosť a médium sa pri novom pokuse kŕčovito vynasnaží pohrúžiť do mediálneho stavu, pričom v akomsi nervóznom vlastnom ohúrení možno nevedomky povie čosi, o čom sa domnieva, že to počuje, alebo sa uchýli k priamemu podvodu, čo napríklad pre hovoriace médium nie je príliš ťažké. Posudok: Podvod, zamietnutie celého špiritizmu, pretože azda niektoré médiá siahli za takýchto okolností po klamstve, aby sa vyhli vzrastajúcemu nepriateľstvu. K tomu niekoľko otázok:

1. V ktorej vrstve ľudí, nech je akákoľvek, niet podvodníkov? Či sa pre niekoľkých klamárov aj pri iných veciach ihneď odsudzuje umenie čestne pracujúcich?

2. Prečo práve tu a skutočne nikde inde?

Tieto otázky si môže ľahko zodpovedať každý sám.

Kto však teraz nesie hlavnú vinu za také nedôstojné pomery? Médium nie, istotne však sami ľudia! Svojimi príliš jednostrannými názormi, predovšetkým však svojou úplnou nevedomosťou nútia médium voliť medzi nespravodlivou nevraživosťou alebo klamstvom.

Nejakú strednú cestu nedávajú ľudia médiu tak ľahko.

Hovorím tu len o médiu, ktoré sa dá brať vážne, netýka sa to tých početných ľudí s mediálnym nádychom, ktorí sa snažia pretlačiť svoje chatrné schopnosti do popredia. Som aj ďaleko od toho, aby som sa akýmkoľvek spôsobom zastával veľkých družín médií; lebo vlastná hodnota takýchto špiritistov, združujúcich sa okolo médií, sa nájde len v najzriedkavejších prípadoch, s výnimkou vážnych bádateľov, ktorí k tejto novej oblasti pristupujú so snahou učiť sa, nie však s nevedomým odsudzovaním. Väčšine takzvaných veriacich neprinášajú tieto návštevy alebo „seansy“ nijaký pokrok, ale zastavenie alebo krok späť. Stávajú sa takými nesamostatnými, že sami sa už nemôžu pre nič rozhodnúť, ale na všetko si chcú vyžiadať radu „záhrobných bytostí“. Často v najsmiešnejších veciach a väčšinou na pozemské maličkosti.

Vážny bádateľ alebo čestne hľadajúci človek sa pritom vždy pohorší nad nevýslovnou obmedzenosťou práve tých, ktorí sa ako stáli návštevníci médií cítia u nich už roky „ako doma“. S náramne múdrym a povýšeneckým výrazom tváre hovoria tie najväčšie nezmysly a potom tam vysedávajú s pokryteckou zbožnosťou, aby sa oddávali príjemnému vzrušeniu nervov, ktoré im v predstave prináša styk s neviditeľnými silami. Mnohé médiá sa pritom slnia v lichotivých rečiach takých starých návštevníkov, ktorí tým v skutočnosti dávajú najavo len sebecké priania, aby sami „zažili“ čo najviac. Ale taký „zážitok“ pre nich znamená len počuť alebo vidieť, teda zabávať sa. K „prežitiu“ u nich nikdy nedôjde.

Čo si má teraz pri takýchto udalostiach pomyslieť vážny človek?

1. Že médium vôbec nemôže prispieť k „zdaru“ seáns, iba ak tým, že sa vnútorne otvorí, teda oddá, a inak len čaká; lebo ono je len nástrojom, ktorý sa používa, inštrumentom, ktorý sám nemôže vylúdiť nijaký zvuk, ak sa na ňom nehrá. Takzvané zlyhanie nemôže teda preto vôbec nastať. Kto o ňom hovorí, ten ukazuje svoju obmedzenosť, mal by dať od toho ruky preč a ani by nemal vyjadrovať svoju mienku, keďže si nemôže urobiť úsudok. Presne ako každý, komu učenie padne zaťažko, by sa mal vyhnúť aj univerzite. Médium je teda jednoducho mostom alebo prostriedkom na dosiahnutie účelu.

2. Že však pritom hrajú veľkú rolu najmä účastníci! Nie svojím vzhľadom alebo dokonca spoločenským postavením, ale svojím vnútorným životom! Vnútorný život, ako je známe aj tým najväčším posmievačom, je svet sám pre seba. Nemôže to byť, prirodzene, nejaké „nič“, keď má svoje vlastné city, svoje plodné a živné myšlienky, ale musia to byť, logicky vzaté, jemnohmotné telesá alebo útvary, ktoré tlakom alebo pôsobením prebúdzajú city, pretože inak by také city nemohli vzniknúť. Práve tak málo by sme mohli v duchu vidieť obrazy, keby tam nič nebolo. Práve takýto názor by predsa znamenal najväčšiu trhlinu v zákonoch exaktných vied. Musí tu teda niečo byť a skutočne aj niečo je; lebo plodná myšlienka vytvára v jemnohmotnom, teda v záhrobnom svete ihneď zodpovedajúce formy, ktorých hutnosť a životaschopnosť sú závislé od citovej sily príslušnej plodnej myšlienky. Takže spolu s tým, čo sa nazýva „vnútorným životom“ človeka, vzniká aj náležité jemnohmotne rovnako stvárnené okolie okolo neho.

A je to práve toto okolie, ktoré sa média, prístupnejšieho jemnohmotnému svetu, musí dotýkať príjemne alebo nepríjemne, dokonca aj bolestivo. Tak sa môže stať, že skutočné prejavy z jemnohmotného sveta nie sú podávané tak čisto, keď je médium stiesnené, skľúčené alebo zmätené prítomnosťou ľudí s jemnohmotne či duchovne nečistým vnútorným životom. Ale ide to ešte ďalej. Táto nečistota vytvára múr pre čistejšiu jemnohmotnosť, aj keď je vedená osobným duchom a vôľou, slobodnou aj v záhrobí, takže nejaký prejav nemôže z tohto dôvodu vôbec nastať, alebo len rovnako jemnohmotne nečistého druhu.

U návštevníkov s čistým vnútorným životom je spojenie s náležite čistým jemnohmotným prostredím, prirodzene, možné. Každý rozdiel však tvorí nepreklenuteľnú priepasť! Preto tie rozdiely pri takzvaných seansách, preto často úplné zlyhanie alebo nastavší zmätok. Všetko je založené na neochvejných rýdzo fyzikálnych zákonoch, ktoré na onom svete pôsobia presne tak ako v tomto svete.

Tým sa dostávajú zamietavé posudky „skúmajúcich“ do iného svetla. A kto je schopný pozorovať jemnohmotné deje, ten sa musí usmiať, keďže nejeden skúmajúci vynáša svojím posudkom vlastný rozsudok, odhaľuje svoj vlastný vnútorný život, karhá len svoj duševný stav.

Druhý príklad: Niekto navštívi médium. Stane sa mu, že cez toto médium k nemu prehovorí niektorý z jeho zosnulých príbuzných. Pritom tohto zosnulého prosí o radu v nejakej možno veľmi dôležitej pozemskej záležitosti. Zosnulý mu na to dá nejaké pokyny, ktoré návštevník berie ako evanjelium, ako zjavenie z onoho sveta, riadi sa potom presne podľa nich, a preto... sa sklame, často utrpiac veľkú škodu.

Následok? Návštevník v prvom rade zapochybuje o médiu, vo svojom rozčarovaní a v zlosti nad utrpenou škodou možno proti médiu niečo podnikne, v mnohých prípadoch sa bude dokonca cítiť povinný verejne zaútočiť, aby ochránil iných pred rovnakými škodami a sklamaniami. — (V tejto súvislosti musím teraz o záhrobnom živote ešte vysvetliť, ako sa tým taký človek otvára na základe príťažlivosti duchovnej rovnorodosti podobným záhrobným prúdom, a ako sa potom, sťa nástroj takýchto protiprúdov, môže stať horlivcom v hrdom povedomí, že zastáva pravdu a ľudstvu tým preukazuje veľkú službu, zatiaľ čo v skutočnosti sa stáva otrokom nečistoty a nadväzuje si takú karmu, že na jej odpykanie bude potrebovať celý ľudský život, ba ešte viac, a z toho potom stále vychádzajú nové vlákna, takže z nich vznikne sieť, do ktorej sa zapletie, až nakoniec vôbec nevie ako z nej uniknúť, a potom nevraživo horlí o to zúrivejšie.)

Alebo ak sklamaný návštevník nepovažuje médium za podvodníka, zaujme prinajmenšom veľmi pochybovačný postoj k celému záhrobiu, alebo sa vydá na zvyčajnú pohodlnú cestu, akou idú tisíce, a povie si: „Čo ma je, koniec koncov, po záhrobí. Nech si nad tým lámu hlavu iní. Mám na práci niečo lepšie.“ To „lepšie“ však znamená slúžiť získavaním majetku iba telu, a tým sa ešte viac vzďaľovať od jemnohmotného. Kto je však teraz vlastne na vine? Zase len on sám! Vytvoril si nesprávny obraz tým, že povedané bral ako evanjelium. To bola vyslovene len jeho chyba, a nie vina iných. Pretože predpokladal, že zosnulý sa stal následkom svojej jemnohmotnosti súčasne sčasti i vševediacim alebo prinajmenšom viac vediacim. V tom spočíva omyl mnohých státisícov. Všetko, čo zosnulý po svojej premene vie navyše, je to, že takzvanou smrťou skutočne neprestal jestvovať.

Ale to je taktiež všetko, ak nevyužije príležitosť dostať sa v jemnohmotnom svete ďalej, čo aj tam závisí od jeho vlastného slobodného rozhodnutia. Ak sa ho teda pýtajú na pozemské veci, vyjadrí v dobrom úmysle vyhovieť svoju mienku a aj v presvedčení, že tým dáva to najlepšie; ale on sám nevedomky vôbec nie je schopný posudzovať pozemské veci a pomery tak jasne, ako človek z mäsa a krvi, ktorý v nich ešte žije, keďže mu odumrela hrubohmotnosť, ktorú bezpodmienečne potrebuje na správne posúdenie. Jeho stanovisko musí byť teda celkom iné. Predsa však dáva to, čo môže, a tak s najlepším úmyslom dáva tiež to najlepšie. Nemá sa preto ani jemu, ani médiu nič vyčítať. V nijakom prípade nie je luhárskym duchom, ako by sme vôbec mali rozoznávať len duchov vedomých a nevedomých; lebo len čo duch klesá, teda sa stáva ťažším a nečistejším, zužuje sa súčasne, celkom prirodzene, aj jeho horizont. Dáva a prejavuje vždy to, čo sám cíti: A žije len citom, nie vypočítavým rozumom, ktorý už nemá, keďže ten bol viazaný na pozemský mozog, a tým aj na priestor a čas. Len čo mozog úmrtím odpadol, nejestvuje pre neho už ani myslenie, ani uvažovanie, lež iba cítenie, iba bezprostredné, trvalé prežívanie!

Chybu robia tí, ktorí si chcú v pozemských, na priestor a čas viazaných záležitostiach vyžiadať ešte radu od tých, ktorých už neobmedzuje mozog, a preto to ani nemôžu chápať.

Tí v záhrobí sú síce schopní rozoznať, ktorý smer je v nejakej veci správny a ktorý nesprávny, ale potom musí človek svojimi pozemskými prostriedkami, teda rozumom a svojimi skúsenosťami uvážiť, ako tento správny smer zachovať. Musí to uviesť do súladu so všetkými pozemskými možnosťami! To je jeho práca.

Aj keď hlboko klesnutý duch dostane príležitosť vplývať a hovoriť, nikto nemôže povedať, že klame alebo že sa snaží nesprávne viesť, ale opäť dáva len to, čo prežíva, a snaží sa o tom presvedčiť aj iných. Nemôže dávať nič iné.

Tak sú v názoroch špiritistov nesčíselné omyly.

Špiritizmus“ sa stal neslávne povestným, no nie sám od seba, ale vinou veľkého počtu prívržencov, ktorí sa už po niekoľkých a často veľmi skromných zážitkoch nadšene domnievali, že sa im odhalil závoj, a potom sa horlivo snažia obšťastniť iných predstavou o jemnohmotnom svete, ktorú si sami vymysleli, ktorú vytvorila ich bezuzdná fantázia a ktorá sa predovšetkým úplne kryje s ich vlastnými prianiami. Zriedkavo sa však také obrazy celkom zhodujú s pravdou!