Desatoro prikázaní

Boh-Otec

Prvé prikázanie

Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

Kto tieto slová dokáže správne prečítať, ten akiste už v nich uvidí rozsudok mnohých, ktorí nedbajú na toto najdôležitejšie zo všetkých prikázaní.

Nebudeš mať iných bohov!“ Nejeden si pod týmito slovami predstavuje príliš málo. Príliš si to zľahčil! Pod modloslužobníkmi si azda predstavuje v prvom rade len takých ľudí, ktorí kľačia pred radom drevených figúr, z ktorých každá jednotlivá predstavuje určitého boha, možno myslí aj na uctievačov diabla a podobných poblúdencov, ktorých spomína v najlepšom prípade so súcitom, ale nemyslí pritom na seba. Len sa raz pokojne pozrite na seba a skúmajte sa, či k nim azda predsa nepatríte!

Jeden má dieťa, ktoré mu je skutočne nadovšetko, pre ktoré by vedel priniesť akúkoľvek obeť a pre ktoré zabúda na všetko ostatné. Druhý kladie vysoko nad všetko pozemský pôžitok a ani pri najlepšej vôli by napokon nebol schopný tohto pôžitku sa kvôli niečomu vzdať, ak by sa k nemu pristúpilo s takou požiadavkou, ktorá mu poskytuje dobrovoľné rozhodnutie. Tretí zasa miluje peniaze, štvrtý moc, piaty ženu, ďalší pozemské vyznamenania a všetci zase v tom všetkom nakoniec iba... seba samých!

To je modloslužba v najozajstnejšom zmysle. Pred ňou varuje prvé prikázanie, zakazuje ju! A beda tomu, kto ho do písmena nezachováva! Jeho porušenie sa ihneď vypomstí tým, že taký človek musí zostať stále pripútaný k zemi, keď prejde do jemnohmotnej ríše. V skutočnosti sa však pripútal iba sám prostredníctvom závislosti od niečoho, čo je na zemi! To mu prekáža pri ďalšom vzostupe, stráca čas, ktorý na to dostal, a vystavuje sa nebezpečenstvu, že v pravý čas nevyjde z jemnohmotnej ríše, aby z nej mohol byť vzkriesený do svetlej ríše slobodných duchov. Potom bude strhnutý do nevyhnutného rozkladu všetkej hmotnosti, ktorý slúži na očistu pre jej vzkriesenie a jej znovuutvorenie. Pre ľudskú dušu to však znamená duchovnú smrť všetkého dosiahnutého osobného sebauvedomenia, a tým zároveň zničenie jej formy i mena naveky!

Pred touto hrôzou má chrániť zachovávanie tohto prikázania! Je to to najdôležitejšie prikázanie, pretože pre človeka zostáva najpotrebnejšie! On je totiž, žiaľ, príliš ľahko náchylný oddávať sa nejakej závislosti, ktorá ho nakoniec zotročí! Čo však nechá prerásť do závislosti, to si následkom toho urobí zlatým teľaťom, ktoré kladie na najvyššie miesto, a tým aj ako bôžika alebo modlu vedľa svojho Boha, ba veľmi často ešte aj nad neho!

Jestvuje však, žiaľ, až príliš veľa „závislostí“, ktoré si človek vytvoril a ktoré si v najväčšej bezstarostnosti rád privlastňuje! Závislosť je záľuba v niečom pozemskom, ako som už uviedol. Je ich, prirodzene, ešte oveľa viac. Kto si však privlastní nejakú závislosť, ten „visí“, ako to toto slovo správne vyjadruje. Visí tým na hrubohmotnom, keď príde do záhrobia, aby sa ďalej vyvíjal, a nemôže sa od toho zas ľahko uvoľniť, bude teda brzdený, zdržiavaný! Môže sa to dokonca nazvať aj kliatbou, ktorá ho stále ťaží. Dej je ten istý, nezáleží na tom, ako sa slovne vyjadrí.

No ak v pozemskom bytí stavia nad všetko Boha, nielen vo svojej predstave alebo iba v slovách, ale v cítení, teda úprimne a ozajstne, v úctivej láske, ktorá ho viaže ako nejaká závislosť, tak bude pomocou tejto väzby rovnakým účinkom ihneď smerovať ďalej nahor, keď príde do záhrobia; lebo úctu a lásku k Bohu si vezme so sebou, ona ho drží a nakoniec ho nesie až do jeho blízkosti, do raja, do pôvodného stvorenia, miesta pobytu čistých, akéhokoľvek bremena zbavených duchov, ktorých spojenie vedie iba k Božej žiarivej Pravde!

Preto prísne dbajte na dodržiavanie tohto prikázania. Ochránite sa tým pred mnohými nepriaznivými údermi osudu, na odpykanie ktorých by vám už nezostalo dosť času!

 


 

Druhé prikázanie

Nebudeš zneužívať meno Pána, svojho Boha!

Meno v človeku prebúdza a sústreďuje pojem! Kto zhanobí meno a opováži sa ho znehodnotiť, ten tým znehodnocuje pojem! Na to stále pamätajte!

Na toto jasné prikázanie Pána sa však dbá spomedzi všetkých desiatich prikázaní najmenej, teda sa najčastejšie porušuje. Tisícoraké sú spôsoby tejto neúcty. Aj keď sa človek nazdáva, že mnohé z týchto porušení sú celkom nevinné, že sú len bežnými slovnými zvratmi, tak aj napriek tomu to zostáva porušením tohto prísne daného prikázania! Sú to práve tieto tisícoraké údajne len nevinné neúctivosti, ktoré znevažujú sväté Božie meno, a tým aj pojem Boha, ktorý je s menom vždy úzko spätý, ktoré ho pred ľuďmi, ba už pred deťmi zbavujú jeho svätosti, špinia jeho nedotknuteľnosť zovšednievaním, zavliekaním do všeobecných slovných zvratov! Ľudia sa neľakajú toho, že pritom zachádzajú do smiešnosti. Nechcem uvádzať ani jedno z tých mnohých slovných spojení; lebo na to je toto meno príliš vznešené a velebné! Ale každému človeku postačí všímať si to raz čo i len jeden deň a určite bude zhrozený nesmiernym nahromadením porušovania druhého prikázania ľuďmi oboch pohlaví, u veľkých i malých až po deti, ktoré sú sotva schopné vytvoriť už jednu správnu vetu. Veď ako spievali starí, tak čvirikajú mladí! Z tohto dôvodu je práve znevažovanie Boha veľakrát to prvé, čo sa mládež naučí pri takom iba zdanlivo nevinnom porušovaní Božích zákonov!

Účinok toho je však zo všetkých porušení najhorší! Priam zhubne sa rozšírilo medzi celým ľudstvom, nielen u kresťanov, ale aj medzi mohamedánmi, medzi židmi a buddhistami, všade až do omrzenia počuť to isté! Čo potom môže pre človeka ešte znamenať meno „Boh“! Je znehodnotené, necení sa ani tak ako tá najmenšia zo všetkých mincí! Je na tom horšie než obnosený kus odevu. A tento človek zeme, ktorý chce byť inak taký múdry, ho bezstarostne spomína, prehrešujúc sa v tom viac než stokrát za deň! Kde zostáva uvažovanie, kde najmenšie hnutie citu? Aj vy ste voči tomu úplne otupeli a pokojne počúvate, keď sa ten najsvätejší zo všetkých pojmov takto pošliapava v špine všedného dňa! Nemýľte sa však! Konto viny na onom svete sa tým nemilosrdne zaťažilo u každého jedného, kto v tom zhrešil! A nie je také ľahké odpykať práve toto, pretože to má ďalekosiahle zlé následky, ktoré sa musia vypomstiť až do tretieho a štvrtého pokolenia, ak sa v tomto reťazci pokolenia nenájde raz človek, ktorý v tom dôjde k poznaniu a zastaví toto hrozné vyvádzanie.

Skúste preto proti tomuto škodlivému zvyku bojovať v kruhoch vám blízkych. Predovšetkým však najskôr prestrihnite svoje vlastné karmické vlákna so všetkou energiou, ktorú v sebe ešte máte, aby sa konto viny nestávalo väčším, než v tom už je. Neverte v ľahké odpykanie len preto, že ste si pritom doteraz nemysleli vôbec nič zlé! Škoda je v takom prípade presne taká istá! A hriech proti prikázaniu bezpodmienečne naďalej pretrváva! Veď ste ho presne poznali. Ak ste sa nesnažili správne si ujasniť jeho dosah, tak je to vaša vina! Nemôže vám byť preto ani nič odpočítané! Počúvajte a konajte tak, aby ste boli schopní hodne splatiť už na zemi.

Strašný je inak močiar, ktorý vás očakáva, keď prídete na onen svet a ktorý sa vám prekážajúco položí do cesty k vzostupu nahor.

Lenže nielen sám jednotlivec, ale aj úrady mnoho stáročí otvorene prejavovali svoj odpor proti tomuto prikázaniu a aj proti Božiemu Slovu tým, že od ľudí nútene vyžadovali prísahu a násilne naliehali, aby sa porušovalo, pod hrozbou ťažkých pozemských trestov, ak nevyhovejú tejto požiadavke. Nadpozemský trest je však ťažší a dopadne na všetkých tých, ktorí vyžadovali prísahu, nie na tých, ktorí ju pod nátlakom museli zložiť. Ešte aj Kristus raz dôrazne povedal: „Vaša reč nech je Áno alebo Nie; lebo čo je nad to, to pochádza od zla!“

A úrady mali predsa moc dať tomuto Áno alebo tomuto Nie rozhodujúcu váhu tým, že by to pri klamstve pred súdom trestali práve tak ako krivú prísahu! Tým mohli hodnotu slov pred súdom povýšiť na onen stupeň, ktorý pre rozsudok potrebovali. Nebolo potrebné viesť preto ľudí z donútenia k porušovaniu Božieho prikázania! Za to sa im dostane rozsudku v záhrobí. Ostrejšieho a prísnejšieho, než si kedy vo zvratnom pôsobení posmešne predstavovali. Pred ním niet uniknutia!

Ešte horšie si však počínali cirkvi a ich predstavitelia, ktorí za odvolávania sa na Boha podrobovali svojich blížnych najhoršiemu mučeniu, a opäť za odvolávania sa na Boha ich nakoniec upaľovali, ak už predtým nepodľahli mukám. Všetkým dobre známy a pre svoju krutosť povestný rímsky cisár Nero nebol vo svojom mučení kresťanov taký zlý, taký zavrhnutiahodný ako katolícka cirkev so svojím obrovským registrom hriechov proti Božím zákonom! Po prvé zďaleka toľko nevraždil a nemučil a po druhé nie za takého pokryteckého odvolávania sa na Boha, ktoré sa v tejto podobe musí počítať k najväčším rúhaniam sa Bohu, akých sa človek môže dopustiť.

Nič neprospeje, keď tie isté cirkvi dnes odsudzujú to, čo vtedy, žiaľ, príliš dlho páchali; lebo od toho neupustili dobrovoľne!

A ani dnes sa to veľmi nezmenilo vo vzájomnom, len tichšom nepriateľstve a v inej, modernejšej forme! Aj tu sa časom zmenila iba jeho forma, nie živé jadro! A jedine toto jadro, ktoré sa tak rado skrýva, platí pred Božím súdom, nikdy nie vonkajšia forma!

A táto terajšia, len zdanlivo neškodná forma sa zrodila z tej istej nevýslovnej duchovnej pýchy predstaviteľov všetkých cirkví ako vtedy. A kde nie je zavrhnutiahodná pýcha, nájde sa prázdna domýšľavosť, ktorá sa opiera o pozemskú moc cirkvi. Tieto necnosti prinášajú dosť často tie najnemiestnejšie nepriateľstvá, ktoré ešte bývajú pretkané pozemskou vypočítavosťou, zameranou na rozšírenie vplyvu, ak nie dokonca až túžbou po veľkom politickom význame.

A to všetko s menom Boh na perách, takže by som ešte raz chcel zvolať ako Syn Boží: „Svojím počínaním ste premenili domy môjho Otca, ktoré mali byť vám na poctu, na brloh vrahov! Nazývate sa služobníkmi Božieho Slova, no stali ste sa služobníkmi svojej pýchy!“

Každý katolík si namýšľa, že je pred Bohom oveľa lepší než protestant bez toho, že by mal na to poruke dôvod, každý protestant si však namýšľa, že je učenejší, pokrokovejší, a tým svojmu Bohu bližší než katolík! A to všetko sú tí, ktorí tvrdia, že sú stúpencami Krista, že sa utvárajú podľa jeho Slova.

Hlúpe sú obe strany, ktoré sa opierajú o niečo, čo pred Božou vôľou vôbec neplatí! Práve títo všetci sa oveľa viac prehrešujú proti druhému Božiemu prikázaniu ako prívrženci iných náboženstiev; lebo Božie meno zneužívajú nielen slovami, ale aj skutkom, celým svojím spôsobom života, dokonca i svojou takzvanou bohoslužbou. Každému uvažujúcemu a dobre pozorujúcemu dávajú len odstrašujúci príklad bezobsažných foriem a prázdneho myslenia. Práve bezhraničnou domýšľavosťou, ktorou chcú sebe i okoliu nahovoriť, že pred inovercami majú už zaistené miesto v nebi, najhlbšie hanobia pojem Boha! Vonkajšia stránka cirkevných obyčají, krst a všeličo iné, to nič neznamená! Len sám vnútorný človek sa musí postaviť pred súd! Na to pamätajte, vy, povýšeneckí, ktorým sa už zvestovalo, že v deň súdu budú namyslenci pyšne tiahnuť s vlajkami, prepychovými rúchami, aby si radostne išli po svoju odmenu. Nikdy však nedosiahnu ríšu ducha pri nohách Božieho trónu, pretože odmenu, ktorá im patrí, dostanú skôr, ako tam dôjdu. Ľadový závan ich odveje ako plevy, ktoré nemajú nijakú hodnotu; lebo im chýba čistá vnútorná pokora a pravá láska k blížnemu!

Svojím správaním sú najhoršími hanobiteľmi mena „Boh“, najbritkejšími porušovateľmi druhého prikázania!

Títo všetci slúžia Luciferovi, nie Bohu! A vysmievajú sa tým všetkým Božím prikázaniam! Od prvého až po posledné! Predovšetkým však tomuto druhému, ktorého porušovanie je tu najčernejším pošpinením pojmu Boha v mene!

Chráňte sa ešte naďalej ľahkovážne prestupovať toto prikázanie! Odteraz prísne dbajte na seba a svoje okolie! Uvážte, ak verne plníte deväť prikázaní, a nedbáte na toto jedno, tak ste predsa nakoniec stratení! Ak dal prikázanie Boh, tak už v tom spočíva dôkaz, že sa nesmie brať naľahko, že sa nevyhnutne musí splniť! Ináč by ste ho nikdy nedostali.

Neopovažujte sa modliť, ak nie ste schopní celou dušou sa spoluzachvievať v slovách, a chráňte sa prejavovať voči svojmu Bohu ako bezmyšlienkovití táraji; lebo by ste sa tým pred ním previnili zo zneužívania Božieho mena. Dôkladne rozvážte, prv kým ho o niečo poprosíte, či je to naliehavo potrebné! Nezapletajte sa do formálnych modlitieb, ktorých odriekavanie v určitom čase sa stalo zlozvykom vo všetkých náboženských úkonoch. Je to nielen zneužívanie, ale aj hanobenie Božieho mena! V radosti alebo núdzi je vrúcne cítenie bez slov oveľa cennejšie ako tisíc slovných modlitieb, aj keď toto cítenie trvá iba zlomok okamihu. Lebo také cítenie je potom vždy pravé, a nie je pokrytectvom! Preto ani nikdy nie je zneužitím pojmu Boh. Je to posvätný okamih, keď sa chce ľudský duch, prosiac alebo ďakujúc, vrhnúť pred stupne Božieho trónu! Nikdy sa to nesmie stať drkotaním zo zvyku! Ani u služobníkov cirkvi!

Človek, ktorý meno Boh dokáže používať pri všetkých možných i nemožných denných príležitostiach, nikdy nemal ani najmenšieho tušenia o pojme Boha! Je to zviera, nie človek! Lebo ako ľudský duch musí byť schopný pocítiť v sebe predtuchu Boha, aj keby to bolo iba raz v jeho pozemskom živote! Ale i tento jeden raz by stačil, aby mu bezpodmienečne vzal akúkoľvek chuť ľahkovážne porušovať druhé prikázanie! Bude potom v sebe večne nosiť túžbu vyslovovať meno „Boh“ len na kolenách v najväčšej čistote celého svojho vnútra!

Kto ju nemá, ten je ďaleko od toho, aby bol hoden čo i len Božieho slova, a o koľko menej, aby vošiel do ríše Boha a vychutnával jeho oblažujúcu blízkosť! Z tohto dôvodu je tiež zakázané vytvárať obraz Boha Otca podľa ľudských predstáv! Každý taký pokus musí viesť iba k žalostnému zmenšeniu, keďže ani ľudský duch, ani ľudská ruka nie sú schopné vizionársky zazrieť čo i len tú najmenšiu časť skutočnosti a pozemsky ju zachytiť v obraze! Aj to najväčšie umelecké dielo by v tomto prípade znamenalo len hlboké zníženie. Jedine samo oko naznačuje svojím nevýslovným žiarením všetko. — Taká vznešená je pre vás nepochopiteľná veľkosť, ktorú zahŕňate do slova „Boh“ a ktorú sa s ľahkomyseľnou opovážlivosťou často odvažujete používať ako tie najbežnejšie prázdne a bezmyšlienkovité slovné zvraty! Budete musieť skladať účty z tohto svojho počínania!

 


 

Tretie prikázanie

Budeš svätiť sviatočný deň!

Kto si dá námahu, aby prikázanie precítil. Keď vidíme deti, dospelých, ako ľahkovážne zaobchádzajú s prikázaniami svojho Boha, tak by sa mohla, musela každého vážne zmýšľajúceho zmocniť hrôza. Prikázania sa učia v škole a povrchne sa o nich pohovorí. Človek je rád, keď si osvojil ich doslovné znenie a môže o nich podať akú-takú správu, ak mu hrozí nebezpečenstvo, že sa ho na to budú pýtať. Keď potom vyjde zo školy do praktického života, tak je čoskoro zabudnuté aj toto doslovné znenie, a tým aj zmysel. To je najlepší dôkaz toho, že ho v skutočnosti vôbec nezaujímalo, čo jeho Pán a Boh od neho vyžaduje. Ale on tým nič nevyžaduje, ale dáva v láske všetkým ľuďom to, čo naliehavo potrebujú! Zo Svetla sa totiž spozorovalo, ako veľmi ľudstvo poblúdilo. Tak mu Boh ako vychovávateľ presne ukázal cestu, ktorá ho dovedie k večnému bytiu vo svetlej ríši ducha, teda k jeho šťastiu, zatiaľ čo jej nesledovanie musí ľudí viesť do nešťastia a záhuby! Práve preto nie je vlastne správne, keď sa hovorí o prikázaniach. Sú to skôr veľmi dobre mienené rady, ukázanie pravej cesty hmotnosťou, ktorú spoznať si priali sami ľudskí duchovia. Ale ani táto taká pekná myšlienka nemá na človeka nijaký účinok. Až priveľmi sa doslova zavŕtal do svojich vlastných myšlienkových pochodov a nechce vidieť alebo počuť nič viac okrem toho, čo si sám vybudoval na názoroch, ktoré mu umožnili pozliepať jeho malé pozemské vedomosti. Necíti, ako ho hmotnosť unáša stále ďalej, čoraz ďalej až k hranici, kde pred ním naposledy stojí Buď – Alebo, ako to rozhodnutie, ktoré teraz zostane rozhodujúce pre celé jeho bytie a po ktorom musí ísť až na koniec svojej takto zvolenej cesty bez toho, že by sa z nej mohol ešte raz vrátiť, aj keď naostatok ešte dospeje k poznaniu. Ono potom príde príliš neskoro a prispeje len k tomu, že sa zvýšia jeho muky.

Aby tu pomohol, aby človek mohol napriek poblúdeniu ešte v pravý čas dospieť k poznaniu, dal Boh ľuďom tretie prikázanie, radu, aby svätili sviatočný deň! Plnením tohto prikázania by sa v každom človeku bola časom už postupne zrodila túžba ísť za Svetlom a s túžbou by sa napokon ukázala ešte aj cesta, ktorá by ho viedla nahor k splneniu jeho prianí, ktoré, stávajúc sa čoraz silnejšími, zhutňujú sa do modlitby. Potom by človek dnes pri obrate svetov vyzeral ináč! Preduchovnený, zrelý pre ríšu, ktorá teraz musí prísť.

Vy teda počúvajte a konajte tak, aby plnenie prikázania pripravilo vašu cestu. Budeš svätiť sviatočný deň! Ty! Celkom zreteľne tieto slová vyjadrujú, že ty máš dať sviatočnému dňu posvätenie, že ho musíš pre seba urobiť posvätným! Sviatočný deň je sviatočná chvíľa, teda keď odpočívaš po práci, ktorú ti ukladá tvoja cesta na zemi. Sviatočnej chvíli, dňu odpočinku však nedávaš posvätenie, ak pritom chceš pestovať iba svoje telo. Ani vtedy nie, keď hľadáš rozptýlenie pri hre, pijatike alebo tanci. Sviatočná chvíľa ťa má viesť k tomu, aby si sa v pokoji zahĺbil do svojho myslenia a cítenia, aby si si prehliadol svoj doterajší pozemský život, predovšetkým vždy uplynulé pracovné dni posledného týždňa, a aby si z toho vyvodil užitočné uplatnenie pre svoju budúcnosť. Šesť dní sa dá prehliadnuť vždy, čo trvá dlhšie, to sa ľahko zabúda. Dočkáš sa toho, že tvoje cítenie sa pomaly vznesie vyššie a ty sa staneš hľadačom Pravdy. Až keď sa skutočne staneš hľadajúcim, bude ti ukázaná aj cesta. A tak ako tu na zemi putuješ novou, tebe dosiaľ neznámou cestou len skúmavo, pátravo, tak máš aj na nových duchovných cestách, ktoré sa ti otvoria, starostlivo klásť krok za krokom, aby si si vždy udržal pevnú pôdu pod nohami. Skákať nesmieš, pretože potom je nebezpečenstvo pádu väčšie. Takýmto myslením a cítením vo sviatočných chvíľach svojho pozemského bytia nikdy nič nestratíš, ale iba získaš.

Chodením do kostola nikto nesvätí sviatočnú chvíľu, ak potom súčasne v čase odpočinku nechce premýšľať o tom, čo tam počul, aby to do seba správne prijal a podľa toho žil. Kňaz ti nemôže posvätiť tvoj deň, ak to neurobíš sám od seba. Vždy znovu zváž, či vlastný zmysel Božieho Slova je celkom v súlade s tvojou činnosťou. Týmto spôsobom potom posvätíš sviatočný deň; lebo pokojným zahĺbením sa získa náplň, na účel ktorej sa ustanovil. Každý sviatočný deň sa tak stane míľnikom na tvojej ceste, ktorý aj dňom tvojej hrubohmotnej činnosti prepožičia, spätne pôsobiac, hodnotu, ktorú majú mať pre dozrievanie tvojej duše. Neprežili sa potom daromne, a ty trvalo postupuješ vpred. Svätiť neznamená premárniť. Ak to premeškáš, premeškáš svoj čas, ktorý sa ti poskytol na dozrievanie, a po obrate svetov, ktorý vás teraz svojimi lúčmi pomaly obopína, je daný už len krátky čas na dobehnutie zameškaného za predpokladu, že pritom využijete všetku silu, ktorá vám zostala. Preto sväťte sviatočný deň! Či už vo svojom dome, alebo ešte lepšie v prírode, ktorá vám pomôže byť bedlivými v myslení a cítení! Splňte tým prikázanie Pána. Vy z toho budete mať úžitok!

 


 

Štvrté prikázanie

Budeš ctiť otca a matku!

Toto prikázanie dal kedysi Boh ľudstvu prostredníctvom Mojžiša. Vyvolalo však nevýslovné duševné boje. Ako nejedno dieťa, ako nejeden dospelý ťažko zápasili, aby sa najhrubším spôsobom neprevinili práve proti tomuto prikázaniu. Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá otcovi a celému domu strpčuje hodiny svojimi vrtochmi, svojím neskrotným temperamentom, nedostatkom sebavýchovy a všeličím iným, a celkom znemožňuje vytvorenie pokojnej nálady! Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si vzájomne hrubo nadávajú, ako sa podvádzajú, alebo sa dokonca bijú? Nejeden manželský výjav urobil deťom z prikázania často muky, spôsobil, že jeho plnenie sa stalo nemožným. Bolo by to, koniec koncov, predsa len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že matku ctí ešte aj vtedy, keď sa voči cudzím správa oveľa vľúdnejšie ako voči svojmu vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Keď u nej spozoruje sklon k povrchnosti, keď ju vidí klesať v najsmiešnejšej márnivosti na úroveň slabošskej otrokyne každého módneho výstrelku, ktorý sa tak často už nedá zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, ktorý olupuje o všetku krásu a vznešenosť materinskej dôstojnosti,... na základe čoho má potom dieťa ešte nájsť dobrovoľnú úctu k matke? Čo spočíva už v tom jedinom slove: „matka“! Čo však aj vyžaduje. Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí v sebe podvedome cítiť, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy neodhodlá obnažovať svoje hrubohmotné telo len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätná! Prirodzená úcta impulzívne poklesne na prázdnu formu povinnosti zo zvyku alebo, v závislosti od výchovy, na samozrejmú spoločenskú zdvorilosť, teda na pokrytectvo, ktorému chýba akýkoľvek vysoký vzlet duše. Práve ten vzlet, ktorý v sebe skrýva vrúcny život, ktorý je pre dieťa nenahraditeľný a pri dospievaní a vstupe do života ho sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri akýchkoľvek pokušeniach a ktorý mu vnútorne zostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do nejakých pochybností. Až do vysokého veku! Slovo „matka“ alebo „otec“ by vždy malo vzbudiť vrelé, úprimné cítenie, z ktorého pred dušu dôstojne vystúpi tento obraz v plnej čistote, varujúc alebo súhlasiac, ako usmerňujúca hviezda v celom pozemskom bytí!

A aký poklad sa berie každému dieťaťu, keď svojho otca alebo svoju matku nemôže z celej duše ctiť!

Príčinou týchto duševných múk je však opäť len ľuďmi nesprávne chápané prikázanie. Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, zatiaľ čo predsa nič z toho, čo poslal Boh, nemôže byť jednostranné. Ešte nesprávnejšie však bolo, že toto prikázanie sa prekrútilo tým, že sa malo poopraviť podľa ľudského uváženia a ešte presnejšie sformulovať dodatkom: „Budeš ctiť svojho otca a svoju matku!“ Tým sa stalo osobným. To muselo viesť k omylom; lebo prikázanie znie v pravej podobe len: „Budeš ctiť otca a matku!“

Nemienia sa teda určité jednotlivé osoby, ktorých druh nie je možné vopred stanoviť a predvídať. Niečo také nezmyselné sa v božských zákonoch nikdy nevyskytuje. Boh v nijakom prípade nevyžaduje ctiť niečo, čo si ani bezpodmienečne nezaslúži byť ctené!

Toto prikázanie zahŕňa naopak namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr na deti, ale na samých rodičov, od nich žiada, aby otcovstvo a materstvo udržiavali v úcte! Toto prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečné povinnosti, aby si boli stále dokonale vedomí svojej veľkej úlohy, a tým mali zároveň pred očami zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch.

Z tohto dôvodu sa stáva, že pri vyjadrení slovom ľahko dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to v tomto prípade očividné. Beda však tým, ktorí nedbali na toto prikázanie, ktorí sa nesnažili ho spoznať správnym spôsobom. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ sa často len nesprávne vykladalo a nesprávne cítilo. Následky nedodržiavania tohto prikázania sa prejavovali už pri plodení a vstúpení duše. Celkom iné by to bolo na tejto zemi, keby ľudia boli tomuto ďalekosiahlemu prikázaniu porozumeli a plnili ho. Celkom iné duše sa potom mohli dostať k inkarnácii, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, ako je to dnes! Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, do ktorých sa chce dnes všetko stupňovať. Takmer ako korunovácia triumfu dusných prúdov temna. A pozrite sa na tú nechápavú ľahostajnosť, s akou sa tento úpadok prijíma ako niečo správne alebo už dávno jestvujúce a dokonca sa podporuje.

Kde je človek, ktorý sa snaží správne spoznávať Božiu vôľu, ktorý sa vo vysokom vzlete pokúša pochopiť nekonečnú veľkosť namiesto toho, aby túto veľkú vôľu znova a stále znova svojvoľne vtláčal do biedneho obmedzenia pozemského mozgu, z ktorého urobil chrám rozumu. Sám tým klopí zrak k zemi ako otrok, ktorý ide v reťaziach, namiesto toho, aby ho s radostným leskom nadšene dvíhal nahor, aby sa stretol s lúčom poznania.

Vari nevidíte, akými úbohými sa javíte pri každom chápaní všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či už sú to prikázania, zasľúbenia, posolstvo Krista, alebo aj celé stvorenie! Nič nechcete vidieť, nič poznať! Dokonca sa ani vôbec nesnažíte niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to také, aké to je, ale kŕčovito sa snažíte vždy znovu všetko preformovať do nízkych názorov, ktorým ste sa tisícročia oddávali. Osloboďte sa konečne od tohto dedičstva. Silu na to máte predsa k dispozícii. V každom okamihu a bez toho, že by ste museli prinášať obete. Musíte to však od seba odvrhnúť jedným šmahom, jediným činom vôle! Bez toho, že by ste si niečo z toho, pohrávajúc sa s tým v myšlienkach, ponechali. Len čo sa snažíte hľadať priechod, nikdy sa od toho doterajšieho neoslobodíte, ale vždy znova vás to bude húževnato ťahať späť. Ľahké to pre vás môže byť len vtedy, ak všetko staré oddelíte jedným rezom, a tak bez starej príťaže predstúpite pred to nové. Len potom sa vám brána otvorí, inak zostane pevne zatvorená. A na to treba skutočne iba vážne chcenie, je to dianie okamihu. Presne tak ako prebudenie zo spánku. Ak sa pritom ihneď nezdvihnete zo svojho lôžka, opäť sa unavíte a radosť z nového denného diela ochabne, ak sa dokonca celkom nestratí.

Budeš ctiť otca a matku! To nech sa vám teraz stane svätým prikázaním. Zadovážte otcovstvu a materstvu úctu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc na zošľachtenie ľudstva! V tom by si raz mali urobiť jasno tí ľudia, ktorí sa tu na zemi spájajú, potom bude aj každé manželstvo skutočne manželstvom, zakotveným v duchovnom! A všetci otcovia, všetky matky budú podľa božských zákonov hodní úcty!

Pre deti však bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť konať vôbec inak než z duše ctiť otca a matku, nech už sú tieto deti samy osebe akékoľvek. Budú donútené už skutočnosťou, vyplývajúcou zo správania rodičov. A beda potom tým deťom, ktoré toto prikázanie nesplnia úplne. Doľahne na ne ťažká karma; lebo potom by bola aj plne odôvodnená. Ale jeho nasledovanie sa vo zvratnom pôsobení čoskoro stane samozrejmosťou, radosťou, potrebou! Preto choďte a dbajte na prikázania Boha vážnejšie ako doteraz! To znamená, dbajte na ne a plňte ich! Tým sa stanete šťastnými! —

 


 

Piate prikázanie

Nebudeš zabíjať!

Bi sa len do pŕs, ó, človeče, a hlasno sa chváľ, že nie si vrah! Lebo zabíjať znamená predsa vraždiť, a podľa svojho presvedčenia si prikázanie Pána nikdy neporušil. Hrdo môžeš pred neho predstúpiť a bez strachu a obáv mnohosľubne očakávať otvorenie práve tejto strany svojej knihy života.

Uvážil si však pritom niekedy, že pre teba jestvuje aj ubitie a že ubiť je to isté, čo zabiť?

Nie je v tom nijaký rozdiel. Robíš ho iba ty sám svojím spôsobom vyjadrovania, svojou rečou; lebo prikázanie nehovorí jednostranne: Nebudeš zabíjať hrubohmotný život! Ale vážne, obsiahlo, krátko: Nebudeš zabíjať!

Istý otec mal napríklad syna. Otca poháňala malicherná pozemská ctižiadosť, že syn musí ísť študovať, za každú cenu. V tomto synovi však spočívali vlohy, ktoré ho pobádali robiť niečo iné, pričom štúdium pre neho nemohlo byť vôbec prospešné. Preto bolo celkom prirodzené, že syn na toto nanútené štúdium nemal v sebe chuť, ani nebol schopný radostne mu venovať silu. Otec však vyžadoval poslušnosť. Syn poslúchol. Na úkor zdravia sa usiloval splniť vôľu svojho otca. Keďže to však bolo proti synovej prirodzenosti, proti vlohám, ktoré mal v sebe, bolo celkom samozrejmé, že tým trpelo aj telo. Nechcem tu ďalej sledovať tento prípad, ktorý sa v pozemskom bytí opakuje tak často, že by to zašlo až do státisícov a ešte viac. Je však nepopierateľné, že otec sa tu v tomto synovi snažil svojou ctižiadosťou alebo neústupnosťou ubiť niečo, čo syn dostal na zem na vývoj! V mnohých prípadoch sa to skutočne aj podarí ubiť, keďže vývoj v neskoršom čase je potom sotva ešte možný, pretože zdravá hlavná sila naň sa zlomila v tom najlepšom čase, ľahkovážne sa vyplytvala na veci, ktoré boli chlapcovej prirodzenosti cudzie.

Otec sa tým ťažko prehrešil proti prikázaniu: Nebudeš zabíjať! Celkom odhliadnuc od toho, že svojím počínaním pripravil ľudí o niečo, čo im azda mohlo byť prostredníctvom chlapca veľmi užitočné! Otec však musí uvážiť, že chlapec síce je alebo môže byť duchovne spriaznený s ním alebo s matkou, napriek tomu však zostáva pred Stvoriteľom samostatnou osobnosťou, ktorá je povinná rozvíjať vlohy, ktoré dostala so sebou na zem pre svoje vlastné blaho. Možno tým Božia milosť chlapcovi dokonca tiež povolila splatiť ťažkú karmu tým, že mal vynájsť niečo, čo by ľudstvu v určitom zmysle prinieslo veľký úžitok! Ťažko doľahne táto vina zabránenia ešte celkom zvlášť na otca alebo na matku, ktorí svoje úzkoprsé pozemské názory postavili nad veľké vlákna osudu, a tým zneužili svoju rodičovskú moc.

Inak to nie je ani vtedy, keď sú rodičia pri manželstvách svojich detí schopní dať sa ovládnuť malichernou pozemskou vypočítavosťou svojho rozumu. Ako často sa pritom bezohľadne udusí najušľachtilejší cit ich dieťaťa, čím sa dieťaťu síce zabezpečí pozemská bezstarostnosť, ale zároveň aj duševné nešťastie, ktoré bude pre bytie dieťaťa ďalekosiahlejšie než všetky peniaze a pozemský majetok.

Prirodzene, nie každému snu alebo želaniu dieťaťa sa majú rodičia podvoliť. To by nebolo splnením ich rodičovskej povinnosti. Ale vyžaduje sa vážne skúmanie, ktoré nikdy nesmie byť pozemsky jednostranné! Práve toto skúmanie, lenže nesebeckým spôsobom, uplatňujú rodičia zriedkavo alebo vôbec nie. Tak jestvujú tisícoraké druhy takýchto prípadov. Nie je potrebné, aby som o tom hovoril viacej. Premýšľajte o tom sami, aby ste sa neprehrešili proti tomuto takému závažnému Božiemu Slovu v prikázaní! Budú sa vám pritom otvárať netušené cesty!

Lenže aj dieťa môže zmariť nádeje rodičov, ktoré sú oprávnené! Ak v sebe nerozvíja vlohy, ako je to potrebné, aby v tom dosiahlo niečo veľké, len čo rodičia, vychádzajúc mu v ústrety, umožnia dieťaťu zvoliť si cestu, ktorú si vyprosilo. Aj vtedy dochádza k umŕtveniu ušľachtilých citov u jeho rodičov a ono hrubým spôsobom porušilo prikázanie!

Aj keď človek nejako sklame pravé priateľstvo alebo dôveru, ktorú mu niekto venuje. Zabíja a zraňuje tým v druhom niečo, čo skutočne obsahuje život! Je to previnenie proti Božiemu Slovu: Nebudeš zabíjať! Prinesie mu zlý osud, ktorý musí rozuzliť.

Vidíte, že všetky prikázania sú pre ľudí len tými najlepšími priateľmi, aby ho verne chránili pred zlom a pred utrpením! Preto ich milujte a vážte si ich ako poklad, ktorého stráženie vám prinesie iba radosť! —

 


 

Šieste prikázanie

Nebudeš rozbíjať manželstvo!

Už to, že jestvuje ešte jedno prikázanie, ktoré znie: „Nebudeš bažiť po žene svojho blížneho!“ ukazuje, ako málo sa týmto šiestym prikázaním mieni to, čo v tom stanovuje pozemský zákon.

Nebudeš rozbíjať manželstvo“ môže tiež znieť: „Nebudeš rozbíjať manželský mier!“ Pod mierom sa rozumie, prirodzene, aj harmónia. To súčasne podmieňuje, ako má byť manželstvo vôbec uspôsobené; lebo tam, kde nie je čo rozbiť alebo narušiť, nemá platnosť ani prikázanie, ktoré sa neriadi podľa pozemských názorov a ustanovení, ale podľa božskej vôle.

Manželstvo je teda iba tam, kde vládne harmónia a mier ako niečo samozrejmé. Kde sa jeden vždy snaží žiť iba pre toho druhého a robiť mu radosť. Jednostrannosť a taká zvádzajúca, ubíjajúca nuda sú pritom od začiatku úplne a navždy vylúčené, ako aj nebezpečná túžba po rozptýlení alebo klamná predstava nepochopenia! Vražedné nástroje každého šťastia! Práve takéto zlá sa vôbec nemôžu objaviť v pravom manželstve, kde jeden skutočne žije pre toho druhého, pretože snaha byť nepochopený a aj túžba po rozptýlení sú len následky zjavného sebectva, ktoré chce žiť iba pre seba, nie však pre toho druhého!

Pri pravej duševnej láske je však vzájomné radostné dávanie sa niečím celkom samozrejmým a v dôsledku toho je aj zvratne pôsobiace ukracovanie jednej strany celkom vylúčené. Za predpokladu, že ani stupeň vzdelania tých, ktorí sa spájajú, nevykazuje príliš veľkú priepasť!

To je podmienka, ktorú vyžaduje zákon príťažlivosti rovnorodého vo veľkom vesmíre, ktorá musí byť splnená, ak šťastie má byť úplné.

Kde však nie je možné nájsť mier ani harmóniu, tam si manželstvo nezaslúži, aby sa nazývalo manželstvom; lebo potom ním ani nie je, ale je iba pozemským spoločenstvom, ktoré samo osebe nemá pred Bohom nijakú hodnotu, a preto ani nemôže priniesť požehnanie v tom zmysle, ako sa to pri pravom manželstve očakáva.

V šiestom prikázaní je teda ozajstné manželstvo podľa Božej vôle prísnym predpokladom! Iné chránené nie je. No beda tomu, kto sa opováži akýmkoľvek spôsobom narušiť pravé manželstvo! Lebo triumf, ktorý z toho tu na zemi zdanlivo má, ho jemnohmotne očakáva v celkom inej podobe! Plný zdesenia by pred ním najradšej ušiel, keď bude musieť vkročiť do ríše, kde ho očakávajú následky jeho činov.

Rozbitie manželstva v najširšom zmysle je dokonca už tam, kde sa urobil pokus rozdeliť ozajstne duševne sa milujúcich, ako to veľmi často robia rodičia, keď tá či oná pozemská okolnosť nie je pritom podľa ich priania! A beda tiež žene, beda mužovi, či už sú mladí, alebo starí, ktorí zo závisti alebo z flirtu vedome vnesú nepokoj alebo dokonca rozkol medzi taký pár! Čistá láska medzi dvoma ľuďmi má byť posvätná pre každého, má v ňom vzbudiť úctu a rešpekt, ale nie žiadostivosť! Lebo stojí pod ochranou Božej vôle!

Ak narastá pocit takejto nečistej žiadostivosti, tak nech sa len človek obráti a rozhliadne jasným okom po tých ľuďoch, ktorí sa ešte na nikoho duševne neupli.

Ak hľadá s vážnosťou a trpezlivosťou, tak bezpodmienečne aj nájde človeka, ktorý sa k nemu hodí takým spôsobom, ako to chce Boh, a s ktorým potom bude aj šťastný bez toho, že by na seba najskôr uvalil vinu, ktorá nikdy nemôže priniesť a poskytnúť šťastie!

Veľkou chybou týchto ľudí je často iba to, že sa snažia nasledovať spočiatku vždy slabé naliehanie pocitu, že ho v sebe násilne zadržiavajú, pestujú vyumelkovaným fantazírovaním, až ich zosilnejúc naplní a trýznivo doženie aj k hriechu! Tisíce ľudských duchov by nemuseli byť stratené, keby len pritom chceli vždy dbať na začiatok, ktorý, ak ho nevytvorila vypočítavosť rozumu, pramení iba z nedôstojného flirtovania, ktoré má zase pôvod v skazonosných zvyklostiach pozemského rodinného a predovšetkým spoločenského života! Práve tieto zvyklosti sú často vyslovene svadobnými trhmi, nie čistejšími ako verejný obchod s otrokmi v Oriente! V nich spočíva liaheň zárodkov nevery.

Rodičia, dajte si pozor, aby ste sa na deťoch neprevinili rozbitím manželstva z prílišnej rozumovej vypočítavosti! Nespočítateľne mnohí sú už do toho zapletení! Bude ich stáť veľa námahy, aby sa z toho opäť vymanili! Deti, buďte opatrné, aby ste sa azda nestali rušiteľmi mieru medzi svojimi rodičmi, inak sa aj vy previníte rozbíjaním manželstva! Dobre si to rozmyslite. Inak sa stávate nepriateľmi svojho Boha, a niet takého nepriateľa, ktorý by v nevýslovných mukách nemusel nakoniec prepadnúť skaze bez toho, že by Boh pohol prstom!

Nikdy nenič mier a harmóniu medzi dvoma ľuďmi. To si vštep, aby to vždy varovne stálo pred tvojím duševným zrakom. —

 


 

Siedme prikázanie

Nebudeš kradnúť!

Za jedného z najopovrhnutiahodnejších tvorov sa považuje zlodej. Zlodejom je každý, kto druhému vezme niečo z jeho vlastníctva bez jeho dovolenia!

V tom spočíva vysvetlenie. Aby sa prikázanie mohlo aj správne dodržať, nemá človek robiť nič iné než vždy jasne rozlišovať, čo patrí druhému! To nie je ťažké, povie si hneď každý. A tým to už aj odbavil. Isteže, nie je to ťažké, ako v podstate nie je ťažké dodržiavať všetkých desať prikázaní, keď sa len naozaj chce. Lenže podmienkou pritom vždy zostáva, že človek ich patrične pozná. A na tom stroskotávajú mnohí. Už si z hľadiska dodržiavania niekedy správne uvážil, čo je vlastne teraz vlastníctvom druhého, z ktorého mu nesmieš nič zobrať?

Sú to jeho peniaze, šperky, šaty, možno aj dom a dvor s dobytkom a so všetkým, čo k tomu patrí. Ale v prikázaní nestojí, že sa to týka iba hrubohmotného pozemského majetku! Jestvujú predsa hodnoty, ktoré sú ešte oveľa cennejšie! K vlastníctvu človeka patrí ešte aj jeho povesť, verejná vážnosť, jeho myšlienky, jeho osobitosť aj dôvera, ktorej sa teší u iných, ak nie u všetkých, tak predsa aspoň u toho či onoho! Len čo sme raz tak ďaleko, potom nejedna duševná pýcha pri tomto prikázaní už trochu zmalomyseľnie. Veď sa len spýtaj sám seba: Ešte nikdy si sa nepokúsil, možno v dobrej viere, otriasť dôverou, ktorej sa nejaký človek teší, alebo ju celkom podkopať u niekoho iného nabádaním na opatrnosť? Tým si toho, komu táto dôvera patrila, doslova okradol! Lebo ty si mu ju vzal, alebo si sa o to aspoň pokúsil.

Svojho blížneho si okradol aj vtedy, keď vieš niečo o jeho pomeroch a dáš tieto poznatky bez jeho súhlasu ďalej. Z toho môžeš spoznať, ako ťažko sú do slučiek viny zapletení všetci tí ľudia, ktorí sa snažia robiť z takýchto vecí obchod alebo tento spôsob vôbec využívajú obchodne, ako takzvané spravodajské kancelárie alebo podobne. Takýmto vlastným zaplietaním sa natiahnu na seba prostredníctvom všetkých následkov tejto činnosti trvalého porušovania Božieho zákona takú obrovskú sieť, že títo ľudia sa už nikdy viac nevyslobodia a zostanú vydaní napospas zatrateniu; lebo všetci sú zaťažení väčšmi než hrubohmotní vlamači a zlodeji. Vinní a rovní prechovávačom zlodejov sú tí, ktorí takýchto „obchodníkov“ podporujú a pomáhajú im v ich hriešnej živnosti. Každý priamy a čestne zmýšľajúci človek, či už súkromná osoba, alebo podnikateľ, má právo a povinnosť vyžadovať od človeka, ktorý k nemu pristupuje s nejakou požiadavkou, priamo vysvetlenie, a ak je to potrebné aj doklady, na základe čoho sa môže rozhodnúť, do akej miery dokáže jeho priania s dôverou splniť. Všetko ostatné je nezdravé a zvrátené.

Plnenie tohto prikázania má súčasne ešte ten účinok, že sa viac a viac prebúdza cit a jeho schopnosti sa pestujú, odhaľujú. Človek tým získa správnu znalosť ľudí, ktorú zašantročil iba z pohodlnosti. Postupne stratí to mŕtve, zmechanizované a sám sa opäť stane živým človekom. Objavia sa skutočné osobnosti, zatiaľ čo terajší stádovito vychovaný živočích sa musí vytratiť.

Dajte si námahu o tom premýšľať a dbajte na to, aby ste azda nakoniec na stránkach svojej dlžobnej knihy nenašli veľmi porušované práve toto prikázanie!

 


 

Ôsme prikázanie

Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu!

Ak svojho blížneho prepadneš a zbiješ, takže utŕži poranenia, a azda ho ešte aj olúpiš, tak vieš, že si mu ublížil a že budeš vydaný pozemskému trestu. Pritom ani nepomyslíš na to, že si tým súčasne zapletený do vlákien zvratného pôsobenia, ktoré nepodlieha nijakej svojvôli, ale spravodlivo zapôsobí už pri oných najmenších hnutiach duše, na ktoré vôbec nedbáš, pre ktoré vôbec nemáš cit! A toto zvratné pôsobenie nemá nijakú súvislosť s pozemským trestom, ale pracuje celkom nezávisle ticho samo pre seba, lenže pre ľudského ducha tak neodvratne, že ani v celom stvorení nenájde miesto, ktoré by ho mohlo ochrániť a skryť. Keď počujete o takom surovom čine prepadu a násilnom ublížení, ste pobúrení. Ak tým trpia ľudia, ktorí sú vám blízki, ste aj vyľakaní a zhrození! Pritom vás však neveľmi rozruší, keď tu a tam začujete, že iní ľudia stavajú neprítomného človeka do zlého svetla obratnými zlomyseľnými slovami, ako aj často len veľmi výraznými gestami, ktoré dávajú viac tušiť, než je možné vyjadriť slovami.

Ale zapamätajte si: Hrubohmotný útok sa dá napraviť oveľa ľahšie ako útok na dušu, ktorá trpí podrývaním povesti.

Vyhýbajte sa preto všetkým číhajúcim ohováračom rovnako ako hrubohmotným vrahom!

Lebo sú práve takí vinní a veľmi často ešte horší! Tak ako oni sami nemajú súcit s dušami, proti ktorým štvú, tak ani im sa potom na onom svete nemá podať ruka na pomoc, keď o ňu budú prosiť! Chladné a nemilosrdné je zlovestné nutkanie v ich vnútri ponižovať iných, im dokonca často cudzích ľudí, chlad a nemilosrdnosť budú preto proti nim v stonásobnej sile na onom mieste, ktoré ich očakáva, len čo raz budú musieť opustiť svoje pozemské telo!

Na onom svete zostanú vyobcovaní a hlboko opovrhovaní, dokonca viac než lupiči a zlodeji; lebo spoločná zlomyseľná a opovrhnutiahodná črta sa tiahne celým druhom, od takzvanej kávičkárky až po také skazené stvorenia, ktoré sa neštítia pod prísahou, ktorú si sami vyžiadali, krivo svedčiť proti blížnemu, ktorému by oprávnene mali za všeličo ďakovať!

Zaobchádzajte s nimi ako s jedovatou háveďou; lebo nič iné si nezaslúžili.

Pretože celému ľudstvu úplne chýba vysoký jednotný cieľ dostať sa do Božej ríše, preto si nemajú vzájomne čo povedať, keď sú niekedy pospolu dvaja či traja, a tak ohovárať iných stalo sa obľúbeným zvykom, ktorého úbohosť už nie sú schopní si uvedomiť, pretože chápanie toho sa neprestajným vykonávaním úplne vytratilo.

Na onom svete budú naďalej besedovať a holdovať svojej obľúbenej téme, až uplynie čas poskytnutý na poslednú možnosť vzostupu, ktorá im azda mohla priniesť záchranu, a oni budú vtiahnutí do večného rozkladu, do ktorého sa dostávajú všetky hrubohmotné a jemnohmotné druhy matérie na očistu od každého jedu, ktorý do nich vniesli ľudskí duchovia, ktorí nie sú hodní toho, aby sa zachovalo ich meno!

 


 

Deviate prikázanie

Nebudeš bažiť po žene svojho blížneho!

Toto prikázanie je ostro a jasne namierené priamo proti telesne-zvieracím pudom, ktoré človek... žiaľ... často nechá až príliš narastať, len čo sa mu na to naskytne príležitosť!

Tým sme sa aj hneď dotkli rozhodujúceho bodu, ktorý pre ľudí predstavuje najväčšiu pascu, ktorej podľahnú skoro všetci, len čo s ňou prídu do styku: príležitosť!

Pud sa prebúdza a usmerňuje iba myšlienkami! Človek môže veľmi ľahko pozorovať na sebe, že pud sa neozve, nemôže sa ozvať, keď na to chýbajú myšlienky! Je od nich úplne závislý! Bez výnimky!

Nehovorte, že aj hmat môže prebudiť pud; lebo to je nesprávne. Je to iba klam. Hmat prebudí iba myšlienku a tá potom pud! A na prebudenie myšlienok je naskytujúca sa príležitosť tým najsilnejším pomocným prostriedkom, ktorého sa ľudia musia obávať! Z tohto dôvodu je však aj najlepšou obranou a najsilnejšou ochranou pre všetkých ľudí oboch pohlaví, keď sa budú vyhýbať takej príležitosti! To je záchranná kotva v terajšej núdzi, až celé ľudstvo vnútorne natoľko zosilnie, že bude schopné so zdravou samozrejmosťou udržať kozub svojich myšlienok čistý, čo dnes, žiaľ, už nie je možné! Potom však bude porušovanie tohto prikázania celkom bezpodmienečne vylúčené.

Veľa búrok sa dovtedy musí očistne prehnať nad ľudstvom, ale táto kotva vydrží, ak sa každý usilujúci bude neúprosne snažiť nikdy nedať príležitosť na zvodné osamotenie dvojakých pohlaví!

To nech si každý vryje plamenným písmom; lebo nie je také ľahké duševne sa opäť oslobodiť od takéhoto porušenia, keďže pritom prichádza do úvahy aj druhá strana! A na súčasný vzostup sa príležitosť naskytne len zriedkavo.

Nebudeš bažiť po žene svojho blížneho!“ Tým sa nemieni len manželka, ale ženské pohlavie vo všeobecnosti! Teda aj dcéry! A keďže sa zreteľne hovorí: „Nebudeš bažiť!“, je tým mienený iba telesný pud, nie vari čestné uchádzanie sa!

K omylu nemôže pri týchto jasných slovách vôbec dôjsť. Ide tu o prísny Boží zákon, namierený proti zvádzaniu a znásilneniu, ako aj o pošpinenie myšlienkami tajnej žiadostivosti! Už ona, ako východiskový bod celého zla tohto skutku, je porušením prikázania, za ktorým nasleduje trest v podobe karmy, ktorá sa musí nejakým spôsobom nevyhnutne rozuzliť, skôr ako sa duša môže od nej oslobodiť. Niekedy je toto dianie, ktoré človek mylne považuje za maličkosť, dokonca rozhodujúce pre druh nasledujúcej inkarnácie na zemi alebo pre jeho budúci osud v tomto pozemskom bytí. Neberte preto naľahko moc myšlienok, ktorým sa, prirodzene, v rovnakej miere zavesí na päty zodpovednosť! Ste zodpovedný aj za to najnepatrnejšie ľahkovážne myslenie; lebo už to narobí v jemnohmotnom svete škody. V tom svete, ktorý vás má prijať po tomto pozemskom živote.

No ak žiadostivosť dospeje až k zvedeniu, teda k hrubohmotnému činu, tak sa bojte odplaty, ak už nie ste schopní na zemi ho telesne a duševne napraviť!

I keby k zvedeniu došlo najlichotivejším spôsobom alebo tvrdým nátlakom, i keby sa tým nakoniec zo ženskej strany už aj dosiahol súhlas, zvratné pôsobenie sa tým zmiasť nedá; uviedlo sa do chodu už pri žiadostivosti a všetok dôvtip, všetko umenie prispieva k zostreniu. Ani konečné dovolenie ho potom nezruší!

Preto buďte na stráži, vyhýbajte sa každej príležitosti a nepodľahnite v tom bezstarostnosti! V prvom rade udržiavajte kozub svojich myšlienok čistý! Potom nikdy neporušíte toto prikázanie!

Ako ospravedlnenie neplatí ani to, ak sa človek snaží si predstierať, že jestvovala pravdepodobnosť manželstva! Lebo práve to by bola tá najhrubšia vymyslená nepravda. Manželstvo bez duševnej lásky je pred Bohom neplatné. Duševná láska však zostáva najlepšou ochranou proti porušeniu prikázania, keďže skutočne milujúci chce pre milovaného druha vždy len to najlepšie, a preto nikdy nemôže mať nečisté želania alebo požiadavky, proti ktorým je toto prikázanie namierené predovšetkým!

 


 

Desiate prikázanie

Nebudeš dychtiť po dome, dvore, dobytku svojho blížneho ani po ničom, čo je jeho!

Kto sa snaží čestnou prácou a čestným obchodovaním dosiahnuť zisk, ten môže pri veľkom zúčtovaní v pokoji vyčkávať výzvu tohto prikázania; lebo popri ňom prejde bez toho, že by ho výraznejšie zasiahlo. Vlastne je také ľahké plniť všetky prikázania, a predsa... sa len poriadne pozrite na všetkých ľudí a čoskoro dôjdete k poznaniu, že ani na toto pre človeka vlastne celkom samozrejmé zachovávanie prikázania sa nedbá alebo sa dbá iba veľmi zriedkavo, a potom nie s radosťou, ale iba s veľkou námahou.

Ako neutíšiteľná žiadostivosť poháňa to všetkých ľudí, či bielych, žltých, hnedých, čiernych alebo červených, závidieť svojmu blížnemu to, čo oni sami nevlastnia. Ešte lepšie však vyjadrené: Závidieť mu všetko! V tejto závisti väzí už aj tá zakázaná dychtivosť! Porušenie prikázania je tým už dokonané a stáva sa koreňom nejedného zla, ktoré človeka privedie k rýchlemu pádu, z ktorého sa často už nikdy nepozviecha.

Priemerný človek si na počudovanie zriedkakedy cení to, čo nazýva svojím vlastníctvom, ale vždy len to, čo ešte nevlastní. Temno horlivo rozsievalo žiadostivosť, a, žiaľ, ľudské duše sa až príliš ochotne podvolili, aby sa postarali o čo najúrodnejšiu pôdu pre túto smutnú sejbu. Tak sa časom stala základom všetkej činnosti a zhonu u väčšej časti ľudstva dychtivosť po majetku druhých. Od jednoduchého želania, cez prefíkanosť, stupňujúcu sa umením prehovárať až do bezhraničnej závisti ustavičnej nespokojnosti a do slepej nenávisti.

Každá cesta k uspokojeniu sa rovno uznala ešte za správnu, ak príliš očividne neodporovala pozemskému zákonu. Božie prikázanie zostalo v rastúcej ziskuchtivosti nepovšimnuté! Každý sa skutočne považoval za čestného, kým ho pozemský súd nevolal na zodpovednosť. Vyhnúť sa tomu ho však nestálo veľa námahy; lebo vynaložil tú najväčšiu opatrnosť a ten najostrejší dôvtip rozumu, keď mal v úmysle bezohľadne poškodiť svojich blížnych, len čo to bolo nevyhnutné, aby lacno získal nejakú výhodu. Nepomyslel na to, že práve to ho v skutočnosti vyjde oveľa drahšie, než čo mu môžu priniesť všetky pozemské prostriedky! Takzvaný dôvtip sa stal tromfom! Lenže dôvtip podľa dnešných pojmov nie je v podstate nič iné než výkvet prefíkanosti alebo jej vystupňovanie. Zvláštne je len to, že prefíkanému človeku nikto nedôveruje, dôvtipného si však vážia! Túto nezmyselnosť vyvoláva všeobecné základné stanovisko. Prefíkaný človek je babrákom v umení uspokojovania svojej dychtivosti, zatiaľ čo rozumovo dôvtipní ľudia sú v tom majstrami. Babrák nedokáže svoj úmysel zaodieť do pekných foriem a žne preto len súcitné opovrhnutie. Znalcovi sa však rinie z duší, ktoré holdujú rovnakému sklonu, ten najzávistlivejší obdiv! Aj v tom je závisť, pretože na pôde dnešného ľudstva nemôže byť dokonca ani obdiv rovnakého druhu bez závisti. Ľudia nespoznávajú túto silnú pohnútku nejedného zla, vôbec nevedia, že táto závisť v mnohorakých podobách ovláda a usmerňuje celé ich myslenie a ich konanie v tomto čase! Usídlila sa v jednotlivých ľuďoch i v celých národoch, vedie štáty, plodí vojny, ako aj strany a večný spor, kdekoľvek sa majú čo i len dve osoby o niečom poradiť!

Kde zostáva uposlúchnutie desiateho Božieho prikázania, chcelo by sa varovne zavolať na štáty! S tou najnemilosrdnejšou žiadostivosťou baží každý pozemský štát len po majetku toho druhého! Neštítia sa pritom vraždy jednotlivca ani masového vraždenia, ani zotročenia celých národov, len aby sa tým sami vyšvihli k veľkosti. Pekné reči o sebazáchove alebo sebaochrane sú len zbabelými výhovorkami, pretože sami zreteľne cítia, že sa musí niečo povedať, aby tieto neslýchané zločiny proti Božím prikázaniam trochu zmiernili, ospravedlnili!

To im však nepomôže; lebo neúprosné je rydlo, ktoré nerešpektovanie Božích prikázaní vrýva do knihy svetového diania, neroztrhnuteľné sú karmické vlákna, ktoré sa pritom nadväzujú na každého jednotlivca, takže ani ten najmenší počin jeho myslenia a konania sa nemôže stratiť bez odpykania!

Kto môže všetky tieto vlákna prezrieť, ten vidí, aký strašný súd sa tým teraz vyvolal! Zmätok a zrútenie toho, čo sa doteraz vybudovalo, sú iba prvými ľahkými následkami týchto najhanebnejších zneužití desiateho Božieho prikázania! Nikto k vám nemôže byť zhovievavý, len čo vás teraz začne stále viac postihovať plný účinok! Nič iné ste si nezaslúžili. Príde tým iba to, čo ste si sami vynútili!

Úplne si vytrhnite nečestnú dychtivosť zo svojej duše! Uvážte, že aj štát sa skladá len z jednotlivcov! Zanechajte všetku závisť a nenávisť voči tým ľuďom, ktorí podľa vašej mienky vlastnia oveľa viac ako vy sami! Má to beztak svoj dôvod! Že však nie ste schopní tento dôvod spoznať, za to nesiete vy sami celú vinu tým, že ste si dobrovoľne vynútili nesmierne a Bohom nechcené zúženie svojej schopnosti chápania, ktoré sa musí prejaviť ako dôsledok vášho neblahého poklonkovania rozumu!

Kto sa v novej Božej ríši tu na zemi nechce uspokojiť s postavením, ktoré mu je dané pôsobením vlastných, ním vytvorených karmických vlákien, ten ani nie je hoden v nej žiť! Nie je hoden, aby tým dostal príležitosť pomerne ľahko sa zbaviť bremien vín, ktoré na ňom visia, a súčasne duchovne ešte dozrieť, aby našiel cestu nahor do vlasti všetkých slobodných duchov, tam, kde panuje len svetlo a radosť!

Neúprosne bude každý nespokojenec v budúcnosti odstránený ako nepotrebný rušiteľ konečne chceného mieru, ako prekážka zdravého vzostupu! Ak je v ňom však ešte dobrý zárodok, ktorý pevne zaručuje skorý obrat, tak novým pozemským zákonom zostane podrobený pre svoje blaho a pre svoju poslednú záchranu tak dlho, až v ňom vzklíči poznanie bezpodmienečnej správnosti múdrej Božej vôle; správnosti aj pre neho, ktorý dosiaľ iba v dôsledku krátkozrakosti svojej duše a samovoľnej hlúposti nemohol spoznať, že lôžko, na ktorom teraz na zemi leží, si zhotovil jedine sám pre seba ako bezpodmienečný dôsledok celého svojho doterajšieho bytia, viacerých záhrobných a aj pozemských životov, ale že nie je slepou svojvôľou nejakej náhody! Konečne pritom spozná, že pre seba potrebuje práve to a iba to, čo prežíva a kde sa nachádza, a taktiež pomery, do ktorých sa zrodil so všetkým, čo s tým súvisí!

Ak na sebe usilovne pracuje, tak bude stúpať nahor nielen duchovne, ale aj pozemsky. Ak si však chce vzdorovito vynútiť inú cestu, bezohľadne a na úkor svojich blížnych, tak z toho nikdy nemôže mať ozajstný prospech.

Nesmie povedať, že na to mu Boh ešte má dať a musí dať poznanie, aby ho zachovával a zmenil sa podľa neho! Je to len opovážlivosť a nový hriech, keď očakáva, alebo dokonca žiada, aby sa mu najskôr dokázalo, že jeho názor je mylný, aby tomu mohol uveriť a presvedčiť sa o opaku! Je to on, on jediný, ktorý sa urobil celkom neschopným poznania a ktorý sa odchýlil od správnej cesty, na ktorej spočiatku stál! Schopnosti poznávania mu dal Boh už so sebou na cestu, ktorú si vyprosil, aby smel po nej ísť! Keďže si ju teraz v zlej svojvôli načisto zasypal, má mu Boh teraz azda ako služobník tento hrob znova otvoriť! Detinské správanie! Práve táto namyslenosť, toto vyžadovanie priťaží teraz človeku pri odpykávaní takto sa dopusteného rúhania najviac! Hovorím vám: Každý lupič sa ľahšie znova oslobodí od viny než ľudská duša, ktorá sa s očakávaním odvažuje žiadať, aby Boh napravil vlastnú a najväčšiu vinu človeka novým darovaním mu poznania! Práve to, čo si človek sám naložil ako najväčšie bremeno hriechov takým spôsobom, ktorý sa najviac vzoprel Božej vôli!

Bude to pre ľudské duše tvrdý zápas, kým sa budú môcť odpútať od navyknutého porušovania desiateho Božieho prikázania, to znamená, kým sa v tom zmenia, aby podľa neho konečne ozaj aj žili v myslení, reči a v konaní! Ale na všetkých, ktorí to nedokážu, čaká súženie a skaza tu na zemi i na onom svete!

A m e n !

 


 

Život

Predstava človeka o živote bola doteraz nesprávna. Všetko, čo nazýval životom, nie je nič iné než hnaný pohyb, na ktorý sa smie pozerať len ako na prirodzený dôsledok vlastného života.

V celom stvorení je teda formovanie, dozrievanie, udržiavanie a rozklad iba neskorším dôsledkom viac či menej silného pohybu. Ľudský rozum preskúmal tento pohyb, považujúc ho za to najvyššie, a našiel v ňom svoju hranicu. Ďalej vo svojom skúmaní ísť nemôže, pretože on sám je produktom tohto pohybu. Preto ho nazval, ako to najvyššie zo svojho poznania, jednoducho „silou“ alebo „živou silou“, alebo ho nazval aj „životom“.

Nie je to však ani sila, ani život, ale iba prirodzený, nevyhnutný dôsledok života; lebo sila je len v samom živote, tvorí s ním jednotu, nerozlučne. Keďže teda sila a život sú nerozlučné, stvorenie sa však formuje, udržiava a zase rozkladá len pohybom, nemôže sa vo vnútri stvorenia hovoriť ani o sile, ani o živote.

Kto chce teda hovoriť o objave prasily alebo dokonca o využití prasily prostredníctvom strojov, ten sa mýli, pretože ju vôbec nemôže nájsť vo vnútri stvorenia. Považuje za ňu niečo iné a označuje to len podľa svojho názoru nesprávne „sila“. Taký človek tým však dokazuje, že nemá ani tušenia o dejoch vo stvorení alebo o samom stvorení, za čo mu však nemožno robiť výčitky; veď o túto nevedomosť sa delí so všetkými svojimi blížnymi, či učenými, alebo neučenými.

Preto som vo svojom Posolstve na začiatku hovoril o „sile“, prúdiacej stvorením, pretože len týmto spôsobom som mohol ľuďom všeličo objasniť.

Inak by moje výklady vôbec neboli pochopili. Teraz v tom však môžem ísť ďalej a môžem podať obraz, ktorý triezvym spôsobom odzrkadľuje pochody všetkého diania. Toto opisovanie je nové, ale nič nemení na mojich doteraz podaných vysvetleniach, ale všetko ostáva presne tak, ako som povedal a ako to skutočne je. To nové v mojom terajšom podaní je len zdanlivé, pretože to tentoraz osvetľujem z inej strany.

Dávam tým pevný základ, veľkú nádobu, do ktorej môže človek naliať všetko, čo je uvedené v predchádzajúcom Posolstve, ako trvalo pohyblivú vriacu náplň, čím sa to potom stane jediným celkom, niečím, čo k sebe bezpodmienečne patrí a vzájomne splýva. Tým človek pre seba získa nevyčerpateľný, vo všetkom harmonizujúci celkový prehľad o veľkom dosiaľ mu neznámom dianí, ktoré zahŕňa i jeho vlastný vznik a bytie.

Poslucháč a čitateľ nech sa teraz pokúsi obrazne si predstaviť, čo pred ním rozviniem:

Život, skutočný život, je niečo dokonale samostatné, dokonale nezávislé. Inak by sa to nesmelo označovať „život“. Ten je však iba v samom Bohu! A keďže mimo Boha nie je nič skutočne „živé“, má tiež len on sám silu, ktorá spočíva v živote. On celkom sám je preto aj tou často menovanou prasilou alebo vôbec „silou“! A v sile zase spočíva Svetlo! Výraz „prasvetlo“ je preto rovnako nesprávny ako výraz „prasila“; lebo jestvuje jednoducho len jedno Svetlo a jedna sila: Boh!

Bytie Boha, sily, Svetla, teda života, už samo podmieňuje stvorenie! Lebo živé Svetlo, živá sila nemôže byť bez vyžarovaní. A tieto vyžarovania obsahujú všetko potrebné pre stvorenie.

Vyžarovanie však nie je samo Svetlo!

Teda všetko, čo jestvuje mimo Boha, má svoj pôvod len vo vyžarovaní Boha! Toto vyžarovanie je však pre Svetlo samozrejmým pôsobením. A toto pôsobenie tu bolo vždy, od vekov.

Sila vyžarovania je teda v blízkosti Svetla, prirodzene, najväčšia, taká, že v ňom nemôže byť iný pohyb než bezpodmienečne priamy pohyb vpred, ktorý spočíva vo vyžarovaní. Tak z Boha vychádza veľmi ďaleko, do rozprávkových diaľav, ktorých rozsah si ľudský duch nedokáže ani predstaviť.

Ale tam, kde potom toto bezpodmienečné prenikanie vpred, ktoré sa rovná neprestajnému nesmiernemu tlaku, konečne trochu povolí, dostáva doterajší len dopredu prenikajúci pohyb krúživý ráz. Tento krúživý ráz je vyvolaný tým, že súčasne pôsobiaca príťažlivosť živej sily strháva všetko, čo bolo vrhnuté za hranice plného vyžarovania, zase späť až k bodu, kde prevláda len dopredu prenikajúci pohyb. Tým vznikajú krúživé pohyby elipsovitého tvaru, pretože to už nie je vlastný pohyb, lež ten je vyvolaný iba tým, že to, čo bolo vyvrhnuté za určitý bod, je hneď zase strhávané späť príťažlivosťou, ktorá spočíva v sile, teda v samom Bohu.

V takýchto krúživých pohyboch, pri ktorých už povolil nesmierny tlak bezprostredného vyžarovania, vzniká, samozrejme, aj ľahké ochladenie a z neho opäť určitá zrazenina.

Zrazenina klesá hlbšie alebo ďalej od pôvodného najsilnejšieho vyžarovania, no ešte vždy je udržiavaná príťažlivosťou sily, prenikajúcou všetkým, ale súčasne obsahuje ešte vždy dostatok prieraznej sily vyžarovania, čím opäť vznikajú nové krúživé pohyby, zostávajúce vždy v iných, ale v celkom určitých hraniciach. Tak nasleduje zrazenina za zrazeninou, vytvára sa v nich jedna elipsovito krúžiaca úroveň pohybu za druhou, čím nastáva zhlukovanie a nakoniec čoraz pevnejšie formy, viac a viac vzdialené od prvotného vyžarovania a jeho nesmierneho prenikavého tlaku.

Z toho vzniknuté odstupňovania vytvárajú úrovne, v ktorých sa zhlukujú a udržiavajú určité druhy podľa stupňa svojho ochladenia. Tieto úrovne alebo druhy som už opísal vo svojom Posolstve ako veľké základné úrovne duchovného na najvyššom mieste vo stvorení, potom k nemu sa pripájajúceho bytostného, jemnohmotného a nakoniec hrubohmotného s ich mnohými odstupňovaniami. Že pritom všetky dokonalejšie druhy zostávajú vyššie, čo najbližšie k východiskovému bodu, pretože sa naň najviac podobajú, je samozrejmé, keďže na ne musí najviac pôsobiť príťažlivosť živej sily. — —

Ako som už povedal, toto tak nepochopiteľne pôsobiace vyžarovanie Svetla tu bolo vždy, od vekov.

Lenže Boh tomuto vyžarovaniu nedovolil pôsobiť a zájsť ďalej než po hranicu, kde tento bezpodmienečne dopredu sa ženúci prúd tvoril ešte priamu líniu, takže čisté božské vyžarovanie sa udržalo ešte bez ochladenia, a s tým spojeného zrážania, svietiac plným jasom. To tvorilo so samým Bohom večne jestvujúcu božskú sféru! V tomto jase nikdy nemohlo nastať skalenie, a preto ani odchýlenie, ani zmena. Bola možná len plná harmónia s pôvodom, so samým Svetlom. A božská sféra je nerozlučne spojená s Bohom, pretože toto vyžarovanie živej sily, ako jej prirodzený prejav, sa nemôže zastaviť.

K tejto božskej sfére, nachádzajúcej sa pod tlakom najtesnejšej blízkosti živej sily, ktorý je pre ľudského ducha nepochopiteľný, patrí ako najkrajnejší hraničný a kotevný bod vlastný hrad Grálu, ktorý je možné si predstaviť aj ako uzatvárajúci protipól. Stojí teda ešte v okruhu božského, preto je od vekov a zostane na všetky veky nezmenený, aj keby sa stvorenie malo raz rozpadnúť na trosky.

Tak to bolo od vekov. Pre ľudského ducha je to niečo nepochopiteľné.

Až keď Boh vo svojom chcení vyslal tie veľké slová: „Buď svetlo!“, vyleteli lúče cez dovtedy chcenú hranicu ďalej do vesmíru bez svetla, prinášajúc pohyb a teplo. A to bol začiatok stvorenia, ktoré zrodilo ľudského ducha a mohlo mu byť domovom.

Boh, Svetlo, toto stvorenie nepotrebuje. Keby vyžarovanie zase obmedzil na jeho nevyhnutnú mieru, takže by ostala iba sféra božskej čistoty, v ktorej nikdy nemôže nastať skalenie, ako to bolo už predtým, tak by nastal koniec pre všetko ostatné. Tým by sa však skončilo aj bytie človeka, ktorý môže byť vedomý len vo stvorení!

Bezprostredné vyžarovanie Svetla môže splodiť len dokonalé. Ale v zmenách tohto prvého tlaku, ktoré vznikajú v dôsledku stále väčších vzdialeností, sa táto pôvodná dokonalosť oslabuje, pretože pokračujúcim ochladzovaním sa trvalo oddeľujú jednotlivé časti a zostávajú na mieste. Čistotu v dokonalosti podmieňuje tlak božského vyžarovania vo svojej najväčšej sile, aký je možný iba v blízkosti Boha. Tlak vytvára pohyb, z ktorého vzniká teplo, horúčava, žiar. Tlak je však len dôsledkom sily, nie sama sila; ako aj žiarenia vznikajú len pod tlakom sily, ale nie sú samou silou. Preto sú žiarenia vo stvorení tiež len následkom príslušného pohybu, ktorý sa opäť musí riadiť podľa súčasného tlaku. Kde teda vo stvorení nie sú nijaké žiarenia, tam nie je ani pohyb alebo, ako omylom vravia ľudia, nijaký „život“. Lebo každý pohyb žiari, a nečinnosť je ničota, nehybnosť, ktorú ľudia nazývajú smrť. Tak aj veľký súd nastane len zvýšeným tlakom božského lúča, ktorý bude do hrubohmotnosti sprostredkovaný inkarnovaným vyslancom Boha, ktorému dal Boh iskru svojej živej sily. Tlaku živej sily tejto iskry, ktorý, prirodzene, nemôže byť taký silný ako mocný tlak živej sily v samom Bohu Otcovi, môže odolať len všetko to, čo sa správne zachvieva v zákonoch pôsobenia Božej sily! Lebo to ním bude posilnené, ale nie rozpálené do biela, pretože žiarenie sily iskry na to nestačí. Všetko rušivé však bude otrasené v základoch, vyhodené zo svojich nesprávnych koľají, rozbité a rozložené, na čo žiarenie sily iskry úplne stačí. Tak veľký Boží súd nastane celkom samočinne a nepodlieha vari svojvôli Božieho vyslanca. Stane sa to jednoducho na základe zákona žiarenia, ktorý sa musel vytvoriť ako následok vyžarovania Božej sily; lebo všetko, čo sa v myslení a v konaní pohybuje správne, vyžaruje v hrubohmotnosti fialovú farbu.

Ale čo je temné, zlé, alebo sa o to usiluje, či už v myslení, alebo v žiadostivosti, má farbu kalnej žlte. Tieto dve farby sú teda pre súd podstatné! Podľa sily chcenia alebo konania sú potom aj vyžarovania slabé alebo silné. S vyslancom Boha prichádza do stvorenia, a tým aj sem na zem, nezmenený lúč božského Svetla! Božské Svetlo posilní a pozdvihne dobro, teda všetko pozemsky fialové, zatiaľ čo pozemsky kalnú žlť rozloží a zničí.

Podľa druhu a sily chcenia alebo konania je vyžarovanie silnejšie alebo slabšie. A podľa toho sa potom tvorí aj druh a sila súdiaceho účinku božského lúča Svetla v neomylnej spravodlivosti!

Môže sa celkom dobre povedať, že stvorenie je obklopené a preniknuté obrovským mnohofarebným rozvetveným žiarením. Tieto žiarenia sú však len prejavom rozličných pohybov, ktoré majú svoj pôvod v tlaku živej sily v Bohu. Inými slovami: Boh svojou živou silou udržiava stvorenie. Všetko je to správne, nezáleží na tom, aký spôsob vyjadrenia na to zvolíme, len sa musí presne poznať pravý pôvod a postup ďalšieho vývoja, ak sa má na tom niečo stavať.

Ako tu najvyšší stupeň teploty rozpaľuje do biela, tak je to aj v božskej sfére, zatiaľ čo pri poklese teploty vznikajú postupne iné farby a ochladzovaním sa všetko viac a viac zhusťuje!

Zostávajúc pri ďalšom vysvetľovaní týchto pozemských pojmov, chcem povedať, že ľudský duch nikdy nemôže byť rozpálený do biela, keďže vznikol v úrovni, v ktorej tlak bol zoslabený a nebol už schopný vytvoriť tento najvyšší stupeň teploty. Ľudský duch je preto svojím pôvodom takého druhu, ktorý tento najvyšší stupeň sily už nemôže zniesť ako vedomý. Alebo, dá sa tiež povedať: duchovné vzniká a môže sa stať vedomým až pri celkom určitom ochladení. Aj ten druh, z ktorého pochádza „duch“, je už iba zrazeninou z božskej sféry, ktorá sa musela vytvoriť ľahkým ochladením, a tak ďalej.

Tak sa to však stupňovito rozširuje ešte ďalej. Prvú zrazeninu z božskej sféry tvorí čisto duchovné, z ktorého pochádzajú prastvorení. A až ich zrazenina donáša druh, z ktorého sa môžu vyvinúť ľudskí duchovia. Zrazenina tohto druhu zase prináša bytostné, z neho sa odlučuje jemnohmotné, ktoré opäť ako posledné prináša hrubohmotné. Lenže popritom jestvuje ešte veľmi veľa medzistupňov z každého tu menovaného základného druhu, a to aj v božskom, ktoré musia ako priechody umožňovať vzájomné spojenie.

Prvá zrazenina z božskej sféry je, čo sa dá ľahko pochopiť, aj obsahovo najbohatšia, preto ihneď mohla byť seba si vedomá a vytvorila takzvaných prastvorených, zatiaľ čo potom z tejto prvej zrazeniny vyplývajúca ďalšia zrazenina nie je už taká silná a na vedomú sa musí vyvíjať až postupne. Z nej pochádzajú ľudskí duchovia.

V dôsledku bohatšieho obsahu svojho druhu stoja preto prastvorení na najvyššom mieste vo stvorení, keďže tvoria prvú zrazeninu z božskej sféry, zatiaľ čo ľudskí duchovia vznikli až z ďalšej zrazeniny a, samozrejme, ani pri plnej zrelosti nemôžu dosiahnuť úroveň druhovo a obsahovo bohatších prastvorených, lež musia zostať na úrovni svojho vlastného druhu. Na ďalší vzostup im chýba niečo, čo sa nedá doplniť. Iba že by im to niečo dodala priamo živá Božia sila, čo však nemôže nastať prirodzenou priechodnou cestou, ale muselo by to vyjsť jedine zo živej časti Boha, premiestnenej do stvorenia, keďže pomocou nej, ako vlastnej skutočnej živej sily, sa zabráni ochladeniu vyžarovania, ktoré inak pri prechode bezpodmienečne nastáva. Len táto časť Boha je preto schopná pridať ľudskému duchu svojím bezprostredným vlastným vyžarovaním niečo, čo mu umožní vstúpiť na hranicu oblasti prastvorených.

Pri vyvrhnutí vyžarovania cez hranice božskej sféry, teda na začiatku tvorenia, vznikla pri večnom hrade Grálu, nachádzajúceho sa na samej hranici božskej sféry, prístavba na druhej strane, teda v najduchovnejšej časti stvorenia, takže aj prastvorení môžu na svojej strane navštevovať túto novú časť hradu v duchovnom až k hornej hranici, ktorú im určuje ich druh. Jeden krok za túto hranicu, teda do božskej sféry, by pre nich znamenal okamžitú stratu vedomia, rozplynutie v bielej žiare, keby... taký krok mohli urobiť. Ale to je nemožné, keďže oveľa silnejší tlak božskej sféry, na ktorý nie sú zvyknutí, by ich jednoducho vrhol späť, alebo, inak povedané, tento tlak im nedovolí vstúpiť. Celkom prirodzeným spôsobom im zabráni vo vstupe bez toho, že by sa pritom muselo ešte niečo stať.

Podobne by sa povodilo vyvinutým ľudským duchom vzhľadom na prastvorených a ich úroveň pobytu.

Tak dnes stojí hrad Grálu so svojou duchovnou prístavbou ako prostredník medzi božským a stvorením. Ním musí prúdiť všetko žiarenie, potrebné pre stvorenie, a Syn Človeka, ako kráľ Grálu, je jediným prostredníkom, ktorý môže zo stvorenia prekročiť hranice do božského na základe svojho pôvodu, ktorý spája božské s duchovným. Z tohto dôvodu muselo dôjsť k mystériu tohto spojenia.

Hlboko pod týmto hradom Grálu a oblasťou prastvorených sa až nachádza raj ako najvyššie a najkrajšie miesto pre ľudských duchov, ktorí sa vo svojej plnej zrelosti prispôsobili božskej vôli a podriadili sa zákonom jeho vyžarovaní. — —

Nechcem tu zachádzať až do podrobností, aby vlastný obraz tohto diania nebol príliš obšírny. O tom ešte vydám knihy pre pozemskú vedu na štúdium jednotlivých dejov, ako napríklad vývoj v jednotlivých úrovniach, ich vzájomné pôsobenie a tak ďalej. Nič sa nesmie preskočiť, inak by to spôsobilo medzeru, ktorá by ihneď zastavila ľudské poznávanie.

Ak sa teda dozretý duch pozemského človeka vráti teraz po dlhom putovaní na hranicu určenú mu jeho druhom, teda tam, kde začína pôsobiť silnejší tlak, tak sa nemôže rozžiariť ešte viac, ako mu dovoľuje jeho plná zrelosť. Zvýšený tlak mocnejšej sily by spôsobil, že druh jeho podstaty by sa musel rozplynúť a zhorieť, musel by sa premeniť na stupeň zvýšenej teploty, čím by zaniklo jeho ja. Nemohol by potom už jestvovať ako ľudský duch a musel by v bielom Svetle zhorieť a rozplynúť sa, zatiaľ čo už v oblasti prastvorených by následkom vyššieho tlaku stratil vedomie.

Biele Svetlo, teda Božie vyžarovanie, v ktorom iba božské môže byť vedomé, nesie teda v sebe všetky základné zložky stvorenia, ktoré sa pri pomalom ochladzovaní smerom nadol od seba odlučujú, pohybom sa formujú a sformované sa spájajú, lenže už vzájomne nesplývajú, pretože na to chýba potrebný tlak. Pri každom stupni ochladenia sa vylúči určitá zložka a zostáva na mieste. Najskôr božské, neskoršie duchovné a potom bytostné, nakoniec ďalej klesá už len jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.

Tak je stvorenie vlastne zrazenina, ktorá vznikla pri narastajúcom ochladzovaní bieleho Svetla, vyžarovania živého Svetla. Duchovné, ako aj bytostné, sa môže vytvárať a stať sa vedomým len pri celkom určitom stupni ochladenia, čo sa rovná zníženiu tlaku vyžarovania Boha.

Ak tu hovorím o rozplynutí alebo o rozložení ľudského ducha v príliš silnom tlaku vyžarovania Svetla, tak za túto hranicu nie je azda považovaná nirvána buddhistov, ktorí by si tak možno radi vyložili moje vysvetlenie. Toto moje vysvetlenie sa týka len diania v smere zo Svetla nadol, zatiaľ čo nirvána má byť najvyšším bodom cesty nahor.

V tomto prípade by to bolo na prekážku; lebo aby sa mohol dostať z tejto zeme až nahor do duchovnej ríše, do raja, na ktorého najvyššej hranici treba hľadať tento bod, musí každý ľudský duch dosiahnuť ako „vedomé ja“ už najvyššiu zrelosť. Zrelosť podľa božskej vôle, nie azda podľa ľudskej mienky. Inak do tejto ríše vojsť nemôže. Ak je však ako seba si vedomý duch taký zrelý, tak ho zvýšený tlak božskej sféry na tejto hranici neúprosne zastaví a odpudí. Nemôže ďalej! A ani nechce. V božskej sfére by nikdy nedokázal vychutnávať radosti, pretože tam by už nemohol byť ľudským duchom, ale roztavil by sa, zatiaľ čo v duchovnej ríši, v raji, nachádza večné radosti a z vďačnosti ani vôbec nepomyslí na to, že by sa chcel celkom rozplynúť.

Okrem toho je vo svojej plnej zrelosti potrebný na povznesenie a zdokonaľovanie úrovní ležiacich pod ním, ktoré, ako ďalšie zrazeniny, sú schopné odolávať ešte menej silnému tlaku než on. Tam je on, ľudský duch, tým najvyšším, pretože znáša silnejší tlak, ba dokonca ho potrebuje. — —

Úlohou ľudského ducha v týchto nížinách je teda otvárať všetko, čo sa nachádza pod ním, silou zo svojho vnútra čo najviac vplyvu čistých vyžarovaní Svetla, a tým ako prostredník, ktorým môže prenikať silnejší tlak, požehnane pôsobiť na všetko ostatné, pretože on môže tento vyšší tlak prijímať a rozdeľujúc ho odovzdávať, čím očistne rozkladá všetko nečisté.

Lenže človek v tomto smere, žiaľ, zle hospodáril. Vo stvorení sa síce vyvíjalo všetko, čo sa pod vplyvom tlaku alebo popudu malo načas vyvinúť, lenže nesprávne, pretože človek tu nielenže zlyhal, ale dokonca to bludne viedol nadol namiesto nahor! Z tohto dôvodu vznikli zo všetkého len ohyzdné znetvoreniny namiesto prirodzenej krásy.

Byť prirodzený však znamená ísť nahor, smerovať nahor, nasledujúc príťažlivosť živej sily. Lebo v prirodzenosti mieri všetko len nahor, ako každé steblo trávy, každá kvetina, každý strom. Tak sa to, čo riadilo ľudské chcenie, žiaľ, už len navonok podobá tomu, čo mal človek podporovať.

Napríklad pri povrchnom pozorovaní zvonku sa dá bohatý vnútorný život často zameniť za prázdnotu, ktorá sa prejavuje blazeovanosťou. Čisté uctievanie všetkej krásy sa vo svojich prejavoch podobá spočiatku tiež na nízku žiadostivosť; lebo oboje dáva najavo určitý stupeň rojčenia, lenže jedno je pravé, druhé nepravé a slúži iba ako prostriedok na dosiahnutie cieľa. Tak sa skutočný pôvab nahrádza márnomyseľnosťou, šplhúňstvo predstiera pravú službu. Takýmto spôsobom to ide ďalej vo všetkom, čo vypestoval človek. Len zriedkakedy vedú jeho cesty k Svetlu. Skoro všetko sa prikláňa k temnu.

To musí byť vyhubené, aby z tejto Sodomy a Gomory mohlo teraz vzniknúť Božie kráľovstvo na zemi! Všetko konečne v ústrety Svetlu, na čo je človek sprostredkovateľom!

— — —

O samom Svetle, o Bohu, pritom nehovorím. Je to pre mňa príliš sväté! Okrem toho by to človek aj tak nikdy nemohol pochopiť, musí sa naveky uspokojiť s tým, že Boh je!

 

__________________________________

Abdruschin - Vo Svetle Pravdy