29. Velebenie Boha

Môže sa pokojne povedať, že človek ešte vôbec nepochopil a o to menej uskutočňoval bezvýhradnú samozrejmosť velebenia Boha. Všimnite si raz velebenie Boha, ako sa uskutočňuje dodnes! Ľudia poznajú iba prosenie alebo, ešte lepšie povedané, žobranie! Len tu a tam sa občas stáva, že nahor stúpajú aj ďakovné modlitby, ktoré skutočne prýštia zo srdca. Tie sú však veľkými výnimkami vždy len vtedy a tam, kde človek neočakávane dostane mimoriadny dar, alebo keď je náhle vyslobodený z veľkého nebezpečenstva. To nečakané a náhle prispeje k tomu, že sa vôbec niekedy vzchopí k ďakovnej modlitbe. Môžu mu do lona nezaslúžene padať aj tie najohromnejšie veci, a predsa mu nikdy nenapadne alebo len veľmi zriedka napadne pomyslieť na vďaku, ak všetko ide pokojným, normálnym spôsobom. Ak je jemu a všetkým tým, ktorých miluje, stále nápadne dožičené zdravie, a ak nemá ani pozemské starosti, tak sa sotva povznesie k vážnej ďakovnej modlitbe. Aby v sebe vzbudil silnejší cit, na to človek, žiaľ, potrebuje vždy celkom zvláštnu pohnútku. Ak sa mu vodí dobre, nikdy sa dobrovoľne nevzchopí to urobiť. Možno to má tu a tam na jazyku, alebo ide aj do kostola, aby príležitostne mrmlal ďakovnú modlitbu, ale aby sa do nej vložil celou svojou dušou, čo i len na jedinú minútu, to mu vôbec nenapadne. Len keď ho postihne skutočná núdza, potom si veľmi rýchlo spomenie, že je tu niekto, kto je schopný mu pomôcť. Úzkosť ho doženie k tomu, aby konečne raz vyjachtal aj modlitbu! Ale to je potom vždy len prosenie, nie velebenie.

Taký je človek, ktorý sa ešte pokladá za dobrého, ktorý sa nazýva veriacim! A takých je na zemi málo! Sú to chvályhodné výnimky!

Pozrite sa teraz na ten žalostný obraz vlastnými očami! Ako sa pri správnom pozorovaní javí vám, ľuďom! O čo úbohejšie však stojí taký človek pred svojím Bohom! Ale taká je, žiaľ, skutočnosť! Môžete to krútiť alebo obracať, ako chcete, všetko zostane pri týchto skutočnostiach, len čo si raz dáte námahu ísť na koreň veci bez akéhokoľvek prikrášľovania. Musí vám byť pritom predsa trochu úzko; veď ani prosby, ani vďaka nepatria k velebeniu.

Velebenie je uctievanie! To však teraz skutočne nenájdete na celej tejto zemi! Všimnite si len raz sviatky alebo slávnosti, ktoré majú slúžiť na poctu Boha, kde sa raz výnimočne upúšťa od prosenia a žobrania. Sú to oratóriá! Vyhľadajte spevákov, ktorí spievajú, aby velebili Boha! Pozrite sa na nich, keď sa na to v sále alebo v kostole pripravujú. Všetci chcú podať taký výkon, aby sa ním zapáčili ľuďom. Boh je im pritom takmer ľahostajný. Práve On, ktorému je to vlastne určené! Dívajte sa na dirigenta! Dožaduje sa potlesku, chce ľuďom ukázať, čo dokáže.

Potom choďte ďalej. Pozrite si pyšné stavby, kostoly, dómy, ktoré tu majú stáť na poctu... Boha. Umelec, architekt, staviteľ zápasia len o svetské uznanie, každé mesto sa honosí týmito budovami... na svoju vlastnú poctu. Tieto budovy musia dokonca slúžiť na to, aby priťahovali cudzincov. Nie vari na velebenie Boha, ale aby takto zvýšeným cestovným ruchom plynuli mestu peniaze! Len snaha o pozemský vonkajšok, kamkoľvek sa pozriete! A všetko s predstieraním velebenia Boha!

Zaiste sa tu a tam ešte nájde človek, ktorému sa v lese, na horách zvyčajne pootvorí duša, ktorý si pritom dokonca letmo spomenie aj na veľkosť Tvorcu všetkej tej krásy naokolo, predsa však stojaceho akoby veľmi ďaleko v úzadí. Človeku sa pritom otvára duša, ale nie na jasavý vzlet do výšky, ale... na všetky strany, doslova sa rozplýva v blaženom pôžitku. Niečo také sa nesmie zamieňať so vzletom do výšky. Nedá sa to hodnotiť inak, len ako spokojnosť pôžitkára pri bohato prestretom stole. Takéto rozplývanie duše sa mylne považuje za velebenie; zostáva však bezobsažným blúznením, pocitom vlastného blaha toho, kto tento pocit považuje za vďaku Tvorcovi. Je to čisto pozemské dianie. Aj mnohí nadšenci prírody považujú práve toto opojenie za pravé velebenie Boha, namýšľajúc si, že sú pritom ešte vysoko povznesení nad iných, ktorí nemajú možnosť kochať sa týmito krásami pozemských útvarov. Je to hrubé farizejstvo, ktoré pramení len z vlastnej blaženosti. Pozlátka, bez akejkoľvek hodnoty. Keď raz títo ľudia budú musieť hľadať svoje duševné poklady, aby ich zužitkovali pre svoj vzostup, nájdu kútik vo svojom vnútri úplne prázdny; lebo zdanlivým pokladom bolo iba opojenie krásou, inak nič. Chýbala im pravá úcta pred Stvoriteľom. —

Pravé velebenie Boha sa neprejavuje rojčením, ani mumlaním modlitieb, ani žobraním, kľakaním, spínaním rúk, ani blaženým rozochvením, ale radostným činom! Jasavým pritakaním tomuto pozemskému bytiu! Vychutnávaním každého okamihu! Vychutnávať znamená využívať. Využívať zase... prežívať! No nie v hre a v tanci, ani v márnení času, škodlivom telu i duši, ktoré rozum vyhľadáva a potrebuje ako vyrovnanie a na vybičovanie svojej činnosti, ale s pohľadom upretým nahor k Svetlu a k jeho chceniu, ktoré všetko, čo vo stvorení jestvuje, len podporuje, povznáša, zošľachťuje!

K tomu však ako základná podmienka patrí presná znalosť Božích zákonov vo stvorení. Tie človeku ukazujú, ako má žiť, ak chce byť zdravý na tele i na duši, presne ukazujú cestu, ktorá vedie nahor do duchovnej ríše, ale dajú mu jasne spoznať aj hrôzy, ktoré musia pre neho vzniknúť, ak sa týmto zákonom protiví!

Keďže zákony pôsobia vo stvorení samočinne a živo, neúprosne a neochvejne takou silou, proti ktorej sú ľudskí duchovia úplne bezmocní, tak je vlastne len samozrejmé, že najnaliehavejšou potrebou každého človeka musí byť to, aby dokonale spoznal tieto zákony, ktorých následkom zostáva v každom prípade skutočne bezmocne vydaný napospas!

A predsa je toto ľudstvo také obmedzené, že sa snaží bezstarostne obchádzať túto takú jasnú a jednoduchú naliehavosť napriek tomu, že nejestvuje nič zrozumiteľnejšie! Ako je známe, ľudstvo nikdy nepríde na tie najjednoduchšie myšlienky. Každé zviera je v tom napočudovanie múdrejšie ako človek. Včlení sa do stvorenia a ono ho podporuje, pokým sa mu v tom človek nesnaží zabrániť. Človek však chce vládnuť nad niečím, čoho samočinnému pôsobeniu je stále podrobený a podrobený zostane. Vo svojej domýšľavosti sa nazdáva, že už ovládol mocnosti, keď sa naučil pre svoje účely zužitkovať iba malé výbežky žiarení, alebo keď celkom nepatrne využíva pôsobenie vzduchu, vody a ohňa! Pritom si neuvedomuje, že pri tomto pomerne vždy ešte nepatrnom využívaní sa musí vopred učiť, pozorovať, aby využil už hotové vlastnosti alebo sily celkom podľa ich svojráznosti. Musí sa pritom snažiť prispôsobovať, ak má mať úspech! Jedine on sám! To nie je nijaké ovládnutie, nijaké podmanenie, lež pokorenie sa a včlenenie sa do jestvujúcich zákonov.

Človek by mal pritom konečne pochopiť, že len učenlivé včlenenie sa mu môže priniesť úžitok! Mal by takto vďačne kráčať ďalej. Ale on nie! Vystatuje sa a z tohto hľadiska sa správa len ešte namyslenejšie ako predtým. Práve tam, kde sa raz ako služobník sklonil pred božskou vôľou vo stvorení, a preto má z toho ihneď viditeľný osoh, snaží sa to detinsky postaviť tak, že on je víťazom! Víťazom nad prírodou! Toto nezmyselné stanovisko dosahuje vrchol všetkej hlúposti v tom, že tým slepo prechádza popri skutočne veľkých veciach; lebo zaujatím správneho stanoviska by bol ozajstným víťazom... sám nad sebou a nad svojou márnomyseľnosťou, pretože pri náležitom osvietení by sa pri všetkých známych vymoženostiach vopred sklonil ako žiak pred tým, čo jestvuje. Jedine tak by mal úspech. Každý vynálezca a aj všetko naozaj veľké vpravili svoje myslenie a svoje chcenie do jestvujúcich prírodných zákonov. Čo sa chce proti nim vzoprieť, alebo dokonca proti nim pôsobiť, to bude potlačené, rozdrvené a roztrieštené. Je nemožné, aby sa to mohlo niekedy skutočne prebudiť k životu.

Aké sú skúsenosti v malých veciach, tak je to aj s celým bytím človeka a s ním samým! On, ktorý má preputovať nielen krátkym pozemským časom, ale celým stvorením, na to bezpodmienečne potrebuje znalosť zákonov, ktorým zostáva podrobené celé stvorenie, nielen to najbližšie okolie, viditeľné každému pozemskému človeku! Ak ich nepozná, tak je zdržiavaný a brzdený, zraňovaný, vrhaný späť alebo dokonca rozdrvený, pretože vo svojej neznalosti nemohol ísť rovnakým smerom s mocnými prúdeniami týchto zákonov, ale zaujal k nim také nesprávne stanovisko, že ho museli tlačiť nadol namiesto toho, aby ho povznášali nahor.

Ľudský duch sa nejaví veľký a obdivuhodný, ale iba smiešny, ak sa snaží tvrdohlavo a zaslepene odmietať skutočnosti, ktoré musí všade denne spoznávať v ich účinkoch, len čo ich má použiť ako základ nielen vo svojej činnosti a vo všetkej technike, ale aj pre seba a pre svoju dušu! Vo svojom pozemskom bytí a pôsobení má stále príležitosť vidieť bezvýhradnú stálosť a rovnosť všetkých základných účinkov, ak sa pred nimi ľahkomyseľne, alebo dokonca zlomyseľne neuzatvára a nespí.

V tomto smere niet v celom stvorení nijakej výnimky, ani pre jedinú ľudskú dušu! Musí sa podrobiť zákonom stvorenia, ak ju má ich pôsobenie podporovať! A túto jednoduchú samozrejmosť človek doteraz ľahkomyseľným spôsobom úplne prehliadal.

Zdala sa mu taká jednoduchá, že práve preto sa pre neho musela stať tým najťažším, čo mal spoznať. A splniť toto ťažké stalo sa pre neho časom úplne nemožným. Tak dnes stojí pred záhubou, pred duševným zrútením, ktoré musí zničiť všetko, čo vystaval!

Zachrániť ho môže iba jedno: dokonalá znalosť Božích zákonov vo stvorení. Len to jediné mu dokáže pomôcť dostať sa opäť dopredu a nahor, a s ním všetko, čo sa v budúcnosti bude snažiť vystavať.

Nehovorte, že vy, ako ľudskí duchovia, nemôžete tak ľahko spoznať zákony vo stvorení, že pravda sa dá ťažko rozoznať od klamných záverov. To nie je pravda! Kto takto rozpráva, ten sa tým snaží opäť zastrieť iba lenivosť, ktorú v sebe skrýva, nechce, aby vyšla najavo ľahostajnosť jeho duše, alebo sa chce pre vlastné upokojenie ospravedlniť sám pred sebou.

Ale nič mu to nepomôže; lebo každý ľahostajný, každý ťažkopádny bude teraz zavrhnutý! Len ten, kto bezvýhradne vynaloží všetku svoju silu, aby ju použil na získanie toho najpotrebnejšieho pre svoju dušu, len ten ešte môže mať nádej na záchranu. Každá polovičatosť je toľko ako nič. Aj každé váhanie a odsúvanie je už úplným premeškaním. Ľudstvu sa už neposkytne čas, pretože čakalo až do okamihu, ktorý tvorí poslednú hranicu.

Tentoraz mu to, samozrejme, nebude tak uľahčené a ani to nebude také ľahké, keďže doterajším bezstarostným zaháľaním v týchto veciach sa pripravilo o akúkoľvek schopnosť vôbec uveriť v hlbokú vážnosť nevyhnutného posledného rozhodnutia! A práve tento bod je najväčšou slabosťou a bude neodvratným pádom veľmi mnohých ľudí!

V priebehu tisícročí sa veľa vykonalo pre to, aby sa vám vysvetlila Božia vôľa alebo zákonitosť vo stvorení prinajmenšom natoľko, ako to potrebujete, aby ste mohli vystúpiť do pôvodného stvorenia, odkiaľ ste vyšli, aby ste sa tam mohli vrátiť! Nie pomocou takzvaných pozemských vied, ani prostredníctvom cirkví, lež pomocou Božích služobníkov, prorokov starých čias, ako aj pomocou posolstva samého Syna Božieho. Hoci ste toto posolstvo dostali tak jednoducho, doteraz o ňom len hovoríte, ale nikdy ste sa vážne nesnažili správne mu porozumieť a ešte menej ste sa snažili podľa neho žiť! Podľa vašej lenivej mienky sa tým od vás žiadalo príliš veľa napriek tomu, že je to vaša jediná záchrana! Chcete byť zachránení bez toho, aby ste sa pritom sami nejako namáhali! Ak sa nad tým zamyslíte, musíte predsa dôjsť k tomuto smutnému poznaniu.

Z každého Božieho posolstva ste urobili náboženstvo! Pre svoje pohodlie! A to bolo nesprávne! Lebo náboženstvo ste postavili na celkom zvláštny vyšší stupeň, bokom od každodennej činnosti! A v tom spočívala najväčšia chyba, akú ste mohli urobiť; lebo tým ste aj Božiu vôľu postavili bokom od každodenného života, alebo, čo je to isté, postavili ste seba bokom od Božej vôle namiesto toho, aby ste sa s ňou zjednotili a postavili ju do stredu života a zhonu svojho všedného dňa! Aby ste s ňou boli zajedno! Každé Božie posolstvo máte prijímať celkom prirodzene a prakticky, musíte ho zahrnúť do svojej práce, do svojho myslenia, do celého svojho života! Nesmiete z neho urobiť niečo osamotené, ako sa to dialo doteraz, k čomu chodíte len akoby na návštevu v hodinách odpočinku! Keď sa snažíte na chvíľu oddať skrúšenosti alebo vďačnosti či zotaveniu. Tým sa vám to nestalo niečím samozrejmým, čo by vám bolo vlastné ako hlad alebo spánok.

Pochopte to už konečne správne: vy máte v tejto Božej vôli žiť, aby ste sa vyznali na všetkých cestách, ktoré vám prinášajú dobro! Božie posolstvá sú len vzácne pokyny, ktoré potrebujete, bez znalosti a dodržiavania ktorých ste stratení! Preto ich nesmiete ukladať do nejakej sklenenej skrinky, aby ste sa na ne pozerali v blaženom rozochvení ako na niečo posvätné len v nedeľu, alebo aby ste sa na toto miesto utiekali len v núdzi a v strachu, aby ste tam načerpali silu! Nešťastníci, posolstvo nemáte zbožňovať, ale využívať! Máte po ňom smelo siahať nielen vo sviatočnom odeve, ale aj tvrdou rukou pracovného dňa, ktorá nikoho neznevažuje, neponižuje, ale každého ctí! Klenot žiari oveľa čistejšie a jasnejšie v upotenej a od zeme ušpinenej mozoľnatej ruke než v starostlivo pestovaných prstoch lenivého zaháľača, ktorý svoj pozemský život trávi len prizeraním!

Každé Božie posolstvo malo byť vaším prídelom, to znamená, malo sa stať časťou vás samých! Musíte sa vynasnažiť správne pochopiť jeho zmysel!

Nemali ste sa naň pozerať ako na niečo oddelené, čo zostáva mimo vás, k čomu ste obyčajne pristupovali s plachou zdržanlivosťou. Prijmite Božie Slovo do seba, aby každý vedel, ako má žiť a postupovať, aby sa dostal do Božieho kráľovstva!

Preto sa konečne prebuďte! Naučte sa poznávať zákony vo stvorení. K tomu vám však nedopomôže pozemská múdrosť, ani nepatrná znalosť výsledkov technického pozorovania; niečo také úbohé nestačí na tú cestu, ktorou sa musí uberať vaša duša! Musíte pozdvihnúť zrak vysoko nad zem a spoznať, kam vás povedie cesta po tomto pozemskom bytí, aby ste si súčasne s tým tiež uvedomili, prečo a aj na aký účel ste na tejto zemi. A opäť práve podľa toho, ako prežívate tento život, či ako chudobní, alebo bohatí, zdraví alebo chorí, v mieri alebo v boji, v radosti alebo v utrpení, naučíte sa spoznávať príčinu a zároveň účel toho a bude vám pritom veselo a ľahko z vďačnosti za všetko, čo ste dosiaľ prežili. Naučíte sa vysoko hodnotiť každú jednotlivú sekundu a predovšetkým ju aj využívať! Využívať na vzostup po bytí plnom radosti a veľkého čistého šťastia!

A keďže ste sa sami príliš silno zaplietli, zamotali, prišlo k vám kedysi ako záchrana Božie posolstvo prostredníctvom Syna Božieho, potom keď varovania prorokov nenašli u vás pochopenie. Božie posolstvo vám ukázalo cestu, tú jedinú pre vašu záchranu z bahna, ktoré vám hrozilo už udusením! Syn Boží sa snažil priviesť vás na ňu svojimi podobenstvami! Tí, ktorí chceli veriť a tí, ktorí hľadali, prijali jeho posolstvo svojím sluchom, ale ďalej to už nešlo. Nikdy sa nesnažili podľa neho žiť.

Náboženstvo a život všedného dňa zostali aj pre vás stále dve veci. Vždy ste stáli len vedľa neho, namiesto v ňom! Pôsobenie zákonov vo stvorení, vysvetlené v podobenstvách, ste vôbec nepochopili, pretože ste ho v nich nehľadali!

Teraz prichádza ešte raz v Posolstve Grálu rovnaký výklad zákonov vo forme, ktorá je pre vás v súčasnosti zrozumiteľnejšia! V skutočnosti sú to presne tie isté zákony, ktoré kedysi priniesol už Kristus v takej forme, ktorá bola vtedy primeraná. Ukázal, ako majú ľudia myslieť, hovoriť a konať, aby sa, duchovne dozrievajúc, dostali vo stvorení nahor! Ľudstvo predsa viac nepotrebovalo. Preto vo vtedajšom posolstve nie je nijaká medzera. Posolstvo Grálu teraz prináša presne to isté, len v dnešnej forme.

Kto sa teda konečne podľa neho riadi v myslení, v reči i v konaní, ten tým uskutočňuje najčistejšie velebenie Boha; lebo ono sa prejavuje len skutkom!

Kto sa ochotne vpraví do zákonov, ten vždy koná správne! Tým dokazuje svoju úctu pred múdrosťou Boha a radostne sa skláňa pred jeho vôľou, ktorá spočíva v zákonoch. Preto je ich pôsobením podporovaný a ochraňovaný, oslobodený od všetkého trápenia a povznesený do ríše svetlého ducha, kde bude v jasavom prežívaní každému viditeľná všemúdrosť Boha bez skalenia a kde velebenie Boha je sám život! Kde každé vdýchnutie, každé cítenie a každý čin sú predchnuté radostnou vďačnosťou a stávajú sa tak trvalým pôžitkom. Zo šťastia zrodený, šťastie rozsieva, a preto šťastie žne! Velebenie Boha v živote a v prežívaní spočíva jedine v zachovávaní božských zákonov. Len tým sa zaručuje šťastie. Tak to má byť v budúcej ríši, tej tisícročnej, ktorá sa bude nazývať Božím kráľovstvom na zemi! Tak sa všetci stúpenci Posolstva Grálu majú stať svetlami a sprievodcami medzi ľudstvom.

Kto to robiť nemôže alebo nechce, ten opäť nepochopil Posolstvo. Ten nech radšej odloží svoj kríž, aby neposkytoval nesprávny obraz, ktorý by len plietol vážne hľadajúcich. Služba Grálu má byť pravým, živým velebením Boha. Velebenie Boha je prvá bohoslužba, ktorá neväzí vo vonkajších veciach, neprejavuje sa iba navonok, ale žije aj v najutiahnutejších hodinách v každom človeku, a prejavuje sa v jeho myslení a v jeho konaní ako samozrejmosť.

Kto sa k tomu nechce dobrovoľne priznať, ten sa nedožije blízkej doby Božieho kráľovstva, bude zničený alebo božskou silou a pozemskou mocou ešte prinútený bezpodmienečne sa podrobiť! Pre blaho celého ľudstva, ktoré je obdarené priazňou, aby v tejto ríši konečne našlo mier a šťastie!